ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[14]

D. Kubín 12. III. 1924

Milý Števko!

Posielam Ti pokračovanie Šangalu. Ešte bude asi 10 strán a s tým koniec. Tie Ti tiež pošlem za niekoľko dní, aby som už mal tú záležitosť z krku. Tvojím listom, v ktorom píšeš, že je predsa akýsi záujem oňho, ratoval si Adamovi život, lebo som už bol ním taký zunovaný, že som ho chcel dať sťať: Bolo by to „štýlu primerané“ a skorej pasovalo do tej bláznivej doby. Ale teraz, keď si mi dal tú injekciu, som sa zmiloval nad ním a nechám ho len pri jeho Betke.^[15]

Nechcem Ti opakovať, čo si myslím o celej záležitosti. Ono je len vidno na celej tej histórii, že základný plán nebol hneď sprvu urobený, ale že to bolo po kúskoch pristavované. Možno, že sú niektoré scény i obstojné, ale celok aký dojem bude robiť? Parom ho tam vie, ja nemám ani pochop o tom.

Tvojej milej panej ruky bozkávam, Teba srdečne pozdravujem

Ndi

*

D. Kubín 5. IV. 1924

Milý Števko!

Ďakujem Ti za Tvoj milý list, Ty môj spovedník in litteris.^[16] A môžem Ti povedať, že som Ti veľmi-veľmi povďačný, lebo predsa si Ty okrem Tvojho nepřítele Pražáka^[17] jediný, ktorý ma trochu obodruješ, aby som nielen stále pumpoval do seba, ale niečo i vypumpoval. A tou prácou si predsa len trochu pestrím tunajší jednotvárny život. Pravda, medzi Tebou a Pražákom je veľký rozdiel: Ty si omnoho bezprostrednejší a myslím i úprimnejší. Pražák mi píše tak, že sa zato sám pred sebou hanbím.

Milý Števko, ak je Šangala skutočne niečo hoden — a niekedy si i sám myslím, že snáď je — tak jeho oživotvorenie môže jedine len Tebe ďakovať. Bez Tvojho obodrenia by som sa nikdy nebol dal do tej práce. Myslím, že i v tom máš pravdu, že by sa dala z neho dráma vytiahnuť. Tu je len tá otázka, či by som vedel v dráme dať tým figúram ten život, ktorý majú v opise? Teraz predbežne iste nie, lebo som ním tak prejedený, že sa mi v noci o ňom sníva, čo nie je div, keďže som ho len v noci povymýšľal.

Ja som Miu^[18] od tej doby, čo som Ti ju poslal, nemal v rukách. Jej impúrum je taká maštaľ, v ktorej sa mi nechce prehýňať. Ja si o nej nič zvláštne nemyslím. Len ako som Ti bol písal, musel som teraz prečítať niekoľko českých pôvodných veselohier a tu som sa presvedčil, že v Čechách kočujúce divadlá a ochotníci — možno i predmestské divadlá — hrajú omnoho horšie škváry, ako je Mia. Sú to odrhovačky starých námetov, bez každej idey a konvenčné starodávnymi vtipmi na testiné, klamanie žien atď. atď. Figúry v nich sú do zunovania známi divadelní otcovia, matky, naivky atď. Zdalo sa mi, že v Mii je snáď predsa trochu viac originality a troška nášho ovzdušia. Preto som Ti písal, že by ju snáď bolo hodno vydať, keď i Timravina „komédia“ a Rázusova Hana^[19] mohla byť vytlačená. Jeden večer by sa snáď vo Veličnej alebo v iných podobných kultúrnych centrách pobavilo s ňou obecenstvo.

I to je pravda, že je to práca napochytre sklepaná. Za dva týždne ani Sardou^[20] lebo Brieux^[21] nespácha arcidielo, nieto ja. Bolo to viac akoby štúdia pre dramatickú tvorbu. Lebo všetko je márne: Übung macht den Meister.^[22]

Teraz mám v hlave nasledovný námet: francúzsky chemik Ronfleur vynašiel Miraculin, plyn, účinkom ktorého sa egoistickí ľudia premenia na altruistov. Je to obrátenie človeka naopak. Muž núti ženu, aby milovala priateľa, zbojník hrozbou smrti núti cestujúceho prijať od neho peniaze atď. atď. Ako vidíš, myšlienka plodná na tie najnemožnejšie situácie a zároveň dovedenie komunizmu ad absurdum. Ja som ešte nečítal, aby niekto bol túto ideu spracoval, kam by viedol altruizmus v praxi. Nuž z tohoto chcem urobiť nie celkom bláznivú, grotesknú veselohru. Dal by som si na nej viac záležať ako na Mii, čoho dôkazom je, že si už zo tri týždne lámem hlavu na poriadnom škelete pre ňu. Miu som písal bez kriticky vypracovaného plánu, len tak od ruky; teraz si chcem najprv urobiť riadny rozvrh s podrobným obsahom výstupov.

Myslím, že to nie je zlý nápad, záleží len na vypracovaní.

Keby si mi tak odpísal svoju mienku, bol by som Ti veru veľmi povďačný. Možno, že by si mi mohol dať aj nejaký pokyn, plodný následkami.

Môj prechod do Bratislavy^[23] je ešte vždy v povetrí. Rád by som ta šiel, lebo by som sa skorej schádzal s ľuďmi, hľa hneď i s Tebou.

Srdečné pozdravy a rukobozky

Ndi

*

D. Kubín 14. IX. 1924

Števko môj!

Ďakujem Ti za Tvoju milú správu. Veľmi ma teší, že chcete Krpčeky i Vy zahrať.^[24] Nádejam sa, že sa nebudete nudiť pri predstavení. Aj tomu som rád, že ich vydáš.^[25] Možno, že ich budú i v Košiciach hrať.^[26] Ak by sa im tam dobre povodilo, proboval by som i v Bratislave, aby som potom prípadne tak obstál ako Ivanková.

Pražák napísal o Šangalovi kritiku do Novej slobody,^[27] ktorú však nemôžem dostať. A bol by som predsa len trochu zvedavý na ňu. Nie veľmi, ale trochu.

Števko môj! Môj priateľ Kratochvíl vydal knižku Vady reči,^[28] ktorej jeden exemplár Vám pošle. Ja ju už mám v rukách. Je to rozhodne veľmi záslužné dielo.

Prosím Ťa pekne, vydaj v Slov. pohľadoch priložený referátik o nej.

Konečne Ti zdeľujem, že zastupujem bratislavského hl. lekára a že som len na wecksend (koniec týždňa) dobehol do Kubína. Ak by si mi chcel niečo zdeliť, tak píš na adresu môjho syna Dr. Lad. Nádašiho,^[29] Suché mýto 5.

Veľmi srdečne Ťa pozdravujem a bozkávam rúčky Tvojej krásnej panej

Ndi

*

Bratislava 5. II. 1925

Števko môj!

Naopak, neodišiel som, že by som sa bol mrzel na Tvojej prednáške, ale preto, lebo bola už ukončená. Nechcelo sa mi počúvať, čo za tým prišlo. A myslím, že som mal pravdu.

Bol by som rád býval, keby si bol poznamenal, či mám s tými krpcami zakúriť,^[30] alebo čo urobiť. Takto oprobujem ich prišiť Tajovskému,^[31] aby urobil s nimi, čo chce. Dúfam, že zakúri s nimi a ja sa už toho morského hada strasiem.

Ad vocem honoráru za Miu (zabudol som už celkom na tú Poľku!), dajte mi, čo chcete. Ak máte nejaký tarif, tak podľa toho, ak nemáte, nuž tak od oka, ako myslíš.

Zadal som na ministerstvo žiadosť, aby ma dali nazad do Kubína: mám už tunajšej slávy dosť.

Vyzeráme to pekne: na vedúce lekárske miesto niet ľudí, a za rok-dva nebude pri tejto /…/ politike ani pre nie vedúce. Naučíme sa po troche kradnúť /…/. Ja som na to pristarý, tak radšej idem preč.

