Z listov

^[189]

Ďakujem Ti čo najsrdečnejšie za vyznačujúce uznanie, ktoré je tentoraz nielen púhym slovom. Zaiste Tebe a Pražákovi mám čo ďakovať, že som dostal lit. cenu na rok 1925. Uveríš mi, že ma Vaše hodnotenie viac teší ako tie peniaze? Už i preto, lebo mi ich berňák prekvapujúcim spôsobom prv odobral, než by som bol mal príležitosť čo i len začať stavať nejaký povetrný zámok (cesta do Talianska).

Uznám s patričnou, už i vekom dozretou skromnosťou, že za cenu ďakujem nie vnútornej hodnote Adamkovej, ale mojej slovenskosti a biednosti slov. literatúry vôbec.

Nuž ale tým úprimnejšia je moja povďačnosť, čím väčšia bola Vaša námaha, aby som Vám mal za čo ďakovať.

Veru mi je často ľúto, keď si zmyslím, že sú na svete i takí ľudia, ako si Ty a že by som mal aj istú možnosť — po starom priateľstve — stýkať sa s vami, a že musím odmieľať tu svoje dni medzi tou najnižšou politikou a kapustnými sudmi.

Darmo je, môj pokus dostať sa medzi svet zlyhal pre mizerný mamon, a tak mi nezostáva než zavrieť knihu túžob a nádejí a odložiť ju teraz už definitívne na policu medzi staré kalendáre a šlabikáre…

30. X. 1925