ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

NENADOVIĆ:
Poturčenci tí čímsi sliedia
zlorečený ten Fočić a Muňo.
Ja sa bojím, že dostali zprávu
o našom tu vo Rudníku sjazde.

VEĽKO:
Ľahko. Majú svojich donášačov.

NENADOVIĆ:
A vieš, koho ja mám v podozrení?

VEĽKO:
Glavaša snáď, môjho pobratima?

NENADOVIĆ:
Tak je. Človek ten sa mi nepáči.

VEĽKO:
Mne podobne. Nie je viac, čo býval.
Badať pri ňom istú nedôveru,
dvojjazyčnosť akúsi a plachosť.
Nejde mu už reč odo srdca.
Hovorí len, necíti viac s nami.
A máva i tajné schôdzky s Turky,
vymieňa si s nimi okamihy.

NENADOVIĆ:
Možno, že je už i poturčený.

VEĽKO:
Čert nespí. Od neho všetko vystať.

NENADOVIĆ:
Ku službám sme božím prišli pozde,
ale poďme aspoň popa zobliecť.
(Popodidúc v úzadie a ohliadnuc sa vbok, zostane).
Hop! Pozri tam, Veľko, a čuduj sa.
Vedie sa ti s Fočićom a Muňom.

VEĽKO:
Ha, zradca! Už niet viac pochybnosti.

NENADOVIĆ:
Dobre bude vyslúchať, čo vravia.
Skryme sa. Tu príhodné zákutie.

FOČIĆ:
Psi kresťanskí! Tam žerú si boha.
Druhí ľudia ctia bohov, džauri
svojho jedia.

MUŇO:
Bismillah, inšallah.

GLAVAŠ:
Ja ďakujem veľkému Allahu,
že ma zo tmy vyviedol na svetlo.
Boh je boh, Mohamed jeho prorok.

FOČIĆ:
A ktorí sú tu z tých psov kresťanských?

GLAVAŠ:
Všetci hlavní buriči, bývalí
náčelníci povstania,^[81] Stojković,
Nenadović, Ćiurić, Dobrinjaci,
Katič, Veľko, Ćarapić. Sišli sa
spolu v dome Obrenovićovcov,
očistom ku sviatkom.

FOČIĆ:
Allah kerim.
Dobre, že si nás uvestil^[82] o tom.
Udusíme veľký požiar v iskre.

MUŇO:
Zmocníme sa pôvodcov mäteže.

GLAVAŠ:
Ako ale, keď ste tu len sami?

FOČIĆ:
Kavasov sme zanechali v hore.
Prikradneme sa v tichosti v noci.
Ty sa stavaj čím najhorlivejším.
Kydaj hanu na Turkov pred nimi,
nahováraj ich sám ku povstaniu,
aby mali dôveru ku tebe.

GLAVAŠ:
Zbytočná vec líšku učiť fígle.

MUŇO:
Pridáš sa nám potom i pri diele,
keď s kavasmi uderíme na dom.

GLAVAŠ:
Vyvediem ich z rozumu, inšallah.
Pri povstalej trme-vrme skolem,
srazím hlavných z nich nič netušene.

NENADOVIĆ:
Boh sám viedol kroky teraz naše,
že s príchodom sme sa opozdili.
Boli by nás skutočne prepadli.
Našli si tí lotrovia Judáša.

VEĽKO:
Ha! Ako mu pristane to hlúpe,
tupé, večné inšallahovanie,
bohovanie, bismillahovanie!
Dobre, že ma tam neporazilo.
Vezme ale mzdu, akú zaslúžil.
Stresce teba, psí synu, ten Kristus,
jehož zaprel si pre Mohameda.

NENADOVIĆ:
Idú naši.

NENADOVIĆ:
Poďte, bratia. Sjazd náš prezradený.
V hore striehnu ukrytí kavasi,
aby nás tu prepadli a jali.

MILOŠ:
Odkiaľ to máš, priateľ Nenadović?

NENADOVIĆ:
Vyslúchali sme tu znenazdajky
Fočića i Muňu i Glavaša.

MILOŠ:
Glavaša?

NENADOVIĆ:
Je zradca. On uvestil
musulmanov o našich úmysloch.

VEĽKO:
A už je i poturčený, podliak.
Tak tu allahoval, inšalloval
ako ktorýkoľvek poturčenec.

MILOŠ:
Zradení sme teda. Čože teraz?
Odskočíme? Či pôjdeme ďalej?

STOJKOVIĆ:
Robiť mužne, čo sme započali.

