ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hneď zo železničnej stanice išli sme do „Hôtel de la Ville“,^[20] kde sme sa boli ložírovali. Striasli sme prach nielen z obuvi, ale i zo šiat; prach, pomiešaný so železničnými sadzami, i vyumývali sa vo vode, ktorej jest hojnosť tu v Splite i v kanikulu.

Kde pôjdeš v túto hodinu v Splite? Zostúpili sme z výšavy našich izieb a vybrali sa „na rivu“ — nábrežie — povystierať nohy. Tichý letný večer, hviezdy, mesiaca niet, ale ani oblaka nieto. V povetrí akoby bolo zavesené čosi ťažkého, čo sa vlieva do žíl a údov, a do hlavy vnáša akúsi ospalosť a tupotu. Tento stav fyzicky súvisí s poveternosťou. Keď „scirocco sa rodí“, t. j. keď má zaduť južný vietor, menovite v lete, človek i zvieratá to napred cítia.

Na rive sa hemží veľké množstvo sveta, ako každý večer. Dámy v letných toaletách, i páni. Z dámskych toaliet vyniká klobúk rozmermi i pestrosťou kvietia. Pravé záhrady visiace Semiramidine!^[21] Tak to vyžaduje móda dľa žurnálu „Margherita“.^[22] V Splite ako i v Trieste panuje totiž móda talianska, ktorá obľubuje pestrosť a excentričnosť rozmerov i farieb. Či je vkusná, nech rozhodne osobný vkus. Farby nie sú tlmené — skôr kričia jedna pri druhej v divokom koncerte. Biela pri žltej, oranžovej, čiernej. Účes dám tiež módny — voľný. Vlasy okolo hlavy nakundolené, štica a vôbec „frou-frou“ visia v dlhých vykrútených brčkách okolo uší a čela, upomínajúc tuho na pajesy. Zo zbytku vlasov utvorený je na vrchhlavy skromný uzlíček.

Ak má byť subtílnosť a štíhlosť podmienkou ženskej krásy, teda splitské dámy sú prvé krásavice tohoto sveta. Všetky fígle a mystérie ženskej toalety nemôžu zakryť, vlastne vyčarovať, čo dámam v Splite chýba. V tvári sú skoro bez výnimky bledé, pleti veľmi jemnej. Preto blondíny vyzerajú, akoby boli vyšli z nemocnice. Brunetky majú oči toho živého, južného lesku, aký môžeme obdivovať pri našich židovkách, ktorých typu sa približujú.

Keďže je utorok pred Vstúpením, teda polosviatok, zišlo sa viac sveta na rive, než v obyčajný deň. Potom i orchester tunajšieho talianskeho spolku streleckého — societa del Bersaglieri^[23] — uznal za dobré produkovať sa verejne na nábreží. Nielen tak do vetra, ale z príčin politických. V mestskom divadle totiž od niekoľko dní hrá česká spoločnosť z Plzne, Budilova.^[24] Bersaglieri teda bubny a trúbami odvádzajú svet od divadla, dávajúc mu za Eugena Onegina Fischerin du kleine a Margaretchen^[25] v náhradu. A to každý večer, a divadlo to cíti dosť dobre a pán Budil meria nespokojným krokom atrium^[26] splitského divadla a povážlive sa mračí. Náš súdruh z Prahy je síce „muzikálny“, ale on prvý navrhol, aby sme odišli z nábrežia. Snáď navrhol práve preto, lebo je muzikálny; trúby i fagoty prenikali nám do špiku. Zanechali sme duševný pôžitok, a ako sa to väčšinou stáva, poddali sa „telu i žiadostiam jeho“. Šibenské ryby, cesta železnicou, spara a dym, trochu i sadze a prach: to všetko nás prisililo ohliadnuť sa po nejakom občerstvení. Ulicami, uličkami, dvormi a medzierkami našli sme sa konečne pred jedinou v Splite „birariou“ — pivnicou: „zum deutschen Ritter“,^[27] kde sa čapuje sarajevské z akciového pivovaru, „od ľadu“; naozajstného, nefalšovaného ľadu.

