ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[198]

… Nuž aj v Žiline bol zlet. Bolo tam asi 1000 sokolov a zo 500 sokolíc. Hodne pekných vádlikov^[199] som videl. Bolo to pekné a dojemné. Najmä pochod. Pred mestským domom držali reči. Tie boli menej dojemné…

Na cvičisku som sa zišiel s celou aristokraciou Slovenska. Boli tam všetci župani, ozajstní, bývalí a budúci. Môžem povedať, že spoločnosť ehm, hej, no, onô toto. Naoko aspoň. Župani (70 %) vyzerajú ako mäsiari lebo pivovarčíci. A duchaplnosť atď. srší z nich, akoby boli ozajstní mäs. pivovar. atď. Najhoršie je, že ani múdrosť a štátnickú rozvahu druhého človeka (napríklad moju) tiež nechápu. Jediný Dulla ako-tak reagoval na moje výklady. Nuž, nehádzal som ja moje perličky pred tie prasiatka, okrem jednej-dvoch…

… Chlapci, nebojte sa! Ml. Slovensko mi dalo honorár za Zázrivcov, a síce 50 Kč; ktoré som im však daroval. A pochválili ma, že som im pekný článok napísal, a žiadajú viac…

19. II. 1921

*

… Pred týždňom som dokončil a odoslal Krčmérymu Šangalu… Napísal mi, že ho v knihe vydá, najskorej tak, ako vydal Miu a ako Hrušovský vydal moje besednice…^[200]

17. III. 1924

*

… My tu teraz dosť rušno žijeme. Župan vyzval Kubín, aby sa osvedčil, či chce byť mestom, či nie. „Mesto“ pred troma dňami sa osvedčilo, že nechce byť mestom, ale dedinou. Doposaváď sme to urobili, že sa o tomto predmete bude znova pojednávať a dúfam s lepším výsledkom. Protimestskú armádu komanduje Jürke a mestskú ja, čo i za kulisami. Zajtra sa to má rozhodnúť. Prosím Ťa, v považskej župe sú navrhnuté za mestá: Kubín, Kremnica, Martin, Žilina, Trenčín a Veľká Bytča a chcú to odvrhnúť, lebo by to ročite niekoľko tisíc korún stálo. Orava by zostala vôbec bez mesta!

Druhá rušnosť bola ťaženie „Oravy“ proti Trstenej.^[201] Napísal som do O. jeden článok o Trstenej, ktorý sa tým bláznom nepáčil. Po dvojtýždňovom rozmýšľaní napísali Trstenčania odpoveď, ktorú akosi aj „Slovák“ uverejnil,^[202] pri čom mi nadal napochytre do demagógov atď. atď. Nuž Slovák ešte len pomerne k svojmu temperamentu v rukavičkách zachádzal so mnou, zato Trstenčania si nevložili list pred pyšteky a povedali úprimne, čo si o mne myslia. Môžem Ti povedať, že to bolo dojemné čítať. Ešte aj včera poslali „dva legionárä trstenski“ list redakcii, v ktorom ma vyzývajú, čert vie k čomu, len to som si zapamätal, že rumové kartičky predávať hlupáci nevedia, že „tá“ sláva už dávno prestala. Rozumie sa samo sebou, že ja som už túto vojnu zakončil, a síce víťazne, lebo sme niekoľko rozumnejších Trstenčanov presvedčili, že im nechceme zle, i pristúpili do redakčného krúžku a budú nám písať nábožne-politické články, z ktorých jeden už v nasledujúcom čísle vyjde. Je to žvast, ale nech si majú.

Miraculin som dokončil, a je to ozajstný zázrak. Je Ti to komicko-tragická, socialisticko-filozoficko-konfúzna groteska, na ktorú sa teraz tak dívam, akoby sa kura dívala na skrz ňu vyliahnutú ťavu. Je to obdivuhodná mršina, z ktorej každý deň či odstrihujem, či prišívam. Nechám to svojim detným deťom, aby videli, z akého bláznivého prameňa pochádzajú.

Možno, že ešte niečo zostane z nej, keď prídeš domov, a vtedy sa budeš môcť na nej kochať…

14. V. 1924

*

… Prosím Ťa, chyť Ty Hrušovského sám za šós, aby Ti tie novelky alebo dal, alebo aby urobil s nimi taký poriadok, aby sa nestratili. Spolieham sa na Teba, ako tú vec zariadiš. Čert vie, čo bude s Miraculin. Sám neviem, či je to niečo, či šum. 18. V. bol u mňa Krčméry, ten je tiež uveličený a chcel by ho (Šangalu) ilustrovane vydať, keby bol primeraný kreslič, ale niet našťastie. Ináč by Šangala nevyšiel ani za tri roky.

Včera mi poslal konečne i Miu s malými opravami, či súhlasím s nimi. Konečne ju už chce vydať. Pozrel som ju teraz a vidím, že je to celkom podarená vecička, na ktorej sa môže obecenstvo jeden večer dobre pobaviť, keď Miu zahrá nejaké chutné dievčatko.

Ak Hrušovský bude robiť hlúposti s tými novelkami, predám ich nejakému židovi.

Ináč nič nového. Píšem Ti takto rapsodicky, lebo stojí nado mnou chlap, aby som šiel do Jasenovej…

22. V. 1924

*

… Ináč tu nič nového. Nemajúc inej práce, zaoberám sa skoro načisto len literatúrou. Pani Baudyšová mi píše veľmi milé listy a pohľadnice, ale o honorári mlčí ako dyňa v tráve.

Štefan Krčméry mi písal, že „už“ idú vydať A. Š. s veľkou parádou. Dvesto výtlačkov sogar^[203] na japonskom papieri, číslovaných, každý s mojím vlastnoručným podpisom. Toto sa ešte so slov. knihou nestalo. Ohľadne honoráru sa ma dopytuje, čo dá Libuša, že by aj oni podľa toho merali. Libuša predbežne mlčí, nuž budú patrne mlčať i oni.

Do letného čísla Pohľadov im posielam Kurucov,^[204] novelu trochu obdĺžnu, a bojím sa, značiacu vyslovený úpadok. Myslím, že som v Adamovi vydal celý saft, čo bol vo mne.

6. V. 1925

*

Roboty mám teraz zasa veľmi málo. V januári sa to začalo trochu ukazovať a vo februári ani na rozkaz, prestalo všetko. Takým spôsobom či chcem, či nechcem, musím zasa škrabať. Horymíra som poslal Krčmérymu,^[205] má vyjsť v najnovšom čísle Pohľadov. Keď ho budeš čítať, nezabúdaj, že je to písané pre mládež. Štefan mi poslal knihu o rytierovi Dončovi, v ktorej je stručne podaný jeho životopis. Bol to znamenitý chlapík, lenže v jeho životopise niet nijakého dramatickejšieho momentu, a tak budem musieť urobiť z neho, numero 1. Slováka a, numero 2., musím nejaké dramatko preň vymyslieť. Nuž koľko-toľko Slovákom mohol byť, keď bol županom Zvolena, Oravy, Liptova a Turca. Uti figura docet, boli už i za Karola Roberta veľké župy.

14. II. 1926

*

… Písal mi páter Briška,^[206] aby som mu poslal niečo do Ľudovej politiky. Chcel by som, ale raz neviem čo. Blbnem. Myslím, že ma Horymír pripraví i o ostatnú špetku rozumu, čo som ešte mal. Som presvedčený, že je to taká sprostosť, že mi ju nikto neuverejní. Dnes-zajtra ju už odpíšem.

