ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Má každý národ svojich Prometejov,
čo v mraznom chlade, v čiernych tmách
rozbrieždia zory žiarny nach
a posvietia mu do minulých dejov
a ukážu mu jeho biedny stav,
a v srdci jeho rozožnú
nádeje iskru rozkošnú,
až on sa octne v kúzle čarnom sláv.

Víťazoslave, Ty’s to všetko zdelal —
nuž nemohol si preto just
osudu svojmu nijak ujsť —
on k zlatej Prahy hradbám Teba štveral,
prikvačil k skale údy oceľou,
i jak sa stratí v mraku stín,
tak v diaľnych kútoch pustatín
si bez útechy trpel priateľov.

Bez Heraklesa Ty si zdrúzgal putá
a zas sa vraciaš k domovu,
bys’ v slasti začrel odznovu,
keď protivníkov zmĺkla besnosť krutá.
Lež Tebe nejde, nejde v ústrety
náš Olymp — Bože, koľká zlosť —
hja, ale slepá nadutosť,
žiarlivosť hádže vlastné na deti.

Nepôjde Teba vítať v kole slastnom
kvet panien v bele šiat:
nebude sa Ti oko smiať,
zrúc mládež v čele s povedomia jasnom,
nezmája Tebe kvety kiare ciest,
nezaznia piesne z tisíc úst,
nebudú Tebe hudby húsť,
nebudú Teba v slávy voze viezť.

To zaslúžil si všetko od Slovákov,
no obor zriedka za živa
v pohodlí slasti požíva
zvenčený slávy stuhou sedmorakou.
My sme jak ovce v báni bez bačov,
v príhodnom čase hesla niet:
nuž miznú pre nás krásy liet,
bez smeru blúdiac púšťou najväčšou.

Len malá hŕstka skromných pracovníkov,
čo skromne, dľa príkladu včiel,
pred zrakom majúc večný cieľ,
s uznania plácou robí nevelikou, —
Ťa ide vítať k vlasti hraniciam;
a títo tvoji rodáci
štyridsaťročnej po práci
Ťa idú prosiť: „Chyť meč s berlou priam!“

Ty buď nám vodcom, dosť už blúdili sme!
Ó, zvolaj, Otče, spolu nás,
a ukáž cestu k bráne spás,
nech tou sa každý verný Slovák tisne!
My do vĺn Volgy vliať sa nechceme;
my chceme národ pre seba,
my chceme viesť ho do neba,
nie vziať mu reč, Rím, v bratskom objeme.