ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, Hviezdoslav! Ty srdce národa,
že dotkla sa Ťa drzá, neúprosná,
vždy víťaziaca, večne živá smrť!
Zatônila Ti oči — jazerá,
kde sa tá naša duša kúpala.
Zavrela ústa — hlasnú, nedostižnú
ozvenu našich skalných údolí.
Šedivú hlavu naklonila k hrobu —
ten otvorený, teplý príbytok,
kde sme sa často všetci stretali
a vychádzali na boží svet s piesňou!

Nad bielou, malou jamou, múranou
tu stojím v smútku s obnaženou hlavou,
a hoci zvony zunia za Tebou,
hoc spev Ťa trúchly ku nej odprevádza,
hoc nad rakvou kňaz káže kovovou,
mne zdá sa v mojich mysliach smútočných:
zvon bez srdca, chrám ostal bez kňaza
a hrobitov je v dušiach zástupu.
Keď národ kladie spevca do hrobu,
je, sťa by doňho seba pochovával.

Po Tvojich slovách nieto viacej slov.
Tie piesne Tvoje zopakovať neľza,
keď už raz v Tvojich ústach odzneli.
Si poetom, čo keď raz zamĺkne,
rod celý nemie, ako umretý.
Tak popri vyschlom žriedle potoka
pobrežné kvety ku zemi sa klonia.
Tak na pni odpílenom vysychá
milión listov ledva rozvitých.
Tak s diamantom jedným rozbitým
zaniká tisíc jasných papršlekov.

Mňa so zármutkom zalieva len stud,
že ruším tíšku svojím výkrikom,
že Teba niet, že nebude viac piesní,
tak ako bolo, ktoré nadchnutím
prenikli naše mŕtve životy
a zdvihli mútne oči otrokov
k výšinám belasého blankytu.
A keď aj zaspievajú epigóni,
to bude odlesk Tvojich pokladov,
to bude kvapka z hĺbky Tvojej studne,
z tých dlhých riadkov drobná písmena,
zvuk slabý z Tvojich nespočetných piesní,
iskierka drobná z vatry Tvojej duše…

Ja vídal som Ťa len v tú pozdnú zimnú dobu,
keď život ťažký Ťa už skoro utrmácal,
keď s vlasmi šedými si drobným krokom kráčal
po cestách tŕňových ta k pokojnému hrobu.

Tak mnoho, mnoho ráz som za Tebou sa vracal,
by aspoň halierom tiež prispel na dlžobu:
pozdravom skromným za tú tvrdú, chladnú zlobu
Ti lásky, nadchnutia a vďaky mrvou splácal.

Dnes národ zhrnul sa sem k Tvojej oslave,
by, ako jemu Ty, sa teraz Tebe koril,
povďačný, že si zaň až k šibenici sporil,
rval smrti, liečeval mu telo boľavé,

že Tvojou zásluhou ho zlý vrah neumoril
a že tam u Sinca pri šumnej Rimave^[5]
dnes Tvojím jazykom už k Tebe zahovoril.

Po zachmúrených dňoch deň príde usmievavý.
Na púšti blčiacej strom bude zelený.
V šuchote musí byť plod čerstvý sviežej šťavy,
tak ako drahokam sa nájde v kamení.

Niet biedy najhoršej najväčšej bez úľavy.
Je v hluchej dobe zvuk storočnej ozveny.
Na dejín prázdny list čas príde plný slávy,
čo národ pozdvihne do blata vtlačený…

Už tretiu hodinu reč hrmí na námestí:
Ty národ úbohý! Huč so mnou, družne huč,
že k sieni slobody si požaduješ cesty,
a od dvier zamknutých ich drahocenný kľúč…

Storočie neprešlo: náš prápor v mužnej pästi,
čo rozvinul si Ty, sa kloní Tebe k česti!

Do pohádkových šiat si odel dievča biedne,
vlas bujný pričesal, tvár v rudo vybozkával,
dal iskier v suchý zrak a vlahy v pery smädné,
že, známe od mala, som ho už nepoznával…

Lichotné zrkadlo bol nadšených slov nával.
Reč zmĺkla, bozkov niet, šat pohádkový redne
i pery silnejú i ružová tvár bledne,
a dievča vidím zas, čo som tak oplakával.

Tam stojí slúžtička tá u parádnych dvier
s uzlíkom na ruke, ustatá, učubraná,
tak rada slúžila by u hodného pána.

