ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stará matka. (Števo Kosorkin). Vianočná príloha Národného hlásnika z 26. XII. 1913, č. 52, s. 13 — 15. Príbeh zo života slepej ženy, s ktorou sa Samo Cambel poznal ešte v detských rokoch. Hermína Holécyová dodáva: „… pod menom Kosorkin napísal o tej slepej Gažovej z Ľupče… ten príbeh bol pravdivý, rozprávala mi to moja mama“.

Redakčná poznámka

Súbor básnických i prozaických prác Sama Cambela, edične pripravený pod názvom Zlomená duša, predkladáme verejnosti s presvedčením, že pomôže k hlbšiemu poznaniu slovenskej literárnej tvorby, najmä tej, o ktorej sme hovorievali ako o druho, či treťoradej. Len postupným poznávaním krásnej literatúry i tohto radu môžeme prijať konštatovanie o „velikánoch“, či lepšie prvoradých spisovateľoch, ktorí v porovnaní s ostatnými dosiahli vyššieho umeleckého stupňa i vyššieho uznania.

Všetky tu uverejnené práce boli publikované v rokoch 1902 — 1929 v rôznych časopisoch a kalendároch. Snažili sme sa ich zhromaždiť čo najkompletnejšie. Nakoľko sú nám až na torzo práce Záhorcovo šťastie nateraz neznáme ich pôvodiny, pridŕžali sme sa pri prepise uverejnenej verzie ako autorsky hodnovernej. Nemali sme preto ani možnosť porovnávať zásahy jednotlivých redaktorov do pôvodného rukopisu.

Pri prepise sme sa snažili urobiť čo najmenej zásahov. Pri jazykovej úprave sme zachovali tieto zásady:

1. Podľa dnešnej pravopisnej normy píšeme i-y, predpony a predložky s, z, ako aj veľké písmená

2. Interpunkčnú normu sme najviac upravovali pri písaní čiarky pred zlučovacou spojkou a, i

3. Podľa dnešnej pravopisnej normy sme upravili v niektorých slovách aj dĺžku samohlások i mäkkosť spoluhlások

4. Viac úprav je pri písaní slovies, neurčitku a niektorých iných slovesných tvarov nenie, neni, — nie je; jest, jesto — je, sú, nejest — nie je, niet, bych — by som, nehľadeť — nehľadieť, prizreť — prizrieť, zomreť — zomrieť, hľadeť — hľadieť, zvedeť — zvedieť, videť — vidieť, obsedeť — obsedieť, prajela — priala; prajel — prial, spomenieť — spomenúť, berával — brával, prispôsobňovať — prispôsobovať, octla — ocitla, obznámil — oboznámil, uvodí — uvádza; ľahýnajúc — líhajúc, požrel — požral; bieďa — biedia, kameneje — kamenie, sklaňuje sa — skláňa sa, stydel sa — hanbil sa, nepochopujete — nechápete, zamlžujú — zahmlievajú, uprednostávajúc — uprednostňujúc, zneje — znie, roztuncúva — roztancúva, obhrajoval — obhajoval, rozvrel — rozovrel, k prevedeniu plánu — k uskutočneniu plánu, poľahšiť — poľahčiť, utlumil — utlmil a pod.

5. Upravili sme písanie týchto podstatných a prídavných mien: vozduch — vzduch, manýre — maniere, sňah — sneh, darčok — darček, čiaša — čaša, boľasť — bolesť, vetor — vietor, jaseň — jeseň, požička — pôžička, konec — koniec, synčok — synček, prezreteľnosť — prozreteľnosť, pohrab — pohreb, rassy — rasy, bazein — bazén, paruchy — paruky, barva — farba, procento — percento, perna — pera, pručelie — priečelie, stredište — stredisko, ohnište — ohnisko, knihoveň — knižnica, pahraba — pahreba, pštrnence — pštrosence, kľúčová kosť — kľúčna kosť, dosažený — dosiahnutý, bľadý — bledý, obľahšenú — obľahčenú, boľastný — bolestný, svobodný — slobodný, ostiechavý — ostýchavý, zbarvený — sfarbený, nepostižiteľný — nepostihnuteľný, tlumený — tlmený, špitálnický — špitálsky.

6. Upravili sme číslovky: jedon — jeden, šiesto — šieste.

7. Nahradili sme tieto zastaralé slová: dľa — podľa, ač — hoci, poneváč — keďže, lebo, veškerú — celú.

8. Upravili sme pádové koncovky podstatných a prídavných mien: slovy — slovami, údy — údami, bozky — bozkami, pazúry — pazúrami, skoky — skokmi, so širokými pysky — so širokými pyskami, očima — očami, bystrýma — bystrými, kačiciami — kačicami, loptoši — loptošmi, psu — psovi, na vajcach — na vajciach, pleták — pletiek, percentov — percent, rebár — rebier, prse — prsia, povriesol — povriesiel, Slovani — Slovania.

9. Upravili sme písanie i tvary prísloviek, spojok, predložiek a častíc takto: úctive — úctivo, opovržlive — opovržlivo, zaliečave — zaliečavo, poznenáhlu — poznenáhla, skúmave — skúmavo, jemno — jemne, zdĺhave — zdĺhavo, celky — celkom, sotvy — sotva, zvlášte — zvlášť, predsi — predsa, nútri — vnútri, krem — okrem, ko mne — ku mne, jak — ako, jakosi — akosi, jakási — akási, jakú — akú, jakoby — akoby, jakže — akože, jako — ako, jaké — aké, jaký — aký.

10. Pri zámenách nastali tieto zmeny: tvých — tvojich, v té — v tie, nichž — ktorých, k nemuž — ku ktorému, jemuž — ktorému, na ňomž — na ktorom, jehož — ktorého, ichž — ktorých, žiadon — žiaden.

11. Zjednotili sme písanie mena autora CAMBEL (nie Czambel), aj keď sám bol pri písaní svojho priezviska nedôsledný. Tak napríklad pri podpisovaní korešpondencie (listov) do roku 1907 sa zásadne podpisoval s Cz-, ale už v jednom liste z 11. decembra 1907 sa podpísal ako Samo Cambel; v roku 1918 Czambel, neskôr v dvadsiatych rokoch ako Cambel, ale v roku 1929 zasa Czambel, v tridsiatych rokoch bez z, teda Cambel. Zachovalo sa však aj jeho osobné vyjadrenie v liste Jozefovi Škultétymu z 26. VI. 1906 (v LAMS): „Akže by ste mali námietky ohľadom podpisovania môjho priezviska (Cz), to sa osvedčujem, že tým ja nesledujem spôsob maď. písania, ja, píšuc po maď. aj tak užívam písmeno C, ale podpisujem sa tak preto, lebo takéto podpisovania užívali i moji predkovia i celý cz-ovský rod. Avšak ja hotový som podpisovať sa s holým C, ak by ste toho Vy alebo niektorí naši želali tak“. Jeho syn prof. dr. Bohuslav Cambel používa v mene zásadne iba C a nie Cz.

12. Viaceré krajové, zastaralé, ale i cudzie slová sme v texte ponechali.