24. I. 1926

*

… Bába,^[207] ako Ti možno Lacko povedal, chce ísť zajtra do Bratislavy, aby bola účastníkom triumfu Krpčekov. Už ju vidím, ako sa bude škrabať za ušami, ale mladosť je všetečná a chce skúsiť. Tak nech len ide, nech len ide. Keby ste boli ľudia rozumní, nešli by ste ani vy do toho klepca.

Ináč nerobím teraz celkom nič. Mne sa tak zdá, že po chytre prestanem celkom škrabať. Strácam všetky styky s novinami. Myslím, že i s Pohľadmi…

28. IV. 1926

*

Pekne od Teba, že si mi napísal taký pekný referát o tom predstavení. Ani keby som tam bol býval. Nuž istá vec je, že taký kúsok nikdy tak nepredstavia, ako by si to autor žiadal. Ešte keby som bol býval na niektorej próbe. A kritiky, tie by ma zaujímali, keby človek videl z nich nejaké porozumenie. Ale či prajné, či neprajné, sú hlúpe, keď človek vidí, že sú to veci napochytre, bez každého pochopenia predmetu načmárané blbosti. Kritika „Bety“ je jednoduchá oslovina.^[208] Tak sa zdá, že ten ipse a či tá ipsa^[209] nemá ani pochop o tom, čo je humor a vtip. Tá hlúpa baba potrebuje z humoristických listov alebo kaviarní povymetané vtipy, aby ich našla; v účinkovaní ľudí sa nachádzajúcu komickosť — practical jokes^[210] — tá hus nepozná. A čo sa týka toho, že sú jej figúry „všedné“, to je práve dôkazom ich typickosti. Taktiež na to, že sú nežive kreslené, je najlepšie zavrátenie to, že sa obecenstvo na Krpčekoch všade dobre bavilo. Že Krpčeky ako dráma nie sú prvotriedne, to je svätá pravda, ale ako kresba figúr sú rozhodne nie zlé a v slovenskej literatúre jednoducho unikum. Ináč čert po tom, beztak nemám z celého nijaký osoh. — …

… Podivným spôsobom mám teraz dosť hodne práce, a tak rozumie sa samo sebou, nerobím literárne nič. Ale ani chuť nemám do ničoho. Možno, že mi zasa príde chuť. Myslím, že priťažko pracujem. Budeš Ty mať čosi pravdy s Tvojou výčitkou, že hľadím prílišne na — povedzme — hustotu deja. A pri historických veciach najmä ma tlačí nedostatočná podrobná znalosť tých časových kultúrnych pomerov. Lámem si hlavu, ako sa vtedy ľudia oslovovali a čítal som teraz Tóth Kálmánovu^[211] historickú veselohru A Király mulat,^[212] na ktorú sú Maďari takí pyšní, a videl som v nej, že si Tóth veru nelámal hlavu na takých maličkostiach. Jeho dej je tiež z časov Ľudovíta Veľkého,^[213] teda asi z tých, v ktorých žil Donč. Tam sa zhovárajú per „kegyes nagyságos“^[214] a kráľa titulujú felséges úr.^[215] A tak to ide v celom. Je to dráma, ktorá má pre dnešok až smiešne chyby, a jednako i niektoré pekné stránky. — Síce, ja si tiež dovolím tu i tu niečo ešte zaftovitejšie…

6. V. 1926

*

Mám teraz veľmi málo práce. Krčméry mi písal, že sa zmárni, ak Svätopluka nenapíšem. Nuž nechce sa mi. A on sa azda nezmárni, keď má takú hodnú ženičku…

4. X. 1926

*

… Čítam Reymontových Sedliakov v preklade Grebáča. Je to veľmi pekná a cenná kniha. Pravda štyri zväzky sú primoc. Ale nerobí nič. Je to krásna vec. Haj háj…!

23. XI. 1926

*

… Človek by bol náchylný modliť sa ako starý Dessauer^[216] pred bitkou, ktorý si žiadal od pána boha len to, aby sa vôbec do celej veci nemiešal, ani na jeho, ani na nepriateľovej strane. Tiež si myslím, že by sme na svete obstáli, keby sa kadejaké nepredvídané nepríjemnosti netisli človeku do krážov.

Či chcem, či nie, musím sa pustiť do písania, lebo som sľúbil Krčmérymu príspevok do novoročného čísla…

5. XII. 1926

*

… Mám výzvy od Živeny, od Pohľadov a od košickej Vesny na práce, ale nerobím nič. Parom ho vie, nechce sa človeku v takýto čas robiť, keď nemusí…

20. I. 1927

*

… Je tu teraz obstojne a nadišla ma chuť do práce, i sklepávam Svätopluka. Rozmyslel som si vec. Napíšem obrazy z jeho života, ktoré ho najväčšmi charakterizujú a podajú aký-taký dej celého. Je to omnoho ľahšie, ako písať súvislý román, už i preto, lebo sú i fádne medzery, ktoré môžem poprekukovať. Myslím tak trochu na Gobineauove obrazné dialógy z renesancie.^[217]

Nuž uvidím, ako to vypáli…

1. II. 1927

*

… Dnes mi od dlhých čias zasa poslala Baudyška list s prílohou z Literárnych rozhľadov, v ktorých Bujnák i mňa chválne spomína. Nuž tritisíc korún mi to nie je hodné. I Smrek ožil a pýta súrne dovolenie môcť vydať moje historické rozprávky, čo mu, pravda, môžem urobiť len s výnimkou Donča a Horymíra, ktorých už Trávniček má vydať budúci mesiac. A bez Donča a Horymíra nevyjde zväzok,^[218] nuž neviem, čo urobí. Parom vzal všetko. Pýtajú odo mňa práce z mnohých strán, a ja nemôžem nikomu vyhovieť, keď som inostranne teraz taký zaujatý, že nemám na nič podobné čas — …

11. II. 1927

*

… Teraz, keď je už trochu teplejšie, mám skorej možnosť i niečo literárne pracovať. Reymontových Sedliakov som už prečítal, píšem teraz referát o nich do Pohľ. Neviem sa za celé oduševniť, lebo okrem sedliackych rečí a kresby zvykov a obradov dej veru nie je prvotriedny. Reymont nekreslí ľudí, ale beštie. Napokon poznám našich sedliakov, ktorí sa tiež nevyznačujú gentlemanstvom, ale Reymont kreslí divých Indiánov alebo Malajcov…

6. III. 1927

*

… Krčméry dosiaľ moju prácu nevydal,^[219] lebo musel najprv Bencúra vydať, hoci to i nie je veľmi mocná novelka, čo som mu i odpísal. Nuž ale darmo je: Bencúr je Bencúr, fetiš je fetiš. V poslednom čísle musel byť Rollandov životopis Beethovena, hoci je už dávno do češtiny preložený, lebo to bol mesiac úmrtia Beethovena. Teraz neviem, čo vyšpekuluje. Mám jednu dosť dlhú novelu Dedinský notár, ktorú som napísal pre Živenu. Ale sa mi zdá, že je to pre ten malý časopis pridlhé. Neviem, čo urobím s ňou. Konečne Mazáč i Trávniček vydajú moje veci;^[220] možno, že o pol roka už budú vonku…

… Micúl, chcem sa oddať do Svätopluka teraz, a potreboval by som niečo o Devíne a tých veciach, aby sa mala moja obrazotvornosť čoho lapiť. Pozri, či tam nedostať niekde nejaký šlabikár o tých veciach. Ak by sa našiel, káž mi ho poslať…

10. IV. 1927

*

… Jeden exemplár Legendy musíš už mať v rukách. Mám ich ešte zo dvadsať, tak Ti pošlem vďačne ešte zo dva. Sú v nej báječné tlačové chyby…!

