ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Richtárka sa veľmi zadivila, že sa Jurko tak včas vracia z oračky. Ani nešiel popri koňoch, sedí na ornom vozíku. Kone ešte vypriahol, ale nezdolie už zaviesť ich do stajne. Pustil ich do dvora. Je veľmi slabý. Ako vstúpil do izby, hodil sa na lavicu. Údy ako olovo — dopadol na ňu sťa snop.

„Ja som chorý,“ ozval sa hlasom, akoby sa ozýval spod zeme. I brada sa mu kýva, zuby hrkotajú. Eva sa desí. Veď ledva ho poznáva. Richtárka mu kladie ruku na čelo — je studené, vlhké sťa mramor. Mlčí, slová jej primrzli na ústach.

„Bože, predsa nás to neobišlo!“ vzdychá sama sebe.

„Čo mu je?“ pýta sa Eva, dotískajúc sa k nej. Čaká odpoveď s divokou zvedavosťou.

„Nič!“ odsekla jej mať surovo. „Nemusíš hneď myslieť bohviečo. Všetko bude dobre.“

Dobre padne také surové slovo i prísny pohľad, keď srdce zmiera úzkosťou. Zalomila rukami a ide k stolu.

Richtárka nezaháľa, uložila ho do postele. Aký je zmenený! Pery belasé, oči vpadnuté, nik by neriekol, že to on.

Richtár sa zhrozil. Videl moc chorých, všetko takto vyzerali. Evka z otcovej tváre sa presvedčila, že ju neklamala predtucha. On pristúpil k posteli, vložil ruku chorému na čelo a s pohnutím pozerá mu do tváre. Chcel by povedať dačo, ale prsia akoby obruč stiahla a tlačila. „A ti je nie lepšie?“ pýta sa hlasom akýmsi hlbokým.

„Horký!“ hodil rukou, ktorá klesla nevládne na perinu. „Veľká ťarcha okolo srdca — a zima!“

Šiel k stolu a pristúpil k Evke. Zodvihol jej hlavu spomedzi dlaní a hľadí jej vážne do tváre. „Nie — neplač… Je mu ešte horšie, keď ťa vidí plakať.“

„Bože, Bože, čo budeme robiť!“ vzdychá pred ženou v kuchyni. „Kto by sa bol nazdal…“

„Poručenobohu,“ odpovedá ona. Už sa spamätala. Parí ovos a obkladá ho, dáva mu kvapky. Vie, čo treba robiť a robota chráni ju od zúfania.

Choroba vypukla celou silou. Ťažko pozerať na chorého. Dýchal tak ťažko, akoby centy ležali na ňom.

„Ja umriem,“ vzdychá, „ja umriem!“

„Ach, ba!“ vysmieva ho richtárka. „Trochu si prechladol. Najtiaž sa zohriať.“

Eva je v komore. Nemôže sa dívať na to, čo sa v izbe robí. ,Ako to len mohlo prísť!‘ vzdychá, hodiac sa tvárou na periny. ,I na nás, i na nás!‘ Naučila sa dúfať, že ich obíde. ,Ako sa máme radi — ale takto sa skončí naša láska? Ako to môže byť?‘ Jej sa vôbec zdá, že láska sa nedá roztrhať. Načo je svet, ak ich láska má minúť! Ako on môže zomrieť, kým ho ona rada? Načo je v nej ten mohutný cit, keď ten by mohol zhynúť, na ktorého je pripútaný? Zdá sa jej hriechom myslieť na jeho smrť. Čo všetci pomrú, on nie.

Prišla noc tichá, ale tmavá. Richtárka pradie nad chorým, aby ju sen nezašiel. Od kozuba sa ozýva chrápanie. Richtár sa vyvalil na lavicu, že po polnoci vstane a zamení ženu. Chorý leží nepohnute, už sa rozohrial. Iba si čosi šepce. Pozerá na ňu očima vpadnutými.

,Neumrie,‘ teší sa richtárka. ,Ešte dosť veselo hľadí.‘ Sklonila sa k nemu a pýta sa: „Ako ti je?“

„Dobre u vás — dobre,“ odpovedá. „A nejdete spať?“

„Ale my?“ usmieva sa ona. „Ako by sme šli. Len sa utíš, azda zdriemneš.“

Chorý sa obzerá po izbe.

„A kde je otec? A vie, v čom som?“

„Odkázali sme mu, ale neprišiel.“

„A kde je?“

„Šiel vraj kdesi. Ešte neprišiel.“

Chorý sa odvrátil a zakryl si tvár. Čuť, že plače.

