ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Po búrkach

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Janko Jesenský:
Po búrkach

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

151

čitateľov

Strhané listy

Obsah

Listy
Starý topoľ
V Harmaneckej doline
V noci
V búrke
Hviezdy
Lyrikovi
Jesienka
Jeseň
Babie leto
Hmla
V žltej hmle
Jamščik, negani lošadej…
Na ples
Apríl

Listy

^[21]

To bývalo predtým, že každý list náš
bol, čo list, to stránočka farbistých krás.

Dnes píšuc my musíme pery si hrýzť,
sťa sipel a padal by jesenný list.

Tam listy, čo znášali kvetiny z bŕd!
Tu listy, čo s nárekom nesú len smrť!

Už pod nohy skĺzol sa mladistvý zápal
a človek sám, sťa by si po srdci šliapal.

Starý topoľ

^[22]

Noc. Vtáča zobák pchá pod ustaté už kriela.
Mesiaca zlatý prst ma láka s nádejou,
že pieseň dovedie mi iste cesta biela
šumiacich topoľov bezľudnou alejou…

Tam topoľ jeden je, sťa starec otrhaný,
na holom pni kde-tu sa chumáč zelenie,
bezlisté konáre vyschlými ramenami
akoby prosili o staré šumenie.

A na tých lístkoch pár lesk luny slzou žiari…

Pod topoľ idem ten a tu sa zastavím:
Ty, topoľ, strhaný si, ako poet starý,
len s málo piesňami a s hlasom trasľavým.

V Harmaneckej doline

^[23]

Hen v brala pukline sa našlo na piaď prsti,
už mladý smriečik tam nad skalu narástol,
tenkými koreňmi sa drží ako prsty
a smelo nad čiernou sa kníše priepasťou.

Sťa oko sivý zdroj pod žulou pramení,
pozerá zvedave, či ďaleká je stezka
do tichej doliny, kde potok šialený
jak decko nezbedné vo svojom páde vrieska.

I tebe kolísať sa žiada nad bezdnou,
že túhy staviaš si skalnaté na ozruty?
Ty decko šialené si s dušou nezbednou,
čo chce byť vysoko a vše sa v hĺbku rúti.

V noci

^[24]

Noc. Krása mlčiaca a ticho horiaca.
Zas naklonila sa ku ospanlivej zemi.
Obláčik odvisol na štvrtke mesiaca,
sťa šatku zachytil by klinec postriebrený.

Tichučko sníma ju a rozžiarené lemy
roztriasa, rozvieva, rozdúva, roztáča.
To máva šatôčkou na pozdrav vohľača,
čo za ňou pozerá po ťažkom rozlúčení.

Čo lživých obrazov má duša ľúbiaca
v tej noci mlčaní, trasení, rozhorení.
Tak sa ti pozdáva, že láske konca neni,
čo mäkkým ramenom svet celý otáča.

Mlč v noci velebnej! Veď vidíš, jak sa mení
ten biely obláčik na mesiac zavesený.

V búrke

^[25]

Čo po sonáte nás? Zablúdiš v klávesách.
Zlož ruky do lona. Daj pokoj Beethovenu.
Tam v plášťoch šedivých po modrých nebesách
v besniacom pochode sa hudobníci ženú.

To zdvihnutých trúb blesk… To bubnov duňanie…
Mosadzných pokrievok to rachotivé tresky…
To v šviste veternom fláut tenké pískanie…
To v strunách dažďových hárf bzukot nadpozemský…
A stromy hýbu sa… Len pozri na tú alej:
vysoké topole chcú pochodom ísť ďalej…

Hviezdy

^[26]

Naša mať-zem tejto noci
zasa tuho tancovala:
roztrhla si šnôru perál,
čo na svojom hrdle mala.

Perličky sa rozgúľali
po celučkej-celej sieni,
ale ona nezbadala,
vrtela sa v opojení,

kdejaký mrak stúpal po nich,
čo sa sieňou ponevieral,
kým ich úsvit pomaličky
zametajúc nepozbieral.

Lyrikovi

^[27]

Do srdca načrieť
a vyliať dušu
nehodno:
prevrátiš pohár,
vytečie víno,
vidno dno…
Mizerná krčma.
Hostia si myslia
v zábave:
víno sa perlí,
no dno zostane len
špinavé.

Jesienka

^[28]

Ty bledomodrá, útla jesienka,
čo chladnému dňu kvety núkaš nežne?
Nezohrejú ho tvoje plamienka.

Kde starý, žltý deň už lásku vezme,
čo nad tebou tu stojí zhrbený.

Nemysli na lásku a poceluje,^[29]
nechytaj jeho nohy rameny:
milovať nevie — lásku necení
a po tebe len babím letom pľuje.

Jeseň

^[30]

Dozrela — ochladla príroda božia.
Jazera chytá sa husacia koža.

