Zlatý fond > Diela > Ďorde Čierny


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Ďorde Čierny

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 99 čitateľov

Dejstvo štvrté

(Javisko: breh Sávy. V hlbokom úzadí vidno koráb, naboku colný dom).

Výstup 1.

Petronij, Mladen, Ľubica, Mara.

MLADEN:
Sme pri Sáve. Tu máte vo colnom
čakať dome rozhodnutie bitky.

PETRONIJ:
Rozhodnutá je, tuším, Mladene.
Čože môže i najväčšia chrabrosť
oproti tak ohromnej presile?
A turecká chytrosť má istotne
už i medzi nami podkúpených.

MARA:
Svätá Sáva! Srbsko teda zase
ovládajú krutí bisurmani.
Biedna, biedna, nešťastná otčina!

ĽUBICA:
A nešťastní nad iných všetkých my,
bo tratíme s otčinou i hodnosť.
Synu, synu môj! Vyšvihol si sa
vysoko, a padáš, ach, hlboko.
Zo hajdúcha kňaz voľného Srbska,
prchneš úskok z podmaneného zas.

MARA:
Snáď že ešte odníme boh od nás
horký kalich.

MLADEN:
Povie nám Grujović.

Výstup 2.

K predošlým Grujović.

GRUJOVIĆ:
Na loď, na loď! Srbi porazení.

MLADEN:
Teda predsa.

MARA:
Bože!

ĽUBICA:
Svätý Sávo!

PETRONIJ:
Tu ovocie závisti a zloby.
Závideli nešťastní Ďorďovi,
neslúchali ho, protivili sa,
počínali sebe neodvisle.
Tak mal snadnú nepriateľ úlohu,
keď s celou sa vrhol na nás silou.
Pre planú ich spurnosť hynie národ.

GRUJOVIĆ:
Zbýva už len spasiť sa, kto môže.
Srbsko znovu pod nohami Turkov.
Zmiznú srbské vlastenské zástavy,
viať bunčuky budú bisurmanské.[72]
Podráždený bude ukrutnejšie,
než kdy predtým zúriť lev a sápať.

ĽUBICA:
Beda! Beda! Načo sa započal,
keď takto sa mal dokončiť, podvih?[73]

MLADEN:
Teraz už len na loď vlnobrodnú.

PETRONIJ:
Ja sa hrozím lode, ktorá s rodnou
rozlúčiť nás má naveky zemou.
Chlieb vyhnanca trpký.

ĽUBICA:
A náš Ďorde
neodložil ku dňom zlým ničoho,
nepamätal na možnú nehodu.

MARA:
Ide s tvárou presmutnou neblahý.

Výstup 3.

K predošlým Čierny, Vujco, Dobrinjak, Miloš Obrenović, Nenadović, Stoiković, Glavaš, Veľko.

ČIERNY:
Tu následky mätežného ducha.
Reptali ste na tyranstvo moje,
skúsite lahodu bisurmanskú.

DOBRINJAK:
Nech skúsime. Lepší paša než ty.
Zastrelil si bez súdu a práva
protopopa zúrive Matija.
Keď si ešte chlieb jedol rakúsky,
prestrelil si svojeho kaprála.

ČIERNY:
Naposledok však zastrelím teba,
najväčšieho popudzovateľa.
(Vytrhne pištoľ).

DOBRINJAK:
Jestli ja prv nezložím tyrana.
(Vytrhne pištoľ.)

ČIERNY:
Zneuctenie od vás nepretrpím
ani teraz pri žiaľnom úteku.
Bo hoc prchám, prchám ako váš kňaz.

DOBRINJAK:
Ó preslávny kňaz bez kniežatstva!

ČIERNY:
Za kňaza ma uznal i cár ruský.[74]

DOBRINJAK:
Spechaj teda kňažiť do Rosie.
Na cestu ti dám guľku do čela.

ČIERNY:
Ha! To úcta oproti kňazovi.

(Čierny a Dobrinjak otrčia jeden na druhého pištole, Vujco postaví sa medzi nich.)

VUJCO:
Svätý Sávo! Vy sa ešte teraz,
na úteku žiaľnom, chcete strieľať?

GRUJOVIĆ:
Držte aspoň v žalostnej tej chvíli
vášne vaše záhubné na uzde,
keď sa znovu ukladá do hrobu
vzkreslé na čas cárstvo Lazárovo,[75]
vy zo zeme utekáte rodnej.
Nezneucťujte aspoň posledné
chvíle smrti národa svárami.
Plakať by vám, nie strieľať sa teraz.

PETRONIJ:
Nechať, synu, pomstu Hospodinu.
Prijmi nečesť za odmenu zásluh.

(Ľubica a Mara plačú, Čierny strčí pištoľ za pás, to učiní i Dobrinjak.)

ČIERNY:
Také bolo od počiatku moje
panovanie. Závisť, vzdor a spurnosť.
Preto nie je div takýto koniec.

PETRONIJ:
Ba div by bol, keby nebol prišiel.
Odbojný duch vedie vždy k porobe.

GLAVAŠ:
Patriarcha ide.

