ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Umierajúci pozdravuje ťa
s výčitkou trpkou na skrivenej perne,
že hoc sa ľúbia, hoc si slúžia verne,
tie srdcia pánboh tuho nesplieta.

Ja poberám sa na ďalekú púť.
Ty pre ten chodník medzi nami dvoma
už neprichádzaš požehnať ma rtoma
a, jak bývalo, šepnúť: Mojím buď!

Minulé svetlá nepozažíhaj,
že sa už viacej na ne nezahľadím:
vzduch, miesto tvojej drahej hlavy, hladím,
povetriu šepcem: Zbohom sa mi maj!
Tu leto. Vyjdi nové na kvieťa.
Umierajúci pozdravuje ťa.

V Gemera horách, v poliach Nitry^[48]
hnalo sa niekdy jak zver chytrý
s lesknúcou srsťou, bystrým zrakom,
blýskavalo sa sklom a lakom,
a vbŕdnuc do tmy tichej noci,
reflektormi mu pláli oči.
Na toho, kto šiel proti, rvalo.
Pred sebou všetko doháňalo.
Kto za ním šiel, ho nedohonil.

Len jeden žobrák stále honil,
špinavý prachom, blatom, hlinou
rehotal sa za limuzínou.

To cválal čas a ako všami
roztriasal cestou minútami.
Tak minúty sa na minúty
množili v jeho časnej púti.
Rozrastali sa, i keď mizli.
Či hnalo v nešťastí, či v šťastí,
nebolo lekára, ni masti.
Minúty sťa vši hrýzli, hrýzli.

Hej, bola mladosť, pružnosť, sila,
a tá ho predsa dohonila…

A teraz smutné, zabudnuté
vídavam ho tam v dvora kúte.
Nemocné, choré, bez pomoci.
Oslepli krásne jeho oči.
Vyliezla srsť už jeho lesklá
a spruha svalov dávno treskla.
Odpadúvajú čiastky tela.
Vychladla duša niekdy vrelá.
V posledných sa už bôľoch zvíja
zlomená stará energia.

Nik, nik sa na to nepodíva.
Čo na tom vidieť? Tak to býva.

Že by to auto žitím bolo?

Keď prejdem dvorom naokolo,
naň pozerám. Keď pozriem sto ráz:
v skle rozbitom mi holá lebka
a prepadlá tvár sto ráz šepká:
Hej, hej! Je to tvoj vlastný obraz!

Ten plný mesiac pripomína teba,
keď na nebeskú hladím kupolu:
jak bystro dal si zbohom údoliu.
Ten plný mesiac pripomína teba:
ty veľký škriabal si sa k vrcholu,
v buclatej tvári mal si ruže neba.
Ten plný mesiac pripomína teba,
keď na nebeskú hľadím kupolu.

Už hore si v hviezd lúčezárnych strede.
Och, vysokosti osud prekliaty:
svet celý žiari v tvojom objatí.
Už hore si v hviezd lúčezárnych strede,
sťa starec stojíš malý, ustatý.
Už hore si v hviezd lúčezárnych strede.
Och, vysokosti osud prekliaty!

Tak teda do srdca ti ľudia kúsli?
Ty pred nimi chceš rozplakať sa azda?
Čo do cigáňa ťa, čo nemá huslí
a ktorému je hlúpou slza každá,
bo pozná perly len, čo rvú sa z mušlí.
Ach, slzy, slzy: klobúčiky dažďa.
Na žltej mláke milión sa klenie.
Milión rúca jedno okamženie.

Nie k moru nes ty srdce svoje choré.
Neprijme tvár a nárek trpiteľky.
Nie svetu ho nes. Svet je ako more
hlboký, príliš široký a veľký.
Choď ku studnici, ku jazeru v hore.
Iď k plytkej rieke. Pozri v potok melký.
Tvoj odrazí žiaľ kvapka bezvýznamná.
Však, načo chodiť aj? Len pozri na mňa.

Hoď do kozuba triesok: oheň drieme.
Mráz praská von a večerný je čas.
Rozplazili sa našou izbou tiene
sťa potmešilé hady kolo nás.
Hoď do kozuba triesok: oheň drieme.

Už vlnia sa ti zlostne na kolene,
strakavé obvijú tvoj biely pás,
žihadlom popichajú ústa nemé.
Hoď do kozuba triesok: oheň drieme.