Srdiečko na lipe pomaly chladne.
Na tiché jazero srdiečko padne.

A kruh sa za kruhom kol lista točí:
to tiché jazero otvára oči.

Pozerá ku brehu… Srdiečko, rmúť sa!
Vše ďalej a ďalej od toho srdca.

Babie leto

^[31]

Na hradskej severák prach do prsteňov krúti,
vozvysok hádže ich a smeti v tanec mámi.
Jasene schudnuté, sťa lumpi ožltnutí,
rozmarne žltými zas sypú banknótami.
Deň klbko pavučín vypustil z krátkych rúk
a z nitiek letiacich tká presvitavé plášte,
s úsmevom kladie ich na holé plecia lúk,
snáď o ne zachytí sa vzďaľujúce šťastie.
A keď noc pokľakne, tu rieka podpláca,
akoby za láskou túžiaca stará panna,
šestáčikami hviezd, toliarom mesiaca…

Tak leto privábiť chce jeseň ošarpaná.

Hmla

^[32]

Deň do kostola vošiel, tak sa chmúri.
Hmla sivá padla. Telegrafné drôty
sú samé kvapky dažďa, to sú noty
tej žalostnej a dlhej partitúry,
čo napísala zostarnutá jeseň
a z ktorej vietor zapíska nám pieseň.

A vietor píska. Noty z drôtov pršia…
Hmla dvíha sukňu… Beží pútcom cesty
cez čiernu hrivu lúky na návršia
v ústrety nebu, ktoré žmurká v šťastí,
že bude látať šat jej roztrhaný
svojimi belasými záplatami…

V žltej hmle

^[33]

Žltá hmla…
Zbohom buď!…
Je koniec promenády.
Slniečko v čapici nám chrbát obrátilo.
Po cestách huňatých sa iba vietor vadí.
Dlaň holú pole si už do kožucha skrylo.

Spod obŕv zbojnícky deň celý na nás gáni.
Prilietne. Sadne si, sťa havran pred sypárňu.
Tie hory ďaleko a plačú ako panny,
čo opustené sú a ktoré v žiali starnú.

Chalupy v dedine sťa mokré kvočky čušia.
Plášť nebies žltkavý sa vlečie bahnom zemi…
Svet krásy zbavený…
Krídlami brázdi duša
po blate v hustej hmle jak moriak nadurdený…

Jamščik, negani lošadej…

^[34] ^[35]

Ach, nie tú klzkú,
ach, nie tú do tancu!
Zahraj mi ruskú,
zahraj mi romancu.^[36]

Negani jamščik…^[37]
Stepi bez svetiel.
Papacha.^[38] Bašlik.^[39]
Snehová meteľ.
V sedadle u bôčka
milaja Šuročka.^[40]

Golubčik!^[41] Radosť!
Nevidieť koľaje…
Zaviate šľapaje.
Zaviata mladosť!…

Na ples

^[42]

Zhodila luna plášť svoj purpurový z pliec,
len klincov červených pár u jej nôh sa váľa.
Vo svetle kúpa sa už nekonečná sála
od lustrov bez počtu a nesčíselných sviec.
Venuša pohľadom sa nesie po oblakoch
vo vestách ako srieň a ako smola frakoch.

Zem v bielom hodvábe a copfom rokoka^[43]
ku púdru na čierno si farbí riedke riasy.
Tam ostrov zamĺkly zas k pásu pripína si
striebornú retiazku z lesklého potoka.
Plačúca vŕba tiež v zrkadlo pozrieť žiada,
hodila hlavou a jej účes cez tvár padá.

Vetrisko na vráta taktovkou klope kdes’.
Pri uhloch budovísk kontráši brnkli v struny.
Poľami šírymi mohutná basa duní
ku vstupu kráľovnej, čo hrdá kráča v ples.
Obláčky zhŕkli sa… Už tančí medzi nimi…
Plesanie prírody!… Na ten ples poďme i my!

Apríl

^[44]

Zas pod novým šiel chodník slnečníkom,
čo rozkvitnuté slivky rozprestreli.
Sneh sypal kvet.
Kvet sypal sneh svoj biely.
Ja veselo som išiel za chodníkom
a prišľapoval jeho mäkkú vlečku.
To apríl starca hral.
To starec hral hru detskú.

Hej, krídla zrazu v lopatkách som cítil.
Hor’ vyskočil a myslel si, že letím.
Ohybnú vetvu, plnú bielym kvietím,
som vášnivou a hladnou rukou chytil.
Späť k zemi letiac, so sebou ju tiahol.
Tu dolu dychtive k jej kvieťaťu sa nahol.

Chce nad zemou sa vznášať každá krása.
Chce krásu človek.
Myslí, že má krídla.
Tá vetva zohnutá z rúk vykĺzla sa
a letiac hore po tvári ma šibla.
Tak vzlietnu myšlienky.
Tak vzlietnu srdcia.
Len ruky k nebesám sťa kostry krídel trčia.

