Zlatý fond > Diela > Ďorde Čierny


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Ďorde Čierny

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 99 čitateľov

Dejstvo prvé

Výstup 1.

Istý počet hajdúchov (zbojníkov) spí na zemi, len Glavaš a Veľko sú hore, oba s ručnicami.

GLAVAŠ:
Pekná tá zem srbská, pobratime.
Pozri na to more siných lesov
a na tietam úrodné roviny.

VEĽKO:
Pekná, pravda, bola by vlasť srbská,
keby kliatba poroby tureckej
neležala skazonosne na nej.

GLAVAŠ:
Pravda. V peknej vlasti špatný život
pre to kliate Osmanské plemeno.
Turci strebú našu krv i blaho.

VEĽKO:
Nie tak Turci ako poturčenci.
Vykorenil by ich svätý Sáva.[19]

GLAVAŠ:
Pravda. Horší Turka poturčenec.

VEĽKO:
Ide ktosi. Hop, hop! Hore, bratia.

(Ležiaci hajdúsi vyskočia a postavia sa do pohotovosti s ručnicami.)

GLAVAŠ:
Harambaša Ďorde.[20] Vedie kohos’.

Výstup 2.

K predošlým Čierny, Mladen, Miloš Obrenović, protopop Matij.

ČIERNY:
Tu, hľa, moja čeliadka.

MILOŠ:
Koľko vás?

ČIERNY:
Dvesto horských zmužilých sokolov.
Každý nesie zbroj odňatú Turkom.

MILOŠ:
Naposledok prchne celé Srbsko
v tieto bohom stvorené pevnosti.

ČIERNY:
Nie div, už len na horách sloboda.
Obydlia sa ľudské dusia všetky
vo morovom povetrí otroctva.
K nevystátiu panstvo musulmanské.
Nie ti ani tá hlava bezpečná.
Turek berie raji, čo zapatrí,[21]
a ubíja, koho chce, bez pomsty.
Keď sa stretneš s ním, sosadni s koňa
a jestli tvoj lepší, musíš kupčiť.
Keď vostúpi do chalupy tvojej,
vezme, čo chce, ženu, dcéru znectí.
Ak ideš na žalobu k vrchnostiam,
strestaný ty budeš, nie zločinec.
Lebo Turek krivdí, Turek súdi.
Kresťan ani svedkom byť nemôže.

MATIJ:
Toto dáva úplnú beztrestnosť
poturčencom a hovädským Turkom
a činí náš stav neznesiteľným.
Kto to ešte cíti, že nie je tým,
čím ho Turek nazýva, psom podlým,[22]
pŕchne do hôr, hoc aj by tu tvrdé
miesto chleba hrýzť musel kamene.
Ja protopop, a predsa tu musím
hľadať medzi hajdúchami skrýšu.
Povesili ma za nohy, lotri,
so hrady a zapálili mokrú
pod hlavou mi slamu, až im poviem,
kde vraj držím ukryté peniaze.

MILOŠ:
A strýcovi mojemu v Rudníku,
Milanovi, Obrenovićovi[23]
vopchali do vreca čestnú hlavu
a prášili mu popol do pozdier.
Toľko, toľko že sa nezadusil.

MLADEN:
Môjho otca dobili do smrti.
Ja sám ledva som uskočil „dajom“.[24]

ČIERNY:
Podobné by vedel prípadnosti
každý, ktorí sme tu, vypravovať.
Mne pred očmi chcel hovädský Turek
sväté lože manželské poškvrniť.[25]
Keď som zabil ho vo slušnom hneve,
musel som sa spasiť do Rakúska.
Teraz by ma boli sdiali na kôl,
kebych nebol sa spasil útekom,
pre tú veľkú vinu, že mám dačo.
Ani dobré služby neochránia.
Tu Glavaš a Katić pomáhali
Turkom verne udusiť povstanie
Pozvan Oglu na horách balkánskych;[26]
a otážte sa ich, prečo sú tu?

GLAVAŠ:
Kliaty každý Srb, kto slúži Turkom.

