ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[127]

D. Kubín 2. IV. 1922

Vysokoctený pán profesor!

Teraz, keď je po všetkom, sa divím, že som mal tú smelosť, unúvať Vás so svojou prácou.^[128] Len keď si Vašu bezpríkladnú láskavosť predstavím, je mi moje pokračovanie zrozumiteľné!

Ďakujem Vám mnoho a mnohokrát za Vašu dobrotu.

Vaše poznámky na moju prácu prijímam s vďakou a uspokojením. Ráčite mať i podľa môjho cítenia pravdu v tom, čo poznamenávate ako dezidériá.

Že som v týchto veciach tak nepokračoval ako by ste to boli žiadali, tomu je na príčine moja neschopnosť. Nevedel som s tým dejom a s tými figúrami utvoriť uzol a nevedel som vývin celého deja i psychologicky prehĺbiť, lebo by som bol z celého urobil len prípadné politické rozhovory. Zostalo mi len alebo trochu dramatičnosti zachovať, alebo podať dialógy — pravdepodobne nudné. Som presvedčený, že spisovateľ majúci viac a ohybnejšej fantázie a divadelnej rutiny, bol by vedel všetky tieto požiadavky spojiť. Ja som to nevedel.

Vidím, že celý môj Prevrat je vlastne len rad obrázkov, len akousi myšlienkou, ale nie vlastným dejom spojených. Každý výjav je preskočenie na iný predmet. A tak vidím, že vlastne celá moja veda pozostáva z toho, že viem ako-tak niekoho „omaľovať“.

Možno, že keby som mal po boku takého mentora, ako ste Vy, vzácny pane môj, že by som svoj vrždiaci už rozum aj na správnejšie koľaje vtisol.

Na každý pád sú mi Vaše poznámky neoceniteľné. Ak by ma ešte napadla vôľa písať niečo dramatické, budú mi zaiste pred očami svietiť.

Tiež mi je veľmi cenné Vaše uznanie vôbec. Dáva mi sebadôveru, ktorú som vôbec postrádal, lebo pochvalné poznámky mojich dobrých priateľov som nevedel vážne brať.

Uznanie takého znateľa, ako ste Vy, ktorý na všetkých citoch, myšlienkach, formách literatúry tak prepletá ako virtuóz na svojich klávesoch, je veru taký diplom, ktorý zaslúži zlatý rám.

Môžem Vám povedať, že po Vašom liste mi je ďalší osud Prevratu ľahostajný. Som s Vaším uznaním spokojný a zovnútorný úspech alebo neúspech ma ani len nezaujíma.

Nuž ráčte prijať ešte raz moju najvrelejšiu vďaku.

Prosím Vás, ráčte milostivej panej odovzdať moje úctyplné pozdravy a rukobozky.

Moja žena Vám posiela tiež pozdravy a teší sa tomu, že nás ráčite poctiť svojou návštevou, keď ráčite prísť do Kubína.

Ja zostávam, čím som vždy bol, Vaším najúprimnejším ctiteľom a teraz aj vďačným sluhom

Dr. Nádaši

*

D. Kubín 17. IV. 1924

Vysokovážený pán profesor!

Za Váš dojemný, mne moju ničotu tak na oči predvádzajúci list, Vám srdečne ďakujem. Všetky moje hriechy, slabosti a nedostatky mi zišli na um, keď som ho čítal. Videl som sa ani v negatívnom zrkadle a, pán profesor, hanbil sa pred Vami!

Bože drahý, taká nevyčerpateľná studňa všetkej vedy, vkusu, informovanosti do krajnosti, znalosti všetkého do základov — a Vy mne píšete tak!

Môžem Vám povedať, že by som pod vplyvom Vášho listu bol vstave napäť svoje slabé sily do krajnosti, aby som si aspoň tôňu Vášho uznania zaslúžil. Ale márne námahy, slabý som a — časy sa minuli!

