ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brat môj zlatý!

Ty kážeš, aby som ti zas list písal.
Studená zima dobre pripaľuje,
a hádam nemáš papieru dosť doma,
bys’ podpaľoval v kamnách svojich drevo.
Alebo je to pre mňa dobrým znakom
a aspoň toľko značí, že vše list môj
vo chvíli dlhej zväčša poprezeráš?
A cieľom listu to je odjakživa,
by zvesť dal dáku čitateľom dobrým
o veciach vážnych; niesol vrelý pozdrav;
dal chýr o stave svojho pisateľa.
Lež jak ti písať? Býva taká doba
v živote našom, že nám zrazu zhasnú
iskričky mysle ako hviezdy jasné,
keď zavalí sa na ne čierne mračno;
odbrnkne náhle sťa vták tvorčia sila,
a v slepej noci kam sa pohneš, hriešny,
by nepadol si do výmoľa z brehu?
A mne sa takto zvalil čierny oblak
na nivu žitia, po ktorej som behal
sťa malý chlapec bezstarostne, snivo
v úslní lásky premilostnej matky
a trhal kvety vonných ľalií si,
hruštičku krásnu, klince ako zora,
omihu, palin, rutu s zlatohlavom,
i tojan modrý s nezábudky kvetmi
a tisíc iných, ktoré všetky nazvať
len ľud náš umný vedel snáď by menom.
A tie som trhal nie snáď povedome,
lež som ich trhal a vil do vencov si,
vo venci devíc utešených sediac,
lebo to duši mojej lahodilo —
Hrom strašný zrapšťal, zem sa triasla sťa list.
Zbor krásnych devíc rozpŕchol sa svetom,
ja sám som ostal hromom omráčený
na hroznej pľušti, na vetrisku mraznom,
i zavolal som: „Matko moja drahá!
ó, matko moja! kde ste? poďte vziať ma!“
No darmo zneli moje žiaľne slová,
len hory dali na ne odpovede;
a ja som letel do hôr neznámych mi,
skalnatou cestou medzi samým tŕním,
s rozšklbanými na cafarty šatmi,
s poranenými až do krvi údmi.
Aj kvety uschli, zmrvili sa na prach,
úslnie krásne, niva s večným májom
spod krídel matky naveky tiež ušli.
Ja hľadal lásku, ale nenašiel som,
a moje údy ustali už veľmi.
I prišla nemoc ako červiak podlý,
čo do koreňa nádejného stromka
sa vovŕta a zničí mladú silu
a zničí všetku zlatú nádej v srdciach.
Kvet zvädne, spadne bez ovocia sľubu;
ožlknú listy, začnú padať na zem,
ostatné vietor strhá s násilenstvom;
okrehnú predtým svieže ratolesti;
koža sa začne lieniť, opadávať
a gazda povie: škoda stromka, škoda!
Ja som mal kvetu, až ho primoc bolo.
Kto vie, či z neho aj ovocie bude? —
Som začal schnúť a hádam celý vyschnem.
By odvrátil som pád môj, ak je možné,
nuž opatroval som si v lete telo
zabudnúc hodne na záujmy duše.
I zdalo sa mi, že sa telo vzmáha,
no život duše slabol zo dňa na deň;
odbrnkla náhle sťa vták tvorčia sila,
a darmo lákam, darmo vábim vtáka:
„Poď, krásne vtáča, vlietni zase naspäť,
poď krásne vtáča, poď sem do náručia,
budem ťa kŕmiť, dobre opatrovať;
ó, zlietni z výše blankytovej ríše!“
Tys’ celkom ináč, vysúkaš si rukáv,
podolok dlhý podkašeš si k bedrám
a vo dne v noci pracúvavaš pilne,
až do úmoru na „dedičnej roli“.
Viazaný nie si na prítomnosť vtáka
s dlhými krídly, čo tak chytro, náhle
preč ufujazdí, a keď jeho nemáš,
daromná je ti všetka práca potná.
Je pravda, že s ním ľahko pracovať je
a bez potenia nájdeš veniec slávy,
však predsa vždy si jeho nízkym rabom.
Ale ty riekneš, ako ľudia to ti
o kázni riekli, čo mal kýsi farár:
„To bola kázeň! krása! takej nečuť!
že sme z nej žiaden nerozumeli nič!“
A ja ti dodám, bratku, starodávne
príslovie múdre Ríma: „múdremu dosť!“
Nuž zdravstvuj, jak ja sebe žiadam, bratku!
by sme sa ešte objať mohli niekdy!