ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brat môj zlatý!

ťažko je ten svet porozumieť celkom.
Ach, jak je slabý ten náš ľudský rozum,
tak ako keď vše svätojánska muška
v pretmavej noci bledo sem-tam svieti,
len v neistote väčšej kmitajú sa
rozličné veci, ba čo viac, i často
iným sa zdajú, než čím opravdu sú:
takto náš rozum osvecuje veci,
takže my nikdy nepoznáme veci
tak jak sú samy v sebe, ale iba
ako ich um náš predstavuje duši.
Preto tak rôzne pochopujú ľudia
vo svete javy, jak to dosvedčuje
vied všetkých matka, krásne múdroslovie.
Preto tak často mudrci sa vadia
a hryzú ako rozľútené psiská.
Jak vynadával do somárov niekdy
Heglovi — Nemcu Nemec Schopenhauer;
Heglovi, čo ho za mudrcov kráľa
vyhlásil svet náš, aspoň z väčšej čiastky.
Nuž a včuľ s týmto rozumom si rozlúšť
najzávažnejšie hádky nášho bytia:
Aký je cieľ náš tu na tomto svete?
Podstatu zlého a dobrého skutku,
a naladenie srdca, jeho túhy,
v pomere rovnom k pravej skutočnosti;
života osud a zásluhy naše.
Či sa ti, bratku, nepozdáva často,
ako by pravdu mali tí, čo vravia:
„Pučiacu ružu zrež zo šípa dolu,
kým perlou rosy zmytá dýcha vôňu,
kým ty sám umieš ceniť krásy ruže.
Veď načo kvitne preľúbezná ruža,
veď načo blčí v tebe túžba žhavá?
Hľa, príroda ťa sama učí slasť piť.
Keď zvädne ruže šarlátový lupeň,
keď stuchne vôňa, keď vykukne šípka;
samému tebe keď oslabnú svaly:
potom bys’ chcel snáď pôžitok si hľadať,
lež potom darmo budeš hľadať slasti.
Života nášho cieľom je len rozkoš,
tú hľadaj všade, tú z rúk nevypusť si.
Život si šetri, ale iba preto,
aby si ďalej slasti mohol ssávať.
A čo sa bojíš ako malé dieťa?
Veď zlé a dobré podstatne sú jedno,
rozdiel len ľudia robia medzi nimi.
Preto čo jedni za zlé vyhlasujú,
to iní ľudia za dobré zas držia.
Nuž, čo je dobré? Jedine je dobré:
prispôsobiť sa vždycky okolnostiam
a k prospechu si vykoristiť všetko.
Koľká je hlúposť, koľká zabednenosť:
žertvovať život ku prospechu iným,
odtrhnúť od úst kalich sladkou šťavou
prekypujúci a piť prehorký blen!
Čokoľvek budeš robiť, pamätaj si:
jedni ťa budú chváliť, druhí haniť.
Vždycky si pristaň k silnejšiemu, bratku,
bo mocnejší len odmení ťa hojne.
Uč sa zo škody cudzej a nie svojej.
Lucifer povstal proti Bohu — že vraj —
dve strany boli: všemohúci vladár
a biedny sluha, jehož bytie je len
bubliny záblesk v mláke na koľaji,
čo v okamihu spľasne v ničom večnom.
A z anjelov sa našli takí blázni,
čo na slabšieho stranu pristali si.
I mihol viečkom všemohúci vladár,
a títo hlúpi svoju veľkú hlúposť
oplakávajú v nekonečných mukách.
Čo nasleduje z toho? Či nie len to,
že so silnejším treba vždycky držať?
A potom, čo je človek v pravde? Povedz!
Či človek nie je iba púhym strojom?
Aj jeho ženie tiež len teplo z ohňa,
ktorý v nás večne horí ako v peci
a ktorý jedlom obživujeme my
a ktorý keď raz zhasne — koniec žitiu.
Slabšia však stránka, aby chytla hýľov,
povymýšľala bájky o mzde večnej.
Ó, koľko je v tom nezmyslu a klamu!
Tí, čo si nijak pomôcť nevládzu tu,
čo podmaniť si nemôžu tu hmotu
pre slabosť veľkú, títo trúfajú si
podmaniť svety za hrobovým nemom,
keď ich smrť zlomí ako kosa kvietky.
Ale to môžu smelo posľubovať,
lebo presvedčiť nik sa nejde najprv
a nik nepríde požalovať sem sa,
že sklamali ho, že to nie je pravda.“

Takto mudrujú mnohí na tom svete
a povyvracať tieto vývody ich
nie je tak ľahko, ako by sa zdalo.
A potom, Bože, keď sa dľa nich riadia
aj tí, čo majú nosičmi byť pravdy.
Ja som sa sklamal, hrozne som sa sklamal.
Keď vykročil som na búrlivé more,
zrak svoj som oprel hore k nebu s vierou,
hotový bol som skočiť do vĺn dolu,
keď pokynie mi k tomu správca lode.
Za neho krv liať a za našu loďku,
bolo by pre mňa slávou bývalo len.
No za krátky čas prišlo vytriezvenie.
Správca je správcom, aby pri hrncoch si
sedel a zvenčil šedú hlavu vencom,
ktorý mu splietli nežné prsty devy
pri speve sladkom, pri nádechu vonnom,
v čarovnom kruhu, pošlom z vnady tela.
Videl som, že sa vodca neobzerá
na nebo hore, ako ono kynie,
ale len na to, aby neutratil
preslastné kolo, v ňomž tak sladko žiť je.
Nie že by on bol obetoval život
za svoje stádo sužované veľmi,
ale on čakal, aby stádo zaňho
do boja išlo s vlkmi pažravými,
s ktorými on si ruky stískal vrelo.
A beda bolo zvolať hlasom zbožným:
„Hynieme, Pane, lodička sa norí,
pohádžme hrnce do priepasti morskej,
niť pestrú lásky potrhajme chytro
a zachráňme si loďku, duše verné!“
Namiesto, že by poblúdilú ovcu
vzal na ramená, ako Kristus kázal:
palicou svojou ovalí vše ovcu,
zláme jej nohy a dá vlkom k jedlu.
A toto všetko robieva sa, bratku,
v Kristovom mene a na jeho účet.
Ó, tí sú múdri, tí si pasú bruchá,
rozkoše sajú tu na tomto svete;
kým ponúkajú nás, by trpeli sme,
bo odmena vraj večná čaká na nás.
Zajaca v chrasti nám sľubujú, bláznom,
by nepýtali z kuroptvy sme mastnej,
na ktorej oni včuľ si pochúcajú.
Či tento príklad nevedie nás k tomu,
aby sme všetko mali za šiaľbu len?
Ja ešte verím — lenže slabne viera —
kým v tebe rastie zo dňa na deň viacej.
Aj ja som dlho od úst preč odtískal
rozkoší čašu za odmenu večnú.
Čo bude ďalej? Neviem, ozaj neviem,
som rozdráždený, nespokojný veľmi.
Či v dobe vhodnej neokúsim smelo
tak ako Adam zakázané jabko
a potom pôjdem dôsledne už ďalej…
Nuž ale zbohom, zdĺhavý som veľmi,
zdĺhavý ako život na mučiarni.
Ty porozumieš vari bôľu môjmu.
Ó, bár by si mu radšej nerozumel,
tak ako sýty nerozumie lačným!