Dostal som prvé dve čísla Kritiky a nechajúc všetko stranou, prezerám a prezerám ich. Ste tam i Vy,^[129] pán profesor! Aká nádej skrsá vo mne, že si snáď všimnete i našu literárnu tvorbu!

Odporúčam sa do Vašej vysoko cenenej priazne a značím sa s najúprimnejším rešpektom pred Vami.

Váš Vám oddaný sluha: Dr. Nádaši

P. S.

Prečítal som svoj list, a vidím, že to ukrutne (?) tak vyzerá, že Vás žiadam o priaznivú poznámku o mojich vlastných škrabanciách. Nuž nemyslel som na seba a ak ma trochu poznáte, uveríte mi to.

*

Dolný Kubín 13. VI. 1924

Vysokovážený pán profesor!

Zdá sa mi, že sa stávate Lessingom a Belinským slovenskej literatúry a tak sa nedivte, že sa opovažujem obťažovať Vás znova. Napísal som tu priloženú drámu^[130] a naskrze si neviem, čo s ňou počať, už aj preto nie, lebo neviem, či by nebolo najpríhodnejšie, hodiť ju do pece. Nemám nikoho, na koho by som sa mohol obrátiť s dôverou, že mi povie pravdu, len Vás.

Od dávnych rokov ma prenasledovala myšlienka plynu, ktorý obráti ľudí na altruistov, a teraz keď sú také fantastické veci v móde, som myslel, že by som i ja mohol urobiť pokus s mojím plynom, už aj len preto, aby som sa tej myšlienky konečne striasol.

Pán profesor, dávam Vám tú škrabanicu na milosť a nemilosť. Ráčite vedieť, že moja autorská márnivosť je minimálna a že s tou najväčšou chladnokrvnosťou, ba i povďačnosťou, prijímam i tú správu, že je celá vec nehodná, len skutočne zakúriť s ňou. Jedno tým ešte získam: budem to mať z krku.

Pán profesor, prosím Vás ešte raz o láskavé prepáčenie, že sa obraciam na Vás. Ale Vy ste voči mne preukázali takú veľkú dobrotivosť,^[131] že úfam, že mi nebudete prílišne za zlé brať, keď Vám odoberiem hodinu Vášho drahocenného času.

Vysokovážený pán profesor, s výrazom mojej najúprimnejšej úcty Váš Vám s vďačnosťou oddaný sluha:

Dr. Nádaši

*

Dolný Kubín 14. VII. 1924

Vysokovážený pán profesor!

Milostivej panej ruky bozkávam s pocitom úprimného rešpektu a vrelej vďačnosti, že si ráčila na mňa spomenúť. K Vášmu dievčatku Vám prajem šťastie. Majte z neho mnoho-mnoho radosti. Bohužiaľ je to v tomto živote tak zariadené, že za každú radosť musíme starosťami platiť. Nuž ale predsa je nám len tá radosť milá, keď je i drahá.

Za Vašu veľkú láskavosť, že ste venovali mojej práci toľko pozornosti,^[132] Vám ďakujem nie bez dojatia. Bol som veru veľmi príjemne prekvapený Vaším milým dopisom. Nečakal som takú prajnú kritiku. Rozumie sa samo sebou, že by som súhlasil s každou opravou a vôbec so všetkým, čo a ako ráčite s tou vecou nakladať. Keby jej to pomohlo, nedbal by som aj, keby sa ten kúsok do češtiny preložil a v prospech toho dobráka, ktorý by sa tejto práce podujal, by som sa vďačne zriekol prípadného honoráru, ktorý by možno vyniesol toľko, že by bola jeho práca zaplatená. Neriskoval by niektorý študent filológie tú námahu?

Osmeľujem sa Vám poslať Adama Šangalu, odtlačok zo Slovenských pohľadov. Prezrel som niekoľko strán v ňom, nuž a pravdaže: všetky, nielen tlačové, ale aj zmysel rušiace chyby sú verne zachované, ako boli v Pohľadoch.^[133]

Nuž, neteší ma to.

