ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MARA:
Ó aká to zmena, drahá matka!
Predtým sme sa triasli pred Turkami:
teraz Turci sa trasú pred Srbmi.
Lúpili nás, ako sami chceli:
teraz sa už zamkli do pevnosti.

ĽUBICA:
Keby to len tak zostalo navždy!

MARA:
Zostane. Ako by nezostalo?
Srbi všetci napospol vo zbroji.
Nepoddajú sa viac musulmanom.
A aká to pre náš dom oslava!
Bo celú tú zmenu zapríčinil
smelou svojou zmužilosťou Ďorde.
On pozval, ba nútil k boju národ,
slietnuc s hôr so svojimi sokolmi.
Jeho meno bude večne so cťou
vo slobodnom spomínané Srbsku.

ĽUBICA:
Boh s ním. Žehná čestným jeho krokom.
Z hajdúcha sa stal slávnym vojvodcom,
najvzácnejšou v Srbii osobou.
Vyvolil ho boh, ako Mojžiša,
pre spasenie nevoľného ľudu.

MARA:
My sme šťastné, že Iľo a Mladen
vytrhli nás z rúk prekliatych „dajov“,
keď nás vliekli už ku Belehradu.^[48]
Ináče, keď celá zem sa teší,
my by sme vo plene boly lkaly
spolu s otcom, kto vie v akých mukách.
Lebo Turci boli by nútili
cez nás Ďorďa ku složeniu zbroje;
a Ďorde nie je muž, aby národ
chcel rodine obetovať svojej.

ĽUBICA:
I nebol by ináče hodný Srb,
ani môj syn. Národ predo všetkým.
To vcical už s mliekom materinským.

MARA:
Vidno z toho, kto pestí hrdinov.
My, my matky ich vychovávame.

ĽUBICA:
Vážne naše povolanie, dcéra.
Ktoré v útle vštepujeme srdcia
zásady my, tie zostávajú v nich
až do smrti ako koreň skutkov,
nesúce zlé, buď dobré ovocie.

MARA:
Tu môj Ďorde.

ČIERNY:
Boh a svätý Sáva budiž s vami.

ĽUBICA:
Vitaj už raz v dome svojom, synu.
Ach, tak zriedka môže sa potešiť
matka s tebou, i manželka verná!
Ustávaš sa vždy v službách národa.
Chodíš večne, rovný bohu vojny,
po krvavých poliach čestných bitiek.

ČIERNY:
Tak žiadajú potreby národa.

MARA:
A boh dáva svoje požehnanie,
slávu tebe a národu voľnosť.
Hrdá som ja na teba, drahý Ďorde,
lebo muža česť chlúbou manželky.

ĽUBICA:
Veličím sa tebou, milý synu,
bo česť syna pochvala rodičky.
Si mlat Turkov.

MARA:
Srbský Makkabejčík.^[49]

ČIERNY:
Malichernosť ženská. Iďte radšej,
pečujte o slušné uhostenie
četných hostí, aby sme získali
pohostinstva chválu.

ĽUBICA:
Koho čakáš?

ČIERNY:
Všetkých z celej Srbie vojvodcov.

PETRONIJ:
Budú voliť vrchného vojvodcu.

ĽUBICA:
Musíme im teda preukázať
všetku možnú česť. Poď, drahá Mara.

MARA:
Budeš teraz žať, čo si rozsieval.
Srdce moje trepoce radosťou.

ĽUBICA:
Rozumie sa. Zásluhám uznalosť.

ČIERNY:
Tešte sa, až uzriete skutočnosť.

PETRONIJ:
A mal by si vôľu prijať hodnosť?

ČIERNY:
Dajú, prijmem; keď nedajú, nedbám.
Hodnosť to nateraz nebezpečná.
Nedoprajú ale mi ju. Znám ich.
Boja sa ma, závidia mi leteci.

MLADEN:
Tu už všetci.

ČIERNY:
Dobre. A čo badáš?
Ku komu sa klonia vojvodcovia?

MLADEN:
Všetci ku všetkým, len nie ku tebe.
Núkajú druh druhovi zaradom
hodnosť, ale každý sa jej bojí.

PETRONIJ:
Ha, tí planí, chabí nevďačníci!

