ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Ďorde Čierny

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Jonáš Záborský:
Ďorde Čierny

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Dorota Feketeová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

106

čitateľov

Dejstvo šieste

Obsah

Výstup 1.
Výstup 2.
Výstup 3.
Výstup 4.
Výstup 5.

(Javisko: chyža v dome Vujcovom.)

Výstup 1.

Mara a Vujco.

MARA:
Rozhováraj trochu, milý Vujco,
toho môjho muža, kňaza Ďorďa.
Taký je akýsi zamyslený,
roztržitý, málovravný, smutný.
Cez celý deň nepreriekne slova.
Keď sadne ku ohnisku, za celé
prprie trieskou hodiny v popole,
vždy na jedno hľadiac mlčky miesto.

VUJCO:
Darmo. To je zvyk jeho, kňahyňa,
zvyklá vlastnosť vznešeného ducha.
Podobný je orlu, ktorý sediac
na vysokej osamote skale,
mlčky slúcha škreky operencov.

MARA:
Mnohovravný nebol, pravda, nikdy.
S vyjasnenou ale aspoň tvárou
buď úradné konal povinnosti,
buď kadečo pri dome a dvore,
rúbal drevo, posbíjal náradie.
Teraz mraky vždy na jeho čele.
Užiera sa, že je v cudzom dome
a živorí len z milosrdenstva.

VUJCO:
Za svoj nech dom považuje kmotrov,
i všetko, čo vo príbytku mojom.

MARA:
Láskavý si k nemu, kmotre Vujco.
Ak dá mu boh, čo vymáha právo,
bude služieb tvojich pamätlivým.
(Preč.)

VUJCO:
Ten Ďorde mi činí mnohú starosť.
Obrátil tým na môj dom pozornosť,
že sa ku mne uchýlil s návratom,
keď Srbi sa vymanili znovu.
Turci ma i Srbi nepokoja,
dotierajú na mňa s rozličnými
žiadosťami, sľubujú a hrozia.

Výstup 2.

K Vujcovi Fočić a Muňo.

FOČIĆ:
U teba je, vojvodca, kňaz Ďorde.

VUJCO:
Ku mne sa uchýlil po návrate
z Rakúska a Ruska. Čo chcete s ním?

FOČIĆ:
Posiela mu paša belehradský
najvyšší od padišaha ferman.^[84]

VUJCO:
Čo za ferman?

MUŇO:
Ferman, ktorým jeho
potvrdzuje vo hodnosti kňazskej.

VUJCO:
Veliká česť.

MUŇO:
Bismillah.

FOČIĆ:
Inšallah.

VUJCO:
Miloš teda už nemá čo čakať.

FOČIĆ:
Jeho nechce slávny náš padišah.
Boh je boh, Mohamed jeho prorok.

MUŇO:
I kto prvý časom, prvý právom.
Ďorde prvý vydobyl slobodu
biednej raji, sebe kňazskú hodnosť.
Čo raz pravda, to pravda, bismillah.

VUJCO:
Dajte ferman.

FOČIĆ:
Vidí sa nám slušným
v jeho vlastné oddať písmo ruky.

MUŇO:
Tak inšallah.

VUJCO:
Niet ho teraz doma.
Vyšiel na lov. Neviem, kedy príde.

FOČIĆ:
Naším teda sa mu pokloň menom.

(Oddajúc písmo, Fočič a Muňo preč.)

VUJCO:
Dobre to tí ľstivci nastrojili.
Vidúce že osloboditeľov
dvoch má národ, chcú toho použiť,
aby Srbov shuckali vospolok
a znovu ich prikryli turbanom.^[85]
Pretože moc teraz u Miloša,
posielajú Ďorďovi fermany:
a keby bol Miloš vypudený,
posielali by fermany jemu.
To diabolská u tých ľudí chytrosť.
Rozmyslím sa oddať to Ďorďovi.

Výstup 3.

K Vujcovi Dobrinjak a Stojković.

VUJCO:
Došli ste ku slávnosti, druhovia.

STOJKOVIĆ:
A akej?

VUJCO:
Tu hľa ferman padišahov,
ktorým Ďorďa uznáva za kňaza.

STOJKOVIĆ:
O to práve sme prišli, priateľu.
Carihradská ľstivá politika
chce fígľom nás premôcť, keď nemohla
zbrojou našu prekaziť slobodu.
Návrat Ďorďov je pre nás nešťastie.^[86]

DOBRINJAK:
Opustil nás v nesnádzi, a teraz
chcel by tomu predchytiť odmenu,
kto znovu nám vybojoval voľnosť.

STOJKOVIĆ:
A ktorý je i trochu schopnejší.
Miloš síce tiež len prostý roľník:
ale niet v ňom aspoň tej úžasnej,
ktorá zúri v Čiernom, prchlivosti.
Táto žiaľna slabosť činí Ďorďa
panovania konečne neschopným.