Ináčej sa Vám priznám, čo sa mojej práce týka, že som ukrutný defaitista. Neverím v žiadnom ohľade na úspech a síce preto nie, lebo si ho, sám neviem prečo? — ani veľmi nežiadam.

Milý pán profesor, ďakujem Vám ešte raz za Vašu veľkú dobrotu.

Váš Vám s tou najúprimnejšou úctou oddaný

Nádaši

*

D. Kubín 22. XII. 1924

Vysokovážený pán profesor!

Pán senior Novák mi povedal, že ste si s pozdravom spomenuli na mňa.

Pomyslel som si, aký som len naničhodný človek, keď som Vám ani za Vaše mnohé dobro, ktorým ste ma doposaváď účastným robili, ani len nepoďakoval. A ani nemám tak mnoho tých ľudí, ktorým by som mal za čo ďakovať, tak by som veru nemal zabúdať na toho, ktorému som ozaj zaviazaný.

Nuž ďakujem Vám za všetku Vašu dobrotu!

Možno ráčite vedieť, že som do Bratislavy preložený,^[134] predbežne ako zástupca župného lekára. Nemám byt a bývam u syna von z Bratislavy, a nemám s nikým žiadne styky. Možno, že to bude lepšie, keď si tam nájdem nejaký rodinný byt. Z úradovania tiež nemám nijakú radosť: všade len neporiadok a nezriadenosť a ja nemám spôsob tomu odpomôcť.

Posledne som písal do Národného a do Slovenského denníka črty^[135] nie z vnútornej potreby, ale aby som nejaký groš zarobil. Nikdy som nemyslel, že na niečo také vyjdem. Ale hlavná vec je, že ľudia zaplatia za tie čarbaniny. Pravda, teraz mi typografi tiež urobili čiaru cez môj účet.^[136]

Nádejam sa, že sa v stále plodnej, a tak i radostnej, práci dobre máte, ste i s milou rodinou zdravý a veselý. Želám Vám to z úprimného srdca.

Vysokovážený pán profesor, odporúčam sa i na budúcnosť Vašej dobrote. Prosím, odovzdajte moje blahoželania a rukobozky Vašej milej panej.

Váš Vám s najúprimnejšou úctou oddaný:

Nádaši

*

D. Kubín 30. IV. 1925

Vysokovážený pán profesor!

Včera mi písala pani L. Baudyšová, česká spisovateľka, že následkom Vášho vrelého odporúčania chce vydať A. Šangalu v Lidovej knihovni a pýta na to moje zvolenie.

Nuž je to pravda, že Vy, vysokoctený pán profesor, neustávate vo Vašich dobrodeniach, ktoré mi stále preukazujete. Prijmite moju vrelú vďaku.

Rozumie sa samo sebou, že jej to povolenie vďačne dám. Chcela by to preložiť do češtiny, čo by mi bolo ešte milšie.

Len nie som na čistom, či som oprávnený jej to vydanie povoliť, keďže tá história vyšla v Sl. pohľadoch, ktoré mi za to zaplatili. Pravda, už za odtlačenie sa ma vôbec ani nepýtali, či mi niečo príde,^[137] z čoho následkujem, že sa považujú za majiteľa tej práce, keď ju voľne podľa ľúbosti vydávajú.

O hmotnú stránku spisovateľského účinkovania som sa doposaváď veľmi málo zaujímal a som v tom ohľade hotové novorodeniatko. Keďže sa teraz jedná o ďalšie vydanie tej knižočky, nechcel by som nejakého capa uliať, a dovoľujem si zasa Vašu, toľkokrát osvedčenú dobrotivosť zneužívať s tou prosbou, keby ste mi ráčili v tejto veci dať kratučké poučenie.