ČIERNY:
Nehorši sa, daj im pokoj, otče.
Uvidíme, čo počnú mudrci.

ČIERNY:
S radosťou zriem v dome svojom všetkých
pohlavárov srbského národa,
ktorí z dobrej ochoty vztýčili
v rôznych krajoch zástavy slobody
a válčiac mužne, očistili tak
rodné svoje nahie od hrozných,
cicavších krv našu Vlkolakov.
Boh bol s nami so všetkými, bratia.
Stojković a Dobrinjak vplašili
do peleší Turkov za Moravou.^[50]
Nenadović, Čiurić^[51] a protopop
Matij ľudu dobyli srbskému
voľného za Kolubarou dychu.^[52]
Obrenovićovci pokorili,
potreli vo Šumadii vraha.
Teodosij z Orašca na svojom,
šliapol mieste hadovi na hlavu.
Snahy naše obmedzili Turkov
na pevnosti. Pokiaľ ale tieto
nevezmeme, sloboda neistá.
Len vtedy nám dúfať voľnosť stálu,
keď nebude viac žiadneho v zemi
ani Turka ani poturčenca.
Aby toto mohli sme dosiahnuť,
vrchného nám potrebno vojvodcu.
Preto som ku sjazdu spoločnému
poprosil vás do Topolia, bratia.
Vyvoľte si, v kom máte dôveru,
kto by celú upravoval silu,
ako hlava jak údy, národa.
Ja podrobím sa vďačne každému,
kohokoľvek si len vyvolíte.

NENADOVIĆ:
Vyslovil si, čo všetci cítime.
Náčelníka nám nutno vrchného.
Ja predkladám ku tomu Glavaša.
On učinil počiatok povstania,
prepadnúc cez biely deň Sibnicu.

VŠETCI:
Živio Glavaš!

GLAVAŠ:
Nehoden som toho.
Sibnicu som prepadol na rozkaz
Ďorďového. Som len prostý hajdúch.
Srbi by sa hanbili za vodcu,
jemuž ani dvora ani domu.
Náčelníctvo lepšie sluší tomu,
kto navrhol!

VŠETCI:
Živio Nenadović!

NENADOVIĆ:
Ja sa cítim nehodným ku tomu.
Nechže bude Miloš.

VŠETCI:
Živio Miloš!

MILOŠ:
Nie tak, bratia. Prihodí sa lepšie
Teodosij ku tomu z Orašca.

VŠETCI:
Teodosij živio!

TEODOSIJ:
Čo myslíte?
Ja zo všetkých som najnehodnejší.

MATIJ:
Čo to? Nikto nechce prijať hodnosť?

TEODOSIJ:
Nie div. Lebo každý dobre cíti,
že už všetci boli spomenutí,
len ten nie, čo mal byť na samý pred.
Komu vrchné náleží vodcovstvo,
keď nie tomu, kto zriadil povstanie?

VUJCO:
Prisvedčujem ti z celého srdca
pre zásluhy i schopnosť Ďorďove.
Vzkriesil národ, má skúsenosť hojnú,
je v nesnádzach veľmi nálezčivý,
v nebezpečenstvách neohrozený,
muž priameho a čistého srdca.
Srbský ľud má ku nemu dôveru
a Turek sa desí mena jeho.
Nemá sebe rovne.

VŠETCI:
Živio Ďorde!

ČIERNY:
Že som prvý dal popud národu
na svrhnutie tureckého jarma,
to mi ešte nedáva schopnosti
k vrchnému nad vami veliteľstvu.
Viete, kto som. Nevedomý roľník.

MLADEN:
To sme všetci. Ni písať, ni čítať.^[53]
Srbský národ nemá vycvičených
generálov. Sme len biedna raja.
Kvet náš padol na Kosovom poli.