Dnu sme nenašli ani jedného „domorodca“; všetko prisťahovalci alebo ľudia postavení na cestách. Pravý Dalmatínec už z lokálneho patriotizmu nepije piva, považujúc ho za „širob“ — odvar, výmysel diabla na škodu úbohému producentovi vína. Poznamenať treba, že víno je lacnejšie než nápoj Gambrinusov^[28] — no a splitský opol — šiler — je predsa len nektár proti nemu. Našli sme tu medzi inými istého úradníka, ktorý sa veľmi nekorí talianskej kultúre, výrazy veľmi nevyberá a klinec skoro vždy trafí na hlavu. Vstúpil za nami istý mladý pán, ktorý dosť dlho študoval v Záhrebe a tiež privykol na pivo. V gombíkovej dierke belel sa mu králik, — margherita — odznak pánov zo stránky talianskej. Úradníkovi to padlo hneď do oka, i napadol ho, to sa rozumie, po záhrebsky = po nemecky.

„Čo — vy tiež autonomaš?“

Mladý pán pokrčil rameny a usmial sa významne.

„Sú okolnosti — viete, keď musíš. Napríklad dar…“

„Hehehe!“ usmial sa starý žoviálne. „Rozumiem. Nežné ruky! Ak je pekná, dávam vám absolúciu. Kvôli pekným očiam by sa niekto i poturčil. Rozumiem.“

„No tak — pekná, pomerne,“ odpovedá švihák. „V našich pomeroch totiž.“

„Aha — aha. E — viem, že nie Záhrebčanka! Čo — Záhrebčanky!“ A z viržiny vytiahol oblak dymu, až sa okolo stola stmilo a starý snive hľadí na jemné pradienka dymového oblaku. Zrazu, akoby preťal niť záhrebských rozpomienok, pozrel k mladému druhovi. „Čudný symbol politický! Buhač!^[29] Aký to súvis, priateľu, medzi buhačom a Itáliou?“

Buhač, chryzanthém, ponáša sa na králika. Menuje sa buhačom, lebo z neho sa vyrába „perzický prášok“ proti blchám a iným domácim zverom podobnej sorty.

„Súvis veľmi logický,“ odpovedá jeden z mojich súdruhov, ktorý bol viac ráz v Itálii. „Treba vám ísť do Itálie a pochopíte.“

Pivo nás občerstvilo. Čapuje sa tu skutočne „od ľadu“ — veď Spliťania majú i továreň na ľad. A pretože obsahuje hojnosť kyseliny uhličitej, prinízka temperatúra mu je len na osoh.

Na večeru museli sme sa vrátiť do hotela, lebo sme sa tu mali zísť so známymi.

Usalašili sme sa pod stĺporadím hotela de la Ville, kde sa večerom znamenite sedí. Popoludní nenie tu tak príjemne, lebo tuhý meštrál,^[30] vzdor plachtám, rozostretým medzi stĺpmi, duje tu veľmi tuho. Sotva sme zasadli, už sa prihrnuli razom skoro všetci páni „od dlhého stola“ — denní hostia — všetko salónne vyobliekaní. Prichodili z divadla, kde sa dával Čajkovského Eugen Onegin. Boli všetci vzrušení, ako bývame po dobre strávenom večere. Družinu Budilovu, bárs spievala výlučne po česky, všetci chválili, menovite sbor a orchester. Obstála čestne v tomto meste, ktoré dosial iba z Itálie prijímalo dary umenia. Strana Talianov, z opozície proti magistrátu, agitovala tuho proti Budilovi, len aby druhý raz sa neopovážil v tieto strany. A tak sa zdá, nie bez výsledku, bárs Talianom najviac pomáhala lanská neúroda a tohoročná bieda; Pištěk^[31] pred dvoma rokmi omnoho veselšie sa vracal do svojej vlasti, než toho roku Budil.

