ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

VUJCO:
Nevďačnosť to planá, kmotre kňaže.
Ty si národ vyvolal k povstaniu,
vymanil zo jarma tureckého,
vzal Belehrad, Šabac, pobil vojská
na Drine, pri Vidine, turecké,^[60]
a teraz, hľaď, už by oni chceli
rozhodné mať vo národe slovo.

IĽO:
Keď zvíťazil Ďorde, panovať chcú
ľudia, ktorí neboli by škrkli,
čo by ešte stokrát horšie boli
ubíjali a lúpili „daji“.
Popudzujú, repcú, držia schôdzky.

ČIERNY:
Deje sa to, čo som predpovedal.
Zvolili ma za vrchného vodcu
z chabosti len, pretože sa každý
nebezpečnej obával hodnosti.
Darovali mi hodnosť kniežaciu
proti srdcu, že to žiadal národ.
Nedám ale so sebou pohrávať.

MLADEN:
Smelo! Národ a vojsko za teba.
Oni vedia, že len tebe majú
ďakovať za vydobytú voľnosť.
Mätežníkov nenávidia planých.

ČIERNY:
Skrotím všetkých. Uzrú, že nie chabú
vyvolili si za kňaza babu.
Nech postavia sa v hotovosť momci.

Naučím tých pyskatých rečníkov!
Zvlášte toho kujona z Orašca.^[61]
To najväčší je popudzovateľ.
Chodí ako zlý duch kol do kola,
podhuckáva, skušuje každého.

VUJCO:
On i toto sohnal shromaždenie.

ČIERNY:
Práve zato. Zatknem ho v okovách.
Tu mi ide.

ČIERNY:
A! Môj dobrý priateľ Teodosij.
On ma prvý navrhol za vodcu.
Nechcel prijať sám núkanú hodnosť,
lebo uznal mňa za schopnejšieho.
Tým prekliesnil mi cestu ku trónu
kniežaciemu v uvoľnenom Srbsku.

TEODOSIJ:
To zo všetkých omylov najväčší,
aké zrobil som, odkedy žijem.
Srbsko svrhlo cudzieho a padlo
v jarmo horšie svojeho tyrana.

ČIERNY:
Tak hovoríš so kňazom?

TEODOSIJ:
Môj nie si.

ČIERNY:
Keď som všetkých Srbov, som i tvoj kňaz.

TEODOSIJ:
Mne si nič, len hajdúch, Čierny Ďorde,
jehož voľno každému zastreliť,
tak hľa!
(Strelí z pištole po Čiernom.)

ČIERNY:
Zle si namieril, ty oplan.
Ty však rypneš do prachu, pes zradný.
(Zastrelí z pištole Teodosija.)
Lež, odbojca, podlý závistníku!
Vy vydáte svedectvo národu.
Videli ste, čo učinil drzý.

Peč s tým trupom! Nech ho na ulici
rozvláčia psi. Nehoden pohrebu.

Vy čakajte na príchod ostatných.
Prídem i ja, keď budete spolu.

DOBRINJAK:
Za hajdúcha dobrý, nie za kňaza.

VEĽKO:
Čo bol v horách, to tu, harambaša.
Čert nás zviedol, že sme moc nad sebou
takémuto dali surovcovi.

DOBRINJAK:
Musí to byť ináč. Uvidíme,
či sme sa mu predali na večnosť;
či viac on sám, nežli všetci spolu.

VEĽKO:
Ľahko že viac. Lebo to nie je žart
mať moc vrchnú v ruke, vojsko, drábov.

MILOŠ:
Čia to tu krv farbí zem surovú?
Iste skutok zas krvavý Ďorďa.

DOBRINJAK:
Teraz vlastnou tu Teodosija
z Orašca do prachu vystrel rukou.

NENADOVIĆ
Tak to teda už ide v Srbii?
Bude nás už strieľať kňaz ako psov?

GLAVAŠ:
To síce diaľ trpieť sa nemôže.

STOJKOVIĆ:
Tomu musí sa učiniť koniec.

GRUJOVIĆ:
Prosím, prosím! Prečo ho zastrelil?

DOBRINJAK:
Povadili sa.

VEĽKO:
Vyznať však sluší,
že prvý po kňazovi vystrelil
Teodosij.

MATIJ:
Smrť teda zaslúžil.

DOBRINJAK:
Jednak nie je k vystátiu riadenie
Ďorďovo, bo je ukrutník, tyran.