Neuvidíme to, čo milujeme:
tých našich očí dôverčivý jas.
Hlas zasyčí nám, ako zemeplaz,
a zvíťazia nad nami zmije zeme:
čo hľadali sme, v sebe nenájdeme.
Hoď do kozuba triesok: oheň drieme.

Srdcia ako sviece blčia. Ja sŕdc všetkých chcem mať plameň.
Objem vpadá do náručia. Ja chcem objem všetkých ramien.
Hlasy: ako v búrke stráne. Ja chcem všetkých hlasov zvuky.
Tlieskajú jak piesty dlane. Ja chcem potlesk každej ruky.
Myšlienky jak iskry chrlia. Ja chcem polet všetkých myslí.
Ľudia sa jak mravce mrvia. Chcem, by všetci ku mne prišli.
Šije klonia sa do zeme. Ja chcem skloniť každú šiju.
Ako mžiky všetci mrieme. Chcem: nech všetci pre mňa žijú…
Ty sŕdc všetkých chceš mať plameň? Zohrej všetkých srdcom svojím!
Ty chceš objem všetkých ramien? Svojou rukou všetkých objím!
Ty chceš všetkých hlasov zvuky? Odozvi sa všetkým na ne!
Ty chceš potlesk každej ruky? Každej ruky stisni dlane!
Ty chceš polet všetkých myslí? Prives seba vždycky k nemu!
Chceš, by k tebe všetci prišli? Choď ty najprv ku každému!
Ty chceš skloniť každú šiju? Buď ty každým v šiju bitý!
Chceš: nech tebe všetci žijú? Tak ži sám a sám i mri ty!

Noc je mŕtva.
Pochovalo ju už v bielu kryptu nebe.
Zdrapy mrakov domov tiahnu ako kňazi po pohrebe.
Ranné zore — bielorudí miništranti hasia hviezdy.
Nemé, rosou pokrstené decko vstáva.
Už sa brieždi.
Vietor, sluha najvčasnejší, vyzivujúc cesty kľúdi.
Odhrňuje listy stromov, sťa záclony.
Vtáctvo budí.
Sčuchre vrabca.
Lastovičku trhá v hniezde rozospanú.
Škovránka do výšky dvíha, aby spieval hymnu rannú.
Štyri bijú.
Rozknísali sa a vravia: Dobré ráno! srdcia zvonov.
Zaškrípe krok lumpa, ktorý, pískajúc si, ide domov.
Úpust šumí.
A mlyn klepe.
Ďaleký vlak v poliach húka.
Vetva vánkom rozkývaná tenkým prstom v okno ťuká.
Otvárajú viečka okná.
Klepnú dvercia.
Buchne brána.
Na priedomie vyjde baba neumytá, rozčuchraná.
Obzerá sa ako straka.
Vyjde druhá.
Vyjde tretia.
Pozdravia sa.
Priblížia sa.
Pošuškajú.
Poklebetia.
Zaerdží kôň.
Bučí krava.
Slúžka kdesi pieseň nôti.
Na kamennej ceste prvý prázdny vozík zarachotí.
Voly, pokyvujúc hlavou, tiahnu ako oblak v nebi.
Vŕzga jarmo.
Dunčo šteká.
Kočiš kľaje bez potreby.
Pastier trúbi.
Strieľa bičom.
Stádo cengá pod oblokom.
Husi tiahnu gagotajúc s tenkým krkom, pyšným krokom.
Na gaštanoch horia sviečky z kvetov ránom zapálené.
Plamienky sa kĺžu lístím.
Lezú domov na hrebene.
Horia štíty.
Horia steny.
Do domu sa vkĺznu škárou.
Priplazia sa ku posteli.
Ovenčia tvár zlatou žiarou.
Baza vonia.
Tisíc modrých, zvlhlých očí hľadí na to.
Kráľovič spí.
Koruna i dom i posteľ — číre zlato…

Tichá krása:
Krásna tíška!
Hľadám ja tvoj obraz milý…

Na ulicu tisíc bláznov rozzúrených vypustili.

Hľadám tvoj kút opustený.
Hľadám tvoj kút zabudnutý.