„Zase peniaze. Zas len peniaze!“

„Ale — to si len myslíš. Príde zajtra…“

„Nepríde. Ja viem.“

Utíšil sa; richtárka sa nazdáva, že zaspal.

„A Eva?“ pýta sa po dlhej chvíli.

„V komore je. Ísť po ňu?“

„Keď spí.“

„Nespí ešte — oj, nie.“ Richtárka cigáni. Sama ju vyhnala spať a teraz ju beží zobudiť. Ale budiť ju netreba. Eva nespala.

Chytro sa obliekla a pristúpila k posteli. On hľadí na ňu pozorne. Kýva hlavou, akoby chcel prisvedčiť na dačo. „Neplač — nie,“ vraví vľúdne. „Podaj mi ruku — tak. A neplač.“

Jeho zlomené oko, studená ruka svedčia, že života tu namále. Zakryla si tvár zásterou, ale neplače. Nazerá do akéhosi iného sveta, druhého, ako ktorému žila a ktorý sa pred ňou otvára. Niet v ňom miesta jej snom, ani jej nádejam… Letiaci čas akoby ju ovieval peruťami. Pred ňou obraz, na aký nebola pripravená. Zdá sa jej, že blíži sa čosi neúprosného… Ešte nie je rozhodnuté, ale teraz sa ide zvrátiť osud na tú stranu, alebo na inú. Ako sa zvráti? Akí boli len včera istí! A dnes už celá veľká budúcnosť kníše sa na ostrí ihly. Ak sa zrúti tá veľkolepá budova? Veď trámy už praštia, steny pukajú. Vydrží, zastane — zhrmí a nezostane nič, iba stĺp prachu?

Zaplakala náruživo a zaryla tvár na jeho prsia.

„Nie, nie,“ hladí ju nežne po hlave. „Ak musí byť — darmo. Dobre i tam.“

„Ako to len môžeš, Jurko!“ vykríkla premožená bôľom. „Ako len môžeš tak hovoriť?“

Nevládze sa opanovať, uteká do komory. Plače usedavo, nie nad ním, ale nad jeho rečou. Či by povedal, že i „tam“ je dobre, keby ju mal rád? Už ju nemá rád!

V trapiech pominula noc. Tam v izbe zápasil mladý život so smrťou. Každú chvíľu mohla zhasnúť iskierka — veď už iba iskierka tleje v tej hrudi. No mladé telo bojuje udatne ako vojak. O každú piaď ide tuhý zápas. A v komore zápas podobný. Eva plače nad láskou zničenou. Veď v ňom láska podľahla prv ako telo. Zabudol na ňu, na všetko, čo bolo. Či spomenul lásku len slovom? Jej cit sa vzpiera takej dobrovoľnej smrti; chce žiť, rozrastať sa, veľadiť. Netušila veru, že láska má i také hlbočiny a na ich dne toľko múk. Čo choroba! Ona nedala by sa zlomiť. Keby to prišlo na ňu a videla jeho pri sebe — nikdy by neuznala, že láska je skončená. Držala by sa jej, zvíťazila by s ňou.

A on! Púšťa ju pri prvom náraze a naťahuje ruku za čímsi novým. Oj, uňho nieto tej lásky, čo u nej. Nebolo nikdy!

S pomútenou hlavou vstala ráno a tmolí sa po dome. Do izby nenazrie. Nie, že sa choroby bojí, nie — veď čoho sa ešte môže báť? Bojí sa pozrieť naňho, na trosky svojich snov a nádejí.

Mať netuší, čo sa robí s dcérou. Do kuchyne prišiel k nim i richtár.

„Čo si mi dala zaspať?“ vytýka jej. „Mal som vstať po polnoci, a spím do vidna.“

„Spal skoro celú noc, i ja som driemala. Ale nad ránom ho pochytilo. Neborák — vieš, čo bolo prvé slovo?“

„Nuž!“

Eva čaká chtive. Keby ona! To slovo rozhodne nad jej osudom. Ak spomenul ju, vie, čo to značí…

„Či je nie tu otec,“ odpovedá richtárka.

Eva sa oprela o dvercia a rozpáleným zrakom díva sa na mater.

„Toho darmo čaká,“ vzdychol richtár. „Ten oplakáva peniaze, čo u Mojžiša prepadli. Od hajtmana odkázal, že nepríde, čo cestu dukátmi vyložím.“

,A toho volá! To mu je prvá žiadosť,‘ myslí si Evka. „Mňa potom nevolal?“ pýta sa matere.