Lež otvorená je len cintorína brána…

Mne zdá sa, za biednou že idem na cmiter,
kvet hodiť do jamy, kde bude pochovaná.

Už život zovšednel. Tá Tvoja duša postí.
Zaspala na tvrdo už doba pohnutá,
keď vetry sibírske nám lámavali kosti
a knísala nás smrť v hruď našu vbodnutá.

Lež srdce horelo raz v láske a raz v zlosti
a duša slovenská, okovám zvyknutá,
pod voľným práporom, pod znakom budúcnosti
letela, ako vták, na krídla zdvihnutá…

Už stuha červená tých časov bledne v skrini,
huňatú papachu moľ drobná necení,
meč ruský v kúte je a lentu obal stíni.

Raz nieto radosti, kde nieto ozveny.

Môj drahý Jozefe, už prichádzajú iní.
Už nastal čas pre hyeny.

Keď zvečerilo sa a nebude viac rána,
dňa horúceho už a zasa večera,
kam duša bázlivá, pred koncom naľakaná,
za štipkou radosti kam oči upiera?…

A keď je minulosť len samá žhúca rana,^[14]
keď radi sme, že čas ju fátľom zastiera,
kam duša citlivá a žitím doráňaná,
keď zvečerilo sa, kam ona pozerá?

Na vďačnosť národa? Na riadky v lexikone?
Na sochu z mramora? Na životný svoj trud?
Pamätnú rytinu na zlatom medailóne?
Nie.
Na ten sveta kruh, kam nedosiahli tône,
na iskry nadchnutia, čo ešte chová hruď
a podá národu. Tie dajú fárb i vône,
keď treba znova žiť, keď treba — zabudnúť.

Z tmy batolíš sa k nám bez určitosti v tvári.
Po roku zvieme len, že sme sa mýlili,
keď sme ťa čakali, keď sme ťa uctili.
Nie, nie, ty nebudeš tiež lepší ako starý.

Tak, ako nebožtík, nám neprinesieš dary,
len skrátiš chodník do tej tmavej mohyly,
kam i ty zapadneš. Tma večná prichýli
nás, naše želania a závisti a sváry.

Spoločný osud náš. Sme dvaja rovnakí.
Tie časy minulé, čo slnca na podobu
orali hrobitov, kriesili mŕtvych z hrobu,
pod pamätníkmi spia: sputnané zázraky,
symboly vzkriesenia dnes značia mŕtvu dobu.

Tak slnko zachodí za čierne oblaky.

Nehádžu hazardéri vysokí
v rozvrtené tak šťastne žitia kolo
to nadšenie, čo ešte pred roky
na tento prvý náš deň v dušiach bolo?

Tak pozerám. Mne zdá sa: delia sa
nie o rúcho len, ale delia ducha.
Preto sa srdce zlobou zatriasa
a v nedôvere myseľ neposlúcha.

Nevrhať v blbé kocky s pokriky
vzlet našich pomyslov a zápal duší,
stisk bratských rúk a rodné jazyky,
čo spojilo nás raz, to rvať na kusy!

Beztvárne nepoložia kaliky
ni v čierny rámec deň náš veliký!

Po päťdesiatich dňoch by mal prísť svätý Duch.
Nás? Od vzkriesenia už, hľa, desať rokov delí
a Ducha svätého sme dosiaľ nevideli.
Ba miesto plameňa tých našich snáh a túh,
čo roznecoval v nás náš večný Pán a Druh,
sme jaksi skľúčení na duši zosmutneli.
Veď sťaby na úsvit už krátil sa deň biely,
vzmach duší nocovať sa náhlil v úzky kruh.

Na horizonte tma hôr našich temená
počína čipkami zas smútočnými vrúbiť.
Čuť zahaleného zas strážcu noci trúbiť.
Z dier hajno rojí sa nočného plemena
a trhá pamiatky, čo mali by sme ľúbiť.
Do duší strašidiel sa vkráda ozvena.

Je tu Iškariot a Pavol by mal tu byť!

Nie zaklínačom tmy svieť lúčmi svojej viery.
Čo odklínajú ťa, sú tvoji bohatieri.
Tam hrobka klenie len, tu klenú nebesá.