Ináč mi ani nenapadá sa na Teba hnevať. Nemám ani prečo, alebo sa mi ani vôbec nechce. Mám toho dosť a dosť na čom sa srdiť i bez toho. Teba mám rád, a ani si neviem predstaviť, že by som sa vedel na Teba hnevať.

Srdečne Ta pozdravuje Tvoj starý priateľ

Nádaši

*

D. Kubín 29. IV. 1925

Števko môj!

Píše mi dnes pani Libuša Baudyšová,^[32] že by chcela A. Šangalu vydať v Lidovej knihovni.

Držím si za povinnosť Ti to oznámiť, a síce sa Ťa opýtať, či by ste Vy zo strany Matice proti tomu nejaké námietky robili, keby som jej to povolil. Ono by to bol pre mňa aj aký-taký zisk, keďže tú knihovňu chce vydávať asi v päť-šesťtisíc výtlačkoch.

Prosím Ťa o láskavú skorú odpoveď, lebo jej chcem tiež čím skorej odpovedať, keďže to odo mňa žiada.

Druhá záležitosť by bola táto: Píšem dlhšiu novelu z doby Kurucov.^[33] Najradšej by som ju poslal Tebe do Slov. pohľadov. I pýtam sa Ťa, či reflektuješ na ňu?

Tretia záležitosť je, že Ti srdečne ďakujem, že si kritiku o A. Š. z Našej doby prevzal do Sl. p.^[34] Cítil som sa po jej prečítaní ako tá slepá kura, čo našla zrno.

Konečne Ti oznamujem aj to, že som si kúpil číslo DAVu a že som to poprezeral. Je to úbohá komédia a číry nezmysel. Škoda tých zavedených chlapcov. Napísal by som Ti na to kritiku, ale by si ju neuverejnil.^[35]

Srdečné pozdravy

Tvoj Ndi

*

D K 8. V. 1925

Milý Števko!

Ďakujem Ti za nadmieru lichotivý list. Novelu ešte nemám hotovú,^[36] len ju robím. Predbežne Ti posielam referátik o DAVe. Nie je taký surový, skorej žartovný. Ale Davistov aj tak pichne. Lukáčovi nakládli!^[37] Nuná, mnoho si asi z toho nerobí.

Srdečné pozdravy

Ndi

*

Dolný Kubín 13. V. 1925

Milý Števko!

Prepáč, že som Ti minule len na takej kartičke odpísal, ale som sa náhlil a chcel som Ti zaslať ten Dav napriek tomu, že som ho chcel omnoho radšej hodiť do pece, ako sa tými chlapmi zaoberať. Ale pomyslenie, že som Ti ho sľúbil, ma pohlo, aby to neurobil.

Neviem, či si prezrel to číslo DAVu,^[38] ale sú to celkom mizerné, a čo je horšie: schválne komisné veci. Bože môj, ako môžu ľudia blúdiť a ako sa tí chlapci budú za to hanbiť! Pravda, kedy?

Števko môj, ja som bol voči dámam vždy velice slabý a tá Libuše ti ma zvedla? Keď raz vydám zväzky našich listov — Libušiných a mojich — nuž uvidíš, čo so mnou vyčíňala. Dovolil som jej vydať český preklad A. Š., čo Alberta Pražáka náramne štve; tvrdí, že je to nezmysel prekladať z jednej a tej istej reči, a následkom toho Teba, úfam sa, tešiť bude. Bola by to malá revanš za Bratstvo,^[39] o ktorom — o preklade jeho do slovenčiny — som mal svojho času nelichotivú mienku, že je to porastené zbožie. Vidíš, aký je človek čudák! Keď preložia Š. do češtiny, tak to držím za správne, lebo by ho tí lumpi ináč už vôbec ani do ruky nevzali. Takto sa predsa nájde jeden — druhý, ktorý sa opáli.

Ja myslím, že český Š. slovenskému škodiť ani s ním konkurovať nemôže. Libuša bola totižto také toho mínění, a ona je to dáma v kniževnictví nadmíru honěná. Ja vím, že mne ohledně honoráru také hezky spořádá, ale já ji to přeji, ať má z toho radost.

Kurucov pomaly murujem, každý deň stránku. Povedzme každý dva-tri deci za stránku. Keby si mi dal termín, dokedy by mali byť hotoví, možno, že by ma to pohlo.

Človeče, píšeš, že chcete prísť i s milostivou do Oravy cez leto! Nerob so mnou zlé žarty, lebo ja som človek prchký. Pre nedodržané sľuby sa dejú každodenne rôzne nešťastia. Daj si pozor, Števko, daj si pozor!

Ubezpečujem Ťa, že by sme sa všetci veľmi tešili, keby sme Vás mohli u nás vítať.

Milostivej ručičky bozkám. Teba srdečne pozdravujem

Tvoj Ndi

*

D. Kubín 18. V. 1925

Števko môj!

Skala mi odpadla zo srdca, keď som prečítal Tvoj list.

Bál som sa, že sa pre ten český preklad budeš mrzieť. Chválabohu, nie.

Rozumie sa samo sebou, že Ty môžeš robiť so Š., čo chceš. Dávam Ti úplnú carte blanche.^[40] Vydaj — nevydaj, ako chceš a v koľkých exemplároch chceš, so všetkým súhlasím.

Ohľadne honoráru tiež pristanem na to, čo sám usúdiš za primerané.

Pravdu Ti poviem, že by som vôbec ani nehľadel na hmotnú stránku, ale teraz mi zomrel švagor v Pešti a sestra zostala nezaopatrená s dieťaťom. To je už druhá, ktorú okrem svojej rodiny musím vydržiavať. No a v praxi i ustávam, i predbehujú ma mladší. Tak sa mi zdá, že celý môj život budem len na druhých pracovať a že nikdy sa moja túžba, kuknúť do Talianska, neuskutoční. Fiat voluntas Tua!^[41]

Do Kurucov sa pustím s plnou parou a možno ich dorazím za nejaký týždeň-dva. Keď ich odpíšem (to je to najprotivnejšie!), naskutku Ti ich pošlem.

Srdečné pozdravy!

Nd

*

DK 6. VI. 1925

Števko môj!

Ako vidíš, cvalom Ti posielam žiadané.^[42] Či Ti zodpovie, neviem, ale úfam, že prípadne Tvoj bystrejší pegasus pomôže môjmu trochu ochromenému, a preto Ti dávam plnú moc obstrúhať tú bombu, ako budeš chcieť.

Libuša B. chce vydať päťtisíc exemplárov A. Š. Ohľadne honoráru predbežne mlčí. Veľké nádeje si nerobím, že by mi pomohla z blata, lebo je to dáma staršia, skúsená sveta, ponášajúca sa akiste na Gogoľovu Korobočku,^[43] a tie sa neprenáhlia. Ja Ti dávam tú radu, žeby si si s tým hlavu veľmi nelámal. Čo tak „od oka“ myslíš, že by bol i vlk sýty, i baran celý, to Kurucov mám už fix u fertig, len ich musím ešte prehliadnuť. Na oko je toho moc. Ale ja myslím, že viac ako 30 — 35 strán pohľadnicového formátu to nezaberie.

Ohľadne ich vnútornej hodnoty si myslím, že budeš trpko sklamaný. Bojím sa, že som všetko, čo bolo vo mne, vydal v tom nešťastnom Šangalovi.

Budúci týždeň už iste budeš môcť nad Kurucmi krútiť hlavou.

Že Davisti střílejí do mňa,^[44] ma teší; omnoho nepríjemnejšie by mi bolo, keby ma chválili. Viem si aj ich argumenty predstaviť. Hlavné je, že som starý, v stredoveku zamrznutý blbec. Akoby človek bol časom zabudol čítať. A ono je medzi nami len ten rozdiel, že oni ako-tak poznajú nové, ale to staré, dobré nie. Sú to ľudkovia jednej knihy.

Srdečné pozdravy.

Ndi

*

D. Kubín 17. VI. 1925

Števko môj drahý!