Vidíte teda, Taliani ešte vždy sa namáhajú, či by nevydobyli stratenú pôdu. Zúfalé pokusy, môže sa napred povedať, bezúspešné. Bajamonti a jeho éra nikdy už nesvitne splitským Talianom — patrí minulosti.^[32] Proti prirodzenému prúdu, ktorý vybúšil rovno z ľudu — oni ho volajú opovržlive „Vlasi“ — darmo sa borí hŕstka jednotlivcov, bárs finančne dosť mocných. Svieža kultúra národná za krátky čas zmietla umelý nános cudzinstva. Starí ešte parlujú, viac z obyčaje — mladí, ktorí tiež vedia ešte dobre po taliansky, neparlujú zo zásady. Najmladší nehovoria preto, lebo sa nemali kde naučiť.

Strávili sme príjemný večer v kruhu pánov od dlhého stola. Sú to všetko ľudia učení a vysokoučení: advokáti, lekári, koncipisti, súdni praktikanti a úradníci i gymnaziálni profesori. Samí doktori skoro všetci. Ich vliv sa počína už cítiť i v meste, bárs sú všetci ešte mladí, na počiatku verejnej činnosti. V politickom ohľade prináležia väčšinou k „stránke práva“, ktorú bol utvoril nebohý dr. Ante Starčević. A keďže i táto sa po jeho smrti rozčesla: teda i tu niektorí hlásia sa k frakcii dr. Franka, druhí zas držia sa viac stránky „domoviny“. Iní — a tých bude väčšina — by sa najradšej organizovali samostatne, ako „stránka práva v Dalmácii“, aby tým spôsobom vytvorili zo svojho stredu rozbroj, ktorý povstal v Chorvátsku medzi frakciou Frankovou a frakciou denníka „Hrvatska Domovina“.^[33] No ide to dosť ťažko, lebo mnoho prívržencov sa už angažovalo tu za jednu, tu za druhú frakciu.

Medzi touto „mladou hrvatskou“ našli sme dr. Trumbića,^[34] advokáta, rodom zo Splitu. Je vyslanec na krajinskom sneme i na Reichsrathe,^[35] hoci ešte človek mladý. Už ako študent v Záhrebe sedával u nôh Starého (tak zovú všeobecne Starčevića od jeho mladosti). On zhromaždil okolo seba mladý podrost v Splite a získal ideám starého pustovníka. Je to rodený politik, dobre orientovaný vo všetkých otázkach verejných; široko vzdelaný a nadovšetko: jasná hlava, s ustálenými názormi. Rečník je znamenitý, hovorí plynne, ale chladno; viac presvedčuje, než rozpaľuje. Svojou rečou, ktorú povedal tejto zimy v Zadre na sneme, vyšvihol sa medzi prvých rečníkov toho sboru.

Druhá kapacita tejto spoločnosti je dr. Tresić-Pavičić, mladý chorvátsky básnik. Politicky patrí viac k odtienku Frankovmu. Aspoň tak sa dá súdiť z jeho časopisu „Novi Vijek“,^[36] ktorý bol lanského roku založil a dosiaľ tu vydáva. Je to revue ako asi naše Pohľady a jeho úvahy politické písané sú s veľkou vervou: Tresić-Pavičić patrí medzi najlepších žurnalistov. To uzná i jeho protivník politický. No omnoho väčší má význam ako básnik a spisovateľ. Jeho lyrické básne, drámy a literárno-filozofické úvahy odrážajú hlboký, rýdzi cit, rozsiahlu vzdelanosť, nielen modernú, ale i klasickú. Svojou sčítanosťou, vzdor mladému veku, môže sa postaviť k boku Vrchlickému.

Mohol by zo spoločnosti ešte spomenúť mnohé mená, známe buď na politickom alebo vedeckom poli, no viedlo by to priďaleko, hoc i predmet sám je dosť zaujímavý pre objektívneho pozorovateľa.