MATIJ:
Plemä toto zlostné tým hroznejšie,
že týraním, škrtením kresťanov
svojmu myslí slúžiť Allahovi.
Náboženstvo u nich posväcuje,
čo lakomosť im šepce a chlípnosť.

MILOŠ:
Pokiaľ paša Chadži Mustafa žil,[27]
tu ešte len bolo, ako bolo.
Srbi srbskou ho nazvali „majkou“.

ČIERNY:
Pod ním som sa i ja vrátil domov.

MATIJ:
Keď ale prekliaty poturčenec,
Fočić Mehmet, ubil so svojimi
spoločníkmi „majku“ a pašalík
jeho medzi sebou podelili,
započalo sa riadenie desné.
Rota zradcov národa a viery
vrhla na nás sa s celou besnosťou
odpadlíkov. Lakomosť ich kraja,
zloba nemá medzí. Sám padišah[28]
hrozí sa ich bujných ukrutností;
pomoci nám ale dať nemôže.
Vysmievajú sa „daji“ i jemu.
Nový paša proti nim bezsilný.[29]
Biedne Srbsko nemá útočišťa
iného jak hory Šumadie,[30]
a ochrancov iných krom hajdúchov.
Hajdúsi sú jediní mstitelia
páchaných nad Srbmi ukrutností
odo bitky na Kosovom poli.[31]

ČIERNY:
Pravda, pravda. Lež čo bude z toho,
keď náš počet tu tak valne vzrastá?
V horách ni siať, ni chovať dobytok.
Padáme na obťažnosť okolným
dedinám, trpiacim bratom našim.
Dielo Turkov dovršujeme my.
Čo nechajú im, to my berieme.
Žijeme tu v horách na útraty
pracujúcich v potu tváre bratov.
Chcel bych tomu sám učiniť koniec.
Bo ubitie tých pár planých „dajov“
nestojí vo pomere s tou škodou,
ktorú činiť bratom sme nútení.

MLADEN:
V Rakúsko sa chceš zas vysťahovať?

ČIERNY:
Eh, v Rakúsko! Zrobil som to dvakrát,[32]
po tretí už síce neučiním.
Pristúpil som k sboru ochotníkov,
ktorý u nás sbieral Michajlovič,
plukovník rakúsky,[33] keď vypukla
medzi Turkom a Rakúskom vojna.
Šiel som s naším plukom do Rakúska,
bojoval som s ním na pôde srbskej
za slobodu srbskú. Vidiac ale,
že nemienia Nemci s nami dobre,
že len svoje hľadajú prospechy,
nás však len za nástroj potrebujú,
a nemôžuc znášať diaľ ich spupnosť,
šiel som radšej znovu do hôr našich.
A že pravdu som mal, svedčí koniec.
Bo keď oni uzavreli pokoj,
nezmienili sa o bojovavších
za nich Srboch ani jedným slovom,
lež vrhli nás rozdráždeným Turkom.
Pred zúrením týchto musel som sa
na rakúsku potom spasiť pôdu.
Ale hladom bol bych tam zahynul,
keby nebol som dostal na hore
Fraške, vo kláštori Krušedolskom,
službu veľmi chudobnú lesníka.[34]
Bol som rád, keď rozniesla sa povesť
o krotkosti Chadžiho Mustafu
a vďačne som v zem sa vrátil rodnú.
Túto nechcel bych opustiť znovu.

GLAVAŠ:
Ide ktosi.

ČIERNY:
Brat Iľo a Vujco.

Výstup 3.

K predošlým Iľo a Vujco.

IĽO:
Pozor, bratu Ďorde harambašo.

ČIERNY:
Čo je?

IĽO:
Ide Fočić aj s kavasmi.[35]

ČIERNY:
A či mnoho tých psov?

VUJCO:
Asi pol sta.

ČIERNY:
Spravodlivosť božia dáva toho
poturčenca lotra do rúk našich.
Vezmeme ich všetkých do kolesa.
Na znamenie svojho každý muža.
Pozor, aby žiaden nám neušiel.

(Rozpŕchnu sa všetci v rôzne strany.)

Výstup 4.