Ďakujem Ti, nie bez dojatia, za Tvoju starostlivosť o mňa. Skutočne toho je už mnoho, za čo Ti musím byť povďačný. Keby som len mal nejakú možnosť sa Ti odslúžiť, bol by som šťastlivý.

Jestli Vy z Matice odpíšete Obrane,^[45] bolo by to, mojím zdaním, viac hodné, ako keď im odpíšem ja sám. Ja veru tiež myslím, že by mohli pustiť niekoľko tých dolárikov tí chlapíci.

Som veľmi milo prekvapený, že sa Ti Kuruci vidia.^[46] Celkom úprimne Ti poviem, že som sa obával, či ich budeš môcť vôbec upotrebiť. Je to len prapodivná vec, že človek tak sám seba nevie kritizovať. A ja konečne predsa sa len analyzujem tu i tu a pri práci staviam svoje figúrky a deje s istou vypočítavosťou a schválnosťou, hľadiac na istý umelecký dojem. A jednako sa tak mýlim! Vidíš, milý priateľ, čo je hoden jeden dobrý, úprimný kritik! Nie je na zaplatenie.

Práve preto mi teraz Tvoja poznámka o mojich črtách zabila veľký klin do hlavy. Ja sám viem, že ani zďaleka nie sú rovnocenné, že je medzi nimi hodne takých, ktoré by som druhý raz vôbec nevydal, ale som si myslel, že v jednej čiastke z nich je i niečo, čo má akú-takú cenu. Figúrky komické-smutné z nášho života som v nich chcel kresliť. Iste sa mi nie každá podarila a iste je často i pointa násilná v niektorých. Teraz to prípadne vydá Smrek^[47] dobroprajne, bohvie, v akom výbore.

Števko môj, pýtaš sa, či súhlasím s tým, že chceš Kurucov knižne vydať.^[48] Vieš, že môžeš robiť s mojimi prácami bez pýtania, čo sa Ti ľúbi.

Ad vocem Šangalu! V knižke sú dve tlačové chyby, ktoré kazia zmysel. Dovolím si Ťa na ne upozorniť. Na 49. strane je asi v prostriedku vytlačené „v mužskej kutni“ namiesto v „mníšskej“ a na 62. strane je asi medzi prvou a druhou tretinou táto veľmi nepríjemná chyba: „Šedivý“ Konôpka namiesto „Jediný“ K. Ako kazí obraz šedivosť môjho milého priateľa K., to Ti nepotrebujem vykladať.

Čo je s Vaším príchodom do Oravy?

Srdečné pozdravy.

Tvoj Ndi

*

DK 16. VII. 1925

Števko môj!

Ďakujem Ti za číslo Ml. Slov. Prečítal som si v ňom poznámky na moju kritiku DAVu^[49] a som spokojný s nimi. Pravda, že brýzgajú, a to nie duchaplne, nuž ale každý hovorí, ako vie. Mám satisfakciu, že dokazujú to, čo o nich vždy tvrdím, a síce, že nám starým vyčítajú neznalosť ich zásad v tom smere, akoby človek len — povedzme — do dvadsiateho piateho roku svojho smel čítať a ďalej nie. Je to ovšem o väčšine inteligencie pravda. Druhé je, že sú takí presvedčení o neochvejnej správnosti a trvácnosti svojich zásad, že poznať ich a uznať ich držia za jedno. Keďže ich človek neuzná — tak ich eo ipso nepozná. A tretie je to, že si myslia, že každý, kto trúbi na ich trúbe, je umelcom. V tomto ohľade by možno mohli byť skromnejší.

Nuž faktum je, že som už počas svojho života poznal mnoho nových smerov, veď ľudia iné nerobia, ako že hľadajú to nové. I vo výtvarnom umení i v literatúre bol celý rad prevratov, v ktorých skoro každý obohatil ľudskú kultúru. Lenže je aj to isté, že žiaden smer nezvíťazil takým spôsobom, žeby bol všetky ostatné potlačil, a tak ani najmodernejší kolektivistický nezmetie ostatné restlos^[50] zo zemegule, čo si tí, ako ich voláš, mladí páni nevedia predstaviť, práve preto nie, lebo nepoznajú a neprisahajú len na ten, ktorý oni poznajú.

Človek skeptického zmýšľania, ako som ja, uzná umelecké prvky vo všetkom, kde ich skutočne nájde, ale uznám prípadne len prvky jednotlivé, posúdiac pritom ostatok ako neumelecký. Môže byť i na fužiostrovskom obuchu výrazná hlava, ale celý obuch nie je umelecký. Môžu byť i v kolektivistickom kumštovaní účinné veci, ale celé ako také neprežrie nikto, a najmä nie vtedy, keď trúbia na tej trúbe ľudia bez opravdivého umeleckého nadania, ktorí myslia, že stačí k umeniu vôbec vydať na nej zvuk hocijaký.

Tým chlapíkom je podľa možnosti opravdivo podané kreslenie pomerov a ľudských osudov zastarané, pričom zabúdajú, že napríklad Homér atď. bude so svojou zastaranosťou ešte vždy žiť, i vtedy, keď o nich ani obšírna literárna história ani len nedýchne viac. Oni si myslia, že keď vedia pískať na novo vykonštruovanom nejakom oboe, preto husle čert musí vziať. Nuž, nechže si vrieskajú na svojom fagote, ale nech nefalšujú na ňom, tisíc hrmených.

Prepáč, milý priateľ, že Ťa unujem takýmito výšplechmi, ale mi dobre padlo si trochu odpľuť. A teraz mi je už duša na mieste. Rozumie sa samo sebou, že mi nenapadá chcieť sa s nimi škriepiť a naťahovať gumilastiku, ktorá je báječne pružná, čo ja iste omnoho lepšie viem ako oni.

Viem, že nijakou výrečnosťou a nijakými dôvodmi nie sme vstave pritisnúť niekoho tak k stene, žeby nemohol hlesnúť. Naopak, čím väčšmi ho pritláčam, tým viac vreští.

Ako som Ti už bol raz alebo i viac ráz napísal, môžeš robiť s mojimi prácami, čo sa Ti ľúbi, a tak i Kurucov vytlačiť kde, kedy a ako chceš.

Pozdravujem Ťa čo najsrdečnejšie a bozkávam ručičku Tvojej krásnej panej.

Tvoj Ndi

Mám jednu hodnú knihu: Altkunst und Neukunst, v ktorej je obzvlášť dôrazne demonštrované, ako Pythagorove voly vždy bučali, keď sa vynašla nová pravda, lebo keď vynašiel svoju sadu, nuž od radosti obetoval z nich jednu hekatombu.

Už keby som ináč nepoznal históriu umenia, by som i len na základe toho diela nechcel byť — volom.

*

DK 21. VIII. 1925

Milý Števko!

Tak sa zdá, že ma administrácia Pohľadov bojkotuje a neposiela mi tieto pekné noviny. Prosím Ťa pekne, buď taký láskavý a zaplať im z môjho honorára za Kurucov predplatok a popros ich v mojom mene, aby mali milosrdenstvo so mnou.

Ináč som si najnovšie číslo vypožičal^[51] a prečítal ho nie bez osohu.

Môžem povedať, že jesto v republike aj menej zaujímavý a rozmanitý časopis.

Prečítal som Tvoje články: Ml. Slovensko atď.^[52] Videli sa mi a videla sa mi i disciplinovanosť Tvojho cítenia a písania. Tak sa zdá, že Ty si rodený gentleman.

Pomyslel som si, že som ja zálezák z Erdútky a že už viac nikdy nebudem posudzovať ničie literárne ani umelecké diela, už aj preto nie, lebo som tu ako tá žihľava v zabudnutom kúte záhrady rastúca.

Idea Vyzvedača ma chytila.^[53] Bol by to námet na drámu. Čo povieš na to? Pravda, nie pre mňa, ale pre povolanejšieho. Ale by bol. Pekné dramatické zauzlenie by bolo možné a u nás myšlienka časová i pre mnohých, ktorí sú tu telesne a duševne za Dunajom.