Keď sme už zaveslovali do vôd politických, musíme spomenúť, okrem stránky práva, i druhú chorvátsku stranu, ktorá má v meste a okolí množstvo prívržencov a v krajine väčšinu. Je to strana národná, tendenciózne ju zovú „narodniačka“. Jej vodcom po smrti dr. Klaića je dr. Bulat, advokát splitský,^[37] a keď Taliani v meste utratili väčšinu, prvý mešťanosta chorvátsky, alebo národný. Pozdejšie zložil úrad mešťanostu a venoval sa výlučne povinnostiam vyslaneckým na sneme i vo Viedni na ríšskej rade. Dnes je on predsedom krajinského snemu a krajinského výboru; a národná stránka stojí i dnes pod jeho vlivom. Je to prvá chorvátska strana v Dalmácii, stvorená puritánskym Mijem Pavlinovićom, jednoduchým dedinským farárom z Prímoria dalmatského.^[38] Po čase odčesli sa od tejto strany radikálne elementy, pod menom strany radikálnej, ktorá konečne pred štyrmi rokmi prijala program Starčevića, prispôsobený tunajším pomerom, a ustrojila sa ako stránka práva v Dalmácii. Jej najčinnejší člen je Jur Biankini,^[39] ktorý i na ríšskej rade vyniká obrovskou činnosťou. Národná stránka stojí tiež na základoch štátoprávnych, hlása pripojenie Dalmácie k Bánovine, no často neprízvukuje to tak markantne, ako by si žiadali mladší. Jej orgán je „Jedinstvo“,^[40] vychádza tiež v Splite: list zručne redigovaný a menovite v polemii veľmi mocný.

V Splite sa nachodia teda i Taliani. Žijú zo starej slávy, ako i ich bratia v zjedinenej Itálii. Zapustili korene za starých časov, menovite pod Bajamontom, ktorý mal i medzi ľudom veľkú populárnosť. Bol mešťanostom. Dnes, pravda, i národ i inteligencia odvrátila sa od nich; ale zato udržiavajú čitateľský spolok, spolok strelecký, filharmonický atď. Z času na čas dochodí im posila z Itálie: herci i speváci, ale často musí sa zavádzať zbierka, práve ako i pri maďarských „szinészoch“^[41] na Slovensku, aby ich mohli odpraviť o dom ďalej. Vodca terajšej stránky je dr. Salvi, tiež advokát v Splite, mladý, vzdelaný a rečník nadaný.

Ešte len svitalo druhé ráno, a už ma vyburcoval z tuhého sna hlas zvonov splitských. Streda pred Vstúpením, teda procesia vo všetkých chrámoch. I tu sa zvoní po dalmatínsky: srdcom sa tlčie o zvon s väčšou-menšou rýchlosťou, dľa toho, či je zvonár mocný alebo slabý. Vyzerá to zvonenie ako veľkolepá muzika, zvlášte na zvonoch harmonizovaných. No kto nie je naučený na takýto pôžitok hneď na svitaní, musí sa strhnúť z najhlbšieho sna, zvlášte ak je veža blízko. Preto sme sa už pred šiestou našli v kaviarni na nábreží. Ináč tieto ranné hodiny sú najkrajšie: pozdejšie, keď prihreje slnce, je neznesiteľná horúčava. A menovite na nábreží slnce až báda do očí. Ja som raz v júli prešiel pred samým poludním po nábreží; slnce ma tak omámilo, že po obede som spal ako mŕtvy až do šiestej večer. Pravda, „páni“ i tu málo by vedeli rozprávať o krásach rána, lebo na svitaní sa im najsladšie spáva.

Kaviarne tieto majú utešenú polohu. Pred nami sa rozprestiera krásny, pestrý obraz: prístav, v ňom zakotvené lode-parníky, plachtové i bárky, za prístavom, ktorý z juhu zatvára dlhý „most“ a od severu úskalie sv. Stjepana, otvára sa veľkolepý Splitský záliv. Dnes je „bonaca“^[42] — bez vetra — no keby zadulo scirocco, more i v prístave by sa rozvlnilo a prelievalo i na nábrežie, vymurované z krásnych kvádrov, a dosť vyvýšené. Bárky i plachtovky by sa rozhojdali pendlovitým pohybom a námorníci, naširoko rozkročení, by sa držali povrazov a ľahostajne by pozerali bez najmenšej závisti zo svojho pohyblivého elementu na nás, čo sme na suchu, teda ozaj na „terra ferma“.^[43] Skôr tebe by prišlo ťažko od žalúdka, keby si dlho pozeral na takúto hojdačku. Dnes vysedujú námorníci a ich deti po palubách, kde majú rozložený svoj tovar. Iní, čo predávajú južné ovocie, zeleninu a pod. rozložili na nábreží, vis-a-vis lode šiatre. Na každej lodi sa dymí „na provi“ — varia sa raňajky. Veľké parníky vydychujú, na niektorých znie naďaleko hrmot stroja, ktorý dvíha rahno, a štrngot a cvengot reťazí. Okolo nich na nábreží hŕby sudov, debien, vriec, ktoré treba naložiť na lode, alebo ktoré boli z lodí vynesené.

