Z listov

^[190]

Váš milý list je ten najkrajší žánrový obrázok. Veď z Vás ešte i dnes, keď sa, bohužiaľ, tak musíte žalovať na neduživosť, srší temperament a všetko životným jasom očarujúce poznámky! Rozumejte mi, že som musel ľutovať, že ste v Kliatbe tento Váš taký prevzácny dar nemohli uplatniť. Zabil ho ten nešťastný materiál, ktorý ste nahromadili. Že Kliatba je cenná, o tom niet reči a pochyby, však je v nej jednako až úžasne vymaľovaný celý rad bied doby. Lenže to všetko prináša so sebou temný dej, v ktorom niet nič jasnejšie, čo by človeka ako-tak pozdvihlo.

Niet ani najmenšej pochyby, že ste si štátnu cenu veľmi statočne zaslúžili, omnoho — omnoho statočnejšie ako Čapkovcov „Adam Stvoriteľ“…

Veľmi sa teším na Vaše nové dielo a sľubujem Vám, že napíšem o ňom referát, s ktorým budete spokojná.

Že sa Kliatba dožila už druhého vydania, ma neprekvapuje. Však je to kniha, ktorá „chytí“ čitateľa.

Len, verte mi, keby nebolo tých múdrych kritikov, bolo by to lepšie. Ani seba nevynechávam. Keby sme si vzali tú prácu statočne premyslieť všetko, čo spisovateľ chcel povedať! Ale kde pak! Prvú impresiu hodíme na papier, a keď to vidíme vytlačené, škrabeme sa za ušami, lebo sa nám celá vec rozležala v hlave.

A výsledok pre spisovateľa je, že ho chvála neteší, a na hanu píska. Píska na obidvoje, lebo ani jedno mu nedodá uspokojenia, ktoré spôsobí človeku pocit pravdy, pocit, že kritik trafil klinec po hlave.

Mňa, vidíte, štulcujú zo všetkých strán moji slovenskí priatelia, ale nerobím si z toho nič, iba ak posmech. Niekedy, keď sa toho viac nazbiera, si človek trochu odkašle. Tentoraz sa preliala nádoba, so šechtárom studenej vody, ktorú mi pán Garaj v Prúdoch šustol za golier práve pre tú Kliatbu,^[191] ktorá sa pomaly stáva hotovým čiernym vlkom pre mňa.

Nuž, odbrechol som si konečne už raz. Veru, keď mňa perú, nešanujem ani ja nikoho.

Ale sú Slováci jednako len gavalieri. Čo som ja už všetko musel zlíznuť pre ten nešťastný referát o Vašej Kliatbe. Súkromne — verejne! No, a na moje veci každý povie, čo chce, čistého uznania sa mi od Slováka nedostalo — len od Čechov — a nikto nezdvihne prst na moju obranu.

Však mne je celá moja literárna práca len špás, spestrujúca mi môj ináč do nevydržania nudný život v tomto hniezde. Píšem, čítam, aby som nesedel, dumajúc a hľadiac do zimnej záhrady. Napíšem niečo, čo mi strhajú; spánombohom. Aspoň mám malé vzrušenie. Jedno je vo veci, čo mi kalí pohľad na naše literárne pomery. A síce toto: celý život som čítal veľmi mnoho, lebo ma moja chromá noha odtiahla od iných zábaviek mladých a i dospelých ľudí. Viem sedem rečí: po anglicky, taliansky, francúzsky, nemecky, atď. a namýšľam si, že sotva pozná svetovú literatúru iný Slovák tak ako ja. Lebo však, keď som musel čítať, bol by som býval bláznom čítať iné, ako to najlepšie. Toto je príčina mojich „všetko devalvujúcich“ kritík. Neviem sa vpratať do našich skromnejších pomerov. Merám mierou svetovou, čo sa má merať len našou domácou. Viem, že je to chyba. Ale z druhej strany, treba našich mladých ľudí upozorniť, aby brali literatúru vážne a pripravili sa k práci, ako sa patrí, lebo však literáti sú vychovávateľmi národa.

Ľutujem, že som sa tak neskoro zišiel s Vami!

19. XI. 1927