„Iné ten má starosti,“ odvrkla jej s výčitkou. „Včera si nad ním plakala, chorí to neradi. Chorým len veselú tvár; keď vidí plakať, iba sa zľakne, že je zle.“

,Otca volal — otca!‘ zúfa v komore. ,Ten mu je prednejší. Na mňa nepomyslí. A ako hovorieval, čo som mu ja…‘

Hnátik prišiel do richtárov, lebo s chorým je zle a zle. Eva zabudla na vlastný bôľ, čuje z izby ťažké stony chorého. Veľká ťažoba od žalúdka — a sotva sa žalúdok sprostí ťarchy, zase smäd neuhasiiteľný. Nemá chvíľky spokojnej, i skladať ho treba každú chvíľu. Eva nosí čerstvú vodu a žasne, keď je zas krčah prázdny. Hnátik a Lukáč udomácnili sa úplne. I dom už páchne od nich cesnakom, borovičkou a tabakom. A čo divné, Eva sa im nevyhýba. Rada pozerá do ich tvárí, z ktorých sa nedala zahnať veselosť a smelosť ani takýmto úžasom. Nieto v tom rúhania — je to skôr zmužilosť a čistota svedomia.

Pán cholera-komisár je už inakší. Vstúpil ako obyčajne do izby a hľadí prekvapený na chorého. Prikladá fľašku k nosu a vťahuje zdravonosnú vôňu. Tá tvár medzi poduškami! To už hotový obraz smrti! Vysilenie. Spísal protokol, nedal ani koňa počastovať ovsom. Ani na Evku nepozrel — vyšvihol sa do sedla a letí o dedinu ďalej.

,Ba či ho zastihnem zajtra,‘ myslí si, zapaľujúc cigaru, lebo mu prišlo zle akosi. ,Veru sotva. Čo bude robiť tá čiernooká? Hm, ale zajtra nepojdem do izby. Protokol spíšem hockde vo dvore.‘

Pred večerom Evka vošla s vodou do izby. Chce ho vidieť ešte, ako vyzerá, ak by ho už nevidela.

„Budeš vody?“ pýta sa ho.

Prikývol.

Zabudla na všetko, čo ju mučí. Zabudla i na to, že to on, jej Juro. Vidí iba človeka, zničeného, zabitého. ,A na toho sa ja hnevám! Kde ten môže myslieť na mňa — veď ten nemôže už myslieť…‘ Keď sa napil, pozrel na ňu okom plným vďaky. Už i oko je zlomené, výraz nekonečnej slabosti zatisol všetko, čo mu kedysi dávalo ohňa, života. Ju i vďaka už blaží.

„Čo by sa ti tak žiadalo?“

„Choď preč…“

Odtíska ju od seba, čo slabá ruka stačí. Ostrý bôľ prerazil jej hruďou, sťaby jej srdce pukalo.

„Už ma nechceš ani vidieť! Toľme som ti protivná!“ vyčituje mu so slzami.

Jeho tvárou akoby bola mihla myšlienka. Pozerá na ňu, pohľad, ako býval kedysi… Poznala v ňom svojho Jura, jeho lásku. Srdce zaplesalo.

„Preč!“ hovorí ešte raz, odtískajúc ju. „Choroba mrzká — ja sa okúňam… Budem sa ti hnusiť“

Hľa, na čo stihne myslieť? Či to nie dôkaz nežnosti? Hanbí sa pred ňou; bojí sa, že sa jej zhnusí. Preto ju odháňa.

„Nie protivná!“ doložil tichým hlasom a krúti hlavou. I ruku položil na jej. „Ale otec — otca treba…“

Eva vyšla rozčúlená, nevediac, čo robí. ,Otca volá, otca! Ako ho doviesť? Prosí, a ja — ja neviem, ako… Bože, daj mi vnuknutie a neber mi ho — neber!‘

A medzitým on, za kým syn tak túži, nemyslí na syna. Je tiež chorý. Zožiera sa nad stratou.