S týmto pohyblivým životom živo kontrastuje „pole mieru a pokoja“, položené na spomenutom úskalí sv. Štefana s bielymi náhrobníkmi i kaplicou. Je to skutočne poetické niečo i po smrti sa dívať na more, na ktoré i keď ustavične hľadíš, nájdeš vždy na ňom niečo nového a obdivuhodného. Od juhu zas dlhočizný most o ktorý, keď je južina, vlny sa s hukotom rozrážajú. Na jeho konci stojí veža s lucernou, aby nocou ukazovala vchod do prístavu. Nábrežie je od jedného kraja na druhý krásne vyrovnané, takže je tu večerom celý Split na prechádzke. Výhľad na vysoké more zatvárajú zo všetkých strán susedné ostrovy: Šolta, Brač a Hvar, ktoré v polkruhu obstúpili Splitskú zátoku, akoby sa chceli pokochať jej nádhernými krásami. Zdajú sa stadiaľto ležať dosť blízko: rovná plocha mora práve tak klame na diaľku, ako i dolnozemská pustatina. Pokryté riedkou horou a hájmi olivovými, hrajú ostrovy akousi zvláštnou šeďou, ktorá sa čudne odráža od modrého, vysmiateho neba a mora.

Pohľad na Split, keď prichodíš zo strany morskej, je tak utešený, že ti sa vryje hlboko do pamäti. V úzadí mohutné prímorské vrchy, šedivé, kamenité: na ich úpätí vinice a háje olivové. Mesto akoby razom vystúpilo z mora s hustými, rôznej sorty krovmi, na fronte s palácom Diokleciána.^[44] Je to pohľad zarážajúci i pre Dalmatínca, ktorý je privyknutý na vybielené krovy a kamenné domy; tým frapantnejší pre cudzinca. Na krajoch nábrežia belie sa po niekoľko moderných domov a palácov, ale tie všetky sa tratia pred tichým, no mohutným majestátom šedivej, ošarpanej velestavby Diokleciánovej. Oblepili jej síce i front domami i domcami a búdami väčších-menších kupcov a kramárov, no vyzerá to, ako hovorí profesor Hauser,^[45] ako starý strom, oblepený hubami: veľkoleposť stavby vzdor tomu ťa omráči. Znad múru Diokleciánovho sa vynorujú krovy väčšie-menšie, biele alebo od staroby čierne, no vzdor takejto bizarnej čiapke ty predsa len s tichou pietou budeš pozerať na tento pozdrav dávnej slávy rímskej.

Zo strany morskej nahliadneš zaraz, že toto mesto, bárs má len okolo osemnásťtisíc obyvateľov, je mesto veľké, slávnej minulosti, a ktovie, či nie i slávnej budúcnosti. Priemysel nie bárs veľký, zato kupectvo najväčšie v Dalmácii. Keby čiaru Split — Knin spojili so železnicami v Bosne, Split by bol razom veľké centrum kupecké na mori, pred ktorým by pobledla sláva Rijeky. No práve v tom je hák: v Pešti sa protivia húževnate železnici do Splitu, aby svoju Rijeku neožobráčili, a Viedeň v takýchto veciach nikdy nevedela pochopiť, od čoho — ako sa hovorí — muchy kapú…

