ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brat môj drahý!

Ty zas ma núkaš k vytrvalej práci,
ty kážeš, aby som šiel do pahorkov,
kde pestrí vtáci majú svoje hniezda,
a aby som si z niektorého krídel
vyšklbol pero so zlatými očmi,
s akým sa pávy v dvoroch pánov
vše pýšievajú — lebo zlatý bažant —
a týmto abych písal zlaté verše:
o skvetlej nive vprostred vonných hájov,
o speve krásnom slávičieho hudca,
a snáď aj o hre svetla v ríši vzdušnej
i o myšlienke, ktorá vyletuje
ďaleko hore nad oblaky zlaté,
ďaleko hore nad jagoty svetál,
ďaleko hore nad končiny sveta,
ďaleko hore nad zástupy duchov,
k samému kreslu, na ktorom si hovie
vševládne Božstvo, ktoré všehomíra
hýbadlom býva nepohnutné byvše.
A ja? ja s käčkou hodne vyparenou,
od vzniku denníc až po rozpad svetla
sa túlam poľom, ako tá kuroptva
zimného času hľadajúca zrno.
Obraciam pôdu v namáhavej práci
zo strany jednej na druhú zas stranu
a ako žobrák u dvier pýtam chleba.
Poklady všetky zakopal som do nej,
umiestnil do nej všetku moju nádej,
a jako rástlo osenie mi, tak s ním
aj moja nádej rástla, bujarela.
Keď jasné nebo, táto Hospodina
zrenica čistá, vše sa zašmúrilo,
keď hnev sa boží blýskal jasným hromom,
že až sa zem vše, bár je pevná veru,
tak triasla jako lístok osikový:
jak som ja hádzal sväté kríže na mňa,
jak som ja vše sa triasol v tejto chvíli,
a moja nádej v malom okamžení
z plnosti bujnej schudla na kostru len.
Ako sa červík rýpe v čiernej zemi
a sotva sa len po daždi vše teplom
vytiahne hore na to božie svetlo,
tak som ja robil, málo kedy svetlo
mi ožiarilo myseľ a ju zhrialo.
Nuž nemohol som plodiť krásne vidy
a nimi kŕmiť vypasených ľudí.
I riekneš — „Ej, ej, koľko razy si mi
už nasľuboval hory-doly bol ty?!
Koľkokrát riekols’: vždy som naporúdzi!“
Znáš ľudskú bytosť? Ak hej, tak je dobre,
bo výhovorka moja bude platná.
Sme krehkí, veď sme ľudia, ľudia všetci.
Sme ľudia, teda robievame chyby.
Sme krehkí všetci, tak jak sme aj ľudia,
i keď by jaro nášho veku dávno
odkvitlo bolo, čo ti dokážem hneď.
Raz k farárovi dostavia sa starci.
Stareček, jemuž hlavu kryli vlasy
jak jabloň sladkú na jar biele kvety.
Palicu v rukách držal sukovitú
a sa mu ruka predsa triasla stále,
tak ako letnom na úpeku slnca
výpary zeme, a či éter sám to.
Tvár bledá, vpadlé líca, zvrasklé čelo,
bez lesku oči, všetko dosvedčujú,
že pominulo leto, ba aj jeseň,
že je to podzim smutný, neveselý.
A práve taká bola starenka s ním.
„Čo by ste radi? Posaďte sa trochu!“
„O sobáš, prosím ponížene, sme tu.“
„Nuž dobre, dobrá starým opatera
lež asnáď — by sa vyhlo smiechu v chráme,
dišpenzáciu chcete od ohlášok?“
„Ó, áno, prosím, by bol čím skôr sobáš;
človek je krehký, aby sa nám dačo
neprihodilo ešte pred sobášom.“
Hľa ľudská krehkosť od kolísky po hrob.
Keď čuješ sľuby, riekni, nech to bude bárskto:
„Má mnoho dobrej vôle ozaj, ale
neborák aj on človekom je stále.“
Aj mne uveríš i odpustíš vinu,
bys’ odpustil mi za čas zase inú.
Lež riekneš iste: „Pekné, prisám Bohu,
je to intrado k jeho sľubom vážnym.“
Buď prichystaný vždycky ku horšiemu,
tak sa nesklameš nikdy trpko v nikom.
Lež ty nedúfať vo človeku dákom;
ty optimista neprekonateľný?!
To nie je možné nie vonkoncom tebe.
Ty cez ružosklá hľadíš na svet tento,
nuž ukazuje sa ti ružový on.
Je pravda, nik tak nevidí svet, jak je,
viacmenej každý zrie ho premenený:
tomu je jasný, inému zas tmavý.
Ten vidí v jasne, čo to okrášlené,
aj chyby ešte; tamten v mračnách zase
aj akékoľvek chválitebné čnosti.
Kto je šťastnejší? Ťažko to riecť veru.
Dľa mojej mienky skromnej optimista;
bo každý tým je, čím sa cíti byť on.
Tys’ teda šťastný vyvolenec blaha,
len vždy hľaď na svet z tvojho stanoviska
a tak prijímaj sľuby od nás ľudí.
Čo len chcieť budeš, všetko sa ti stane;
zásobu hojnú pošlem z mojej práce,
či bude medu v pláštoch, to ja neviem.
Či to neriekneš, čo ten Maďar niekdy,
keď osenie mu búrka zbila celkom:
„Dals’, Pane, dažďa, ale niet v ňom vďaky.“
Písal si, bratku, mi aj o výhľadoch,
že položím si hniezdo stále na dub
a nebudem už visieť medzi nebom
a zemou ako rakva Mehmedova.
Ja ti zas na to poviem toto, bratku:
Len ty neschudni nikdy a sa neskrč,
tak ako moja nádej s výhľadami.