Keď tu boli vysokomýtski učitelia, jeden z nich ma — býval u nás — odblejsknul i s mojím vnúčaťom a poslal mi niekoľko exemplárov. Povaľujú sa mi tie obrázky v písacom stole. Nuž myslím si, radšej i Tebe pošlem jeden, než by mali skazu vziať. Veď ti tým rebro neprelomím.

Srdečné pozdravy a rukobozky!

Tvoj Ndi

*

D. K. 11. XI. 1925

Milý priateľ!

Nemám nič, a ani neviem, kedy budem mať. Potrebujem istý čas, aby som sa zasa trochu pozbieral. Niederleho študujem^[54] svedomite a, bohužiaľ, obraz, ktorý dostávam o našich pohanských predkoch, nie je veľmi priaznivý. Boli to skorej divosi ako barbari, zabíjali deti, vdovy, starcov. Obdobne jedli i človečinu. Bieda musela byť medzi nimi veľká. Bývali v chatách, kolibách, ktoré sa dali ľahko i preniesť. Nemali žiadnych „mőblov“. Boli samý svrab (kožná nemoc, ktorá veľmi svrbela) a natierajúc sa maslom, smrdeli ani mor. Ak človek nechce byť historickým lakýrnikom (Jirásek, Sienkiewicz atď.), nemožno takéto veci ignorovať, keby aj nepritískal pero pri ich spomínaní.

Menšík mi dal „což proto“ pre Šangalu^[55] a pre moje historizovanie vôbec. Čo chcem s ním? „Hmlisté, romantické deje“ a s forsírovaním „slovenskosti“ vraj.

Odpísal som mu, že Šangalu nečítal, keď mi takéto veci vyčíta. Lebo neviem, čo je v ňom hmlisté a čo je v ňom forsírovanie „slovenského“ — čosi romantiky je v ňom, ale nie viac, ako žiada doba.

Strelil som mu o českých vyrábačoch olejových historických farbotlačí a o ich vlastenčiacom grajzlérstve, kde rytířové a fraucimóry dělají všichni vlasteneckú politiku, ako keby sa ľudia niečím iným neboli zaoberali.

Ja si nedám za zrkadlo jeho list, a on môj tiež nie.

Ináč mi je i to veľmi nepríjemné, že ma vtiahli do politiky, čo som musel trpieť, keďže som to bol Mičurovi dávno sľúbil. Náš celý boj pozostáva len z harcovania proti ľudákom, čo je neodškriepiteľne hnusná, škandalózne bojujúca, úplne nemravná strana. Cestou do Žiliny poznal som Tuku. Je to všetkými masťami natretý chlap a nedivím sa, že je medzi tými idiotmi spiritus rectorom.^[56] Duševne má celú tú chasu v kapse. Šiel s ním i Labaj, jeden praobyčajný hulvát. Dal sa do nás — do mňa a do môjho syna Lacka. Môžem povedať, že sa so zlým potáral, lebo jazyka dar máme obidvaja.

Tuka ho nebránil, len sa mefistovsky usmieval. Na Vrútkach Labaj zmizol a zhovárali sme sa s Tukom. Je to veľmi šikovný, ukrutne hladký človek s veľmi ohybným chrbtom. Rozhodne nebezpečný človek.

Včera sme boli v Starej Ľubovni v Spiši. Zbieram dojmy a kreslím si figúrky. Možno, že sa mi to i zíde. Myslím, že Mičura ľudákom viac odorie, akoby človek predpokladal pri krátkosti času. My — môj syn a ja^[57] — do roľnikárskych a národniarskych obcí vôbec nejdeme, len do ľudáckych, kam sa iní veľmi netisnú, majúc rešpekt pred ich spôsobmi „boja“. Ako počúvam, v Hornej Orave rozbili republikáni ľudovú stranu nadobro nikdy neslýchaným — ani za Maďarov — kortešovaním. Celé veľké obce obsadili, že sa Grebáč^[58] neopováži v nich hubu otvoriť.

Ale dosť „povídání“! Nuž, zvedavý som. /…/

Srdečný pozdrav

Tvoj N.

*

D. Kubín 28. I. 1926

Števko môj!

Keď si ma potľapkal po chrbte, pozbieral som sa a chytro prepísal — toho nešťastného Horymíra.^[59] Prezri a skoriguj si ho, ako sa ti bude páčiť; mne sa naozaj nechcelo viac ho čítať, lebo sa mi grgá od neho.

Neviem, čo povieš na Tône.^[60] Je to pokus dať obrazu farbitosť a akúsi steroskópiu, sýtosť. Myšlienkove to držím za potrebné, lebo celý obraz má byť príkladom ľudskosti a zverskosti. Pravda, nemôžem spomínať hrubý materializmus v tom veku — hoci Gréci ho mali, ale udieram naň. A chcel som tým probovať i niečo nového: akési dva deje plynúce paralelne a vplývajúce jeden na druhý bez toho, žeby boli celkom spojené. Je to prvý pokus a ako taký, pravdepodobne, nie veľmi podarený. Ináč, ináč… čert vie, čo ináč.

Nejakú kritiku by som Ti vďačne napísal. Ale o čom? Posledné časy ma zaujímal len môj Horymír. S ním som sa mordoval. Popri tom som čítal kadejaké staré veci a Entwicklungsgeschichte der Natur od Bölscheho, čo som už viac ráz prešlabikoval. Sú v nej poznámky môjho otca, a tie ma chytili. Padlo mi dobre byť v duchu so starým.

Vyšiel už i český Šangala. Celkom dobre sa to číta. Ináč mi môj Adamko už tiež lezie hrdlom. Zažmúrim oči, keď ho zazriem.

Ak by Horymír ako-tak obstál, vybral by som si pre nasledujúci obrázok nejaký slovenský predmet: trebárs Tvojho Donča.^[61] Lenže neviem nič o ňom.

Pri Horymírových deťoch som mal za muštru Tvoje detváčky. Pravda, staršie o niekoľko rokov. Ale myslel som na ne. Nech ich živí a opatruje boh dobrotivý! Rukobozky a srdečné pozdravy.

Tvoj Ndi

*

D. K. 21. III. 1926

Števko môj!

Následkom Tvojho láskavého upozornenia mi písal Kníhtlač. úč. spolok, že by vydal moje čisto slovenské histor. povesti, ktoré vraj mám už pripravené.

Bohužiaľ, nemám ja pripravené nič a i s Dončom sa bijem ukrutnejšie, než sa bil Matúš Čák s Karolom Robertom. Ale by možno mohla byť reč o povestiach, čo už vyšli v Pohľadoch. Ako sa pamätám, sľúbil som Ti, že ich môžeš vydať, ak sa Ti to bude ľúbiť. Ono je síce istá vec, že mi Trávniček urobil takú ponuku a že to Kníhtlač. spolok iste nemôže urobiť, ale keď som Ti ich sľúbil, nuž stojím v slove. Trávniček mi písal, že vydá všetko, čo chcem a že mi zaplatí pätnásť percent z kúpnej ceny knihy, čo je zaiste za slovenskú knižku veľmi pekný honorár.

Keď sa už raz zhovárame o týchto špatných materialistických veciach, dovolím si otázku, čo je s honorárom za Šangalu a Miu?^[62] Viem, že som sa v tejto záležitosti spoľahol úplne na Teba, a robím to i teraz, ale by som bol jednako zvedavý, ako zmýšľaš o tejto veci. Do Talianska ja za tie peniaze nepôjdem,^[63] ale možno by stačili na opravu plota v záhrade, čo by bolo veľmi potrebné pri novom susedovi, ktorý na to dotíska.

Po biede sklepávam referát o Žeromskom. Je to kniha, ktorú musím vážnejšie brať ako Rákócziho pochod a Zemana.^[64] Nuž uvidím, čo z toho bude.