Okolo siedmej začali jeden za druhým prichádzať členovia spoločnosti Budilovej. Pekné južné ráno vyvábilo i ich zavčasu z postele. Prezerajú alebo i čítajú svoje Národní Listy,^[46] bez ktorých pravý Čech nikdy nepije kávu. Iní sliedia za divadelným referátom v miestnom Jedinstve. Dámy od chóru štebocú medzi sebou, alebo si dudajú veselú pieseň. „Domorodci“ si ich pozorne prezerajú, pasúc sa očima po toľkej hojnosti toho, čo tak citlivo postrádajú dámy v Splite. Celá družina sa rozveselila, keď pred kaviarňou zastal človek-„mešťan“ a spevavým hlasom predniesol nasledujúcu áriu: „U Joze Bilića kraj svetoga Mikule u Varošu po osamnajst šoldih lipoga crnoga. Ale, ko će se danas napit!“ Tak ohlasuje ústami tohto herolda spomenutý mešťan Varoša, že predáva en detail svoj vlastný produkt po osemnásť grajciarov. Koľko zgazduje na inzeráte, toľko musí dať zaliať heroldovi, keď sa mu do pivnice dostaví so zachrípnutým hrdlom.

Po krátkom posedení pred kaviarňou vybrali sme sa do mesta. Išli sme Ovocným námestím, kde sa predáva nielen ovocie, ale i zeleniny, počnúc od šalátu až do hrášku — Gospodským trgom,^[47] kde je mestský dom, potom uzučkými ulicami a uličkami, až sme sa dostali pred katedrálny chrám sv. Dujeho. Ani nepomyslíš takto zblízka, že sa nachodíš pred najzvláštnejšou stavbou celého sveta. Celý je skrytý v gete, akého tiež nevidíš na celom svete. Jediný slobodný bod, nezastavený, je „Plokota sv. Duje“, za Diokleciána „Peristyl“, pôvodne stĺporadie s piatimi stĺpmi z jednej a piatimi z druhej strany. Stĺpy vyše päť metrov vysoké z jedného kusa granitu, stoja i dnes, no v nich sú domy, takže stĺpy sú na fronte dotyčných domov. Veža katedrály pokrytá je lešením, lebo ju stavajú. Ináč by ani nebola katedrálou, keby nebolo lešenia.

Čiernymi schodmi vystúpiš k vchodu do katedrály, ktorá je ako nejaká bašta osmohranná. Okolo nej bol peripter — stĺporadie, no dnes už len dakoľko stĺpov vidíš na pôvodnom mieste. Sú šesť metrov vysoké, granitové, z jedného kusa. Už vonkajšok stavby akoby ťa chcel pripraviť na grandióznosť vnútornej čiastky. Múr tejto stavby je práca dôkladná, hrúbka múru obnáša tri metre; stavaný je z vápenca, a síce z balvanov vápenca, spojených cementom. Vápenec, pravda, očernel za tých tisícpäťsto rokov. Okolo vnútornej steny, ktorá ide do kruhu a má skoro celou šírkou múru vysekané vyhĺbeniny, počtom osem — postavené je osem stĺpov okolo deväť metrov vysokých. Na nich spočíva múr, z ktorého sa dvíha druhé poschodie na ôsmich stĺpoch, vysokých skoro päť metrov. Z nich sa dvíha okrúhla kupola, vyvedená z tehál, ktorá pokrýva celý tento čarodejný svet.

Takto vyzeralo kedysi mauzóleum mocného imperátora dŕžavy rímskej, tu nariadil, aby spočívali kosti jeho. Mauzóleum bolo premenené v chrám Nanebevzatia Panny Márie, kam pochovali a preniesli zo Solina mŕtve telá sv. Dujeho a Stanislava.^[48] Sv. Duje bol prvý kresťanský biskup v Soline a podstúpil, ako i Sv. Stanislav, smrť mučedlnícku. Tomu, že ho pretvorili v kresťanský chrám, môže ďakovať, že nebol zničený ako druhé čiastky veľkolepého paláca. Tomu má ďakovať i to, že nebol v pôvodnej podobe udržaný, ale že za celé tisícročie na ňom mali čo poprávať, pristavovať, prebíjať dvere i obloky, až spravili z neho niečo cele iného, než pôvodne bol — až ho vyzliekli z jeho jednoduchého majestátu. Až konečne v tomto storočí prestali ho preinačovať. Keďže bol vnútri i von porušený, veža tiež na spadnutie, vláda sa konečne rozhodla, že ho reštauruje v pôvodnom štýle a spôsobe. Plán vypracoval profesor Hauser, na prácu dozeral splitský majster Perišić.^[49] Práca táto trvala iba päť rokov.

