ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brat môj premilený!

„Už zbledlo slnce a či opadlo len
(ľud po Slovensku aspoň tak si vraví),
deň skrátol a preč ušli lastovičky.
V priehľadnom mrku, kde si slávik spieval
tie sladké túžby nevyskúmateľné;
keď sviežich lísťat šelest milozvučný
pretrhol zavše tiché nemo noci;
kde závan ruže preplňoval vozduch:
kde ruža pyšno rozkladala krásy
a pootvoriac červenkavé lono,
vábila k sebe pestrých motýľov vše.
Tam od severu prišlý vietor stonie;
tam šuštia žlté vysušené listy,
a zvädlej trávy vôňa stuchlá veje;
tam holé tŕnia trčia na konároch;
list popod krúžia kryjú mŕtve hmyzy.
To včuľ je ten čas, keď on roztúžený
vše chyce pero, čarbe bez skonania,
domŕza ľudí, by mu písali tiež.“
Ty dozaista tak si myslíš, bratku,
veď ma už poznáš, teda odpusť vinu,
cez prsty pohľaď na list, čo ti píšem!
Ach jeseň, jeseň, kam mi chyceš dušu?
Jak vysušený lístok z duba víchor
uchytí a ho sem-tam hádže, nosí,
až položí ho do jamôčky malej,
kde prespí zimu, stuchne, zhnije celkom:
tak môjho ducha hádžeš, sem-tam nosíš,
až zahodíš ho do priepasti žiaľov,
kde nyje, hnije zase dlhé časy.
Veď zlatá mladosť už mne skoro ušla,
jak leto krásne, čo včuľ pominulo,
a nestrhal som krásne ruže žitia
a nezožal som jeho zlaté klasy.
Nač som sa na svet narodil ja biedny?
Či som len trieskou, ktorá iných hreje
a ktorá v tejto službe berie koniec?
Či okúsil som, čo je v čase žitia? —
Ach, toto bolí, toto srdce moje!
Nič ponič len sa zdieram ustavične.
Natrhám kvieťat — ale nikdy pre mňa;
ja nezakúsim slasti vône, krásy…

Jak v úli silnom dáko rozbúrenom
brnkajú včely bleskorýchle sem-tam,
a jako zuní, hučí v takom kláte:
tak v mojej hlave, just tak neprestajne
myšlienky rôzne blýskajú sa, chmúria;
až mi to hučí, hučí v mojej hlave.
Koľko je práce na otcovskej roli,
na ktorej dosiaľ, ako na úhore
najskalnatejšom, dávno nezoranom
hložina, bodľač s mrcha pýrom rastie!
A nie je to zem planá, oj nie veru!
veď voľakedy žito najčistejšie
tu rástlo, z nehož učinili rúšku,
ňouž pozavili taje najbožskejšie:
lež spustla roľa radlom nekrájaná
a na nej stoja bezo všetkej rady
synovia chabí veľaslávnych otcov.
I jedni kričia, by Boh hromy hádzal,
čo spárali by pôdu spečenú už
a vypálili všetky cárachy von
a rozmetali hálne nakopené;
a iní kričia zase na susedov,
by prišli pomôcť, nechali tak prácu
a odpratali všetku nezdobu preč,
by oni svoje údy skrvavili
a čistú roľu oddali im potom.
Sú, ktorí ruky krížom založili,
sú, ktorí ešte dosiaľ nevedia to,
že miesto, oni na ktorom včuľ stoja,
je nie pláň dáka, ale dobrá roľa,
zdedená ovšem od pradedov svojich,
i že sa môže vyrovnať všem roliam.
Tých nespomínam ani radšie tuná,
čo susedovi na nájom šli robiť
odorávajúc zo svojej vždy viacej,
nezdobu všetku na svoju si nosiac.
Jak málo je tých na dedičnej roli,
čo rukávy si vysúkali hore,
čo plejú tŕnie, kropiac pustú pôdu
slzami, znojom, krvou, čo sa leje jarky
z otvorov tela, ktoré šípy ostré
popretŕhali v neúnavnej práci!
Ó, a keď títo tiež aj neprajú si,
závidia špatno, neuznajú svorne
zásluhy v práci ponadobudnuté,
keď povadia sa zameškajúc prácu,
na škodoradosť svojich nepriateľov
a k pohoršeniu všetkých prajúcich im!
Či takto možno úfať úspech v práci?
Je ľahko gracou zachlomáždiť brata,
je ľahko skaziť, krivdu dáku spraviť:
hej, ale ťažko zlé je napraviť nám!
Ó, svorní buďte, svorní, dietky Slávy!
ó, koľko ráz už toto znelo Tatrou,
lež my si vždycky zapchávame uši!
Ó, nemýľte sa, drahí bratia moji,
vy nazdáte sa, že ste, sám Boh len vie,
jak mnoho dosiaľ vykonali práce,
že nie ste viacej povinní už konať?
Kto obetoval z vás svoj milý život,
kto krásnu mladosť, rozkoš slastnú kto z vás?
Kto odtrhol si od úst ostatný hlt
a hodil zbožne na oltáre rodné,
kto posvätil im všetok zbytok statkov,
kto išiel žobrať od dvier k dverám pre ne;
kto vystavil sa spotupenia hnusu
a dal sa opľuť hnusnou chrachotinou;
kto v posvätenej, čistej žiare ľudu
nepiekol mäso tlsté pre seba si
a to snáď ešte z obetného daru!
ach, komu pokryl znoj vše mračné čelo,
čo vytiskla ho tvŕdza práce z pórov,
a kto ho utrel zafúľaným v práci
rukávom, ktorý posledným by bol mu?
Nik nelial ešte z nás krv za vec svätú.
Kde mnoho hrmí, tade málo prší —
kde veľké slová, tam sú malé skutky…
Ach, jeseň, jeseň, ako mi je smutno —
som mladý ešte, jako lístok v máji
a už vyschýňam, ako starý v jeseň —
Ach, volám — kričím šírym prázdnym svetom,
lež nikde nenie, nikde ozveny, ach.
Ó, koľko razy vzlietne tento povzdych
z úst mojich k nebu zaoblačenému;
ach, koľko razy zmrie mi na rtoch, ach —
ach, koľko razy v nemej diaľke znie: ach! —