NENADOVIĆ:
Sprosták, ktorý písmeny nevidel.^[62]

STOJKOVIĆ:
Za pluhom a sviňami po horách
hotovil sa k hodnosti kniežacej.

GLAVAŠ:
Hanba, styd nám takého mať kňaza.
Svrhnime ho, vyvoľme iného.

VEĽKO:
Preč s ním! Hajdúch, harambaša, nie kňaz.

GRUJOVIĆ:
Mne neradno miešať sa do srbských
mnoho vecí. Bo hoc som i ja Srb,
poviete snáď, že som cudzozemec,
keď z dŕžavy pochádzam rakúskej.
Zdržať ale sa predsa nemôžem
upomenúť vás i na neslušnosť
i na veľkú nebezpečnosť toho,
ku čomu sa kloníte prítomne.
Premieňanie panovníkov máva
vždycky smutné pre národ následky.
I najhoršia vláda predsa lepšia
než bezvládie. A ono je už tam,
kde sa volia a svrhujú zase,
dľa vrtochov, rýchle panovníci.
Čože máte oproti Ďorďovi?
Ďorde síce je muž neučený:
ale čo on vykonal, toho by
nedokázal ten najučenejší.
Je síce pri odpore prchlivý:
ale vždy nestranne spravodlivý.
Nemá síce jemnosti vzdelaných:
lež ani ich chytrosti a nehy.
Vymáha sic ochotnú poslušnosť:
lež to činiť bude každý iný.
Keď staváte sa teraz mätežne,
nedbajúc na prísahu vernosti,
teda vidzte, by neupevnená
vaša ešte nezanikla voľnosť.

GLAVAŠ:
Bude iný, kto lepšie než Ďorde
mladú srbskú ochráni slobodu.

DOBRINJAK:
Nestrpíme diaľ jeho nezdoby.

GRUJOVIĆ:
Žiaľ mi srbskej zeme. Tento istý
duch, pri ktorom padla na Kosovom.
I tam boly trenice a hádky,
zrada cára,^[63] mätež, neposlušnosť.
Keď tým klesla voľnosť upevnená
stoletiami, tým viac klesne mladá,
po tieto len dni vzkleslá, sloboda.
Turek nespí. A keď my budeme
hašteriť sa s kňazom, prikvačí nás.

MATIJ:
Iste len to máme očakávať.
Spomnite na Vuka Brankoviča,
na svár zlostnej Mary s Vukovou.^[64]
Chcete, aby tak potomstvo vaše
ako vy ich preklínalo mená?

DOBRINJAK:
Nech je kňazom, nie durným tyranom.
A nielen on tyranstvuje spupne,
divo sám lež i jeho rodina.

MATIJ:
Kto?

DOBRINJAK:
Iľo, brat kňazov. Po tieto dni
zrobil mojej príbuznej násilie.^[65]

MATIJ:
Obžaluj ho a za to ti stojím,
že ho prísna neminie pokuta.
Znám nestrannú spravodlivosť kňaza.

NENADOVIĆ:
Reči tvoje, Matiju, a reči
Grujićove pripúšťam ku srdcu.
A zrobia to, myslím, všetci Srbi.
Žiadam ale, aby moc kniežacia
stálym bola zmiernená sovietom.^[66]

MILOŠ:
Dobre vravíš. Kňaz nechže panuje
s odobreniem sovietu.

VŠETCI:
To chceme.

GRUJOVIĆ:
To môže byť, len žiadna násilnosť,
lež pokojné vyrovnanie s kňazom.

ČIERNY:
Pozvali ste sa sami k poradám
v Smederevo. Povedzte, čo chcete?

NENADOVIĆ:
V každej dobre sporiadanej obci —

ČIERNY:
Krátko! Žiadno rečnenie. Ku veci.

NENADOVIĆ:
My sme ťa sic vyvolili naším —

ČIERNY:
Zas rozvlačné akési rečnenie.
(Dupne nohou.)
My tu muži skutkov, nie rečnenia!
Prosto k veci!

NENADOVIĆ:
Teda jedným slovom.
Nebudeme trpieť, abys’ vládol
v srbskej zemi sám neobmedzene,
ale dá sa ti ku boku soviet.
Tomuto predložíš napred všetko,
čo obmýšľaš, či zákon, či dane,
či mužstvo a válečnú výpravu.
Čo odobrí soviet, to nech platí:
čo nie, to nie.

VŠETCI:
To žiadame všetci.