Výplod tejto renovácie je to, že je chrám dnu celý strakatý. Na starom, čiernom múre sú renovácie biele, majstersky vyvedené. Stavba vzdor týmto bielym záplatám je veľkolepá, pôsobí jednoduchosťou, harmóniou i veľkosťou — my stojíme hlboko zamyslení pred veľkosťou, bohatstvom, umením starej slávy rímskej a ťažko nám si predstaviť, akými to strojmi disponovali vtedajší stavitelia, dvíhajúc celé balvany kresaného kameňa na múry do značnej výšky.

Kanceľ, oltáre — všetko práce umelecky vyvedené: ale sama sebou sa natíska myšlienka, že tu nestoja na svojom mieste. Rušia svojou nádherou, zlatom a bohatou výzdobou jednoduchú harmóniu celku.

K chrámu v trinástom storočí začali stavať vežu, a po mnohých príhodách a nehodách stavajú ju až dodnes, keď najprv jej spodok, dosť porušený, zreštaurovali. Aby sa nezrútila, lebo bola v jedny časy na spadnutie, majster Perišić ju podoprel lešením, ktoré vyviedol od marca do septembra. Samo toto lešenie je monumentálna stavba, vyvedená z brvien a hriad s neobyčajnou eleganciou a tak pevná, že môže vzdorovať tuhým vetrom, aké tu panujú. Páni stavitelia z Pešti mohli by sa všeličomu naučiť od jednoduchého paliera splitského. Lešením, ktoré vedie okolo veže dohora, dostali sme sa pohodlne nad kupolu katedrály, prezerajúc cestou stĺpy, výklenky, obloky, rezbársku i kamenársku prácu, akej často sa netrafí vidieť. Veža ešte nenie hotová — chybí na nej jedno poschodie i kupola. No i táto kurtavá je tak vysoká, že celé mesto leží ti akoby pod nohami. Nepotrebuješ ani plánu — z videnia si môžeš utvoriť pojem o veľkoleposti Diokleciánovho palácu. Peristyl, dnes plokata^[50] sv. Dujeho, je stredisko paláca. Múry paláca dva metre hrubé vo štvorhrane zapásali plochu tridsaťosemtisíc štvorcových metrov. Na tejto ploche, teda vo vnútornosti paláca, leží celé Staré mesto, so všetkými domami, kostolmi, kláštormi, ulicami a uličkami. V niektorej dvorane nachodia sa i po dva domce. Dakde vidíš zo starého múru vyčnievať komín a z neho sa vinie modrý dym. Na iných miestach staré múry sú už dávno zrovnané so zemou.

Do paláca viedli štyri brány — z každej strany po jednej. Medzi sebou boli spojené ulicami. V centre sa nachodil peristyl,^[51] z neho sa vchodilo do vestibulu, z tohto do átria a z átria do dvorán a izieb imperátora. Jeho dom bol zo strany morskej, s výhľadom na krásnu Splitskú zátoku. Z jednej strany peristyla bolo vystavené mauzóleum, z pravej strany zas dvorský chrám, venovaný Eskulapovi, alebo, ako druhí tvrdia, Jupiterovi.^[52] Z tohoto dvorného chrámu je dnes baptistérium, no ešte i dnes vidí sa dnu pozostatok pohanského oltára. Všetky ostatné čiastky paláca obsadla cisárova družina: vojsko, priatelia, šaškovia, remeselníci, otroci — v jednej čiastke zariadil továrne na súkno, v ktorých vraj nadzerala jeho mater, Dioklea.

Palác by nebol hoden nič, keby nebolo dobrej vody v ňom. Tú dal doviesť spod vrchu Mosora, deväť kilometrov vzdialeného, akvaduktmi,^[53] ktoré stoja dodnes, a nielen že stoja, ale po zreštaurovaní slúžia i dnes Splitu na dovážanie pitnej vody. Benátčania, ktorí nedržia mnoho na vodu a čistotu, nemohli si vysvetliť, načo ju dal doviesť Dioklecián v takom množstve do svojho paláca: vymysleli si teda pohádku, že vraj na to, aby mal vždy naporúdzi čerstvé pstruhy…