Ináč nič nového. Rukobozky a srdečný pozdrav

Tvoj Ndi

*

D. K. 28. III. 1926

Števko môj!

Posielam Ti posudok Predjaria. Môžem Ti povedať, že som sa s ním viac natrápil, ako je tá celá história hodná. Možno štyri razy som ho prepracoval, a nie som s ním spokojný ani teraz. Naskrze neviem povedať, čo by som vlastne chcel. Ale už mi ho je dosť, robí ma už nervóznym. Ťažkosť je v tom, že Žeromski je údajne prvotriedny spisovateľ,^[65] no a Predjarie nie je prvotriedne dielo. Nezazliem Ti, ak to hodíš do koša.

Dostal som pred tromi-štyrmi dňami päťtisíc Kč za Adamka. Je to viac, ako som očakával. Ďakujem Ti! Ohľadne tých histor. poviedok ráč upovedomiť Kníhtlač. spolok, že ak chcú, môžu ich vydať za zvyčajný honorár. Takým Židom nie som, že by som sa jednal. Len jedno mám rád: byť na čistom. Z druhej strany mi ide Trávniček takým celkom nezvyčajným spôsobom poruke, že ho nemôžem odmrštiť. On by vydal vďačne i moje posavádne kresby atď., ktoré Smrek zozbieral pre vydanie Mladých.^[66] Možno, že sa s ním schádzaš, bol by som Ti povďačný, keby si sa ho spýtal, či mu nie je na ťarchu vydanie mojich vecí. V tomto prípade by som ho mohol ľahko oslobodiť.

Referátmi som odbočil od Donča i Svätopluka. Od tohoto už vôbec. Ono je len raz chybou, že mám hodne iného zapodievania i s celkom inými vecami, ako je literatúra. Odťahuje to i časove i myšlienkove. Odporúčaš mi ísť do penzie. To isté mi písal i môj kolega dr. Svítil.^[67] Lenže je to tak, že svoje úradné pensum vládzem ľahko odbaviť, a tak mi ho je len ľúto zanechať.

Števko môj! Robíme peknú dosku na Hviezdoslavov dom: mramor s bronzovou reliéfnou hlavou. Prosím Ťa, pošepni nám nejaký krátky vhodný nápis na ňu!^[68] Ale čím skorej, lebo nás sochár — Pospíšil — už durí!^[69] Možno, že na jej odhalenie prídeš povedať i reč^[70] o našom milom poetovi, lebo veď si na to jedine Ty povolaný zo všetkých Slovákov. Tak Ťa aspoň vtedy budeme mať tu. Dúfam i s Tvojou milou polovičkou, ktorej sa tvárička azda už dávno vyčistila. Prosím Ťa, nezabudni mi odpísať, ako sa má!

Čo sa týka tej sakramentskej fotografie, tak sa dám odfotografovať, dám. Lenže by som musel niekam ísť, lebo naši kubínski fotografovia, parom ho vie, sú slabí súkenníci. A chcel by som byť hezký, keď to už musí byť. A hezkým ma urobiť je už trocha kunst. Nuž len maj trpezlivosť.

Srdečné pozdravy a rukobozky!

Tvoj starý priateľ

Kultúra vystrúhla kritiku o Horymírovi!^[71] Sú to fajn chlapíci. Čo ti všetko nenachádzajú v detskej rozprávke! Pravda! Ruppeldt! Je to znamenitý chlapík. Diví sa, že som mu písal taký priateľský list, ako keby sme sa poznali už roky. A či ho nepoznám? Poznám ho roky, lebo však je to jeden z tých, ktorí ešte nemajú zbytkového statku, ale kráčajú cestou života tŕnistou. Bože drahý, ako ho poznám, a aký je mi blízky! Netreba frajmaurerských znakov, aby sme sa poznali!

Zbohom! a píš, chlape môj!

*

D. K. 9. V. 1926

Milý priateľ!

Nemám nič, čo by som Ti mohol poslať, len niekoľko obrazov zo Svätopluka. Pravda, od zakončenia je to ďaleko. Ani na to sa nemôžem zaviazať, že to zakončím. Možno áno, možno nie. Závisí to od toho, či idem vôbec dobrou cestou a i od toho, či budem mať do ďalšej práce chuť. Ak by si chcel uverejniť prípadne i niekoľko kusých, začiatočných obrazov, odpíšem ich, ak nie, nechám to tak.

Veľmi sa mi zapáčil Fragment z Itálie.^[72] Ihriský je chlapík,^[73] ktorý tak znamenite dá každému vnemu meno, že je to podivuhodné. Nepamätám sa, že by som bol v slovenskej literatúre čítal taký živý a trefný opis. Je to šuhaj (a či muž?) nie bez geniálnosti. Myslím, že on by mohol byť prvým Slovákom prerazivším čínsky múr a otvoriaci nás celému svetu.

Dobrý je i Figuš-Bystrý^[74] so svojou dojemne naivnou úprimnosťou. Fajn chlapci sú to.

Vale!

Nádaši

*

DK 8. VI. 1926

Milý Števko!

Tvoj minulý list mi dobre padol. Chvalabohu, všetko je v poriadku.

Posielam Ti referát o Zápiskoch Škarvanových,^[75] pri ktorom som si vzal k srdcu Tvoje poznámky. Hľadel som byť taký objektívny, ako som len vstave byť. Na Šaldove písačky som musel reflektovať,^[76] lebo Šalda je muž naslovovzatý. Keby to bol býval nejaký škribler, bol by som mlčal. Ináč je to podivné, je mi úplne ľahostajné, čo sa stane s mojím rukopisom, keď mám písačku z krku. Tak ľahko ho hodím do koša, ako pošlem niekam. Z toho môžeš následkovať, že môžeš s ním urobiť, čo sa Ti len páči, keď sa Ti nehodí, tak, prosím, šibni ho do koša.

Neviem, či Donča viem do konca júna dorobiť a odpísať. Budem sa usilovať.

Srdečný pozdrav

Tvoj Ndi

Poťká ma tiež otvoriť ústa v tej literárnej dišpute, ktorá sa koná v Pohľadoch.^[77] Ale nechcem sa dať odtiahnuť od Donča.

*

D. K. 24. VII. 1926

Števko môj!

Dostal som číslo Nouvelles Littéraires^[78] a som Ti povďačný zaň. Ak môžeš, posielaj mi ten časopis, budem ho odkladať a pošlem Ti ho z času na čas naspäť. Sú v ňom cenné články.

Šesť výtlačkov Mie Ti posielam nazad, lebo som už od Kníhtl. spolku obdržal desať; to jest omnoho viac, ako potrebujem.

Nevieme ešte, ktorý deň odhalíme dosku Hviezdoslavovu. Chceli by sme to urobiť deň po martinských slávnostiach. Ešte Ťa o tom upovedomím.

Chcel by som Ti sklepať článoček na základe rôznych počítaných vecí, ale sa neviem zosústredniť, lebo mám kadejaké dôchodkové a daňové neistoty, ktoré ma odťahujú od chladného a pokojného rozmýšľania. Úfam, že budem s tým čochvíľa v poriadku, a potom sa pousilujem.

Srdečné pozdravy!

Ujo L.

*

DK 4. X. 1926

Števko môj!

Posielam Ti referát o Myrte.^[79] Keď ho prečítaš, uvidíš, čo je to za osobu. Keď myslíš, môžeš dej románu bez ďalšieho okúňania škrtnúť, a vôbec škrtaj, čo chceš.

Reymontových Chlapov si vďačne prečítam^[80] a vďačne Ti napíšem o nich, čo budem vedieť. Lenže mojím zdaním predbežne vyšli len tri zväzky a majú byť štyri. Pošli, koľko máš.

Ohľadne Svätopluka Ťa celkom upokojujem, lebo nemám teraz doň vôľu žiadnym spôsobom. Ale naopak, ja by som mal do Teba vŕtať, aby si napísal svoju rozpravnú báseň — na čo Ťa, ako som Ti to už bol písal — držím za veľmi povolaného. A libretto opery tiež najskorej odpočíva. Chlapíku, Ty druhých duríš, a sám si komotne pípkaš.