Úbohé lojovky, čo držíš zapálené?
Hľaď na ten plamienok: ten iba trasie sa
a vrhá na steny len fantastické tiene,
v tmu kúty zahalí a poval chalupy.
Ak dýchne plachý van a slabý ohník siahne,
už jeho jazýček sa za ním chabo tiahne,
splašený plazí sa, tenkne a učupí.
Nechráň ho priehrštím a nekry v svojom lone:
čím menšie svetlá sú, tým obrovskejšie tône,
pred každým závanom tak ľahko ohnú sa.

Ber plameň zažratý do hľuzy tvrdej kôry,
čo keď raz vzplamenel, kým trvá, stále horí,
tým viac, čím prudkejší ho víchor zadúša!

Ja diktátor? To ľudia vravia veľa.
Obratní diktátormi nebudú.
Či nevidíte čiernu obludu,
čo každý prameň zakaliť by chcela,
ak neprikývnem, že som nielen sám,
ak nepoviem, že k rozkazom sme dvaja?
Tak moje svetlo niekdy uhne tmám,
tak ono s tmou sa v divný súmrak spája.
V tom súmraku ja kupčím. K slncu kľúč
ja za to iste verne zachovávam:
za tristo rokov stredoveku dávam
raz kvapku striebra a raz zlatý lúč.
Že tma je bez dna, nevadí, ja viem:
len v slnci rodí najčernejšia zem,
a kto sa prple v nej, ten zapíska sa.
K jasnosti speje z tieňov každá krása,
či z duše hlbiny, či z pôdy, z vôd,
len v svetle rozkošný jej dozrie plod,
tak ako drahokamy rastú v cene,
keď zablyštia hor’ k svetlu vynesené…

I obluda, čo k prameňom mi siaha
a žiarli na mňa — svetlo napomáha,
obelie kvôli obchodu so mnou,
ja niekdy očerniem, veď kupčím s tmou.
Čo kričíte, že chcete vstávať s ránom?
Nač krvi príšera? Boj k pomoci?
I bez toho je svetlo sveta pánom
i v tieňoch mrkania i za noci.
Z vôd živých neľza čerpať hnilú mláku,
a keď sa prúd ich čistý zakalí,
len ticho! V striebro vlny zapáli
to slnce, ktoré vyjde zo súmraku.

To kraj’na Slovákova!

Kraj celý hrb je len.
Čo deň, to jama nová
a nový hrb, čo deň.

Plachietka ako dlaň
sa lepí na hrb: pole;
a na piaď úzky lán
prsť sypú skaly holé.

Vymodlikať si chlieb
sa paša k nebu vinie…

Sťa bol by v cintoríne
a hľadel na pohreb:

S pesničkou unylou,
sťa v rubáši by, žena
pod veľkou mohylou
do hrobov zhŕňa sená.

V jej tvári kríž a kráž.
Ku životu i k smrti
podhodil príkry zráz
povrázky tenkých prtí.

Hôr vence dokola.
Dolinky — úzke truhly.
Cudzieho kostola
z ich lesov organ trúchli.

A straka bedáka.
A havran vdovca robí,
do rakve vrchnáka
kým ďateľ klince hlobí.

Nad rakvou cengá list.
Za mŕtvym vetva kýve.
V kaňúra ostrý hvizd
narieka nebo sivé.

Lká vetrom starý les.
Pne smolou slzy lejú.
Sa trasú kečky briez
a kôry vráskavejú.

Smútočný závoj: stín
smrek hádže v skalu lysú.
Náhrobky v cintorín:
balvany bez nápisu…

Kar…
Všetko hotové.
Položia na stolíky
kamenné pagáčiky
a šišky borové.

Pri kare žalôb mnoho.
Prepadnú v kamení!
Kto hlasne žiada, toho
obslúžia ozveny…

A pozostalosť detí?

Skoruša s rubíny,
štrbavé margaréty,
chalcedón svrčiny,

slniečka zlaté nite,
granáty za šera,
opály mútne v svite,
perličky večera,

smaragdy kapradiny,
krištále bystriny,
stužtička do výšiny,
kukučky hodiny,

po vŕškoch plná šatňa,
na výber v každý čas:
nebesky snežné plátna,
zafír a kanafas,

lampadky vlčích očí
a krta rytiny
a v raždí črvotoče,
tajnostné byliny

a symbol z dávnej doby,
hľadiaci v hluchú výš:
tri kopce, ako hroby,
a dvojramenný kríž…