… Ináč drhnem už teraz Svätopluka. Je to chôdza po tenkom ľade a môžem Ťa ubezpečiť, že náramne ťažká. Každý krok, každú vetu musím prežuvať. Neviem, ako dlho vydržím! — …

20. V. 1927

*

… Svätopluka som, ako vieš, už dokončil. Teraz ho pilujem a hladím. Niekedy si myslím, že je v ňom niečo, a zasa sa mi zavše zdá, že celé je pochybené a škoda bolo práce. Nuž ale ako bude, tak bude…

2. X. 1927

*

… Nemám nijakú lekársku prácu, celé dni sa zaoberám len písaním.

Napísal som krátku novelku Annalena (z renesancie) pre súbeh Vesny a poslal som ju — Krčmérymu do Pohľadov. Garaj rypol do mňa sproste v Prúdoch v článku o Vansovej. Napísal som rekritické poznámky na Z.^[221] (zo Slov. denníka), A. M. tiež z Prúdov a na Garaja a poslal som to do Ľudovej politiky, lebo by mi to tí ostatní… neuverejnili tak, ako som to napísal. A teraz ma to celé mrzí, lebo je to jednako priostré a dostanem to osie hniezdo na krk. Pravda, čert po nich, ale nie je múdre naštvať si tú chasu na krk, keď im teraz so Svätoplukom prídem do ulice. Svätopluka klope Melana od Janka Polláka. Chodím jej diktovať každý deň od štvrtej do šiestej. Ide to dosť chytro, tento mesiac bude odklepaný. Čo bude s ním? Habent sua fata libelli.^[222] — Zdá sa mi, že slovenského ilustrátora sotva zoženiem, lebo mi Krčméry od troch týždňov nič nepíše…

19. XI. 1927

*

… Ďakujem Ti za Národné.^[223] Môžem povedať, že ten Bazovský dosť vtipne a rozhodne vyplatil p. Vámoša. Rád som, že som sa ja do tej veci nezaplietol. Teraz by ma bolo mrzelo, keby som bol Lukáčovi písal.^[224]

Smrek mi písal, že má vyjsť II. vydanie Legendy a žeby som dovolil, aby Edícia mladých i ostatné moje práce vydala. Poďakoval som sa mu veľmi vľúdne a priateľsky, ale v Edícii mladých sa mi viac nežiada účasť brať, nie preto, že mizerne platia (osemdesiat Kč za hárok, keď Družst. práca dá stoosemdesiat a Trávniček stodvadsaťpäť), ale preto, lebo nechcem byť v spoločnosti, ktorá vyplazuje na mňa jazyk…

25. II. 1928

*

… Pred troma dňami mi poslala Matica dvadsať nových výtlačkov Šangalu, z čoho som hneď vedel, že nové vydanie skutočne vyšlo,^[225] a ja som si myslel, že už vôbec nevyjde. A následkom toho som klial, čo mám s tými knihami robiť, keďže už každý má Adamka. Prestal som kliať, keď mi dnes poslala tá istá dáma i päťtisíc kačiek, lebo čo s tými mám urobiť, to mi naozaj nerobilo ani tie najmenšie ťažkosti. A tak sa na svete všetko vyrovná…

21. I. 1929

*

… Mne talianska cesta naskrze nepoškodila. Naopak: duša mi piští za tou krásnou krajinou a za tými krásnymi vecami, čo sme tam videli. Chcel by som ich znova vidieť. Keby som bol bohatý človek, hneď by som sa ta rozbehol. Nebol by som myslel, že tak budem túžiť za Itáliou ani za frajerkou…

8. V. 1929

*

… Pred týždňom som dostal od Mazáča 3000 kačiek a 20 výtlačkov W. L.^[226] Vyzerá lepšie ako prvé vydanie. Teší ma, že je to okrem Smrekovej veršovej knižtičky jediné dielo, ktoré sa dosiaľ dožilo z jeho (Mazáčových) vydaní druhého vydania.

Román píšem zúrivo.^[227] Možno budúceho roku vyjde. Zdá sa mi, že toho bude viac ako Šangalu, lebo sa mi „kotí“ pod rukou…

2. IX. 1929

*

… Čo sa týka môjho kandidovania do senátu, tak dúfam i ja, že tentoraz lidáci dotiahnu také číslo voličov, že budú mať i jedného senátora, lenže to celkom iste nebudem ja, ale zasa Cvinček alebo Ružička, keďže oni sú i na prvých miestach kandidovaní a zaiste vo svojich volebných okresoch budú mať viac hlasov ako ja tu v martinskom. Je suis et je reste le candidat éternel du Sénat.^[228] Ale to je všetko vedľajšie, hlavná vec je, aby sa Lacko^[229] dostal dnu a aby ľudákov vytrepali von z vlády, aby svojimi kreatúrami nezapchali všetky miesta na Slovensku.

Ináč stále pracujem na svojom románe. Niektoré dni toľko, že ma až hlava rozbolí. Ani na niktorej práci sa mi tak ľahko nepísalo, ako na tejto. Ono je to len celkom iná vec, keď nemusím bojovať s kadejakými historizmami atď., ale keď mám v hlave scénu, hodím ju na papier, sama sa mi rodí. Čo bude z toho, neviem. Ale čítať sa to bude flott.^[230] Ukážka bude v októbrovom čísle Pohľadov…^[231]

20. X. 1929

*

… Teší ma, že sa Ti zvidel fragment z Cesty života. Už som to dokončil, odpísal čiastočne a čiastočne makulár poslal, lebo sa mi naozaj nechcelo tristo strán dva razy písať. Teraz čakám, čo povie naň Štefan, lebo sú tam i politické i erotické vecičky, na ktoré trochu fúzom mrdne. Hoci ohľadne erotiky som si dal pozor. Ale úplne ju vylúčiť pri opise takých bujakov, ako boli naši páni, je vec úplne nemožná. Pravda, opisu vôbec niet, len naznačenie, že sa niečo podobné stalo…

… Lekárskej práce mám málo, skoro nič. Tak sa zdá, že môžem zakrátko búdu zavrieť. Spisovateľskej roboty vydierajú odo mňa zo všetkých strán, keby som len stačil a mal „stimmung“.^[232] Lenže moja lekárska robota práve stačí na to, aby ma z neho vyrušovala.

29. XI. 1929

*

… Píšem krátke rozprávky: Každý týždeň jednu. Zaplavím nimi všetky slovenské časopisy, ak sa mi bude chcieť napísať aspoň dvadsať. Posiaľ píšem druhú, ale — bojím sa, že nebudem s ňou hotový za týždeň. Možno za mesiac…

8. IX. 1930

*

… Pravda, človek je netrpezlivý. Pamätáš sa, že — myslím v pisánskom chráme — sme čítali na kamennej doske pri vchode, že pazienza^[233] je v živote preveľmi potrebná zelina. Je, veru, a bez nej vôbec niet života. Život = trpezlivosť. Ale musíme byť vše i oklamaní v našich túžbach. Ako by to vyzeralo, keby sa nám každá splnila. Každá! (Ale keď ani jedna?) Ale nie je to tak. Niektorá sa už len vyplní…

1. XI. 1930

*

… ale je vonku tak pekne, hľadím na čistý Brezovec,^[234] prácu nijakú nemám, okrem škrabulistiky svojho románu,^[235] ktorý si píšem ako ten rajzender,^[236] čo prezeral svoje vzorky na svoje potešenie, ako riekol nemilému obchodníkovi, nechcejúcemu nič objednať. Uff…!