Čítal som v novinách, že ste ráčili prednášať v Bratislave v Um. besede o slovenskej literatúre a bolo mi veru veľmi ľúto, že som už vtedy nebol tam, aby som Vašu cennú prednášku bol mohol počuť. Dúfal som, že aspoň obšírnejší referát podajú o nej. No odbavili to veľmi nakrátko v Slov. denníku.^[138]

Keď som bol v Bratislave, nahovárali ma viacerí páni, aby som ja povedal niečo o najnovších slovenských spisovateľoch. I sľúbil som. Ale keď som sa trochu rozčítal v tých pánoch, prešla mi vôľa pichnúť do toho osieho hniezda.

Krátku črtu som bol napísal a poslal do Slov. denníka, ktorý ju ani neuverejnil, ani nazad poslať nechcel, hoci sa mi Národný denník ponúkol, že ju uverejní.

Prezrel som číslo „DAVu“. Je to úbohá komédia. Bože môj, s akými vecami sa ľudia hrajú a akým detinským spôsobom.

Ráčte láskavo odpustiť, že Vás nudím takýmito výšplechmi, ale keď mám raz príležitosť byť s Vami, nuž sa Vám aspoň trochu vyžalujem.

Minule ste boli v Kubíne a ušli ste tak šikovne, že som Vás už nezastihol. Bolo mi to veľmi ľúto.

Milostivej panej ráčte, prosím, oddať moje rukobozky.

Som Váš Vám s úprimnou a vďačnou úctou oddaný sluha

Dr. Nádaši

*

D. Kubín 29. XI. 1925

Vysokovážený pán profesor!

Ďakujem Vám za Vašu vzácnu knihu,^[139] ktorá je takým bohatým obrazom Slovenska z doby študentských rokov Hurbana-Vajanského. Báječná udalosť doby a jej pomerov, ako aj výstižnosť, s akou ju podávate, je charakteristikou Vašej práce. Bože môj, kedy bude v Slovákovi táto až maniakálna pracovitosť a túžba za prehĺbením svojho predmetu až do žulového podkladu!

Ďakujem Vám i za Váš milý list, ktorý ma zasa postavil na nohy. Namiesto mnohého rozprávania o našich slabostiach a nedostatkoch si len vzdychnem: čo by bolo z nás bez Čechov!

Dovoľujem si Vám poslať jeden výtlačok Krpčekov sv. Floriána. Je to obrázok z nášho malomestského života, ktorý som písal ešte počas vojny, aby som oddialil smutné chvíle, a ktorý som pozdejšie prepracoval. Teraz ho vydal Trávniček so všetkými tlačovými chybami, ktoré český sadzač a netrpezlivý korektor (ja) môže knihe zadovážiť.

Len Vaša dobrota, ktorú ste mi doposaváď už toľko ráz preukázali, ma posmeľuje, aby som sa odvážil poslať Vám túto skromnú knižočku.

Milostivej panej bozkávam ruky a Vám sa klaniam s úprimnou úctou a vďakou.

Nádaši

*

Dolný Kubín 30. X. 1925

Veľavážený pán profesor!

Prijmite moju najúprimnejšiu vďaku za Vaše ma tak vyznačujúce dobrozdanie, ktorým ste mi dopomohli k literárnej cene na rok 1925.^[140]

Poznám Vašu šľachetnosť a viem, ako Vás tešilo, že mi môžete spôsobiť radosť, hoc i samou hodnotou diela nezaslúženú. Som na čistom, že pri Vašej dobrote Vám to umožnila len jeho slovenskosť a celková slabosť slovenskej literatúry.

Viem, čím by som sa Vám mohol najlepšie odslúžiť. Keby som vedel napísať dielo majúce skutočnú cenu, ktoré by obstálo i medzi českou tvorbou.

Ako by som to vďačne urobil, keby som bol vstave!

Ale, odhliadnuc od svojej prípadnej nespôsobilosti, som teraz úplne pomýlený.

Dr. Menšík mi písal, aby som sa po exkurzii do minulosti vrátil do prítomnosti, dajúc voľný beh svojmu zmyslu pre humor a satiru; Krčméry zasa ma tisne do histórie,^[141] nachádzajúc v mojich kresbách len nedostatok vtipu, násilné pointy a ledabolý sloh.