GRUJO:
Zato zhŕda vami Turek, kresťan.
Kto ale vec pováži poctive,
práve preto skloní sa pred vami.
Slúži vám to ku zvláštnej pochvale,
že vás ešte ani štvorstoleté
hnetenie nezhovadilo vcele;
že pri všetkom trpkom unížení
zostal smysel pre veci vám vyššie;
že u vás jest v ľude to, čo inde
len vo vyšších nachádzame vrstvách;
že ku hrude prikovaní tvrdej,
pamätáte predsa na otčinu;
že viete vy vážiť si slobodu,
žertvovať jej životmi, statkami;
že sa u vás pri pluhu a stáde
nachádzajú schopní vojvodcovia.
Vy, bratia, ste ľud i šľachta razom.
Nikto teda z vás na nevedomosť
svoju nechže sa neodvoláva.
Ktokoľvek z vás bude vyvolený,
každý musí mať svojho pisára.

ČIERNY:
Pravda, ale hajdúčil som v horách.

STOJKOVIĆ:
Ó môj bože! Nad tým by sa dakto
z našich Srbov mohol zastavovať?
Hajdúctvo u nás nebolo nikdy
potupným, a teraz najmenej,
keď nám z neho vykvitla sloboda.

ČIERNY:
Som prchlivý. Vzkypím hneď pri každom
odpore tak, že nevládzem sebou.

DOBRINJAK:
Panovačný i má byť veliteľ.

VŠETCI:
Živio Ďorde!

ČIERNY:
Dobré vám je teraz
všetko pri mne; či bude ale vždy?

PETRONIJ:
Ba príde čas, môj synu, kde budú
vyhadzovať ti na oči všetko,
čo tak pekne umývajú teraz,
nevedomosť, hajdúctvo, prchlivosť.

VŠETCI:
Nikdy, nikdy.

ČIERNY:
Povedzme si pravdu.
Vidím mysle, vôle, srdcia vaše.
Núkate mi vrchné veliteľstvo
zo strachu len, nie z dôvery ku mne.
Bojíte sa carihradských hrozieb
a tých, ktoré sbierajú pašovia
v Albánsku a Rumélii,^[54] plukov.
Myslíte si, že keď Turci prídu
s mocou a nás znovu zohnú v jarmo,
beda beda vrchnému vodcovi!
Preto sa zaradom odmáhate
od vodcovstva a pcháte ho na mňa.

TEODOSIJ:
Pravdu vyznať, tanie nám na mysli
prípadnosť tá. Ty si už privykol
ku životu hajdúckemu, Ďorde.
Ak príde moc turecká, utečieš
zase do hôr.

ČIERNY:
Teda ma volíte
nie z dôvery, lež z opovrženia.
Dávate mi ako hajdúchovi
prednosť, a nie čo najschopnejšiemu.

VUJCO:
Nie tak, Ďorde. Ale ku schopnostiam
iným tvojim druží sa i táto.

DOBRINJAK:
Tak je. Všetko nás vedie ku tebe.

IĽO:
Núkali ste si napred zaradom
všetci hodnosť vodcovskú druh druhu;
a len keď nikto nechcel prijať,
na mojeho ju vznášate brata.

TEODOSIJ:
Pri voľbách to ináče nejde;
ale v pravde Ďorde najhodnejší.

VUJCO:
Kmotre Ďorde, ustúp.

VŠETCI:
Živio Ďorde!

ČIERNY:
Dobre teda, ale pamätajte.
Vodca musí žiadať poslušenstvo.
Beda tomu, kto mi ho odoprie!
Ešte u vás jest nepovýšiť ma;
povýšený raz zvrhnúť sa nedám.

VŠETCI:
Pomáhaj ti boh a svätý Sáva.

LEONTIJ:
Prichádzam i ja taktiež medzi vás.

ČIERNY:
Dobre. Ale povedz krátko, čo chceš,
patriarcha. Lebo čas je drahý.

LEONTIJ:
Ako vrchný pastier duší vašich
chcem na dobrú upraviť vás cestu.
Bo blúdite. Sprotivili ste sa
zákonu božiemu, ktorý káže
poddanu byť dobrým, zlým vrchnostiam,
keď ste vzburu osnovali zjavnú
proti zákonnému panovníku,
vzopreli sa jeho služobníkom,
podniesli zbroj proti jeho vojsku.
Zákon káže dávať, čo božieho
bohu a čo cárovo cárovi.
Vy ale ste nielen odopreli
všetky dane, lež i výberčíkov
sultánových ukrutne pobili.
To je bohom zatratená spurnosť;
výstupok, pri ktorom máte čakať
trest od boha, meč od padišaha.
Boh vás ohňom potresce pekelným,
vojsko na vás vystrojí padišah.