… Zaiste bolestne cítiš z môjho listu, že moje románové myšlienky a city nie sú dostatočne dobre odhradené od mojich otcovských, a takým spôsobom nútiac sa dohromady, tvoria akúsi gebuzinu. To všetko preto, lebo už zasa druhý deň nefajčím. Včera som ešte vyfajčil svojich obvyklých pätnásť-dvadsať Slávií, ale po večeri som už ani jednu nevyfajčil, lebo som nemal. A teraz ráno som tiež nefajčil, a chcel by som ale ne — bu — dem…!

2. X. 1932

*

… Dana^[237] volá Vášu tatom. A mne sa teraz toto pomenovanie zdá byť omnoho chutnejšie ako „apuško“. Môžem Ti povedať, že človek je ohromne vrtkavá potvora. Od čoho všetkého závisí, či sa nám niečo páči, či nie! Celkom iste nie od pevných zásad, estetických a podobných…

24. VI. 1933

*

… Parom ho vie, že my všetci máme taký pech! Spoliehame sa všetci na statočnú prácu a kadejakí štréberi nás všetkých vo všetkom prebehujú.

Keby len tá filozofia trochu výdatnejšie pomáhala znášať také údery. Ale je toho skutočne už primoc. Myslím, že je stobohovanie viac hodno…

6. IX. 1933

*

… Mám na skúšku u seba od Janovica malú underwoodku,^[238] ktorá je ako nová: úplne zachovaná…

… Chcel by som si tú mašinku kúpiť hlavne preto, lebo mi tlačiarne robia ťažkosti s mojimi, vraj, zle sa čítajúcimi rukopismi! Vidíš, a ja som si posiaľ namýšľal, aké utešené písmo mám!

20. X. 1933

*

… Následkom Tvojej prísnej kritiky som podľa možnosti prepracoval svojho skupáňa,^[239] a ako som vedel, hľadel som ho prehĺbiť, aby nerobil taký ľahtikársky dojem. Nikdy som sa s nijakou prácou toľko nenamordoval, ako s touto. Bude to alebo nejaké remek dielo,^[240] alebo obyčajný šundík.^[241] Keby si vedel, ako mi je to všetko vuršt…

21. I. 1934

*

… Chudák Krčméry! Veľmi ho ľutujem! A aký to bol chlapík, sám dirigoval svojich sekundárov, čo majú s ním robiť. Keď videl, ako to s ním vyzerá, ospovedal sa a odišiel na druhú stranu ani starý Sokrates, nie onakvejšie…

22. III. 1934

*

… Včera som dostal od Smreka odklepaný rukopis Aliny Orságovej^[242] expres, z čoho by som chcel následkovať, že to krásne dielo chcú v čo najkratšom čase vydať.

6. IV. 1934

*

… My teraz v dome stále máme kadejaké neporiadky, lebo mamička prevádza všelijaké opravy a veľké riadenia. Som ako psanec, vyhnaný zo svojej otčiny. Cítim sa celkom ako Dante, keď mu bolo také nemilé chodiť po cudzích schodoch.^[243] Dnes by to mal pohodlnejšie, a možno by sa ani tak nežaloval, keďže by ho na lifte vyťahovali. Pravda, človečenstvo by bolo prišlo o nejeden dojemný veršík. Neviem, či by Dante jednako i teraz nechodil po schodoch len preto, aby sa mohol žalovať. Sú všelijakí ľudia na svete…

14. V. 1934

*

… Ono už to moje srdce veľmi reaguje na každú, hoc i menšiu horúčku. A je to taký mizerný pocit, keď ti tá stará zubačka položí nôž na hrdlo a nevieš, či ho i potiahne a či si to tentoraz ešte rozmyslí.

A veru by sme Ťa veľmi vďačne navštívili. Veď keď nemáme pilnejšej práce, vždy sa o Tebe rozprávame. Romány, ktoré si mi dal, som už všetky prečítal. Zišlo sa mi to. Dávno som také francúzske, veľmi šikovne písané limonády nečítal. Pravda, je to všetko samá láska a pravda jej analyzovanie. Pri treťom sa mi už začalo i trochu grgať, a tak som si na premienku pustil Scottovho Quentina Durwarda. Nuž, darmo hovoriť: klasik je len klasik! Akoby ma z háreštu boli pustili do voňavého hája!

Dnes som poslal naspäť Slovenskú reč, pošlem naspäť i Pohľady a Živenu. Veľmi som na Mráza rozčertený…^[244] Ak sa mi bude chcieť niečo písať, napíšem a pošlem to, keď toho bude na zväzok, nejakému českému nakladateľovi. Mazáč ma i tak žiadal o ďalšie práce a Melantrich, myslím, by sa tiež nedal veľmi prosiť, aby niečo uverejnil odo mňa. Ale možno, že obudem i bez toho, že by som musel ešte niečo škrabať…

18. I. 1935

*

… Človek vše číta kadejaké vtipné výpovede Shawa alebo Tristana Bernarda,^[245] a tu mi často príde na um, že by sme vedeli celkom dobre poslúžiť pánom žurnalistom i lepšími poznámkami, ako sú tie, ktoré tak svedomite kolportujú…

30. III. 1935

*

Nemám Ti tak ani veľmi čo písať, lebo sa tu nič nedeje, okrem blbých kortešačiek, v ktorých má Lacko veľkú účasť, takže je skoro každý deň v Orave… Chvalabohu, už bude po tej komédii! Tu ľudia ukrutne kortešujú. To nerobili pri žiadnej voľbe, čo teraz vyčíňajú. Pneumatiky si navzájom režú a podobné blbosti. Tomu sa len Baťa teší. Včera mi Mráz písal, aby som mu už preboha odpustil a zmiloval sa nad ním a nad obecenstvom a poslal mu nejakú rozprávku ešte do májového čísla. Sľubuje, že už bude dobrý, atď. Nuž poslal som mu. Pomyslel som si, čo sa mám biršágovať^[246] pre jeho nerozvážnosť a majúc hotovú prácičku, dal som mu ju.

Pomysli si: punkt Valaská Dubová vyhorela skoro do zniku, 117 domov zhorelo. Mnoho ranených atď. Bieda horúca! Budeme mať zasa žobroty! Aj tak jej bolo už toľko, že som musel od svojej zásady odísť: nedávať menej ako korunu každému žobrákovi. Musím si zaopatriť i šestáčiky, lebo pri mojom obchode som nie vstave každému dávať po korune.

17. V. 1935

*

… Ináč nemám nič, čo Ti povedať. Možno, že by som mohol ešte i niečo frflať, ale musím ísť k jednému železničiarovi, ktorý si nohu pokaličil. Hja, počúval si Česť?^[247] ll./IX. večer ju dávala v rádiu Bratislava. Zaujímavé, že ju v Kubíne nikto nepočul, hoci som upozornil na tú parádu všetkých svojich priateľov, a tak mi nikto nevedel povedať, čo to bolo za čudo…!

15. IX. 1935

*

… Ad vocem Cti poznamenávam, že mala i v Kubíne smolu, lebo ju nikto nepočul, ani tí, čo ju počúvali, lebo hovorili, že Viedeň celkom zahlušila Bratislavu, takže sa nedalo nič rozumieť. Jediný, ktorý Česť počul, bol Váša so svojou polovičkou, a ten — pravda, ju ohromne chváli a ľutuje ma, že som ju ja nepočul.

Badám, že ukrutne vynechávam litery, skoro tak ako v Mazáčovom vydaní Reštavrácie…^[248]

26. IX. 1935

*

… Nemám nijakú robotu, a písať sa mi nič nechce, lebo nás len stále napádajú ako autorov, bez každého poriadku. Okrem toho nemožno od tých ľudí dočkať sa nijakej odpovede. Tak je človeku do skapu…

… Vše probujem i niečo napísať, ale keď som hodil stránku-dve na papier, prejde mi chuť od všetkého a hodím to do ohňa. I pekné knižky mám, a ani to sa mi nechce čítať.