Teraz neviem, čo som: či chlapec, či dievča?

Bol by som Vám, veľavážený pán profesor, veľmi povďačný, keby ste mi príležitostne ráčili sňať tieto putá.

Trápiť sa naďalej s históriou? Ono je pravda, že na Krčméryho nahovárania napísaným Šangalom som dosiahol úspech. Ale kde by bol ten úspech bez Vás, pán profesor? Na Slovensku ani kohút nezakikiríkal preň a v Čechách by bolo plným právom to isté, keby ste sa Vy neboli zaujali za moju prácu. Vám ďakujem nielen za uznanie, ale i hmotný osoh.

Ale Vaše ,uti figura docet’, plným právom vysoko ctené a cenné priateľstvo by bolo dopomohlo k úspechu i práci iného druhu, ako dopomohlo Šangalovi. Aspoň si to namýšľam a iste nie bez oprávnenia.

Myslím, že to napíšem tak, ako ma bude vôľa ťahať a rozpoloženie. Je to možné urobiť, ale nemôžem za to: kladiem priveľkú váhu na mienku povolaných, než aby som sa pri takomto rozpore mohol dobre cítiť a pracovať s chuťou.

Ráčte odpustiť, že Vás zasa unúvam. Ale mám ten pocit, že by som sa dokázal nevďačný voči Vám, keby som Vás s touto prosbou obišiel, preukazujúc nedôveru, ktorú ste si odo mňa veru nezaslúžili.

Ďakujem Vám ešte raz čo najsrdečnejšie za Vašu mi už toľko ráz preukázanú dobrotu.

Prajem Vám všetek zdar vo všetkom Vašom počínaní a vo Vašich požehnaných bojoch za naše zjednotenie.

Ráčte prosím oddať milostivej panej moje rukobozky.

Váš Vám s úprimnou vďačnosťou a úctou oddaný sluha

Nádaši

*

Dolný Kubín 15. II. 1926

Vysokovážený pán profesor!

Každý list, ktorý som Vám písal, musel som začať s poďakovaním, a tak ani tento netvorí výnimku. Srdečná vďaka za Vaše dobrotivé želanie, ktoré ja opakujem, želajúc Vám, vysokovážený pane, mnoho dobrej vôle, veselosti a nezdolnej trpezlivosti s nami! Celá slovenská literárna história spočíva na Vašich pleciach, chvalabohu! — pleciach mohutných, ktoré vydržia azda ešte hodne desiatok rokov.

Ráčite spomínať, že som sa pomerne rýchle dožil uznania.^[142] Veru chytro a nahliadam, že ani nie veľmi zaslúženým spôsobom. Ale i to len Vašej priateľskej dobrote mám čo ďakovať. Keby ste Vy neboli pozdvihli Vaše hlasné slovo v môj prospech, kto by si ma bol všimol? V Čechách nikto a na Slovensku tým menej,^[143] lebo… Pre mnohé príčiny, ktoré Vy lepšie poznáte ako ja.

Tak opakujem svoju vďaku, vysokovážený pán profesor, a neprestanem ju opakovať, kým žiť budem.

Som Váš, Vám s úprimným priateľským cítením oddaný sluha

Nádaši

*

Dolný Kubín 8. I. 1928

Vysokovážený pán profesor!

Zahanbil som sa, keď som obdržal Vaše blahoprianie k Novému roku. Neželal som Vám len preto, aby som Vám usporil námahu odvety.

Nuž, keď som i urobil chybu, jednako si dovoľujem Vás ubezpečiť, že sa to nestalo zo schválnej nevšímavosti, že vždy len s uznaním a potešením myslím na Vašu činnosť, aby sa Slováci s Čechmi zvarili úplne dovedna, do jedného pevného nerozlučiteľného útvaru, čo sa azda aj tak musí stať, hoci pomalšie prirodzeným vývinom pomerov, ktorý nebudú vstave zamedziť nijaké malicherné, partikularistické chúťky.

