ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1] Ďorde Čierny, Djordje Petrovič, nazvaný Karadjordje (1762 — 1817), vodca prvého úspešného srbského povstania proti Turkom (1804 — 1812).

^[2] Petronij, Karadjordjov otec. Bol vlastne Peter, ale obyčajne ho volali Petronije.

^[3] Ľubica, Djordjova matka, správne Marica.

^[4] Mara, Djordjova manželka, historicky správne však Jelena.

^[5] Iľo, Djordjov pobratim. V texte je Djordjov brat. Karadjordje mal skutočne brata, lenže sa volal Marinko.

^[6] Vujco, Djordjov kmotor. Správne Vujica Vulićević, ktorý bol Karadjordjov starý priateľ.

^[7] Miloš Obrenović, druhý pôvodca srbského povstania (1780 — 1860). Po zlome prvého povstania (1813) neemigroval, ako Karadjordje a mnohí iní, ale zostal doma v Srbsku. Po opätovných tureckých zločinoch na ujarmených Srboch vyhlásil v Takove na Kvetnú nedeľu r. 1815 nové povstanie, ktoré aj šťastlive dovŕšilo postupné oslobodenie Srbov. Miloš Obrenović bol po Karadjordjovi druhým vodcom a panovníkom srbským v 19. storočí (najprv v r. 1815 — 1839 a potom v r. 1858 — 1860).

^[8] Matij, protopop. Historickou postavou bol Matija Nenadović (1777 — 1854), protopop (pravoslávny senior, náčelník okresu, zahrnujúceho viacej cirkevných sborov), srbský štátnik. Zúčastnil sa činne v Karadjordjovom povstaní a cestoval opätovne v diplomatických poslaniach do Petrohradu, na viedenský kongres a inde.

^[9] Leontij, patriarcha, Grék, správne arcibiskup belehradský. Bol skutočne Grék (s ostrova Chios) a mal sprostredkovať dorozumenie medzi Srbmi a tureckými dahijami. Pravda, nepodarilo sa mu to.

^[10] Glavaš, nemá nič spoločného s historickým Stanojom Glavašom (podľahol r. 1815 presile Albáncov v dedine Golar). Má znázorňovať podľa autorovho úmyslu typ srbských odrodilcov, utajených poturčencov. Podobní ľudia boli o toľko nebezpečnejší, že vystupovali v maske horlivých srbských vlastencov.

^[11] Milenko Dobrinjak. Historickou osobou je Petar Teodorović Dobrnjac (1772 — 1828), jeden z vodcov povstania v r. 1804. R. 1806 bránil Deligrad proti Ibrahimovi pašovi a získal si zvučné meno. Keď však pri výprave na Niš Karadjordje menoval vodcom celej výpravy jeho protivníka Miloja Todoroviča, Dobrnjac prehovoril Hajduka Veljka, aby s ním odišiel. Tak sa zoslabil hlavný srbský voj a Dobrnjac tým zavinil hroznú porážku Srbov pri Plamenici (19. mája 1809). R. 1811 ho vypovedali zo Srbska pre tú porážku, takže žil mimo územia Srbska. Umrel v rumunských Jassoch.

^[12] Stojković, nedala sa zistiť historická osoba, ktorá mu bola modelom.

^[13] Nenadović, historickou osobou je Jakov Nenadović, strýc Matiju, jeden z vodcov prvého srbského povstania. Spravoval viacej okresov a spolu s Petrom Dobrnjcom a viacerými inými náčelníkmi intrigoval proti Karadjordjovi.

^[14] Veľko, mohlo by ísť o Hajduka Veljka Petrovića (asi r. 1780 — 1813), postrach Turkov. Bol osobne neobyčajne udatný, mimoriadne odvážny. Zabila ho turecká delová guľa pri obrane Negotina, kde bol veliteľom pevnosti.

^[15] Teodosij z Orašca, aj v dejinách známy len pod tým menom. Bol za to, aby sa diktátorská moc dala Karadjordjovi, ale len preto, aby ho v prípade neúspechu povstania mohli vydať Turkom a tak odvrátiť zlo od seba. Ak by však povstanie malo úspech, tak rozumoval Teodosij, bude vždy dosť času odňať Karadjordjovi najvyššiu moc.

^[16] Boža Grujović, autor ho nesprávne nazýva jediným učeným Srbom (rozumej v Srbsku). Takým bol predsa Dositej Obradović (1739 — 1811), človek vzdelaný, spisovateľ, osvietenec, za čias Karadjordjových prvý minister osvety v Srbsku. Ostatní Srbi vo vtedajšom Srbsku boli neučení, rad-radom analfabeti (takí boli i Karadjordje a Miloš Obrenović), Matija Nenadović bol už „učeným“ človekom, keďže vedel ako-tak čítať a písať. (Boža Grujović je, ako sa zdá, vymyslená osoba.)

^[17] Fočič, Muňo, poturčení Bosniaci. Historické osoby sú Fočič Mehmed-aga a Mula Jusuf, dvaja dahijovia (vodcovia janičiarov v Srbsku), ktorí spolu s inými dvoma vodcami tureckých povstalcov najprv zajali a potom zavraždili belehradského pašu Hadži-Mustafu, ktorý bol Srbom naklonený. Po jeho smrti títo štyria vodcovia zavládli v pašaliku, ktorý si rozdelili na štyri rovné čiastky. Sultán, aby zachoval aspoň zdanie svojej moci, poslal za nového pašu do Belehradu Agu-Asana — pašu, ktorý bol vlastne správcom len podľa mena. Dahijovia po vypuknutí Srbského povstania, namiereného najprv len proti ich zločinnému konaniu a proti zlému zachádzaniu so Srbmi vôbec, ušli z Belehradu na dunajský ostrov Ada-kale. Tam ich sami Turci vydali Srbom a tí ich na mieste pobili. Fočić a Muňo, ako vystupujú u Záborského (i po r. 1804 a čo viac až r. 1817, pred Karadjordjovou smrťou), sú teda nie historické postavy, ale osoby dramatické, vymyslené.

^[18] Viac hajdúchov, momkov. Ide o srbských hajdukov, nie hajdúchov v našom smysle. Hajdukmi sa volali kresťanskí utečenci, ktorí opustili svoju rodinu a dedinu, aby sa v neprístupných srbských lesoch pod vodcovstvom harambašov soskupili do branných čiat. Tie čaty sa pomstily na utláčateľoch jednotlivých hajdukov a na mohademánoch vôbec. Ľud ich oslavoval ako svojich národných hrdinov. Momak (srb.), mládenec, tak sa volali členovia družiny knezov (náčelníkov väčších-menších obvodov) u Srbov.