8. X. 1935

*

… Môžem Ti povedať, že som nervózny a že ma teraz všetko mrzí. Rozmýšľam na nejakej hypermodernej téme, ktorá by sa hodila do našich pomerov a nedá mi pokoj kadečo. Chcem opísať ženy v spolkovom živote, ako sa uplatňujú omnoho viac ako chlapi. Z desiatich výborníkov prichádza na schôdzky desať žien a jeden-dvaja chlapi, ostatní idú radšej slopať do krčmy. Keby sa ženy do toho dali vedome a organizovane, chytro by nás sfachčili. A možno, že by bolo na svete i lepšie, keby ženy mali rozhodujúce slovo.

4. XI. 1935

*

Neviem, čo Ti referoval Lakner o mne.^[249] Nahovára mi, že sa omnoho lepšie mám, ako som sa mal. Špeciálne čo sa týka sily srdca si myslí, že som urobil značný pokrok k lepšiemu. Mne sa zasa zdá, že mi srdce posiaľ nebolo vôbec vypovedalo službu natoľko, že by som bol cítil jeho nedostatočnosť, ale mňa žralo vždy jeho sprosté cítenie tých mizerných úzkostných pocitov. Zdá sa mi, že sa vcelku i to zlepšilo a že tie dešperátne úzkosti nemávam ani zďaleka v takej miere, ako ma boli hnali do zúfalstva. I spím teraz, a keď nie podobrotky, tak i pozlotky s pomocou nejakého hypnotika. A hoci som ráno i trochu omámený, je to predsa len lepšie ako stav po nespaní. Chcel by som sa už i do práce púšťať, aspoň do vybavovania úradných spisov, aby som mal čo robiť, lebo veď mi teraz najväčšie ťažkosti robí spôsob zmárnenia času, lebo však čítať tiež nemôžem bez prestania, už i preto nie, lebo nemám nič primerané. Učím sa naspamäť mestá jednotlivých štátov a recitujem si ich v noci alebo i vo dne. Môžeš si predstaviť, aká je to sakramentská zábavka. Lakner ma teší, že keď budem už chlapom, pôjdeme Ťa do Trnavy navštíviť na niekoľko dní. Tomu sa i teším, ale sa, ako všetkého nezvyčajného, i bojím. Keď si pomyslím, že by tam mohla prísť na mňa tá melanchólia, padol by som Ti veľmi na ťarchu…

Rád by som proboval niečo napísať, ale to mizerné povedomie mi kazí chuť do práce; zdá sa mi, že moje tvorby už nezodpovedajú úrovni, lebo ich vôbec neuverejňujú, iba ak v kalendároch. Tak mi to kazí chuť do práce a robí ma aj melancholickým.

Teraz už nemám čo písať a ešte je len pol piatej a ja som fertig so svojou múdrosťou. Čo si teraz počnem? Karty som vykladal odpoludnia, čítať nemám čo. Nuž vidíš, tak mi začína byť zasa smutno.

19. I. 1936

*

… Nemôžem povedať, že by som sa vcelku nemal trochu lepšie, ale som hodne vzdialený spokojnosti, lebo mám ešte zavše záchvaty tej mizernej úzkosti, ktorá mi otravuje život. Zle spávam najmä preto, lebo sa mi v spaní vše srdce kŕčovite strháva, a tým ma zobúdza. A znovu zaspať je potom kumšt. Teraz mi dal posledne Lakner Theominal, ktorý ma predbežne dosť dobre upokojuje. Som zvedavý, na ako dlho. Včera som sa neobyčajne dobre cítil, takže som i pre Radiojournal v Košiciach sklepal akýsi prívet na 12. II.^[250] Či ho uverejnia, neviem, lebo to veru nie je prvotriedna vec…

… Rád by som sa odhodlal zrieknuť sa všetkých svojich úradov a úradníkov, ale som taký nerozhodný, že sa neviem k tomu rozhodnúť. A myslím, bolo by mi to poľahčením, lebo mi okresný úrad stále robí starosti, keďže ho Lakner pri najlepšej vôli nevie tak viesť, ako je treba…

4. II. 1936

*

… Zadal som žiadosť o penzionovanie, lebo mi Tholt povedal, že sa pýtal Krajinského úradu, o koľko menšiu penziu by som dostal, ako mám plat, a odtelefonovali mu, že mesačne o 90,— Kč by som dostal menej. Nuž to by som ešte vydržal. Teraz mi duša piští za tým, aby som bol čím skorej na slobode…

Ja sa škrabem po troche von z toho bahna, ale pomerne pomaly. Spím i jem už i s chuťou — lenže máločo smiem jesť, piť vôbec nič a nefajčím skoro nič. Kúpim si vše jednu alebo dve cigarety na deň. A to všetko mi otravuje život, ktorý musí byť celkom iný ako dosavádny. Fuj, Tajfel!

22. II. 1936

*

… Ja by som veru tiež rád prišiel k Tebe na niekoľko dní. Možno, že by to mojej sakramentskej nálade ako-tak pomohlo. Teraz som sa pustil napísať pre košický Radiojournal päť prednášok z talianskej renesancie…^[251] A keď budú so mnou spokojní, budem mať od nich stálu prácu, takže by som si nahradil všetko, čo tratím na svojej praxi a mal prácu, ktorá by ma bavila. Lenže myslím, že ja skorej popustím ako tí páni, lebo prednášky nášho rozhlasu nie sú práve prvotriedne.

9. II. 1936

*

… Poslal som Radiojournalu do Košíc päť prednášok, včera mi poslali kontrakt na ne, že im ich dodám, a to mi nenapísali, že prednášky dostali, z čoho následkujem, že asi sa niekde stratili. To by mi nebolo milé, lebo makulatúru som, ako iný raz, hodil do pece, a tak by som musel celú tú parádu ešte raz písať. Mám prekladať z angličtiny do slovenčiny Kingsleyov román Hypatia.^[252] Má to byť akýsi filozofický román. Hypatia je nämlich^[253] jedna starogrécka filozofka, ktorá sa pogalamutila s kresťanstvom. Nuž neviem, čo urobím. Myslím, že tú robotu prepustím inému, hoc by som bol rád, keby som mal na niekoľko mesiacov čo robiť. Hypatia je do nemčiny preložená predbežne len šesť ráz, tak myslím, že pomocou daktorého z týchto prekladov by som si s tou filozofiou dal rady. Ak sa mi to bude chcieť; veď uvidím, keď to dostanem do rúk.

Ináč by som sa už cítil obstojnejšie. Hoci to ide dňami. Ale jednako myslím, že sa už nejako z tej mizérie vyškrabem nadobre, keď ma nebudú hnevať…

Dnes som čítal v Slovensku, aká som ja kapacita.^[254] Predsa je len dobre, keď človek dlhšie žije, dozvie sa tak jedno-druhé čo nevedel…

29. III. 1936

*

… Dostal som dnes román Hypatia na prekladanie. Je to len skromných 438 strán, strana po 42 riadkoch a hárok máme za 150 Kč preložiť. Nuž neviem, čo urobíme…

6. IV. 1936

*

… A teraz idem alebo prekladať Hypatiu, alebo písať rozprávku pre roľnícky kalendár, alebo pre rádio scénu, ako mi Ilonka Hegerová nechala Ďuďa v kaviarni^[255] na krku, a ako som si dal s ním rady. Neviem ešte. Predsa sa mi zdajú najvýhodnejší páni od rádia. Uvidím…!