S potešením som čítal, že Vám obidvom Sliač bol na osoh. Ono ste síce chvalabohu zdraví, ale — haj! — odpočinúť si v nezvyklom milom okolí je veru veľmi užitočná a milá vec!

Ľutujem, veľmi ľutujem, že nemôžem od Trávnička Donča vytiahnuť.^[81] A ozaj by to bola bývala obstojná knižtička. Ale on to už dal i akémusi kresličovi, no a môžeš si myslieť, že by nehľadel na mňa veľmi priateľsky, keby som ho za blázna mal.

Do 10. X. nie som vstave nič upotrebiteľné sklepať. Mal som nápad v krátkom obrázku zachytiť Rembrandtovu biedu^[82] a jeho umelecký vzlet a opustenosť, ale lenivý som myslieť. A ten osirotený, odkopnutý, skorheľovaný človek, v ktorom jednako žhave plápolal génius, je dojemný obraz. Medzi handrami jediac polozhnitého haringa, mal dušu plnú krásnych vidín! Mnohým umelcom osud špatne zahral, ale tak ako Rembrandtovi, máloktorému z tých väčších; a z tých celkom veľkých, ako bol Rembrandt, ani jednému. Moje babky Helku bozkávajú. Teba pozdravujú. Ja robím to isté s tým podotknutím, že len Helkinu pacočku.

N.

*

D. Kubín 12. X. 1926

Števko môj!

V Hornej Orave hovoria, že do výcval som prečítal La Désirée a škrabal o nej svoje múdrosti. Veru, je to dosť onô toto, ako sa hovorí. Tá francúzska literatúra tiež kadečo znesie. Pravda, u nás by i toto bolo niečím.

Duria ma, aby som zaplatil za Pohľady. Prosím Ťa, zariaď vec tak, aby mi to honorármi vyrovnali. Možno, že do konca roku ešte vyškrabem tých osemdesiat Kč.

Pozdravujem Vás čo najsrdečnejšie

N.

Knižky Ti jedným vrzom pošlem, keď sa ich nazbiera viac!

*

D. K. 20. II. 1927

Števko môj!

Kliatbu som cez večer poprezeral a napísal ráno svoju mienku.^[83] Bolo mi to trochu ťažko tentoraz zo všelijakých príčin. Nuž ale akosi som to sklepal.

Počúvam, že štvrtý zväzok Sedliakov je už dávno vonku; nemohol by som ho dostať? To by bol skorej falatek na ohrýzanie. Ak budem musieť ešte dlho naň čakať, zabudnem na ostatné tri zväzky, a ad animam,^[84] nerád by som tie pračky a to stále korheľovanie čítal ešte raz.

Ináč nerobím teraz nič, lebo niet stihu. Slečna Škultétych ma požiadala,^[85] aby som jej niečo do Živeny napísal. Nosím to v hlave, a nemôžem to z nej vypratať na papier pre tú mizernú chrípku.

Tvojej — vlastne našej — milej Hele ruky bozkávam. Moja roztomilá dcéra sa Vás nevie prenachváliť. Nuž, dobrí ste vy ľudia!

Som veľmi zvedavý na Kukučína,^[86] netrpezlivo čakám Pohľady. Quo usque tandem?^[87] (Vansová ma nakazila,^[88] preto tak púšťa tá latinčina zo mňa ako farba z novej tlačeniny.)

Srdečné pozdravy.

L. N.

*

DK. 28. II. 1927

Milý Števko!

Keď som prezeral posledné číslo Pohľadov, zišlo mi na um, či by nebolo možné ich obsah spestriť článkami i z prírodných vied, techniky, národohospodárstva atď. Možno by sa našli spolupracovníci. Takto, odhliadnuc od beletrie, je to vlastne muzejník.

Ako redaktorovi Ti ušlo, že Štechová píše^[89] namiesto o Danaoch o Danaidach, čo je celkom iné, však? Okrem toho nechá nešťastného Odysea blúdiť po víťazstve, teda po dobytí Tróje, ešte dvadsať rokov. Bolo mu dosť i desať. Je to smutné, ako zanedbávame Homéra. Vyplatí sa ho čítať i dnes skorej ako ohromnú väčšinu dnešných maštrancií.

Prečítal som Pohľady od začiatku. Tvoj verš sa mi videl:^[90] je v ňom i nálada i myšlienka. Kukučínova novela ma sklamala.^[91] Myslel som zo začiatku, že bude z toho historická poviedka a urobil z toho politicko-ľúbostné mrkotanie. Veď viem, že sa to každému môže pridať, ale pri Maťkovi ma to trochu sklamalo.

Čert to vzal: zriedkakedy napíšeme to, čo by sme chceli, tak sa zdá, že nás čosi povláči, kde sa tomu čomusi ľúbi, a nie ako a kedy by sme my chceli ísť.

Trochu sa divím, že si môj výšplech uverejnil.^[92] Možno, že som toho chlapa väčšmi udrel pre druhých, ako to zasluhoval. Nemám ani zdania, kto je to.

Srdečný pozdrav

Ndi

Notabene: IV. zväzok Sedliakov už vyšiel! Bavilo by ma ich trochu rozobrať. Nie je to taká paráda, ako som si myslel po prečítaní prvého zväzku.

Tě Bůh!

*

D. Kubín 6. X. 1927

Števko môj!

Nádejam sa, že Ti týmto listom zapríčiním len samú číru radosť a potešenie.

S pani Vansovou som sa nielen vyrovnal,^[93] ale sme i tuhí kamaráti, dopisujúci si veselo. Radil som jej, aby nám napísala Babičku, porovnávajúc ju s Němcovou, na čo mi odpísala, že skutočne prekladá Babičku do slovenčiny.^[94] Veľkú radosť som z toho nemal.^[95] Ale hlavná vec je, že sme sa celkom vygľajchali. Nadišputoval som jej, že Rozprávkárka je vyznačením, a aká je fajn osoba; uverila to.

Druhá radosť bude taká, že si s poľahčením zhlboka vydýchneš. Svätopluk je už hotový, maršbereit a rukuje do Prahy. Bude vydaný s obrázkami s istou parádou, nie Mazáčom.^[96] Jestli Ťa zaujíma, ktorou firmou a pri akej príležitosti, Ti poviem, keď mi najprv sľúbiš, že to len pre seba zadržíš. Mne by na tom nezáležalo, aby som Ti to nepovedal, ale tí páni žiadali predbežne o zachovanie obchodného tajomstva. Chcú ho dať ilustrovať slovenským umelcom. Myslel som na Janka Alexyho,^[97] majúceho silný umelecký cit. Nemyslíš, že by bol spôsobilý doplniť a dovŕšiť moje slabé dielce? A kde býva? Odpíš mi, prosím Ťa, svoju mienku.

Števko môj, teraz ho dám odklepať v dvoch exemplároch; jeden z nich pošlem Tebe, aby si si vybral z neho niektoré odseky pre Pohľady,^[98] ak budeš chcieť. Ešte som sa o tom nezhováral s tými pánmi, myslím však, že by proti uverejneniu niektorých čiastok ničoho nenamietali.

Nenamýšľam si, že som spáchal nejaké arcidielo — ani zďaleka nie — ale možno, že sa mi aspoň čiastočne podarilo podať to v tej postave, čo v mojej duši žije. Chcel som podať veľkého vladára, zaujatého za svoj rod, ale i s veľkými ľudskými chybami. Homo sum atď.

Tvoje poznámky, ktoré si bol taký láskavý porobiť, som si všetky vzal k srdcu. Svätopluk nebol županom, ale údelným kniežaťom; vierozvestov dovedie Zemižízeň, hoc i on bol v Byzancii.^[99] Románová zápletka je jeho milostný pomer k Jaroslave, ktorú na konci zabije; on sám zahynie; na poľovke ho zákerne zavraždí Jaroslavinin syn, ktorý ho z pomsty prekole. Tak mordov tam jest; ani v Martowovom Jen of Maltu alebo v Hamletovi niet viac.

