ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahý brat môj!

Znáš iste vtipku, vo Viedni čo skrsla.
Šli generáli po ulici rúče,
na prsiach s krížmi; videli ich učni
i riekne jeden: „Či vieš, aký rozdiel
je medzi oslom a rakúskym vodcom?“
A druhý na to: „Verubože neviem.“
„No, somár má kríž vzadu, vodca spredu.“
I počuje to jeden z generálov
a chytil učňa za uši a riekne:
„Nuž aký rozdiel medzi somárom je
a medzi vodcom?“ „Milosťpane, žiadny.“
To vtip je dobrý; vodca nemal zbadať,
čo učni vravia, a tým menej k nim ísť
a s nimi dať sa do zhovoru ešte.
A práve takto Vajanský náš prešiel.
I Vajanského napádali chlapci,
a on sa s nimi do hádky dal schytiť.
A vieš, v čom stal sa smiešnym nevýslovne?
By zabil lapku,^[2] dubisko vzal do rúk
a rozohnal sa celou silou na ňu,
a tá si sadla na dub hrozitánsky
a usmiala sa; bol to výsmech ostrý.
I Vajanský má mnohé nedostatky,
tak ako mali všetci, čo s ním boli.
Keď prihlásil sa dakto ku Slovákom,
nuž pozerali oni z Olympu naň,
a hrsť ich bola vždycky plná hromov,
by porazili tých, čo k nim sa driapu,
a zbožňovanie požadovali si,
namiesto že by boli blahosklonne
sa ponížili k tým, čo začínajú
a povznášali na svojich ich pleciach
a pripútali ku svojmu ich kruhu.
Nuž Martin zdal sa Dodonou byť u nás.
Že sú to chyby, kto by odtajil to?
Lež vyhadzovať na oči im chyby,
čo za ne oni nie sú zodpovední,
to verubože nie je spravodlivé.
Rob akokoľvek, polievaj zem potom,
a na Vianoce neprivábiš jaro.
Vec každá má čas, a ten skrátiť nejde.
Si počul iste o mužoch už takých,
čo o sto rokov skôr sa narodili,
než by sa boli mali narodiť vraj.
Jak je to možné? Títo mali vidy,
čo po sto rokoch teprv panovali,
nuž vrstovníci nerozumeli im
a život ich aj dejstvovanie týchže
jalové bolo. Ajhľa, zrejmý dôkaz,
že každá vec má čas svoj predurčený.
I u nás dávno zakladali spolky
a jak sa patrí pre ľud pospolitý,
nuž a čo s nimi docielili boli?
To, že sa jedny rozdrobili celkom,
a druhé prešli do rúk nepriateľských.
Aj roľník najprv prichystáva pôdu.
Hľa, najprv trhá strnisko si v lete.
On podmieta, by škodné zrnká zavčas
sa dostali dnu, pod zem, že by vzišli
a potom zmrzli. Nato hnojí roľu,
hnoj zaoráva, a tak chystá pôdu,
by azda iní na jar siali semä.
A často druhý žne a druhý seje.
No že dnes siať už môžeme my, bratia,
to dosvedčuje, že tí naši starí
nelenosili až tak bohaprázdne.
Je pravda, jestli vzdelanejšiu triedu
mať chceme, aj chlieb musíme mať pre ňu;
a jestli by sme mali chleba nazbyt,
nuž o vzdelaných ľudí žiadna starosť.
A tu sú spolky, tieto môžu živiť.
Lež naopak tiež môžeme to tvrdiť,
vzdelané hlavy samy nájdu chlieb si.
A preto treba o oboje mať peč.
Lež rozumie sa, že to všetko previesť
len jeden človek nebude môcť nikdy.
Nech každý spraví, čo mu sily stačia,
a jestli kto by mal viac síl než iný
a nasledovne aj viac vykonal by,
nech nenadáva za to starším bratom,
lež nech ich slovom, skutkom podporuje,
nech nepýši sa tým, čo spravil vlasti,
lež uznanie nech čaká od potomkov.
I Martin spravil iste, koľko mohol,
nech tí viac spravia, ktorí viacej môžu,
a ja viem, že sa Martin bude tešiť,
keď vidí rozkvet národa a slávu.
Lež velikášov pohaniť a stupiť,
by my sme zdali väčšími sa takto,
to nie je vecou slušnou k mužom vážnym,
to môže spraviť učeň akýkoľvek.
I sochu Zeusa muchy zašpinia vše.
Ach, skromnosť, kde si? čo si ušla od nás?
Že nemajú ťa muži zaslúžilí,
to sa im právom vytýkať ver môže.
Lež keď muž plný zásluh pochváli sa,
to dá sa chápať — ale karhatelia
kde nabrali tej opovážlivosti,
by smeli brýzgať mužom veľavážnym;
ach, kde je skromnosť u karhateľov tiež?
Som mnoho písal o verejných veciach
a o súkromných ešte ani slova.
Nuž ešte dýcham, ba aj často kýcham,
a jak sa zvíja v rázštepe had v ohni,
tak ja sa zvíjam v preukrutných mukách.
Ja nepochválim vek, čo teraz minul,
lež ani ten nie, čo nám teraz nastal.