19. IV. 1936

*

… Ináč sa tu tlčiem po ulici a klepem na stroji. Bohužiaľ mi Gacek ochorel na bronchitídu, a tak nemám koho sekírovať s tou mizernou Hypatiou. Začína mi od nej vôľa odchodiť a jeduje ma, že som z toho šundu už vyše polovice preložil /…/ 31. mája budú Kubínci v rádiu dávať zase Česť. Ináč mi rádio vracia moje veci, že nie sú podľa ich potreby vypracované… Parom ho vie, čo tí chlapi chcú, alebo ja blbnem. Veru je i to možné. Lenže v ich rozhlase som počúval také slovenské šundy, že som si myslel, že je pre nich všetko dobré…

23. V. 1936

*

… Čo sa mňa týka, sa síce ako-tak držím, ale toho raňajšieho zlého pocitu sa nemôžem nadobro striasť. Deň sa mi šikovne minie, hoci tu i hodne prší. Nie toľko ako v Novej Pake, ale dosť. Teraz s Karolom Pollákom chodím každý deň na hrisko a sedíme tam na lavičke na brehu Oravy. Je tam veľmi príjemne, i Vilo Topercer^[256] chodieva, a tak si porozprávame o starých časoch. Posiaľ sme už raz boli. Ináč sa každý deň zariekam, že už na Hypatiu ani nepozriem, a každý deň ju dusím ďalej. Už som dve tretiny z nej dobil. Škoda, že Mikuláš Gacek je ešte len na tridsiatej strane. Chorý je, neborák.

29. V. 1936

*

… ďakujem Ti veľmi pekne za Tvoje milé pozvanie na jeseň. Azda budeme môcť prísť na niekoľko dní. Veď teraz nemám inú robotu, ako čas zabíjať každým novým spôsobom. Začal som písať román,^[257] možno na konkurz, čo vypísal Mazáč. Či ho napíšem a predložím, či nie, to ešte neviem, každopádne mám aspoň s čím čas tráviť a o čom rozmýšľať.

Cítil by som sa teraz vcelku lepšie. Čo mi chýba, je vlastne zamestnanie a s čím tráviť myšlienkove čas. Už ma len zriedka chytia melancholické záchvaty a skorej ich premáham…

22. VII. 1936

*

… Nerobím nič, a jednako viac zarobím, ako zaslúžim, lebo mi moja literatúra zavše neočakávane hodí nejaké neočakávané ovocie do lona. I teraz mi z Prahy poslali tristo a sto Kč za čosi rozhlasom rozšírené, ani neviem, čo…

Ináč je tu dosť chladno, takže musíme kúriť. Ja som zlapal akýsi ušný tubárny katar, že mi hučí v ušiach a máločo počujem. Robí ma to veľmi nervóznym. Zdá sa mi zavše, že mi je už trochu lepšie. Mali sme ísť i k Vášovcom i k Lackovcom, ale ja sa nemôžem odhodlať ísť z domu skapínať druhým dobrým ľuďom na krk. Počkám, kým sa azda môj stav zlepší…

6. IX. 1936

*

… V Roľníckom kalendári vyšla moja rozprávka,^[258] za ktorú mi zaplatili slušne. Keď som ju teraz prečítal, divil som sa, aká je to podarená vec, najmä pre roľníkov…

22. XI. 1936

*

… Väčšinu Tvojich francúzskych románov som už prečítal. Skoro všetky bolo hodno prečítať. Som Ti veru vďačný za ne. Časom ich môžeš i Ty poprečitovať, hoci sú dva-tri z nich takým slohom písané, že by sa k nim žiadal veľký slovník, aby ich bolo možno poriadne rozumieť. Je v nich mnoho podrobnejších opisov vecí, o ktorých len hádam, čo majú byť. Vidím na týchto knihách, ako každá živá reč stále rastie a že som ja so svojou francúzštinou niekde zastal pred najmenej štyridsiatimi rokmi.

Pracovať teraz nepracujem nič, lebo dnes u nás nemožno niečo serióznejšie robiť. Ale som tomu rád, lebo veď som pracoval len preto, aby sa mi čas minul. A takto sa mi minie lepšie…

13. I. 1937

*

… Najsmutnejšie je, že sú ľudia vcelku také zvery. Neskrotíš to ani zlotou, ani dobrotou…!

My tu darebáčime za všetkých. Ja márnim čas, ako viem. Tvoje romány som prečítal všetky. Je v nich hodne zaujímavého a jedno-druhé sa z nich človek naučí i pre remeslo.

Pod vplyvom Duhamela naklepal som teraz novelku, s ktorou probujem vyhrať súbeh Nového sveta.^[259] Vyhrám-nevyhrám.

… Ostatne Mráz mi písal kartu, na ktorej sa poďakúva za rozprávku,^[260] ktorá sa mu celkom neočakávaným spôsobom veľmi zvidela. Bol som v neistote, či ju vôbec uverejní. Tak sa zdá, že sa chce so mnou celkom udobriť, lebo chcú i moje zobrané spisy vydať.

Mal by som sa dosť obstojne, keby ma kadejaké svalové bolesti nerobili nehybným. Ale ma tak trápia, — najmä v tieto mrazy, že som už týždne nebol ani na ulici. Najviac ak u Rizmana. Je mi to strašne otupné sedieť stále v izbe…!

20. I. 1937

*

… Lacko dávno nepísal, len posledne mi poslal pozvánku Detvana na štyridsaťročnú pamiatku spojenia Detvana a Čsl. jednoty, ktorú vydržiavali pod protektorátom Hodžu a za predsedníctva samých veľkých šišiek, ako to Váša volá. Mňa tiež strčili medzi nich a pozvali, aby som celkom iste prišiel, lebo budem podpredsedom a môžem držať i reč, ak sa mi bude páčiť. Krásne som sa im poďakoval a sľúbil som im záväzne, že na budúce štyridsiate výročie celkom iste prídem.

… Minule mi poslali moju Hypatiu naspäť, lebo nevedia nájsť na ňu korektora. Ešte i anglický originál pýtali odo mňa naspäť. Bolo to mizerné vydanie možno za jeden šiling. Odpísal som im, že som ho dal Konušovi,^[261] ktorý sa bol podobral na tú korektúru, nakoniec však radšej pred ňou ušiel do Ameriky. Vyzval som ich, aby napísali, čo to stojí, že im to zaplatím. Dosiaľ ešte nič nepísali. Tentoraz ma mal Miklúš Gacek za blázna. Keby on nebol vzal korektúru na seba, nebol by som ja prekladal tú hlúposť. Ale nič preto. Aspoň sa mi čas minul pri prekladaní…

7. III. 1937

*

… Pracujem teraz usilovne. Klepem a behám po pavlači, alebo po záhrade, ale môj úsad sa nedá. To Ti je charakter! Čert ho vzal! No, nič to! Aspoň intenzívnejšie cítim, že žijem…

16. IV. 1937

*

… Veľmi sme radi, že ste už šťastlivo došli domov, a že sa Vám tak dobre darilo. Napumpovali ste sa dojmov do vôle božej. Ty budeš mať z toho iste veľký osoh na celý život. Veru mi je trochu ľúto, keď si tak pomyslím, čo som všetko zameškal vo svojom. Veď len dojmy z našej talianskej cesty tak zreteľne žijú vo mne, ako keby sme boli včera prišli domov!

Bol u mňa Štefunko a zjednal som sa s ním na moje poprsie na päťtisíc Kč… Bol tu včera Florek z Martina a hovoril mi, že boli všetci obzerať to poprsie a že sa všeobecne vidí. Úfam, že budeš i Ty mať z neho radosť.