ČIERNY:
Tak vám teda kňaza nepotrebno.
Vy repcete na samodŕžavie,
počínate však si neodvisle.
Požegskú a rudnickú nahie
zaujali Obrenovićovci.^[67]
Vo západnej Srbii pochvátil
Nenadović vládu, vo východnej
Dobrinjaci.^[68] Načo vám teda kňaz?

NENADOVIĆ:
Kňaz má byť len uskutočniteľom
uzavrení sovietu.

ČIERNY:
A čo to
ten soviet? Potvora mnohohlavá,
ktorá srbskú pohltne slobodu.
Mätežníci! Chcete mi ponechať
číre meno a odňať všetku moc.
Mýlite sa ale, keď myslíte,
že tak so mnou budete pohrávať.
Vstúpil diabol závisti do duší
vašich, keď z nich babská vyšla bázeň.
Odmáhali ste sa od vrchného
veliteľstva všetci, keď šla hrôza.
Teraz, keď už i Belehrad v moci
našej,^[69] radi by ste panovať vy.

DOBRINJAK:
Nadužívaš moci svojej i sám
i príbuzní tvoji. Brat tvoj Iľo
obezčestil postydným násilím,
lotrovsky, pokrvnú moju, Hanu.

ČIERNY:
(k Iľovi, s výrazom zúrivosti).
Učinils’ to?

DOBRINJAK:
Desať stavím svedkov.

ČIERNY:
Priznávaš sa?

IĽO:
Zle! Také súkromné
poťahovať pred verejnosť veci.
Kam to pôjde, keď bude každému
dohliadané v skrýši domácnosti?

ČIERNY:
Taký musí byť život súkromný,
aby sa nestydel verejnosti.
Vinens’, či nie?

IĽO:
Hanba bojovníkom
súdiť o tom národným, ako tam
so ženskými dakto požartuje.

DOBRINJAK:
Ba hanba tak žartovať, ako si
chlipná tvoja krv zažartovala.
Prevzal si úlohu bisurmanov?
Pred tebou nebudú bezpečnými
naše ženy, sestry, dcéry, vnučky?

ČIERNY:
Čuješ, Iľo? Myslíš, že pod krídly
moci mojej môžeš páchať, čo chceš?
že ja preto som vo Srbsku kňazom,
aby si ty lotroval beztrestne?
(Tleskne do dlaní.)

ČIERNY:
Berte Iľu a poveste zo vrát
na ulicu, aby videl každý.

IĽO:
Čo? Povesiť? Nie brat ja?

ČIERNY:
Brat nie brat.
Nechže vidí národ, že kňaz jeho
ani bratu zločin neodpustí.

IĽO:
Nieže aspoň tak hanebnou smrťou.

ČIERNY:
Akú si zaslúžil. Berte ho.

MATIJ:
Prepáč mu nateraz vinu, kňaže.

ČIERNY:
Nie! Každému prejdem cez dušu,
kto tureckým chce žiť u nás mravom.

ĽUBICA:
Čo to, synu? Iľu vlečú na smrť?
To jemu zo tvojho povýšenia?

PETRONIJ:
Odpusť, synu mu, jestli je vinný.
Neuval na seba u nás hanbu.

MARA:
Pre lásku ku rodičom a ku mne.

ĽUBICA:
Nerozpaľuj sa hnevom, môj synu.
Daj krotkosti miesta. Buď lahodný.

DOBRINJAK:
Ja sám prosím, prepáč mu nateraz.

ČIERNY:
Obsúdil som a s tým koniec. Umrie.
Tebe, matka, velím zdržať sa sĺz.^[70]

MATIJ:
Nemals’ súdiť sám.

ČIERNY:
Ale som súdil.

MATIJ:
To je práve, s čím je nespokojný
národ, že sám činíš všetko všade.

ČIERNY:
Ha! I ty sa mi protivíš, pope?
Klebetíš, keď ja s krvácajúcim
plním ťažké povinnosti srdcom?
Iďže teda i ty za bujdošom.
(Zastrelí z pištole Matija.)^[71]

GRUJOVIĆ:
(bokom k Nenadovićovi)
Teraz vidím, že nevezme dobrý
nikdy koniec panovanie jeho,
bo nevie on panovať nad sebou.

ČIERNY:
Vy sa practe. Ja dedičný kňaz váš.
A chcem to byť naozaj, nie na žart.
Ako Sáva je najväčší svätý,
moc tú, ktorou ste ma raz odeli,
nedám žiadnym sebe vyrvať fígľom.
Naučím vás poslušnosti. Preč! Von!