VUJCO:
Všetko pravda. Preto mu neoddám
poslaný zo Carihradu ferman.

DOBRINJAK:
To nie je dosť. Zlé tým neodstrániš.
Ďorde jednak bude sa niesť kňazom
a tak deliť, trhať, slabiť národ.

VUJCO:
Čože teda viac môžem učiniť?

DOBRINJAK:
Daj mu guľku, tak nič netušene.

VUJCO:
Uví! To by bola srbská vďačnosť?
Ten, kto prvý nás viedol do boja
víťazného, takto by mal zhynúť?

STOJKOVIĆ:
Celý národ viac než jeden človek.
A zahynie zase národ srbský,
jestli Ďorde zostane nažive.
Vystúpi a nájde svoju stránku.
Všetci nespokojní s Milošovým
povýšením pristanú ku nemu.
A kto nemá svojich nepriateľov?
Srbi budú válčiť medzi sebou
a víťazstvo odnesú osmani.^[87]

VUJCO:
Bohužiaľ, že také sú výhľady.
I učinil bych snáď čo žiadate,
pre spasenie srbského národa,
keby Ďorde nebol mojím kmotrom
a prítomne v dome mojím hosťom.
Ale či mám natoľko poškvrniť
sväté sväzky kmotrovstva a dom svoj?

STOJKOVIĆ:
Vlastenectvo zas viac než kmotrovstvo.
A dom sa tvoj nielen nepoškvrní,
lež oslávi činom tým naveky.

VUJCO:
Oprobujme nahovoriť Ďorďa.
Snáď že sa vzdá domnelých práv svojich.

STOJKOVIĆ:
A keď budeš umývať murína?

VUJCO:
Vtedy ho viac ľutovať nebudem.
Povýšim sa pre svoj srbský národ
nado všetky ostatné ohľady.

DOBRINJAK:
Presláviš sa tým na večné časy.
I odmena ťa neminie slušná.
Tu hľa malý závdavok na väčšiu.
(Podáva mu mešec, Vujco ho odpichne.)

VUJCO:
Preč mi s tým! Svedomie nepredávam,
vlastenecká však ctnosť nemá cenu.
Za žiadnu bych cenu v mojom dome
nedopustil ublížiť Ďorďovi.
Že krvavé dielo sám prejímam,
príčina je len to presvedčenie,
že žiť nesmie, jestli má žiť národ.
Ide.

Výstup 4.

K predošlým Čierny.

VUJCO:
Prišli k tebe, kmotre, bratia títo.

ČIERNY:
Rád stretávam spolubojovníkov
mojich chrabrých za srbskú slobodu,
i takých, čo brojili proti mne.

STOJKOVIĆ:
Väzíš ešte tu vo súkromnosti.
Chceme vedieť, vo akom spôsobe
obmýšľaš na verejnosť vystúpiť,
ako kňaz, či ako Srb súkromný?

ČIERNY:
Či môže byť dakedy súkromným,
kto už sedel na kniežacom stolci,
vyvolený súc právom dedičným?

DOBRINJAK:
Akože to ale bude teraz,
keď už Srbsko má iného kňaza?^[88]

ČIERNY:
Námestník len do príchodu pána.
Ja i ruským som uznaný cárom,
ktorý je náš otec a ochranca.

STOJKOVIĆ:
Miloš ale povie, že on národ
opustený tebou oslobodil.

ČIERNY:
Nech nechlubí sa tým, že neprchol.
Bol bezpečný pre svoju chatrnosť.

DOBRINJAK:
Povie, že i on za dedičného
je vyvolen od národa kňaza.

ČIERNY:
Voľba jeho tratí so návratom
mojím platnosť. Národ nemal právo
voliť kňaza si, pokiaľ žijem ja,
ba i dakto z mojeho potomstva.

VUJCO:
Čo teda, keď bude odporovať?

ČIERNY:
Odvolám sa na národ. Nech súdi.

STOJKOVIĆ:
A keď sa tým rozpadne na dvoje?
Keď roztržku zle užije Turek?
Keď nás potom znovu zohne v jarmo?

ČIERNY:
Nech dôsledne postupuje národ.
Práva svojho jasného sa nevzdám.
Už som dal i syna Alexandra
vychovávať v Rusku,^[89] aby Srbi
vzdelaného mali po mne kňaza.

DOBRINJAK:
Kde však syn tvoj potom bude kňažiť,
keď viac Srbska nebude?

ČIERNY:
Čo boh dá.

VUJCO:
Ty si tvrdý v presvedčení svojom.
A dobre máš, že sa držíš, kmotre,
Bo i sultán na teba prenáša
hodnosť kňazskú. Tu hľa jeho ferman.
(Oddá písmo Čiernemu.)