NENADOVIĆ:
Čo len teraz?

Výstup 4.

K predošlým Leontij.

LEONTIJ:
Divné vám, že idem v dobe tejto
medzi vás; a môže vám byť divné.
Znectili ste neslušne môj úrad,
keď som radil dobre vám v Topolí.
Bolo by to teraz prirodzené
zanechať vás osudu vašemu.
Moja ale pastierka láska je
ešte väčšia než vaša nevďačnosť.
Vidiac nesnádz vašu, predstúpil som
s pokornou pred pašu za vás prosbou.
A on bol natoľko milostivý,
že sa vám za úplnú bezpečnosť
zaručuje nielen slovom svojím,
lež i beratom padišahovým,[76]
prineseným predkom z Carihradu.
(Ukáže písmo.)
Nikomu sa ničoho nestane,
kto, šed domov, bude žiť v pokoji,
slúchať vrchnosť, dávať mierne dane.
Nie na útek teda pomýšľajte,
lež prijmite podávanú milosť.

PETRONIJ:
Dobre vraví svätý patriarcha.

ČIERNY:
(Pohliadnuc na otca srdite.)
Pomni, otče, že ešte nevravel
kňaz. U mňa je slovo a riešenie.
Viete, čo je turecký sľub? Toto.
(Chuchne, vypustiac z úst paru.)
A čo písmo sultánovo? Toto.
(Napľuje na zem.)
Bisuramn ti sľubuje, prisahá,
potom ťa vysmeje, žes’ mu veril.
Dáva písma, beraty, fermany,[77]
potom tvrdí, že to nič nestojí.
Viete, na čom sa zakladá milosť
padišaha a pašu? Myslia si:
jestli prchnú, môžu sa vrátiť zas
a povstanie usporiadať nové:
jestliže však zostanú nám v Srbsku,
snímeme im hlavy, náhle pluky
rozviažu sa úplne národné.
Treba teda podržať ich sľubmi
lživými. To sú myšlienky vrahov.
A tento Grék je i teraz len Grék.
Zištný nástroj v ruke protivníkov.

MILOŠ:
Kryješ menom vlastenectva bázeň.
S národom sme bojovali, Ďorde,
s ním i znášať budeme, čo boh dá.

NENADOVIĆ:
To vravené dobre. Zostaneme.

STOJKOVIĆ:
Hanba prchnúť.

DOBRINJAK:
Nám nie tak utekať
ako kňazovi, ktorý si dobre
vopred postlal v nemeckom Rakúsku.

GLAVAŠ:
Loď tátam je hojne nahrúžená.

ČIERNY:
Ha! I toto ešte ku druhému!
Zanechal som kňazský stolec taký,
aký som naň dosadol, chudobný.
Zbohatol som na ňom len na rany
a premnohé trpké skúsenosti.
Predsa však ma tovarišia moji
obviňujú, že som sa imaním
obohatil neslušne obecným.
Ej, to bolí, to bolí, priatelia.

(Položí dlaň na srdce a skloní smutne hlavu, Ľubica a Mara odvrátia sa s plačom.)

MLADEN:
Bratia! Znajte boha a statočnosť.

ČIERNY:
(Vzchopí sa prudko.)
Poďte teda do tej našej lode
a odneste tie naše poklady.
Tu vám nechám všetko. Neodnesiem
nič iného do môjho vyhnanstva
ako ten meč, ktorým som vymanil
otčinu, ač na čas len, z otroctva.

LEONTIJ:
Kto prijíma milosť, nasleduj ma.
(Preč.)

MILOŠ:
Harač platiť, to sa podojmeme,[78]
jestli nám zbroj ponechajú Turci.
Kto ku tomu odhodlaný, za mnou.

(Miloš Obrenović, Nenadović, Stojković, Dobrinjak, Glavaš, Veľko preč.)

ČIERNY:
A ty, kmotre Vujco?

VUJCO:
Ja zostávam.
Provoď ťa boh a žehnaj, kam kročíš.
(Vujco preč.)

ČIERNY:
Pošli. Teraz mi padne už ľahšie
s milovanou sa lúčiť otčinou.
Sadajme v loď.

PETRONIJ:
Iďte, ja nepôjdem.

ČIERNY:
I ty, otče?

PETRONIJ:
Kde som sa narodil,
tam chcem staré moje složiť kosti.

ĽUBICA:
Svätý Sáva! Petronij, čo myslíš?
Na tebe sa pomstia hrozne Turci.

PETRONIJ:
Hoc ma budú za sto rokov mučiť,
ja nepôjdem.

ČIERNY:
(kľakne pred Petronijom)
Nezdržuj ma, otče.

PETRONIJ:
Nezdržujem. Iďte. Ja nepôjdem
medzi Nemcov.

ČIERNY:
(vstane)
Nie ku Nemcom, otče.
Do bratského Ruska.[79] Rusi s nami
jedna viera, jeden slavský národ.
Hľaď na toto posvätné znamenie.
Hviezdou tou ma ozdobil ruský cár.

PETRONIJ:
Ani na krok zo Srbska.

(Za stenami krik: Allah! Allah!)