Po ich zmiznutí vstúpia Fočić, Muňo a dakoľko kavasov čili pandúrov.

FOČIĆ:
Tu museli byť. Tráva stlačená.
I ohnisko po nich tu, bismillah.
Psi prekliati. Nechce sa im robiť,
preto pŕchnu do hôr a tu žijú
dobre sebe z lúpeže, inšallah.[36]
Napádajú po nociach dediny,
a v dedinách zvlášť našich priateľov,
a imanie ich vlečú na hory.

MUŇO:
A všetko čo raji, to nám vzali.
Bo čo raja má, to všetko naše.

FOČIĆ:
Allah strestal by toho šajtana
zo Topolia.[37] Kebych ho popadol,
za sedem by sa dní mučiť musel.

MUŇO:
Všetci sú psi. Národ drží s nimi
i popovia, bismillah. Keby nie,
títo by sa tu neudržali.
Dávajú im všetko, i náveštia.

FOČIĆ:
Tak, inšallah. I teraz sme ledva
za peniaze len našli človeka,
ktorý na ich upravil nás stopy.

MUŇO:
Zbiť všetkých a neľutovať ani
vo živote decko materinskom.

FOČIĆ:
Tak, bismillah. Ani nespočiniem,
pokiaľ všetkých buď nevykorením,
buď na pravú neobrátim vieru.[38]
Boh je boh, Mohamed jeho prorok.
Žauri tu. Dobre. Chutne na nich!

(Všetci preč. Za stenami výstrely a výkriky: Allah! Allah! Kristus! Kristus!)

Výstup 5.

Lomoz tento trvá chvíľku, potom vstúpia Čierny, Iľo, Mladen, Vujco, Glavaš, Veľko, protopop Matij, Miloš Obrenović a istý počet hajdúchov.

GLAVAŠ:
Kácali sa ako sťaté jedle.

ČIERNY:
Čo nám z toho, keď hlavní škodcovia
a vrahovia národa utiekli?

MLADEN:
A vieš, Ďorde, čo im otvorilo
Z kola nášho cestu? Mešec tento.
(Ukazuje mešec s peniazmi.)

ČIERNY:
Trochu chápem. Vypravuj, Mladenu.

MLADEN:
Povrhli ho a lakomci títo
(s poukázaním na dvoch hajdúchov).
poskokli ku koristi ako psi
a vtom Fočić a Muňo uvrzli.

VUJCO:
Videl i ja som, že tak sa stalo.

ČIERNY:
Ha, nešťastní! Takí vy podliaci?
Tak sa držať má statočný hajdúch?
Zradili ste pre pár groší národ.
Nie ste hodni viac škvrniť spoločnosť
našu, ani žiť z mozoľov bratov.
Zastrelíte tam jeden druhého.
(Upraví ich za stenou a díva sa von.)
Pušku k lícu! Mier! Jeden-dva-tri. Páľ!
(Za stenou súčasne dva výstrely.)
Tak učiním každému, kto chybí
povinnosti. Bo kázeň byť musí,
pri podniku zvlášť nastávajúcom.

VEĽKO:
Aký mieniš podnik, harambaše?

ČIERNY:
Počneme boj s Turkom otvorený.
Vyvoláme ku povstaniu národ.

IĽO:
Keby ti chcel povstať a boriť sa.
Ľudia ale naši trpezliví.
Smelší pŕchnu do hôr, ostatné však
množstvo trpí ako tá nemina.

ČIERNY:
Donútime ho k sebaobrane,
premeníme chabých na hrdinov.
Vpadneme o bielom dni do dedín.
Turkov tam a zradcov pobijeme,
chrabrých Srbov odvedieme do hôr.
Učiniac tým počiatok malý,
budeme vždy viacej rostnúť v sile,
potiahneme vždy viac obcí k sebe,
naposledok i celé nahie.[39]
Nebudeme sa potom po horách
ako šelmy divoké ukrývať,
lež zriadime v rovinách tábory.
Zbojnícka sa potom plachá vzbura
premení vo riadny boj národný.
A sultán nám nebude odporcom,
bo i proti nemu broja „daji“.
Oni vlastne započali odboj.
Selim bude nás mať za spojencov,[40]
a potom sa i s ním porátame.