ČIERNY:
Hodnosť kňazskú mi dal srbský národ.
Na fermany sultánove pľujem.

(Trhá na kusy ferman, vtom strelí Vujco do neho z pištole,^[90] čierny lapí sa za prsia.)

Ha! Takáto odmena od Srbov!
A to z ruky a v príbytku kmotra.

VUJCO:
Odpusť, kmotre. Zahynúť si musel.
Bozkávam však čestnú tú pravicu,
čo tak statne bojovala za nás.

(Vujco bozká Čiernemu ruku, tento sa skydne mŕtvy.)

Výstup 5.

K predošlým Mladen, Nenadović, a Grujović.

MLADEN:
Svätý Sávo! Čo to musím vidieť?
Prvý srbskej slobody hrdina
leží srbskou usmrtený rukou!

NENADOVIĆ:
Ja prichádzam pozde. Kňaz Miloš ma
s tým za vami vystrojil rozkazom,
aby život Ďorďov bol ušetren.

DOBRINJAK:
Dobre to tak. Nebudú mať Turci
čím zväčšovať rozbroje v národe.

GRUJOVIĆ:
Ba privesil osud nešťastie to
k vymaneniu srbského národa.
Zločinom ste ho neodstránili,
bo žije syn tohto v Petrohrade.

NENADOVIĆ:
Škoda veru bolo skutku tohto.
Boh nech chráni Srbsko všemohúci.
Tomuto tu večná česť a sláva.

(Všetci obstanú trup s ovesenými trúchlo hlavami, opona spadne.)

^[84]Posiela mu paša belehradský najvyšší od padišaha ferman. Vec celkom nehistorická. V skutočnosti Karadjordje r. 1817, keď už Miloš Obrenović viac diplomaticky ako vojensky a len veľmi pomaly, zato však húževnate oslobodzoval Srbov zpod tureckého jarma — nečakane prišiel do Srbska. Prišiel priamo s úmyslom vyvolať proti Turkom nové povstanie, lebo ho na to nabádali členovia Hetairie gréckeho tajného revolučného spolku. Situácia bola však taká, že povstanie nebolo žiadúce po nijakej stránke. Srbi boli ešte z prvého povstania oslabení, Rusko, ktoré im vtedy pomáhalo, zotavovalo sa z veľkej protinapoleonskej vojny a tak by im nebolo mohlo prispieť na pomoc. Turci mali i v Srbsku i v Rumélii také silné vojsko, že povstanie nemohlo mať nádej na úspech. Povstanie bolo najmenej žiadúce Milošovi Obrenovićovi, vodcovi druhého povstania, ktorý už bol na najlepšej ceste stať sa panovníkom oslobodzovaného Srbska. Všetko to boly faktory, s ktorými Karadjordje nevedel a nechcel rátať, preto došlo ku katastrofe, ktorá ho stála život.

^[85]Znovu ich prikryli turbanom, tureckou a vôbec orientálnou pokrývkou hlavy.

^[86]Návrat Ďorďov je pre nás nešťastie. Úvaha, zodpovedajúca vtedajšej situácii. (Por. vyššie.)

^[87]Víťazstvo odnesú osmani, Turci. Nazvaní tak podľa Osmana I., ktorý vládol od r. 1299 do r. 1326 a dal svoje meno nielen tureckému národu, ale i ríši.

^[88]Keď už Srbsko má iného kňaza?, totiž Miloša Obrenovića.

^[89]Už som dal i syna Alexandra vychovávať v Rusku. Alexander Karadjordjević (1806 — 1885), v r. 1842 — 1858 bol kniežaťom Srbska. R. 1814 prišiel s otcom do Besarábie. Potom vstúpil do ruského vojska, kde sa stal štábnym kapitánom.

^[90]Vtom strelí Vujco do neho z pištole. Karadjordje zahynul inak: Vujica Vulićević mu v noci 24. júla 1817 sekerou odťal hlavu. Stalo sa to vo vlastnom dome Vujicovom, takže išlo o jednoduchú úkladnú vraždu. Karadjordjovu hlavu poslal Vujica Milošovi Obrenovićovi, ktorý ju doručil belehradskému pašovi Marašli Alimu a ten ju poslal ďalej do Carihradu sultánovi. Tam bola hlava vztýčená nad bránou sultánovho háremu. Vujica sa síce písomne ospravedlňoval Milošovi, z akých dôvodov tak musel urobiť, jednako je veľké podozrenie, že bol vlastne vykonávateľom Milošovho príkazu. Záborskému nestačila historická skutočnosť, preto dal Karadjordjovi zahynúť inak, ale v podstate tiež pre konflikt medzi dvoma srbskými osloboditeľmi, z ktorých len jeden mohol žiť a druhý musel zomrieť.

« predcházajúca kapitola |

Jonáš Záborský

— prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných romantický ironik. Viac o autorovi.