Kto je s blázny, ten sa zblázni.
Zbláznili sa všetky kúty.
Čo by malo žiť, je mŕtvo.
Čo by umrieť malo, žije.
Všetko šumí, šuští, šviští, škrípe, hvízda, sipí, vyje.
Čo by malo mlčať, vraví.
Čo by vravieť malo, mlčí.
Všetko dupe, húka, duní, trúbi, búcha, zvoní, hrčí.
Nad hrobom ti staviam pomník.
Modlil by sa trochu dneska.
Ale všetko reve, cengá, klepe, vŕzga, hrká, trieska.
A to všetko pre tých bláznov rozbehaných na ulici,
čo si myslia nafúkane, že sú všetci kráľoviči.
Významne sa každý vrtí, stúpa, lezie, beží, ženie.
Žerie nervy, čo sťa črevá vyhodili na kamenie.
Kopú, hádžu, kotúľajú, ako loptu chlapci malí,
tvoju hlavu, čo ti z krku v nezbedníctve svojom sňali.
Trhajú ti svaly sťa ľan.
Do trlíc ich trieť už hádžu.
Trepú, spradú, utkajú si v tenké handry vzácnu priadzu.
Lúpu kožu.
Kmášu vlasy.
Kradnú zrakom blesk i stíny
na kožené svoje plášte, perly, hodváb, kožušiny.
Lámu kvety líc a očí na okrasu svojich stolov.
Ozdobujú veľké bruchá retiazkami tvojich bôľov.
Mozog paria, pražia, pečú.
Garnírujú špikom celý.
Pijú krv, sťa z bočky, aby stučneli a sčerveneli.
Na srdcia nám búšia päsťou skúmajúci svoje sily,
aby srdcia, ako panák, dovysoka vyskočili.
Na žalúdkoch džezbend hrajú.
Ryčí nôta zverská, hadia.
A umelci, tvoje uši vykrucujúc, struny ladia.
Duše mecú ako kocky.
A pri tomto desnom hraní
presvedčenie z rúk do ruky ide sťa groš ošúchaný.
Sto veží je dookola.
Každá sproste chvíle číta,
že sa čas míňa a počet liet rastie,
že i ja krstím dnes aj pochovávam,
nadšene vítam aj zbohom dávam,
že budem so slzou aj víno liať,
že mi dá minúta, čo mieni vziať,
čo mieni dať, to hneď berie aj spiatky.
Smrť, to je Dvanásta.
Život je Jedno.
Život je so smrťou v minúte vedno.
Minúta — zrkadlo.
Môj život krátky.

Dvanásta odbíja.
Sme dnes aj vlani.
Drgli sa lakťami dve milé dámy.
Jedna je vo smútku s vrásčitým čelom,
druhá jak ratolesť vo kvete bielom.
Jedna sa dovliekla z tamtoho roku,
druhá už z tohoto v tanečnom kroku.
Krátke dve sekundy: posledná, prvá —
splývajú v objatí za okamžik,
kým úder poslednej hodiny trvá,
kým je tu tma a prasací kvik.

Tak starec umiera. Synček sa rodí.
Dnes bude u nás kar. Dnes budú hody.
Káry a kolíska.
Kropáč. Znak kríža.
Studená jama. Kúrená chyža.
Ľad hrudy. Teplá hruď.
Temnota. Blesk.
Smútočné oznamy. Radosti vresk.
Povraz a povojník.
Voda a prsť.
Umrlý. Nemluvňa.
Pohreb a krst.

Dnes sa aj pomodlím, aj lusknem prstmi.
Napolo vdovec som, napolo krstný.
Žiaľ mi je. Radosť mám, smútok a šťastie,
Rozbíja čas rozdrobený, kým je hlava nerozbitá.
Stopäťdesiat zvonov zuní.
O milosť že kričí k nebu?
Čo zvon — úder na klin v rakvu.
Čo zvon — kvíľba ku pohrebu…

Kráľovičia!
Neústupní, velehlasní, mocní, hrdí!
Čo kričíte?
V život i v smrť tymian benzínom vám smrdí.
Okiadzať vás?
Vychvaľovať?
Skutkom ľúbiť?
Slovom láskať?
Kráľovič sa hnevá.
Všetkých kráľovičov chcel by spráskať.
Do nemoty chcel by spráskať.

Tri razy vzdychla si:
trom synom zbohom dala,
jak toľko, toľko ráz, keď v svet ich vystrájala.
A oni ľahko šli.
Bol vitaj v návrate
a lákal, tešil ich svet neznámy a cudzí.
Smiech oni, ona plač vždy mala naporúdzi.
A teraz v črievičkách, odetá v zamate,
pod čiernym čepčekom sčesané biele vlasy,
tichučko odišla:
tri razy zavzdychla si.