MLADEN:
Nepôjde to.

ČIERNY:
Pôjde. Lebo v celom
jeden je cit národe. Niet Srba,
jehož srdce by neplálo hnevom.
Len dať popud, len vrhnúť iskierku,
plameň celé hneď objíme Srbsko.
Mlčí každý, pokiaľ len hajdúsi
po horách sa boria s kavasami,
keď sa ale obce a nahie
osvedčia, potom sa vzchopí každý.
Potom ozve sa i duchovenstvo,
ktoré teraz mlčí utlmené
biskupmi len fanariotskými.[41]

MATIJ:
Vravíš ako pravý horský sokol.
Vy počuli ste dakedy dačo
o zástave svätej Dušanovej.[42]

MLADEN:
Anjeli ju vraj priniesli z neba.

VUJCO:
Topličanin ju vraj a Kazančić
skryli kdesi na horách balkánskych[43]
po porážke na Kosovom poli.

VEĽKO:
Kto vraj v moci nemá tú zástavu,
dlho v Srbsku panovať nemôže.

IĽO:
Preto Turka panovanie nie je,
nemôže byť v srbskej zemi večné.

MATIJ:
Chcete vidieť poklad Srbska? Tu je.
(Vyjme zpoza ňadier starú zástavu.)

ČIERNY:
Ako prišla zástava na svetlo?

MATIJ:
Dvoch šedivých kaluderov[44] anjel
priviedol na miesto, kde zástava
bola v kaňve vkopaná striebornej.
Vručujem ju tebe, harambaše.
(Oddá zástavu Čiernemu.)

ČIERNY:
Ja prijímam ju ako rukojmie
budúceho vzkriesenia Srbie.
Chcete teda pod znamením týmto
zjavný počať boj proti Turkovi?
Imaním už beztoho vážime
i životmi; nech teda bude zač.
Naše domy, deti, ženy zhynú;
nevládneme už beztoho nimi.

MILOŠ:
Srb nech už raz alebo ožije,
alebo žiť konečne prestane.
K nevystatiu terajšie hlivenie.
My vztýčime v Rudníku zástavy.

VŠETCI:
Poslúchame. Rozkáž, harambaše.

ČIERNY:
(sníme čiapku).
Nech to teda čuje boh v nebesiach,
čo hajdúsi uzavreli srbskí
vo skalnatých Šumadie horách.
Okamženie toto nechže bude
okamžením zmŕtvychvstania toho
nie živého, nie mŕtveho tela,
ktoré dávi, cicia musulmanský
už odo štvor století Vlkolak.[45]
Trúby naše nech budú trúbami
zmŕtvychvstania pre ukrižovaný
národ zradou jedného podliaka.[46]
Nech rozleje sa ten vzduch voľnosti,
ktorý posiaľ vial len na tých horách,
po údoliach všetkých a rovinách.
Nech pripustí Hospodin pred seba
štvorstoleté úpenlivé vzdychy
zdeptaného do prachu národa,
by strepotal padišah na svojom,
z kostí ľudských vystavenom, hrôzou
obtočenom, mor šíriacom tróne.

VŠETCI:
Uslyšíš to boh a svätý Sáva.

ČIERNY:
V jeho svätú dúfajúce pomoc,
priložíme hneď ku dielu ruku.
Vy, Glavaša a Veľko, vstúpite
s polovicou mužstva do Sibnice.[47]
Obstúpite v tichosti dedinu,
musulmanov a zradcov zbijete,
schopných zbroje privediete do hôr.
Ktokoľvek sa sprotiví, guľku mu.
Hrôza musí pôsobiť s nádejou,
strach zaplašen byť strachom mocnejším.
Chabí musia vidieť, že zahynú
istotne od priateľov slobody,
keby ďalej otročili Turkom.
Nechže žije slobodná Srbia!

VŠETCI:
Živio národ i vodca náš Ďorde!

(Všetci preč, opona spadne.)