Štefunko mi i to povedal, že on robil obálku na môj nový román^[262] a že má už za nejaký týždeň vyjsť…

15. IX. 1937

*

… Dnes mi poslala Matica päťtisíc Kč, a tak je moje poprsie kryté; teraz len od Štefunku závisí, kedy ho pošle. Myslel som, že keď nebudeš mať definitívne bývanie, Ti tú maškaru nepošlem na krk. Ale ak by si chcel, môžem i to urobiť, závisí to len od Teba. Prosím Ťa, odpíš mi niekoľko slovami, čo mu mám napísať…

Ináč nerobím nič, len čakám na môj nový román, ktorý už dva mesiace tlačia. Od dvoch mesiacov alebo od troch, ma každý, čo z Martina príde, potešuje, že už ide, že je už za dverami, že o týždeň, o dva bude celkom hotový a že na vianočnom stole už bude ležať. Možno, že na Veľkú noc naozaj vyjde. A už som dávno nebol taký zvedavý na nejaké dielo, ako na ten román. Niekedy si myslím, že by to mohlo i niečo byť, iný raz sa mi zdá, že nebudem mať z toho moc potešenia. Alebo naopak, len mrzutosti.

Ale tak je to na svete. Napokon som pretrpel i nepríjemnejšie veci…

24. IX. 1937

*

Môj román konečne vyšiel, a ani z toho nemám mnoho potešenia. Ani moji najbližší ho nečítajú. Mamička číta Rasputina,^[263] Váša číta roľnícky kalendár. Méňa ho začala čítať pred týždňom a dnes je na štvrtej strane…

Rozumie sa, že by som Ti mal poslať tiež jeden výtlačok, ako som už Lackovi poslal, tiež na jeho narodeniny. Ale počkám aspoň do Mikuláša, aby som sa čím neskoršie musel mrzieť…

27. XI. 1937

*

… Nuž máme, máme naše tajné radosti.

Posielam Ti teraz sľúbenú knižku, vlastne nie sľúbenú, ale s ktorou som sa Ti vyhrážal. Posiaľ neviem, čo si mám o nej myslieť, lebo ešte nevyšla nijaká kritika. Nemám povznášajúci pocit, že som spáchal nejaké arcidielo.

Včera mi poslal Štefunko sľúbeného Michelangela a ja som mu poslal svoje poprsie na výstavu. Poprsie je zabronzovaný gyps. Robí celkom dobrý dojem. Sľúbil, že ho do Vianoc pošle naspäť…

4. XII. 1937

*

… Od tých čias, čo si odišiel, dusím tie knihy, čo si mi daroval. Už čítam z nich preostatnú, a síce Masaryka. Zostal mi len Carell. Ten mi akosi posmrdkáva. Zdá sa mi priučený, a keďže mne už teraz medicína nevonia, ma veľmi nevábi. Možno by si sa Ty chcel s ním bližšie zaoberať. Na každý pád ho najprv „opáčim“.

Ale tie ostatné sú všetko prvotriedne veci. Môžeš si predstaviť, keď už piatu z nich končím. Ostatné časy mi toľko veľmi vychvaľovaných šundov prišlo do rúk, že som sa už bál knihu do ruky vziať. A teraz zase je jedna lepšia ako druhá, čo sa mi do rúk dostane.

… Lovci mikróbov^[264] sa čítajú ako tá najnapínavejšia detektívka. Prečítal som tú knihu za deň a noc… I Talleyrand je veľmi dobre napísaná kniha. Moc som sa z nej naučil. Mal som taký sprostý pocit, keď som ju čítal, aký som hlupák, že vlastne nič neviem. Myslel som si, že Napoleona a jeho dobu mám v malom prste a teraz som sa presvedčil, že vlastne nič neviem. Možno, že som už všetko pozabúdal, ale to je isté, že som čítal samé veci, o ktorých som teraz už nič nevedel.

6. I. 1938

*

… Z kníh, ktoré si mi daroval, som prečítal všetky až na Carella, ktorú teraz čítam. Myslel som, že ju ani nebudem čítať, keďže je väčšinou jej obsah taký, ktorý lekár asi pozná. Nuž je, ale okrem toho je tam veľmi moc interesantných pozorovaní a kadejakých poznámok, ktoré človeku otvoria celkom nový horizont. Je to veľmi zaujímavá knižka a rád som, že ju mám a teším sa, že mám ešte asi polovičku neprečítanú. Ostatné boli všetky jedna zaujímavejšia ako druhá…

… Nuž môžem Ti povedať, že si mi urobil veru veľmi krásny prezent. Namiesto Illustration som si dal doniesť životopisy Fouchého^[265] a George Sandky. Náhodou sú to popri tých, čo si Ty takou šťastlivou rukou vybral, slabé veci, takže ich neviem ani dočítať. Predbežne. Keď nebudem mať nič iné, tak ich len nejako strovím. Na životopisy ma navnadil životopis Talleyrandov, ktorý je znamenitý…

21. I. 1938

*

… Zaujímavé je, že neviem pracovať pre pribujnú fantáziu. Sotva začnem jeden námet vypracúvať, tisne sa mi druhý. Vedel by som zásobiť aspoň tri revue nepodarenými rozprávkami a kresbami a sotva mám jednu k dispozícii. Faktom je, že sa mi vlastne nechce pracovať, a preto si s témami len zahrávam, aby sa mi čas minul. A pritom je tá naša literatúra taká prázdna, že je to na revanie.

19. II. 1938

*

… Mamičku mrzí, že ste nevypočuli moju prednášku v rádiu 24. III.^[266] Preto, lebo mi k nej gratulujú nie síce zo všetkých strán, ale z troch iste. Okrem toho ma preto i v Zpravodaji vytresli. Neviem, kto im poslal akúsi starú fotografiu. Kubínci moju prednášku nemohli počúvať, lebo ako naschvál sa skazila naša elektrika práve vtedy, keď som ju začal čítať…

1. IV. 1938

*

… Konečne som dokončil i novelu pre Mráza,^[267] za ktorú mi budú dnešné dámy iste veľmi povďačné. Včera bol u mňa jeden pán predávať Jurigov životopis,^[268] ktorého som nesmierne prekvapil osvedčením, že som dosiaľ necítil, že by mi bol chýbal.

12. VIII. 1938

*

… Pred niekoľkými dňami som napísal rozprávku do kalendára Slov. hlasov, teraz som už nie vstave sa natoľko skoncentrovať, aby som niečo pracoval. Minulý a tento týždeň, bojím sa, bude poriadne napínavý…

19. IX. 1938

*

… Quien sabe?^[269] pamätám sa na tento citát z Grantových detí od Verna. (Aké zbytočné je to, že Ti to hovorím!)

Spáchal som jednu drámu^[270] a poslal som ju Hronskému, aby ju ochotníci prípadne vydali. Pánboh vie, či ju vydajú a kedy? Už prešli od tých čias tri týždne a dosiaľ ani netúrnul. Je to sprosté, denne to daromné čakanie listára, ktorý nikdy nič nedonesie, len pre našu Justínu Pajdušiak nejaký libsbríf. Do neuverenia, akú korešpondenciu tá persona vedie. Madame de Staël,^[271] Récamier^[272] (tá od toho divána), Sévigné^[273] sú šuvix v porovnaní s ňou. Poviem Ti pravdu, že neviem iste, či okrem Sevignky tie dámy by boli preslávené svojimi listami. Keby si bol nejaký špecialista vo francúzskej literatúre, neopovážil by som sa tak frflať, ale takto mi i zo synovskej prítulnosti odpustíš, že ten starý mamľas niečo trepe do sveta.