Želám Vám a Vašej vzácnej rodine šťastie a spokojnosť a Vám, pán profesor, i mnoho radosti a duševného uspokojenia zo zdarnej práce.

Váš, Vám s najdokonalejšou úctou a stálou vďakou oddaný sluha:

Dr. Nádaši

*

Dolný Kubín 29. I. 1928

Vysokovážený pán profesor!

Rozumie sa samo sebou, že Vašej žiadosti vďačne vyhoviem,^[144] hoci mi aj nie je veľmi milá práca písať o sebe. Je to taká vec: horším sa nechcem robiť, ako som, a lepším? Je to možno ešte sprostejšie ako horším.

Narodil som sa 1866 v Dolnom Kubíne, maturoval v Levoči, univerzitu skončil v Prahe. Môj otec bol advokátom v Kubíne a človekom pomerne — medzi vtedajšou inteligenciou — vzdelaným. Zaujímal sa o pokrok vied a o umenia, najmenej možno o politiku, hoci bol nepoddajným a vôbec sa nezjednajúcim Slovákom. Jeho nechuť k politike je príčinou, že v bojoch oných čias hral nepatrný zástoj. S otcom som sa priatelil, trávili sme spolu najmä večery po práci a on bol iste príčinou môjho sklonu k literatúram. Čítal som mnoho, všetko, čo mi do rúk prišlo. Roky bolo mojou snahou poznať spisby vedúcich národov a prečítať svetové arcidiela počnúc od Grékov podnes. Týmto čítaním som stratil zmysel pre diela každodennej literatúry a naučil sa poznať, že ľudia počas celého ich historického jestvovania nezmenili svoje povahy, čo robí i antické diela takými úžasne modernými. Ľudia majú tie isté túžby, a tak nie je podivné, že sú i naše hypermoderné sociálne a politické túžby a vedúce myšlienky vlastne také prastaré, krútiace sa stále na valci dejepisu. Myslím, že v umeniach hrá najhlavnejšiu úlohu kresba ľudských pováh, osudov, a nie pledirovanie za nejaké doktríny. Zdá sa mi sprosté, keď mnohí spisovatelia odsudzujú vekmi uznané umelecké diela len preto, lebo tieto nerojčia za myšlienky, ktorými sa oni práve v tú chvíľu oduševňujú. Rozhorčuje ma, keď napríklad Wells v The World of William Clissold^[145] kopne Scotta a Macaulaya, lebo ich drží za myšlienkove zastaraných, zabúdajúc, že však o jeho hypermodernej voľnej láske, o jeho anarchizme spievali starí Egypťania a Rimania a robili si z nich posmech. Jeho spásu sveta veľkými obchodnými a industriálnymi podujatiami už starí Sýrania, Feničania, Gréci zodrali v topánkach. No a nespasili svet. Myslím, že ani najnovší mysticizmus a intuitivizmus nie je nič nové. Pozitivizmus bláhajúci si, že odbavil náboženstvá, sa mýli. Tie neodbaví nikdy nikto, lebo je to pocit, súvisiaci s najhlbšou dušou človeka. Môže meniť formu, ale nevyhynie. Zabijú kresťanstvo, a ono vykvitne ako špiritizmus, teosofizmus atď. Človek má raz pocit odvislosti od prírody, a ten ho núti do mystiky, či sa tomu vzpiera, či nie, keďže už raz nerozumie, ani neopanúva tajnosti prírody.

Za najväčší pôžitok života držím: požívať umelecké diela a spoločnosť dobrých a vysokovzdelaných ľudí, či knižne, či osobne. Rád hovorím a rád píšem, čo myslím, ale obyčajne hodím napísané do pece, lebo nikdy nie som spokojný s tým, čo som napísal. Poznám málo zásad, ktoré držím za nezvratnú pravdu. Niet hlúposti, ktorú by nebol nejaký filozof alebo učenec povedal. Považujem za nešťastie, že ľudia chcú oblažiť svet na základe kadejakých doktrín, a nie na základe prirodzeného vývinu pomerov. Všetky umy sú krátke, niet filozofa, ktorý by vládol bez odporu a mal na celej čiare pravdu.