MLADEN:
Turci tu.

ČIERNY:
Poď, otče.
(Ťahá Petronija.)

PETRONIJ:
Nepôjdem.

GRUJOVIĆ:
Hneď nás schvátia.

PETRONIJ:
Keď schvátia, nech schvátia, ja nepôjdem.

(Zase za stenami krik: Allah! Allah!)

ČIERNY:
Mal bys’ teda zahynúť odo psov
musulmanských s dlhými mukami,
zhyň radšej od syna smrťou krátkou.
(Zastrelí otca.)[80]

ĽUBICA:
Svätý Sáva!

MARA:
Kriste, čo sa robí!

ČIERNY:
Prikrátil som len neminuteľné
trapy jeho. Spi ľahko. Preč na loď!

(Pri kriku za stenami: Allah! Allah! všetci preč.)

Výstup 5.

Po ich zmiznutí vstúpia Fočić, Muňo a hromada tureckých vojakov s krikom: Allah! Allah!

FOČIĆ:
Kde ten Čierny? Toho by som rukou
vlastnou nadial na kôl, Allah kerim.

MUŇO:
A tam sa už plavia preč cez Sávu.

FOČIĆ:
Máš čas, máš čas, džaure, bismillah.

MUŇO:
Allah kerim. Vezmi ho už šajtan.
Aspoň hrozné povstanie zrazené.

FOČIĆ:
Boh je boh, Mohamed jeho prorok.
A tento tu zastrelený pes kto?

MUŇO:
Ďorďov otec, Petronij, bismillah.

Výstup 6.

K predošlým Glavaš.

FOČIĆ:
A tu prvý hrdina povstania,
Glavaš, ktorý prepadol Sibenicu.

GLAVAŠ:
Zlorečím zlej mojej minulosti,
I znamenie kríža stieram s čela.

FOČIĆ:
Allah tvoju osvecuje myseľ.

MUŇO:
Boh je boh, Mohamed jeho prorok.

GLAVAŠ:
Uveďte ma v islam a dajte mi
príležitosť škodiť psom kresťanským.

FOČIĆ:
Dobre. Ale obrátenie tvoje
ku islamu musí zostať tajným.
Neprestaneš obcovať s džaurmi,
abys’ zprávy nám podával o nich.

GLAVAŠ:
To rozumne.

MUŇO:
Rozumne, bismillah.

(Všetci preč, opona spadne.)



[72] Viať bunčuky budú bisurmanské. Bundžuk, bunčuk je u Juhoslovanov, Rusov a Poliakov názov tureckých zástav (na dlhej tyči, vybiehajúcej v pozlátenú guľu, bol pozlátený polmesiac, z ktorého splývaly konské chvosty). Bisurman (z perz. musulman a toto z arab. muslim) je u niektorých slovanských národov názov (čiastočne potupný) pre mohamedánov, ako nevercov a ukrutníkov.

[73] Keď takto sa mal dokončiť podvih? (rus. podvig), hrdinský čin, hrdinský skutok.

[74] Za kňaza ma uznal i cár ruský. R. 1811 bol Karadjordje skutočné srbské knieža, hoci sa tituloval len „verhovni vožd“ (hlavný vodca) a Rusko ho uznalo v tejto hodnosti.

[75] Keď sa znovu ukladá do hrobu vzkreslé na čas cárstvo Lazárovo, r. 1813, pri zlikvidovaní prvého srbského povstania.

[76] Lež i beratom padišahovým. Berat (arab., beráet) je listina, udeľujúca nejakú výsadu.

[77] Dáva písma, beraty, fermany. Ferman (perzské firmán = rozkaz), sultánov rozkaz, keď sa netýkal len Carihradu, ale i provincií. Fermany maly ustálenú formu, boly opatrené tugrou (označenie sultánovho monogramu) a vydával ich veľký vezír v sultánovom mene.

[78] Harač platiť, to sa podojmeme. Haradž (tur.), druh dane, ktorú platili nemohamedáni v mohamedánskych krajinách. Bol dvojaký: pozemkový a od hlavy. Pozemkový haradž bol určený alebo percentuálne (od desatiny až do polovice hodnoty), alebo pevnou, nemennou sumou. Haradž od hlavy platili nemohamedáni ročne podľa svojich majetkových pomerov.

[79] Do bratského Ruska. Karadjordje skutočne i odišiel do Ruska, keď ho prepustili Rakúšania z internovania v Štajerskom Hradci. Usadil sa v Chotine, v Besarábii.

[80] (Zastrelí otca.) Toto je nehistorické a nestalo sa r. 1813. Karadjordjovho otca zastrelil jeho pobratim Ilija, a to vtedy, keď rodina prvý raz odchádzala do Rakúska a keď sa starý Petronije zdráhal odísť s nimi. Nechcel ani dočkať, kým sa prevezú cez Sávu, ale chcel hneď ísť domov, takže bolo nebezpečenstvo, že Turci všetkých pochytajú. Otcovo zabitie sa teda stalo z nevyhnutnosti a pod dojmom okamžitého prezradenia nepriateľovi.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.