ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brat môj drahý!

Ty mnoho pýtaš, ale dobre, pýtaj,
veď takým činom pobádaš ma k práci.
Ty nevieš, čo je vo mne, ja sa poznám.
Mňa kvári neduh a ten nedovolí,
by pracoval som dlho v jednom dúšku.
Nuž ale aj vôl, bár je zoslabený
i veľmi dákym neduhom, však predsa,
keď paholok ho krutý kyjom mláti,
že úder stíha úder ako vlna vlnu,
len napne sily zase, sprie sa o zem
a drmne jarmo, čo mu úži lalok
a zdrelo šiju, až z nej vymoká krv,
a kráča ďalej s ťarchou zhrbatený.
Jak vôl ten málo cíti úder biča,
tak ja tiež k práci pilnej ponúkanie.
A chvála? Ó, tá mňa sa málo dotkne,
tak ako vánok, ktorý zobletúval
tam v nive jarnej ňadrá vonnej ruže
a schytil dych jej vonný, na krídelciach
ho nesúc ďalej, ako ten keď príde
k zdi tvrdej skaly, tá ho nepocíti
a žiadnej stopy on tam neponechá. —
Len zdravia, Bože, ach, len zdravia ešte!
Lež márna žiadosť! Kebych nepracoval,
i lepšiemu by som sa tešil zdraviu.
Lež život tak je krátky, preto treba
v ňom zužitkovať každú možnú chvíľku.
A preto ja len ťahám ťažké jarmo,
bár viem, že ono život ukráti mi.
Včuľ pracoval som stále na spevníku,
čo ľud náš nosil by si na púť svätú.
Ó, púť! jak teba neprajníci naši
už spotupili! a ja predsa len ťa rád mám.
Veď ký cit vzbudí živá viera,
že na tom mieste, ktoré už i samé
ma novotou a nepoznatou tvárou
až prekvapí, že vnímavejší duch je,
že na tom mieste, kde sú povešané
i sľubné dary po stenách sťa dôkaz
tých divov, ktoré neduživým viera
i milosť božia štedro udelila;
že na tom mieste, kde i sám ja vidím,
jak živá viera svieti slncu rovne
von z očú tým, čo so mnou putovali,
a jako v žiare očú trblietavá
sĺz rosa ružmi líčok zaskveje sa,
jak dmú sa ňadrá, vrúci povzdych letí
jak škovran z hrúd vše hore do výsosti,
by zniesol na zem zásvit božích divov;
že na tom mieste, kde sa sladká pieseň
jak slávičí spev hájom rozlieha tak,
že na tom mieste, na ktorom aj sám Boh
i štedrejšími o moc priehrštiami
i skorej svoje dary udeľuje
jak v liečivej by vode po kúpeľoch:
že aj mňa skorej povyslyší v biede,
že zahojí mi rany, ktoré chradia
či telo a či nesmrteľnú dušu.
Ó, tu tak ľahko utíšia sa búre,
čo hádžu srdce ako more triesku;
bo riekne Pán a priam je ticho veľké.
Ó, tu tak ľahko navráti sa srdcu,
jak plachý holub vyplašený z hniezda,
mier ubrnknutý pred zlým hriechom ľudí,
A preto ja, ach, ľúbim sväté púte.
Hľa, tak si cením púť ja, nuž mi ťažko
niesť bolo, že náš národ do šiat práve
tak vetchých, biednych nesúladnej piesne
cit oblieka svoj, jak je tento skvostný
a krásny. Teda reku, ponapravím.
A potom, akéže sú naše spevy?
Čo prosí ľud v nich od Zvrchovaného?
Ach, skoro nič, ak ešte pokoj niekdy
(a toho sme už mali veru nazbyt),
a mimo toho samé maličkosti,
len jednotlivcom prosí omrvinky,
lež všeobecné dobro nezná ľud náš,
ho nenaučil nikdy nikto poznať;
nuž keď ho nezná, ani neprosí ho.
I nepriateľ náš, keď by nám dal pieseň,
už nemohol by mĺkvejšiu dať ozaj.
Či prosil ľud náš Boha za slobodu,
by sám si riadil žitie dľa ľúbosti,
by nepriateľ ho v jarme nesužoval,
by svoju vlasť-zem ozaj v moci mal on?
Či prosil kedy za víťazstvo v boji,
by zdeptal svojich nepriateľov ľútych?
Ach, chudák! o tom ani len on nečul.
On volal k nebu — pravda, aj to zriedka —
k patrónke Uhrov — nikdy Slovákov, nie,
veď ani v skrúšnej modlitbe sa nesmel
on svojím menom pomenovať v chráme.
Ach, u národov iných, ba i divých,
čo národného citu v modlitbe je,
čo povedomia žiari z modlitby sa!
Nuž ja som teraz pokúsil sa chybu
tú ponapraviť; nech by národ náš už
raz pomodlil sa za obecné dobro.
Kto teraz vrúcnou prosbou na nebesá
a na ich hrádzu bije jak z diel streľbou,
by prelomil ju, bárs je pevná veľmi?
Ak jednotlivec v zabudnutom kúte.
Ja myslím, že by vzdorujúce steny,
čo prístup k nebu našim prosbám hatia,
čoskoro padli, keby zhustli prosby.
Ach, keby tak, kým pri oltári svätom
kňaz obetuje najčistejšiu obeť,
by zmieril Boha s prehrešeným svetom,
ľud jednou mysľou k nebu pozdviženou
i jedným hlasom so slzami v očiach
i s chvejúcou sa hruďou prosil Boha:
by pre krv, ktorá z Baránka sa valí
sto tisíc nevinnejšie, nežli
krv Ábelova, Boh svoj ukrotil hnev
a zmenil suďbu hroznú nad národom,
čo ustanovil našim, lebo jestli
mu ustanovil rozkvet, ako jara,
lež v budúcnosti pre diaľ zatemnenej,
by skrátil počet nesčitateľných liet,
by jaro naše skoro vykopnelo!
Nuž čo ty myslíš? Je to dobrá práca?
Ja aspoň tej som mienky, že tá práca
i Bohu milá, lež i národu tiež
je nášmu nado mieru užitočná.
Však dosť už bolo, lebo ako vieme:
Z dobrého málo dosť je, zla je vždycky moc.
Nuž ak čo stojí list môj, dosť je už ho.
Tak zakončím ho s tým: Ty, brat môj, zdravstvuj!
Maj dlhší život, než sú moje listy,
a než sú moje listy, o moc lepší.