^[21]Listy — Bratislava 13. XI. 1929. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 8. Toto znenie sa zhoduje s knižným znením. Okrem tohto rukopisu je v zošite so signatúrou RJJ č. 7 variant tejto básne pod názvom Listy. Báseň je prečiarknutá s poznámkou „Prerobiť“:

Kedysi bývalo: každý list náš
bol sťa kvet z jablone:
čo lístok, stránočka barvistých krás,
až dusil od vône.
Dnes, keď si píšeme, ak nezalkať
načím si pery hrýzť
padá a šuští a sipí, sťa had
so stromu suchý list.
Tam roky, čo niesly kvetiny z bŕd
jar — listy zelené.
Tu roky, čo s plačom nesú len smrť:
to listy — jasene.

^[22]Starý topoľ — Nitra 15. IX. 1929. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 7.

^[23]V Harmaneckej doline — Bratislava 25. IX. 1929. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 7.

^[24]V noci — Nitra 7. VII. 1929. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 7.

^[25]V búrke — Nitra 15. X. 1929. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 7.

^[26]Hviezdy — rukopis tejto básne sa nám nepodarilo zistiť.

^[27]Lyrikovi — rukopis tejto básne sa nám nepodarilo zistiť.

^[28]Jesienka — Nitra 17. X. 1929. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 7. Tu sú aj niektoré poprečiarkované verše:

verše 1 — 3:
Ty útla, bledomodrá jesienka,
ochladnutému dňu sa núkaš nežne
a otváraš mu v láske ramienka.

Posledný verš:
on babým letom už po všetkom pľuje.

^[29]Nemysli na lásku a poceluje — poceluj, básnikom vytvorené slovo — bozk

^[30]Jeseň — Bratislava 13. VII. 1931. V rukopise RJJ č. 8 má báseň názov September.

^[31]Babie leto — Bratislava 29. XI. 1929. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 7. Druhý verš v rukopise znie takto:

a hádže vozvysok a tančí udýchaný.

^[32]Hmla — Bratislava 4. XII. 1929. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 7. Posledné tri verše majú v rukopise toto znenie:

Nad nimi žmurká modré nebo v šustí,
že nevesta je ešte rozžialená
a predsa ide bod, kde zbelie scéna.

^[33]V žltej hmle — Bratislava 30. X. 1931. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 8.

^[34]Jamščik, negani lošadej… — Bratislava 13. VII. 1931. V rukopise RJJ č. 8 má báseň názov Zaviata cesta. V rukopise poradie dvoch posledných veršov je opačné.

^[35]Jamščik, negani lošadej (rus.) — Pohonič, nežeň kone, slová zo známej ruskej romance, zvanej aj Trojka.

^[36]Romanca — španielska epická pieseň hrdinského obsahu, ktorá bývala od romantizmu hojne napodobňovaná. V súdobej ruštine značila romanca pieseň, často zhudobnenú vynikajúcimi hudobníkmi (napr. mnoho romancí zhudobnil Čajkovskij) na slová slávnych básnikov. Tieto ruské romance boli v deväťdesiatych rokoch dobre známe aj medzi slovenskou inteligenciou.

^[37]Negani, jamščik (rus.) — Nežeň, pohonič.

^[38]Papacha (z rus.) — kaukazská vysoká baranica

^[39]Bašlik — šál

^[40]… milaja Šuročka… (rus.) — milá Šuročka (zdrobnelé meno z Alexandry)

^[41]Golubčik (rus.) — holúbok

^[42]Na ples — Bratislava 22. I. 1930. Rukopis básne je v rukopise RJJ č. 7.

^[43]Copf (z nem.) — vrkoč

^[44]Apríl — Bratislava 30. III. 1930. Rukopis básne má názov Krýdla a je v zošite RJJ č. 7. Báseň v rukopise sa na viacerých miestach odlišuje od knižného znenia:

Zas novým šiel chodník slnečníkom
čo rozkvitnuté slivky rozprestrely
sňah sypal kvet. Kvet sypal sňah svoj biely.
Ja veselo som išiel za chodníkom
a prišľapúval jeho mäkkú vlečku.
To apríl starca hral a starec rolu detskú.

Tu zrazu krýdla na chrbte som cítil.
Hor’ skočil a myslel si, že letím.
Ohebnú vetev, plnú bielym kvietím
som vášnivou a prázdnou rukou chytil
padajúc k zemi, so sebou ju tiahol.
Na zemi dychtiac k jej kvieťaťu sa nahol.

Chce nad zemou sa vznášať každá krása.
Chce krásu človek. Myslí, že má krýdla.
Zohnutá vetva z ruky vykĺzla sa
a letiac hore po tvári ma šibla.
I vzlietnu myšlienky. I vzlietnu srdcia.
Len ruky k nebesám, sťa kostry krýdel trčia.