Chvalabohu, že to už mám z krku!

Tretia radosť, že som dodnes nedostal honorár za Dedinského notára.^[100] Keďže si mi bol raz napísal, aby som Ti takéto nevoňajúce podrobnosti i v budúcnosti odpísal, tak to s Tvojím láskavým dovolením teraz robím, posielajúc list podobného znenia i pánu Trávničkovi do Žiliny.

A last not least,^[101] Ti a Tvojej ľúbeznej Hele oznamujem, že našu Menču^[102] včera operoval v Bratislave prof. Kostlivý na slepé črevo a že jej mesiace trvajúce bolesti boli vlastne týmto nezdareným ústrojom zapríčiňované. Nádejeme sa, že nám nahradí dobrým zdravím a veselosťou, čo nám narobila trpkých a ťažkých chvíľ, hoc sa i veľmi junácky držala i počas nemoce i počas operácie.

Tak zbohom, milý Števko. Zlatej Hele ručičky bozkávam. Tvoju odpoveď očakávam s istou gentlemanskou netrpezlivosťou.

Tvoj Ndi

*

D. Kubín 9. XII. 1927

Milý Števko!

Ďakujem Ti veľmi krásne za Tvoj láskavý záujem. Ale predbežne nie je už aktuálna otázka, kto bude Svätopluka ilustrovať, lebo mi pán Novotný^[103] odporúčal — vidiac moju bezradnosť — Janka Kobzáňa v Prahe — myslím aspoň, že v Prahe — sa zdržiavajúceho slovenského kresliča, ktorý vraj pekne ilustroval Kočím vydané pohádky o zbojníkoch a pokladoch. Možno, že Ty ho poznáš, ja nemám ani pochop o ňom. Myslím si, keď je Vám dobrý, mne je tiež dobrý.

Svätopluka som poslal do Prahy v pondelok a teraz čakám odpoveď. Dosiaľ neprišla. Je možné i to, že sa tým pánom z nejakej príčiny nehodí. Kdož to ví? Tvoj exemplár je tiež hotový s mnohými tlačovými atď. chybami. Myslím, že budeš mať hodne práce poklásť všetky mäkčene, čiarky atď., ktoré šikovná klepačka povynechávala. Chcel som Ti ho už poslať, ale som čakal na odpoveď z Prahy. Medziiným som im predložil i otázku, či nenamietajú nič proti tomu, keby si Ty uverejnil niekoľko scén z neho.

O jednom Ťa ubezpečujem. Bol by som už rád, keby som mal celú tú vec z krku. Teraz drukujem ako Murín pred exámenom, čo som to vlastne za nedochôdča sklepal. Čert ho vzal!

Všimol si si Mrázovú „kritiku v slepej ulici?“^[104] Nič nehovorí ten šuhaj. Kritika je v slepej ulici, lebo nemá čo kritizovať. Mne prišil tam kritiku Sváka Ragana!^[105] Čo za znalec! Z kamarátstva možno oblečiem rukavice, ale pre politiku nie!

Veľmi Ti ďakujem za milé pozvanie nás všetkých. Hrom do toho, keby sme už len takí starí neboli! Ale človek je taký zažratý do svojich každodenných zvykov, že sa ťažko od nich odtrhuje.

Len čo dostanem odpoveď z Prahy, pošlem Ti zvesť i Svätopluka.

Najsrdečnejšie pozdravy od všetkých všetkým

Tvoj Ndi

*

D. Kubín 14. XII. 1927

Števko môj!

Poslal som Svätopluka 5. XII. do Prahy a od tých čias som nedostal zvesti, čo zmýšľajú s ním. Rozumie sa samo sebou, že som im odpísal, že žiadam povolenie, aby si mohol niektoré scény z neho uverejniť v Pohľadoch.

Keď nereagujú, tak Ti ho posielam; napokon do nekonečna nebudeme čakať.

Ako som Ťa už upozornil, je v ňom hrôza tlačových a gramatických chýb, ktoré pripisujem klepačke na vrub. Mne je už celý Svätopluk taký zunovaný, že nie som vstave znovu ho prečítať. Ty ho i tak s ceruzkou v ruke čítaš, nuž oprav si ho.

Mrázova Slovenská kritika v slepej ulici vyšla tiež v Ľudovej politike.

Garaj mi obšírne odpovedal v Denníku.^[106] Priznám sa, že sa mi nechcelo čítať, čo to píše. Ja toho chlapíka vôbec nerozumiem. Vansová mi písala. Chudinka. Ešte ma ona hladí. Prorokuje mi, že moje práce budú prekladať do všetkých jazykov. Chúďatko! Nuž dobrá stará pani to je.

Ináč nedelám nič. Zavše, keď mám trochu vôle, píšem nekritické poznámky, ale len vo všeobecnosti o našich literárnych a kritických pomeroch.

Ak ma budú hnevať, vydám to. Zatým budú mať čo odpovedať.

Najsrdečnejšie pozdravy a rukobozky

Ndi

*

D. Kubín 1. I. 1928

Milý Števko!

Ďurčovec mi píše, že preložil z angličtiny dielo Johna Addingtona Symondsa^[107] Renaissance v Taliansku a že by ho chcel Pohľadom poslať na uverejnenie. Je to 220 polhárkov. Neviem, čo mu odpísať? Chce ho mne poslať na prehliadnutie. Prosím Ťa o správu.

Z Prahy mi ohľadne Svätopluka dosiaľ nič neodpísali. Žiadal som povolenie uverejnenia ukážok z neho v Pohľadoch. Na to ani uchom nekývli a uplynulo už od môjho dopisu dvadsaťšesť — respektíve — desať dní. Neviem, čo si mám o celom myslieť. Rozumie sa, že keď chceš, môžeš uverejniť z neho, čo sa Ti ľúbi, ak sa Ti vôbec ľúbi.

Som zvedavý na Boží bič.^[108] Prípadne by som Ti napísal o ňom i referát.^[109] Pravda, už nie „všetko devalvujúci“. Nuž nemôžem za to, že držím za vzory románov majstrovské diela prvých realistov francúzskych a niektorých Angličanov a považujem za chybu z umeleckého stanoviska, keď každý napíše, čo mu z pera vytečie.

O diele Mať volá Ti nenapíšem referát,^[110] lebo ma ten román nevedel natoľko upútať, že by som si vedel uvedomiť, čo je v ňom. Prečítal som ho, a neviem, čo som čítal.

Prosím Ťa, odpíš mi čím skorej, čo s tým Ďurčovcom. Mojím zdaním by nášmu obecenstvu nezaškodil obraz znovuzrodenia.

Opätovne Vám želám šťastlivý Nový rok.

S úprimným poľutovaním sme sa dozvedeli, že chlapček Vám bol cez sviatky chorý a Ty že si zasa bumloval po svete. Chúďatko Hela!

Ale v tomto prípade je minulý čas príjemný a niet väčšej radosti ako nad vyviaznutím z nebezpečenstva, hoc je i draho zaplatená. Nech Vás boh chráni od každej nehody. Vy dobrí, milí ľudia!

Srdečné pozdravy a rukobozky.

Tvoj starý priateľ Ndi

*

D. Kubín 15. I. 1928

Števko môj drahý!

Teší ma, že sa Ti vidí úvod Svätopluka,^[111] a ľutujem, že si dosiaľ nestihol prečítať celého, lebo som zvedavý na dojem, ktorý urobí na Teba. Nuž, ale však aj to sa časom dozviem.

Ohľadne troch bodov si dovolím tieto poznámky:^[112] Niederle vôbec nespomína Paroma. Keby bol v ňom, iste by som ho bol upotrebil. Ale ja by som i tak nič nenamietal proti nemu, keby som ho mohol zmeniť i v exemplári zaslanom Novotnému a keby „Parom“ nemal u nás teraz taký čertovský prízvuk.