VUJCO:
Turci v ničom nedodržali
slovo, žiaden sľub nevyplnili.
Ukrutnosti ich dosiahly stupňa,
pri ktorom smrť lepšia nežli život.
Radšej zhynúť než dať sa diaľ týrať.

DOBRINJAK:
Učiniť nám z Rudníka Sibnicu,
pustiť vetrom zástavu, svolať ľud,
poslať poslov do okolných obcí.

NENADOVIĆ:
Zpät už nelze. Hoc sa rozídeme,
statky predsa i život stratíme.

VEĽKO:
Pri podniku jest aspoň nádeja:
odskočiace jednako zhynieme.

MILOŠ:
Buďže teda. Zvestujem vzkriesenie
pohrobeným na Kosove Srbom
pri slávnosti zmŕtvychvstania Krista.^[83]
Prve ale sprobujme zmocniť sa
bez hluku tých, ktorí nás jať prišli.

VEĽKO:
Zradca ide.

MILOŠ:
Dobre. Uvidíme,
ako oplan ten bude sa tváriť.

GLAVAŠ:
Vyjasňuje sa nebo nad Srbskom.
Náčelníci jeho všetci spolu.

MILOŠ:
Biedna raja chce aspoň raz v roku
v priateľskom sa rozveseliť kole.

GLAVAŠ:
Ozaj biedna. Vierolomní Turci
zdeptali nás znovu, vložili nám
ešte ťažšie ako predtým jarmo.
Hory zase plné sú hajdúchmi.

MILOŠ:
Naposledok všetci ta pŕchneme.

GLAVAŠ:
A tam dáme sa loviť ako zver?
Vyzvať radšej ku povstaniu národ,
ku mužnému a zjavnému boju.
Nech zblednú zas naši mučitelia.
Nie sila nám chybuje lež svornosť.
A tú nám dá lepšie ustrojenie
a skúsenosť pri Čiernom Ďorďovi.

MILOŠ:
Dôstojná reč mužného Glavaša,
ktorý prvé započal povstanie.
Teraz ale iné časy. Národ
vysilený zmalátnel nezdarom.
Nepovstal by.

GLAVAŠ:
Na jedno kynutie
naše zdvihne sa celá Srbia
a bude sa brániť vytrvale,
keď sa každý nanovo presvedčil
o nezmennom vierolomstve Turkov.

MILOŠ:
Pochybujem.

GLAVAŠ:
Či už pŕchol s Čiernym
zo Srbie všetok duch hrdinský?
Niet už viacej nikoho prítomne,
kto by sa odvážil pozvať národ
ku boju za otčinu a vieru?

MILOŠ:
Bismillah.

GLAVAŠ:
(predesený).
Čo za slovo z úst tvojich?
Nebojíš sa, že sa ním poškvrníš?

MILOŠ:
Boh je boh, Mohamed jeho prorok.

GLAVAŠ:
A čo to?

MILOŠ:
Vyznanie viery tvojej.

GLAVAŠ:
Ako? Čo to hovoríš, Milošu?

MILOŠ:
Netaj. Vieme, že si obrezaný.
Kde je Fočić a jeho kavasi?

GLAVAŠ:
Nech skameniem, jestli zo všetkého
toho jedno rozumiem slovíčko.

MILOŠ:
Daj pištole, podliaku. Kde Fočić?
(Odoberie mu pištole i ručnicu.)

GLAVAŠ:
Aké ja mám spojenie s Fočićom?

MILOŠ:
Kde Fočić? Vrav, lebo si syn smrti.
(Otrčí pištoľu v prsia Glavašovi.)

GLAVAŠ:
Za Pasekou.

MILOŠ:
Ha, podliaku, zradče!
Zaprel Krista si a zradil národ.
Prišiel si nás vydať v ruky vrahom,
lež sám pri tom hriešnu stratíš dušu.
Vzdychni ku tvojemu Allahovi.
(Otrčí pištoľu, Veľko mu zachytí ruku.)

VEĽKO:
Pozhovenie. Glavaš môj pobratim.

GLAVAŠ:
V príhodnej sa rozpomínaš chvíli,
pobratime Veľko, že sme svätým
delili sa telom Krista Pána
pri oltári.

VEĽKO:
Tak je. Lenže som ten
svätý sväzok uzavrel s kresťanom
a nie s Turkom. Keď si zaprel Krista,
roztrhol si naše pobratimstvo.
A ja si to nedám teraz odňať,
aby mojou si nepadol rukou.

GLAVAŠ:
Strieľaj teda.

VEĽKO:
Strelím, ale nie tu,
lež pri kríži, ktorý si zhanobil.