Ako medik som sa viac zaoberal literatúrou ako medicínou. Po zložení doktorátu som prišiel do Kubína, keď sa rodičia, vyšlí majetkove navnivoč, presťahovali z domu predaného im pri dražbe, do iného, veru veľmi smutný dojem robiaceho. Mal som úmysel ísť do Ameriky a zatým do Sliezska na stanicu obvodného lekára, ale nárek starých, biednych rodičov ma zdržal doma. Maďarskí páni mi dva roky nechceli dať ani mizerné miesto obvodného lekára (s mesačným platom dvadsať zlatých), len keď som sa s nimi koľko-toľko zoznámil a keď sa na miesto nikto nehlásil, hodili mi ho. Život zaľahol na mňa takou ťarchou, že mi literárna tvorba ani na um nezišla. Šiel som ročite okolo štyristo ráz do obcí na tých najbiednejších cestách. Mal som na hlave nielen svoju vlastnú rodinu, ale i rodičov a súrodencov. Prevzal som všetky rodinné dlhy a zháňal po biede niekoľko tisíc korún len úrokov. Hoci som bol úradným lekárom, sme sa nestýkali so ženou len so slovenskými rodinami, pre čo mi župní páni vždy hádzali len polená do kolies, hoci som bol väčšine z nich domácim lekárom za honoráre, z ktorých som veru nestučnel. Po mnohých rokoch ma vymenovali za okresného lekára, hoci bolo miesto uprázdnené, a i to len vtedy, keď som najprv zložil fyzikát, čo bolo nezvyčajné, lebo iný raz vymenovali okresného lekára bez fyzikátu, že behom istého času skúšku zloží. Za hlavného župného lekára by ma neboli vôbec vymenovali, ako mi to raz povedal hlavný župan Cs.,^[146] ktorému som bol dvadsať rokov domácim lekárom.

Cez vojnu som bol pevne presvedčený, že entente^[147] vojnu vyhrá: spoliehal som sa na Angličanov, ktorí nijakú, hocijako dlhú vojnu neprehrali. Ožili moje nádeje v každom ohľade a začal som, už i hmotne v ľahších pomeroch, zabávať sa perom. Písal som si kresby sedliakov a malomeštiakov, a hádzal ich do pece^[148] — predbežne. Napísal som ľudovú zdravovedu, a hodil ju do pece. Ale pomaly som začal jednotlivé vecičky i vydávať, keď som videl veľký nedostatok slovenských prác. Wieniawského legendu mi Krčméry pochválil a obodril ma k písaniu historických vecí. Napísal som Šangalu, chcejúc našim po vojne nespokojným Slovákom ukázať, že dnes naskrze nie je tak zle na svete, ako kedysi bolo. Mojou snahou bolo vymaľovať, hoci i stručne, obrázok doby, a preto sú v ňom zo skladbového ohľadu i mnohé chyby, keďže sú postrkané doň kvôli úplnejšej kresbe doby, epizódy nepatriace k deju. Chcel som v ňom zachytiť — hoc i len skicovite — všetky hlavné stavy a podať typy rôzneho ponímania náboženstva, v tie časy hlavného životného názoru (Adam, Klára, Brigita, Konôpka, Praskovský, Pázmán). Horymíra som napísal na žiadosť Trávnička, ktorý chcel odo mňa historické povesti pre mládež. Viac som ich nenapísal, lebo som pobadal svoju nespôsobilosť na tento druh rozprávok. Donča som napísal, chcejúc Slovákom ako-tak predviesť i slovenské postavy z nášho úplne pustého dejepisu. Preto som sa trápil i vyše dvoch rokov so Svätoplukom, chcejúc predstaviť — hoc i nedokonale a kuso — túto najväčšiu postavu našich dejín slovenskému obecenstvu, ktoré je také prázdne historického cítenia. Čo je v tom práce a nespavých nocí, to mi moji ľahtikárski slovenskí kritici (Parom po nich!) iste neuznajú, ale budú hľadať kadejaké mizerné anachronizmy^[149] a iné poklesky, o ktorých, notabene, ja sám lepšie viem ako oni, lebo však sa ani tou dobou, ani zložením diela tak nezaoberali ako ja sám.