Pácham i jednu špiritistickú rozprávku.^[274] Včera večer som ju Vášovi a mamičke rozprával. Mamička zlatá, tá ju vydržala, ale na Vášeňkovi som videl, ako sa pasuje stále so zatajovaním zívania, a tak som tú špiritistku predčasne odpravil…

10. I. 1939

*

… Čítal som o Hyppolitovi Tainovi, že nemal ani tušenia o ortografii, no a bol chýrny literárny historik. Iste smelo strhal nejedného ortografového hnidopicha, o ktorom nikto nič nevie. Kým Taina — napokon tiež nepozná ani každý minister…

6. II. 1939

*

… Lacko mi poslal pakšamétu, aby som mu nejaký dokument preložil do angličtiny. Ak to urobím, tak to urobím len preto, lebo Mark Twain už zomrel, a tak som istý, že mu môj list nepríde do rúk. Iste by urobil zo mňa neslýchaný posmech.

Neviem, či sa pustím na tú vodu. Pri prehľade sa mi to zdá pririskantné, najmä pri mojom úplnom neznaní všetkých termínov technických a korešpondenčného slohu vôbec. Viem po anglicky písať, keď môžem napísať, čo sa mne páči a keď napíšem len to, čo viem rozpovedať. Hnnn…

3. V. 1939

*

… Dozvedel som sa, že ministerstvo našej národnej osvety dalo vyhodiť štyri moje knižky z verejných knižníc. Najskorej pre nemravnosť. Chyba je, že tie knižky už vôbec nie sú na sklade a že Matica nevydáva moje zobrané spisy, lebo sa tam onakvejší majstri dostali k mise. Hronský, Rázus etc. Mám príležitosť ľutovať tých pánov, lebo Matica nateraz trpí na peňažnú atrofiu. Je to veru obdivuhodné, ako boh mnohé veci diriguje!

To som Ti len preto napísal, aby si ma veľmi neľutoval, keby si sa o tom dozvedel…

9. VII. 1939

*

… Človek by rád vedel, čo sa to bude robiť, keď vidí všetok ten nepokoj a nevie pritom nič, čo bude s nami. Nuž, spoliehame sa na dobrotu božiu. Pripadám si vše ako ten mravec, ktorý na stole behá predo mnou a ja sa s ním bavím rozmýšľajúc, či ho pustiť, či nie. Zavše ho nechám odbehnúť. Bohvie, aká mocnosť si zahráva s naším osudom!

10. VIII. 1939

*

… Pošta je teraz kapriciózna ako stará slečna. Cestovanie sa ešte vždy vyrovná hľadaniu Livingstona^[275] v Centrálnej Afrike skrze Stanleya. Minule jeden sudca len štyri razy presadal z Kubína do Trenčína a čakal „len“ osem hodín. A niekto má šťastie a dobehne ako vystrelený rovno, takže skoro dvere vybúria s ním. Život je teraz rozmanitý.

Nemeckých vojakov tu nevidíme, len ak na ukážku nejakého nachcüglera,^[276] i našich už citeľne preriedili. Človek má dojem, že keď je vojna, vedú ju akosi veľmi ospanlivo. Nádejame sa, že potroche zaspí nadobro. Želáme jej spokojný a dlhý odpočinok. Už by bol vari i čas. Včera som videl dvoch nemeckých železničiarov vojsť nádejeplne k údenárovi Kyseľovi, aby si kúpili poriadny olovrantík. O chvíľu vyšli a hľadeli ľútostne na tenké paklíky na dlani. Moc tam toho nedostali. Zdá sa, že sa i my tu pomaly naučíme na vegetariánsky kost. Nuž, nič to, pre nás starých je to, ani keby sme boli v nejakom sanatóriu. Zgazdujeme kúpele…

24. IX. 1939

*

… zaviedli v Protektoráte kartičkový systém na všetko. Zdá sa to na prvý pohľad trochu nemilé, keď si však človek rozumne rozmyslí, tak to ani nie je také strašné, lebo je to jediný spôsob, aby zamedzili špatný spôsob zámožnejších ľudí, aby nevyhladovali chudobnejších, ktorí nie sú v tom položení, aby sa napchali zbytočným spôsobom nepotrebnými zásobami. Lebo ak bude všetkého dostatok, tak ho kartičky nezjedia, ak nebude, tak musia i bohatší spolu postiť s chudobnejšími…

2. X. 1939

*

Mne sa teraz v Kubíne všetko pozdáva také nesvoje, cudzie. Celkom ma nič nevábi von medzi ľudí. Neviem, ako dlho to bude trvať, ale zdá sa mi, že ma tu nič neinteresuje.

To som už počul, že z Kubína odstránili všelijaké úrady a že údajne i gymnázium majú odtiaľto vziať. Tak by urobili z neho jednoduchú dedinku a my sme sa dlhé roky darmo trápili, aby sme z neho urobili kultúrnejšie čo len hniezdo. Nuž, nech sa stane vôľa božia! Cintorín azda nevezmú…

17. I. 1940

*

… Počul si, že žilinského farára Ruppeldta zavreli údajne na tri roky, lebo nastrojenému francúzskemu zbehovi dal päťdesiat Kč na cestu? Ako ľahko môže prísť do pomykova i nevinný, len trochu pridobrodušný človek?

Bude dobre pozor dať na každú maličkosť, lebo nevedno, kde môže byť dnes nejaká pasca…

27. III. 1940

*

… Dnes som bol po mesiacoch prvý raz na ulici. Hneď bolo okolo mňa ľudí a ja som robil s nimi fígle, hoci som ledva na nohách stál pre úsad. Rozprávali, ako z mnohých dedinských knižníc povyhadzovali všetky moje knihy, a ja som im prečítal Postényiho list,^[277] kde ma nevie prenachváliť a núka mi krásnu tému na historický román, s ktorým by som mal konkurovať na cenu sv. Vojtecha.

17. IV. 1940

*

… Čo sa mňa týka, pomaly sa zbieram. Najhoršie je, že tu nechce byť už raz trochu teplo. Na ľadových svätých snežilo všetky tri dni na škandál. Musíme kúriť. Chcel by som ísť na zdravé povetrie a pre moje prašivé uchále nemôžem, lebo ohluchnem ako peň! Mocem sa trochu po izbách. Ale už môžem aspoň trochu jesť. Strašne som schudol. Ale z toho si nič nerobím. Len by som už mal raz trochu toho duševného pokoja… !

Etelka Polláková ide okolo 20. V. do Ríma. Zhováral som sa s ňou o tom. Nemá o Ríme ani zdania, ide len pápežovi ruku či nohu bozkať! A k tomu, rozumie sa, chce i iné starožitnosti pozrieť, je to veru posmech! Parom ho tam vie, ale mňa každý raz pohne, keď človek vidí tú takú okatú sprostosť ľudí, že sa pletú len z daromnej márnivosti do vecí, o ktorých vlastne nemajú ani pochop, len preto, aby mohli presvedčiť druhých, akí sú okato sprostí.

Ale je tej sprostosti všade toľko, že vlastne ani iného niet.

Škoda bolo sa mi rozčuľovať! Idem radšej čítať Vasariho^[278] životopisy umelcov. A to je tiež všetko len fádna hlúposť!

1. V. 1940

*

… Ja sa pomaly zbieram. Šlo by to chytrejšie, keby nebolo tých rozličných mizérii toľko na mne. Najväčšia chyba je, že sa neviem duševne zobrať. Sám sa hanbím za seba. Parom ho tam vie, čo mám za hanebnú náturu. Keď čítam hocijaký hlúpy román, mraučím na každej strane aspoň dva-tri razy, že je to posmech.

27. V. 1940

*