A ani dvermi nie.
Jej okno otvorili.
Ním nesie kufríček svoj malý, starobylý,
čo otvárala vždy a neotvorí viac,
keď dieťa vo svete samotné zaplakalo,
keď šťastia nebude, keď lásky bude málo,
strieť slzy šatôčkou a učičíkať plač,
riecť slovko potechy a lásky úprimnie.
Tichučko odišla a ani dvermi nie.

A z piecky studenej v tvár mŕtvej blinká sviečka.
Nad zbohom posledným, ľa, teraz plačú decká:
Vítania nebude.
Niet matky, detstva niet.
Niet matky, tepla niet.
Niet matky, nieto lásky.
Na líca žijúcich prelietli z mŕtvej vrásky
a úsmev žijúcich sa vrátil k mŕtvej späť.
Rozlúčka večitá.
Sa trasú srdcia v nej,
jak malé srdce svetielka z tej piecky studenej.

Je svetlo, je i tma, je súmrak, svit,
noc, deň… To všetko zhora padá.
Vysoko človek vždycky chcel by byť,
a preto nahor sa mu žiada.

Myšlienka jeho neraz hore vzlietla,
rakety svetlo prsklo v nej,
no nepridala nikdy svetla
rozkošnej klenbe nebeskej.

Dovysoka sám človek povznesie sa,
že stratí svoju zem,
no nevrhne on nikdy na nebesá
tú svoju hlúpu tieň.

Je človek svetlom, je aj tmou.
So svetlom ide v tmavé kráže…
Lampôčku svoju nesie nad zemou
a na zem svoju tôňu hádže.

Tak teda, ako heslá kážu, žiť
a biť sa za ne vždycky do krvava?
Sú vrabce heslá — cháska preletavá,
čo bojacne sa po stromoch chce kryť.
Meč papierový, papierový štít
a papierový človek s nimi máva.

Nač’ chrabrý postoj, skrvavený krst,
či k žitiu vedie a či vedie k hrobu?
Tu treba omrviniek nabrať v hrsť
a rozsypať ich pred tú vrabčiu zlobu:
štít s mečom premožený padne v prsť,
zo stromov zlietnu vrabce — heslá zobú.

Len odhaľ čierny plášť.
Či vidíš?
Lásky lož
mstou zlostnou krvave, sťa čerstvá rana, blčí.
Len odhaľ červený plášť.
Iste kryje nôž
a sluhu verného ti čierna zrada krčí.
Len odhaľ taláre.
Pod nimi páry rúk
tak ako na päsť dlaň, ti pravdu v krivdu menia.
V tej krčme svetovej sa iba ľudský tuk
čapuje, ako lieh, a ním sa ústa penia.
Len odhaľ vo frázach krídlatých rečníka.
Túženie bublá v nich si načrieť z tvojej misy.
Banknóta z papiera mu miesto jazyka
z nadchnutej papule a krásnej reči visí…

Zbojníkov v horách niet.
Tí zišli do miest z hôr.
Tam strážia v palácoch i námestia i cesty.
Kdekto tak rád by bol v ich tučných radoch skôr
a za to hodil by posledný zlatník česti.
Čo inšie?
Bez boha je krúžiaca ťa zver.
Má miesto mäkkého hodvábu drapy v duši.
Bráň pazúrami sa a pazúrami ber!
Nevymodlíš si nič, nuž hurtom požaduj si!
Čo ruka v svete je, je každá srditá.
Zachytí motýle — najkrajšie srdca slová…
Lesknúcim špendlíkom na kôru pribitá
v úzkostiach trepoce sa duša básnikova…

Môj život — kupec lichý.
Nadobro ohluchol.
Chcem šťastie? Dáva vzdychy.
Chcem radosť? Dáva bôľ.

Ja volám na neho:
„V ples chce mi duša-dcéra,
nech rífom biele merá.“
On meria z čierneho.

Ja dávam rukou znaky:
„Iskier a farbiva!“
Jak jazierka ľad, zraky
mi beľmom zošíva.

Chcel by ho poprosiť:
„Viac nite žiada sa mi.“
On odstrihol by niť
svojimi nožnicami.

Som celý mrzutý,
že smejú sa mi v líce
neverné minúty,
kupcove pomocnice.

Čo s takým kupčiskom?
Tu pre mňa nič viac neni.
Z obchodu ticho von
ja idem pokorený.