Mojím úsilím bolo vymaľovať veľkého človeka (hoc i s veľkými chybami: mátali mi v hlave renesančné postavy ako vzory a /…/ iné figúry z franckej histórie), ktorého vedie neegoistický záujem za svoj národ a viac ešte nenávisť oproti nepriateľom a túžba pokoriť ich.

Chcel som namaľovať postavu veľkú (pravda pritom človeka s ľudským cítením). Či sa mi to podarilo a nakoľko, to veru neviem. Ale nerobí nič, i keď som nedosiahol cieľ, na každý prípad som upozornil iných, povolanejších, na Svätopluka.

Teraz predbežne nemám nijaký plán. Cítim sa dobre, že nemusím pracovať. Držím za veľmi namáhavú prácu písať historické veci, najmä na pôde nevyrobenej, slovenskej. Pri každom kroku sa možno potknúť, nie ani tak v maľbe zovnútorností ako myšlienok…

Rád by som napísal rozprávky, alebo román z ostatných časov maďarskej poroby^[150] /…/ Bolo by im ju predviesť pred oči.

Vcelku ľutujem, že som strávil život na dedine — okrem kníh — bez každého duševného povzbudenia, medzi ľuďmi, s malou výnimkou, úplne bezduchými, v povolaní, ktoré nezodpovedalo mojim sklonom. Hľadím na ľudí vôbec s nepatrným rešpektom najskorej preto, lebo som žil medzi takými, ktorí ho nezasluhujú. Vážim si vysoko ľudí poctivých, žijúcich podľa svojho presvedčenia. Medzi tými i Vás, pán profesor!

Vám s najdokonalejšou úctou oddaný

Nádaši

*

Dolný Kubín 17. VI 1928

Vysokovážený pán profesor!

Včera som dostal kefový odtlačok Vášho listu na redakciu Panoramy. Urobili ste mi veľmi dobrý deň!^[151] Ďakujem Vám srdečne. Viem veľmi dobre oceniť ohromnú službu, ktorú ste mi preukázali. Viem, že obecenstvo samé nikdy nevie odhadnúť hodnotu umeleckého diela, je potrebné, aby sa našiel povolaný, ktorý mu vyloží, o čo sa vlastne jedná.

Aké šťastie je pre mňa, že mi boh dal — dovolíte, aby som ten výraz použil — priateľa, ktorý, nahliadam, že s blahosklonnou dobrotivosťou predvádza ma obecenstvu celej našej vlasti! Veď, obdivujúc Vašu fenomenálnu pamäť,^[152] vidím, že uvádzate skutočne moje náhľady, ale uvádzate kostrbato ledabolo prednesené vety slohom odborného učenca, spôsobom, akoby som ich bol tak povedal ja sám.

Ale najväčšmi mi imponuje, ako ste porozumeli vedúce city a myšlienky môjho Svätopluka. Žasol som, čítajúc Váš výklad! Cítil som sa, ako keď niekomu jeho najväčšie tajnosti, o ktorých si myslí, že ich nikto nepozná, vyčítajú z očí.

Veru ste Vy, pán profesor, literárny historik a kritik ozaj bohom povolaný!

Prijmite opätovne moju najúprimnejšiu vďaku.

Pani Hviezdoslavová sa duševne drží, telesne upadá; posiela Vám, vysokovážený pán profesor, a Vašej milostivej panej, srdečné pozdravy, ku ktorým sa pripája i moja rodina.

Váš, Vám s najvrelejšou vďačnosťou oddaný ctiteľ a sluha

Nádaši