ČIERNY:
Povedz však nám, muž boží svätý,
aké právo majú k panovaniu
nad nami, s ich padišahom, Turci?

LEONTIJ:
Právo mocnejšieho, moje deti.

ČIERNY:
To teda na našej teraz strane.
Turci Srbsko podmanili silou;
silou ono vymaní sa od nich.

GRUJOVIĆ:
Právo, ktoré dala sila, trvá,
pokiaľ sila ho nezlomí väčšia.

MATIJ:
Násilníctvo proti násilníctvu.

ČIERNY:
Nesvedčí to tebe, keď chceš otcom
našim byť a vrchným dušpastierom,
vábiť nazpät v jarmo nás otrocké.

LEONTIJ:
Činím svoju povinnosť; vy ale
protivíte sa duchu svätému.

MILOŠ:
Známe ducha my toho svätého,
ktorý šepce tebe. Duch tvoj svätý
v Carihrade a vo Belehrade.

ČIERNY:
Povedz, koľko si zaplatil Turkom
za tú hodnosť tvoju patriaršskú?^[55]

LEONTIJ:
Keby nie ja, bol by platil iný.

GRUJOVIĆ:
Hanba pre vás, pravoslávnych Grékov,
že ste podlé nástroje pohanov.
Kupujete od nich za velikú
cenu naše biskupstvá a potom
s kavasmi si apoštolujete.

ČIERNY:
Vy ste naši osvietiteľovia,
ale hlavní zdiercovia národa.
Hľa, my hlavy celého tu Srbska;
ani jeden z nás tu nevie čítať.
Duchovenstvo len toľko, a nič viac.

GRUJOVIĆ:
Pečujete vy ako latinskí
biskupi o školy, semeništia?^[56]
Vysvätíte hocakých paholkov,
len nech kapsu potrasú s dukátmi.

TEODOSIJ:
Miesto kázaní u vás len obrady,
i tie v reči cudzej,^[57] nám neznámej.

IĽO:
Miesto služieb božích komédie.

NENADOVIĆ:
Za dobrú by plácu ste chválili
i Allaha a jeho proroka.

TEODOSIJ:
Prečo by nie, keby dal biskupstvá?

DOBRINJAK:
Turci lovci, vy ich psi náhončí.

MILOŠ:
Ak zvíťazí kríž nad polmesiacom,
iste vina to nebude vaša.

LEONTIJ:
Vy ste ľudia srdcí skamenelých
a grobniani. Čo však ty, Matija
protopope, medzi týmito tu?
Pri tebe mám právo i rozkázať.
Prac sa rýchle do príchodze tvojej.

MATIJ:
Boha, ktorý pravda jest, poslúchať
náleží viac než votrelcov lživých.
Idú časy, kde sa vám výnosné
pohubí vo Srbii remeslo.

ČIERNY:
Si tu, vidíš, zbytočný, Leontij.
Iď oznámiť poslavším ťa „dajom“,
že Srbi sú tvrdohlaví ľudia
natoľko, že ani od svätého
muža dobrú prijať radu nechcú.

LEONTIJ:
Pamätajte, že ste ma znectili.
(Preč.)

GRUJOVIĆ:
Chválim zdravý váš i v tomto smysel,
že poznáte prirodzených vrahov
a nedáte sa mýliť ničomu
v cestách vašich, ani náboženstvu.

ČIERNY:
Nenávidím tých fanariotských
svätokupcov, ba mám v ošklivosti
celý grécky odrodilý národ.
Musulmani nemajú istejších
náhončích od týchto bratov viery.
V jednej s nami stonajú porobe
a orú len predsa na nás ľstivci.

MATIJ:
Pokiaľ stálo ich i naše cárstvo,^[58]
bojovali ustavične s nami,
aby plne nás podbili sebe.
Teraz, keď sa stali otrokmi aj
oni aj my, činia z nás hovädá.
Krv vzkypí pri pomyslení na nich.

ČIERNY:
Hľa, rozžialil nás všetkých muž svätý.