[19] Vykorenil by ich svätý Sáva (okolo 1171 — 1195/6 — 1236), pôvodným menom Rastko, najmladší syn srbského veľkého župana Nemanju. R. 1219 vykonal v Nikeji u cisára Teodora Laskarisa I. a patriarchu Manuela zriadenie osobitného srbského arcibiskupstva a sám sa stal prvým arcibiskupom. Bol dva razy vo Svätej zemi (Palestíne). Pred druhou cestou sa zriekol arcibiskupskej hodnosti. Umrel na návrate z druhej cesty v bulharskom sídelnom meste Trnove. Bol i literárne činný. Srbi ho ctia ako svojho národného svätca.

[20] Harambaša Ďorde (tur.), zbojnícky pohlavár, náčelník hajdukov.

[21] Turek berie raji, čo zapatrí (východoslov.), čo zazrie. Rája vlastne riaja, arab. = stádo), u Turkov hromadné označenie inovercov-kresťanov pod ich vládou, ktorí nemajú rovnaké práva s nimi, keďže neprijali islam.

[22] Čím ho Turek nazýva, psom podlým, kresťana, práve preto, že nie je mohamedán ako on.

[23] A strýcovi mojemu v Rudníku, Milanovi, Obrenovićovi… Historický Milan Obrenović bol nevlastný brat Milošov.

[24] Ja sám ledva som uskočil „dajom“, presne dahijom. Dahija (pôv. daija, arab, da’i) je vyhnanec, utečenec. Tak sa nazývali sami janičiari, keď sa po svojom vyhnaní r. 1801 vrátili do Srbska a po usmrtení Mustafu-pašu zavládli pašalikom. V užšom smysle dahijami sa rozumejú štyria vodcovia tých janičiarov, Fočić Mehmed-aga, Kučuk-Alija, Aganlija a Mula Jusuf.

[25] Mne pred očami chcel hovädský Turek sväté lože manželské poškvrniť. Či sa prípad mal stať Karadjordjovi, nevieme, aspoň sa to nespomína v súvise s ním. Inak bol to pri Turkoch zjav veľmi bežný.

[26] Tu Glavaš a Katič pomáhali Turkom verne udusiť povstanie Pozvan Oglu. Osman Pasvan-Oglu (1758 — 1807), turecký vojvodca. Opevnil sa r. 1794 vo Vidine, odporujúc „nemoslemským“ reformám sultána Selima III. Sultán ho r. 1798 musel uznať za vidinského pašu, aby zachoval aspoň zdanie svojej suverenity. Sultán bojoval proti nemu i r. 1796 i r. 1798, ale nezlomil jeho moc. V tom čase belehradský paša Hadži-Mustafa ozbrojil Srbov, ktorí spolu s jeho čatami (Turkami) bojovali proti vidinskému vzbúrencovi. Janko Katič bol jeden zo srbských buľubašov (kapitánov) v službách Mustafu-pašu.

[27] Pokiaľ paša Chadži Mustafa žil. Už spomenutý belehradský paša, spravodlivý voči Srbom. Bolo to u Turkov také neobvyklé, že ho nazvali murtatom (odpadlíkom), kdežto Srbi ho volali „srpskaja majka“ (srbská matka).

[28] Sám padišah hrozí sa (perz.), názov tureckého sultána. (Pádišah = majiteľ, pán trónu.)

[29] Nový paša proti nim bezsilný, bezmocný. Bol to Aga-Asan-paša, bývalý janičiarsky veliteľ.

[30] Hory Šumadie, rozsiahleho kraja na ľavom brehu rieky Moravy. Je to hojne zalesnená vysočina. Najvyšší vrch je Rudnik (1169 m).

[31] Odo bitky na Kosovom poli, ktorá bola 15. júna 1389. (Na Vidovdan.) Bitka sa skončila veľkou porážkou Srbov. Víťazní Turci potom postupne okupovali všetky srbské kraje. Pádom Smedereva r. 1459 spadla stredoveká srbská ríša, v 14. storočí taká slávna za cára Štefana Dušana, ktorý sa už chystal na Carihrad.

