Básnické listy

Brat môj!

Čo nemám pero, ako Sofokles mal?
Ach, jak by rád som spísal krásy Tatier!
Môj duch sa na nich ešte vždycky baví
jak záblesk slnca krásny, prejasavý.
Ja na Prašivej bol som tohto leta
a duch môj stále ešte na ňu vzlieta.
On blúdi a sa plance dolinami,
čo pokryté sú trávy kobercami,
a po ktorej si v čarokrásnej barve
stá menistých a vonných kvietkov sníva
keď čuje, ako jarkom hučí voda,
čo z výše veľkej do priepasti nízkej
sa zlomená a bielou farbou skviaca
vždy rúti divo, až sa porozprskne
tam dolu na dne na kremennej skale
a v tisíc kvapkách rozstreknutá zase
sa do výsosti povyšinie rúče,

až sa v nej zjasá sedmoradá dúha,
blesk lúčov slnca v kvapkách nalomený
a hrá sa milo nad zrkadlom vody,
jak motýle tam nad kvietkami nivou
z úplazov zbrnkli lesmi ovenčených,
a po ktorých sa biele stádo pasie,
a ktorých pobľak tiež i cvengot zvoncov,
hlas fujary a prespev popreráža.
Tam duch môj blúdi a sa škriabe hore,
ta na prievalec ponad príslop hore,
ta hore prťou, hore strmým báňom,
tam medzi čučoriedím hustým, ktoré
súc obťažené čučoriedkou čiernou
sa k zemi kloní, spod ktorého avšak
tu i tu kuká prazničie a na ňom
i červená a chutná ovocina.
Tam chodí duch môj po kosodrevine
a hore hálňou nakopených skalín.
Som prešiel oblasť ipriny a dúšky
i marunky aj dobrej mysle, horca
i dúlová už jahôdka je dolu
i veronika, žlčovník a králik,
kres, kolesník a ľuľok, lipštík vonný,
rojovník, litvor, devätorník, nechtík,
jelení jazyk, trudovník a repík,
harmančok, hôrny majerán a oman,
turanka, múdry mach a rebríča tiež
vraj múdre, s ružou sliezskou, biela tráva,
faľajky biele, tiež i s výbrlenom,
úrazný koreň, múdra zuzka s ramžou,
šedivník, štrkáč, maškolen a palin,
ihličník, dúrny koreň, čemerica,
božiedrevina, mačia mádra, tojan,
kolocier s čudným menom, s krvavníkom,
trhovník tiež aj s kostivaľom,
pľúcovník, čo vraj suchú nemoc lieči,
rozhončok, jak aj bábence, lež tiež aj
omiha modrá, loboda tiež vonná,
odolen tiež i cintária liečna,
paradič, ktorý nežným kvietkom kvitne
i vandelička vzácna zaostala,
lišajník už len s hromotreskom tu je
a netata tiež, o ktorej ľud spieva:
     Na hore rastie netata,
     neboj sa dievča dieťaťa.
Už na temene stojím, moje prsia
sa šíria, do nich vonný vzduch sa valí,
krv živšie prúdi, srdce živšie bije,
zrak nekonečnou diaľkou smelo liece,
tak jak tie lúče slnca prekrásneho.
Ach, pod nohami vidím roztrúsene
jak mravčie kopce osady a mestá,
kde ľud sa tmolí ako v kopcoch mravce
a poľom, nivou, lazom, horou vôkol
jak pilné mravce živnosť dorába si.
Je vidieť krásne údolia, čo po nich
sa ako stužka jasná hadí rieka,
je vidno lesy, hory, hole prípor,
a toto všetko pod ovzduším modrým
sa splýva v jeden celok nerozdielny.
Ó, duša moja, rozšír svoje kriela
jak orol bystrý, čo tu v skalách býva,
alebo ako holubica biela,
leť ponad kraje, kade ľud môj sníva!
Ó, skrič a zahrm: hore, nespi, nesni,
bo už sa mení stav tvoj krutý, desný.
Ó, zaspievaj si v sladkej krásnej piesni!
     Ty podistým sa s otvoreným zrakom
včuľ divíš, bratku, ako je to možno,
že aj ja snívam, skutočník a hmotár
a vidiny tak honím ducha poľom
jak malý chlapec motýle vše lúkou.
Ja vytriezviem však skoro zase z toho,
lež ty sa budeš kolísavať iste
dosť dlho ešte v nádejách a v bájach.
Ó, keby aspoň stotá čiastka z toho,
čo tvoja krásna duša nasnívala,
sa na Slovensku skutočnosťou stalo,
viem, že by šťastný bol i národ aj ty.