„Pokoj a zdravie“ som vyfundoval ako pozdrav preto, lebo starí Sloveni žili v stálych bojoch, a preto zaiste bola, i bez kresťanstva, ich žiadosť, aby mali i trochu pokoja. Neboli istí pred cudzím a domácim nepriateľom ani okamih, a preto je plauzibilné,^[113] že si želali pokoj a zdravie, keďže tohoto tiež nemohli mať zbytkom.

Či píšeš Slovén, či Sloven, to mi je jedno.

Posielam Ti Ďurčovcov preklad. Je to uti figura docet,^[114] veľká kniha a zaiste nie vhodná na uverejnenie v Pohľadoch. Lenže má celá vec ten hák, že Ďurčovcov sloh je už vraj kostrbatý. Komu sa bude chcieť s tým baviť? Ináč by sa nám kniha o renaissanci zišla.

Jeho adresa je: Gustáv Ďurčovec, Trenčín. Prosím Ťa, buď taký láskavý a odpíš mu svoje rozhodnutie direktne.

Za blahoželanie Ti, ako aj Hele, čo najsrdečnejšie ďakujeme. Bába má odpísať sama Hele. Každý deň sa k tomu poberá a každý deň to odloží. Tej napísať list je ani stavanie pyramíd.

Nádejame sa, že je Váš pacholík už celkom v poriadku.

Slečna Škultétych veľmi pýtala odo mňa prácu do januárovej Živeny, a nevedel som jej vyhovieť, čo veľmi ľutujem. Povedz jej to príležitostne. Robím pre ňu niečo, ale pomaly, lebo mám hodne inej práce, takže ani neviem na to myslieť, ani nemám čas vymyslené napísať.

Vôbec sa mi teraz nechce robiť. Mám niekoľko nových knižiek a tie ma odťahujú tiež od práce.

Myslím o sebe, že som ukrutne lenivý. Nedráždi ma do roboty nič.

Zlatej Hele ručičky bozkávam, Teba srdečne pozdravujem

Ndi

*

Dolný Kubín 22. I. 1928

Milý Števko!

Symondsa som ja veru neprečítal. Odpusť, milý priateľ, ale nie som huncút, že by som taký strašný rukopis študoval. Symonds je ináč naslovovzatý spisovateľ. Nemyslím, že by som sa z neho niečo nové dozvedel, keďže som preštudoval okrem Burkharta^[115] aj iných historikov výtvarných umení.

Si Ty skvelý človek, keď myslíš na súborné vydanie mojich písačiek.^[116] Vďačne Ti ich dám, bav sa s nimi. Lenže myslím, bude aj akýsi hák vo veci, nakoľko sa pamätám, že som Mazáčovi a možno i Trávničkovi podpísal zmluvu, že sú oprávnení za tých istých podmienok urobiť prípadne i druhé vydanie.

Teraz v kontrakte s D. prácou nie je taká klauzula. Tam si vyhradzujú len právo prekladu a filmu. Herrgott von Mannheim, keby tak Svätopluka sfilmovali! To by som sa na to koukl. A mohli by ho, však tam majú hotových obrazov zbytkom.

D. p. žiadala odo mňa životopis a „autokonfesiu“.^[117] Pomysli si, do akého pomykova ma tým doniesli! Napísal som im akési výšplechy, čert ho vie, ako si dajú s tým rady. I toto som im musel poslať. Našťastie som to spomenul kapitánovi Bártovi, ten došikoval so sebou amatéra vojaka i odfotografovali ma nasilu. I to tak vyzerá. Ani keby ma z kríža sňali. Keď dostanem kópie, pošlem i Tebe jednu, aby si mal radosť.

Po biede sklepávam pre Živenu kresbičku z Avignonu: Pán biskup a východ slnca.^[118] Trápim sa s tým už z mesiac. Nemám stihu, lebo mám lepšiu zábavku s knihami onakvejších autorov, ako som ja. Čítal som Tévera a /…/. Teraz sa bavím s Wellsom.^[119] Sú to všetko pekné veci. Najmä Téver je pre naše obecenstvo ani stvorený. Pekne opisuje, je mravný a hľadí i na umeleckú zaokrúhlenosť. Tienistou stránkou je neoriginálnosť figúr. Ale nič to, opísané sú zaujímavé a živé.

Zazlievam Ti, že si nepodotkol, že je Váš papeček už zdravý. Bolo by nám to veľmi dobre padlo.

Hriech, že Vašu bábiku odblejskli v Novom svete, padá na vrub našej Báby, ktorá požičala fotografiu Kolesárovi. Je to podivne statočná duša a poslal ju naspäť.

Srdečné pozdravy a rukobozky

N.

*

Dolný Kubín 26. VI. 1928

Števko môj!

Bol som v Brne na výstave niekoľko dní.^[120] Keby som bol býval doma, bol by som už prvej ľutoval, že som už taký starý idiot a neviem Ti o Tolstého Kareninovej napísať článok. Dávno, veľmi dávno je to, čo som to dielo čítal a s Tolstojom som sa už roky nezaoberal. Musel by som si na tú dámu ľahnúť a na to už niet času. Števko môj, odpusť, ale naozaj som nie vstave z rukáva vytriasť to pojednanie.

Radšej by som Ti sklepal nejakú rozprávku. Moce sa mi v hlave taká sociologicko-nasprostastá téma s moderným náterom. Čo povieš na to?

Čítal si tláchaniny Mrázové v posled. čísle Nového sveta?^[121] Ten chlap mi ide na nervy.

Do Brna hodno ísť. Pravda, Slovensko tam takmer ani nevidno! Chcel by som ešte raz vidieť všetky tie krásne veci; možno, že sa ta ešte rozbehnem, ak bude nejaká spoločnosť.

Srdečné pozdravy a rukobozky

Tvoj Ndi

*

Dolný Kubín 21. III. 1929

Števko môj!

Dávno som Ti mal písať, ale bolo i mnoho kadejakej roboty a i nevôle a nechuti k všetkému na svete.

Však nechuti i teraz jest, ale jednako už musím raz písať. Musím sa Ti poďakovať, že si mi dožičil cenu Svatobora, lebo však to len od Teba záviselo, koho odporučila Matica.

Druhé je, že mi Mazáč písal, že v máji vyjde II. vydanie (iné, ako bolo prvé) Wieniawského legendy^[122] a že by chcel vydať všetky moje rozprávky.^[123]

Celú túto vec som pokonfundoval s tým, že som sa o ne dotazoval i s Trávničkom i s Tebou. Najradšej by som to dal Tebe zo všelijakých príčin. Teraz neviem, kam z konopí. Napokon škoda ich nechať ležať, keď je akýsi záujem o ne.

Odpíš mi, hlava múdra, čo robiť? Kristínu Lavransovu robím,^[124] možno sa vsilím do toho a že ju za dva-tri dni dokončím. Rozprávku mám tiež z dvoch tretín na papieri. Nie dlhú.

Prestáva lekárska práca, tak sa budem môcť baviť i so zaujímavejšími vecami.

Ináč som rozpaprčený a zlý.

Srdečné pozdravy a rukobozky

Tvoj N

*

D. Kubín 22. X. 1931

Števko môj!

Veľmi trápne ma dojalo včera večer, keď mi Julo Dzurek^[125] povedal, že si na „zdravotnej dovolenke“, lebo si vraj chorý, a tak ani 8. XI. nemôžem počítať s Tvojím spoluúčinkovaním.^[126]

Čo Ti je, Števko môj? Azda nie si skutočne chorý! Odpíš mi, prosím Ťa, čo Ti to chybí, lebo ma Tvoja choroba veľmi skormucuje. Priznám sa Ti, že by som ani nebol myslel, že mi také starosti môže zapríčiňovať Tvoj neduh. Ani som nemyslel, že si mi taký milý.

Prosím Ťa, odpíš mi obratom, čo Ti je a ako sa máš.

Helke ruky bozkávam; srdečne Ťa pozdravujem.

Tvoj starý priateľ: Laco