[32] Eh, v Rakúsko! Zrobil som to dvakrát, že sa ta vysťahoval. Vie sa len o jednom takom prípade pred rokom 1813. V druhom prípade bol Karadjordje vojakom v rakúskom vojsku a ako taký z úradnej povinnosti išiel zo Srbska do Kovilja (v Báčke).

[33] Michajlovič, plukovník rakúsky. R. 1778 zostavený bol sbor srbských dobrovoľníkov, päťtisíc mužov, pod plukovníkom Mihajlovičom. Slúžilo v ňom i mnoho dobrovoľníkov zo Srbska. V tej vojne Laudon dobyl Belehrad r. 1789, ale mierom v Svištove (1791) Rakúšania zase vrátili Turkom Srbsko.

[34] Vo kláštori Krušedolskom službu veľmi chudobnú lesníka. Shodné s historickou skutočnosťou. Krušedol je srbský pravoslávny kláštor v Srieme, už na vtedajšej rakúskej strane rieky Sávy.

[35] Ide Fočić aj s kavasmi (arab.), tureckými policajnými strážnikmi.

[36] Bismillah, inšallah, výrazy, ktoré používa len pravoverný mohamedán, dovolávajúc sa svojho Allaha.

[37] Allah strestal by toho šajtana zo Topolia. Šajtan = diabol. Topola bola obec, v ktorej býval Karadjordje.

[38] Na pravú neobrátim vieru, totiž na mohamedánsku.

[39] I celé nahie, turecký názov pre väčšie správne jednotky, na ktoré bol podelený belehradský pašalik. Bolo ich dvanásť.

[40] Selim bude nás mať za spojencov, sultán Selim III. (1761 — 1808), panoval v r. 1789 — 1807. Sosadili ho s trónu a potom ho dal jeho nástupca Mustafa IV. zaškrtiť.

[41] Biskupmi len fanariotskými. Fanar bol názov carihradskej štvrte, v ktorej bývali poprední Gréci a kde bolo i sídlo patriarchu. Z fanariotov bývali tlmočníci tureckej vlády, valašské a moldavské kniežatá, ako i pravoslávni biskupi po celej tureckej ríši. Keďže kniežacie a biskupské hodnosti doslovne kupovali za drahé peniaze od Turkov, usilovali sa podriadených čím lepšie vyžmýkať, aby sa im nielen všetko vrátilo, čo sami dali za svoju hodnosť, ale aby sa z nej ešte aj obohatili. Práve preto fanariotov nenávideli všetci ostatní kresťania v Turecku.

[42] O zástave svätej Dušanovej. Štefan Dušan (panoval v r. 1331 — 1355), kráľ srbský a od r. 1346 cár Srbov a Grékov. Srbská ríša mala za jeho panovania najväčší rozsah vôbec. Zomrel ešte len 47-ročný. Nejaká „svätá zástava“ sa po ňom nezachovala, v najlepšom prípade mohlo ísť o vlasteneckú legendu.

[43] Topličanin ju vraj a Kazančič skryli kdesi na horách balkánskych spomínanú Dušanovu zástavu. Ivan Toplica (Topličanin) a Milan Kosančić (Kazančić) prichádzajú ako srbskí hrdinovia v ľudových piesňach. Zástavu tú vraj ukryli po nešťastnej bitke na Kosovom poli. Jeden i druhý sú legendárne a nie historické osoby.

[44] Dvoch šedivých kaluderov (z gréc.), mníchov.

[45] Musulmanský už odo štvor století Vlkolak. Od r. 1389 do r. 1804 bolo vyše štyristo rokov a boly to roky ťažkého tureckého útlaku.

[46] Pre ukrižovaný národ zradou jedného podliaka, rozumej Vuka Brankovića, ktorý vraj na Kosove zradil svojho tesťa, kniežaťa Lazara. Historické výskumy srbské nezistily nijakú takú zradu, podrobne vykreslenú v srbských ľudových piesňach.

[47] S polovicou mužstva do Sibnice, dediny v belehradskej nahiji. Tam sa skutočne začalo prvé srbské povstanie otvorenou akciou Srbov proti Turkom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.