Ešte za mladi si vzal do hlavy, že zbohatne. Videl, ako dobre boháčovi. Boháč má všetko. Bohatstvo, vládu, múdrosť, česť i pravdu a právo. Všetko za peniaze! Mal ciele, čo všetko vykoná, keď zbohatne. A čo s nimi? Padli, keď zbohatol. Zhŕňa peniaze kvôli peniazom. Peniaze sú cieľom… ,Len päťtisíc mať!‘ zatúžil najprv. A mal ich. ,Len desaťtisíc…‘ A tak potískal métu žiadosti vyššie a vyššie. Lakomosť rástla s bohatstvom, i prerastala ho. Iba závisti sa bál. Aby ju oddialil od seba, aby netušil nikto, čo je za boháč, nepožičiaval na svoje meno. Mal agentov, tí narábali s jeho grošom. Ináč opatrný, spustil sa slepo na túto chasu. Menovite na Mojžiša, ten bol najšikovnejší. Zarábal mu pekný groš, uspokojujúc ho úročkami. A hľa, práve ten ho previedol. Nie osemnásť stovák — omnoho viac tratí pri ňom. Sám sa okúňa povedať pravdu; bojí sa upozorniť ľud na svoje bohatstvo; i hanbí sa, že sa dal toľme podviesť.

Aký bol zničený, keď sa vrátil od neho. Nestratil iba peniaze, stratil i vieru v ľudí.

Bojí sa už všetkého. Ľaká sa každého šuchotu, že to zbojníci. Každý pozor mu je podozrivý. Veď je v dome sám a sám. Kto ho zastane? Ako ho mohol podoprieť richtár — a nie, ešte ho zamočil!

Nenávidí ho väčšmi než predtým. Protiví sa mu všetkým: životom, zásadami, nadovšetko ľahkomyseľnosťou pri peniazoch. A ten človek už siaha na jeho peniaze, keď svoje rozhádzal. Prečo pre iné odvábil mu syna? Chce ich vziať, rozsýpať plnou hrsťou. Jeho bohatstvo rozdrobiť, rozmrviť na kúsočky, odrobinky, z ktorých vyrástlo po toľkej práci! A keď nachádza odpor, aspoň sa pridá k jeho nepriateľom; dovoľuje, aby ho zbíjali bez pokuty…

A čo synovia? Nieto v nich potechy, sú proti nemu. Ani jeden neudal sa naňho. Sotva dorástli, už sa stavajú proti jeho zámerom. Staršieho vyhnal, urobil tulákom — dal mu pocítiť svoj hnev. Mladšieho tiež vyhnal, tiež ho chcel spraviť tulákom — richtár ho zastienil pred hnevom jeho… Zato chcel richtára potrestať, zničiť, vyhnať z gazdovstva. Vyplietol sa z jeho ruky a víťazí nad ním. Ach, ako ho nenávidí!

Tu čuje, že syn leží na choleru.

„Pán Boh ho tresce!“ zvolal v presvedčení. A nemyslí viac naň. Čo ho doň? Spastorčil sa, zhavranel — nechce kráčať v jeho koľaji. Načo mu je?

On má iné starosti, iné nádeje. Chce sa stať mužom Masliačkiným. Ona nenávidí richtárovcov, to ju ženie k nemu. Trúfa si väčšmi škodiť richtárovcom, keď bude Sýkorovou ženou. Na nešťastie museli svadbu odložiť na jeseň. Musí za ňou chodiť; bojí sa, že ju iná vôľa nadíde a nechá ho na ľade. Prikladá polienko za polienkom, aby hnev u nej nevyhasol.

I teraz je u nej. Sedia bez svetla, potme.

„Dáme im pokoj, beztoho je chorý a nevieme, ako sa choroba zvrtne.“

„Čo im vykonáte?“ rozosmiala sa zlostne. „Vyplatili, čo boli dlžní, majú pokoj. Oj, majú tí ešte zástupcov!“

„Kúpim obligátor od Straku. Čo dám tisícku — ale ich nevypustím! Kúpim…“

„Nič im nespravíte. Čo budete čo robiť, od nej sa vám nedá odpudiť. Už ho držia. I dobre im bude na svete, ak vyjde.“ Nemôže utajiť vzdych pri tých slovách. „Dobre, lebo sa majú radi. A to je nadovšetko.“ Tu sa zamyslela a konečne končí: „Na dakoho letí samá bieda — iný vie iba o šťastí. Povedzte, kedy prišlo na tých dačo? No teraz, teraz sa ukazovalo — a vyplietli sa!“

Nad dedinou zjavila sa žiara, vnikla oblokmi a hádže červenú záplavu o steny; sťa keď sa zore zapália.

„Čo je to?“ zvolal Sýkora. A za chvíľu dostal odpoveď.

„Horí — horí!“ čuť z ulice.

„To padne kdesi okolo vás,“ vraví ona dosť chladne.

„Môj dom — môj dom!“ Chytá sa za hlavu — nevidí, nečuje, beží ako bez ducha. Zimomriavky naskočili naň, zuby hrkocú. Strach dodáva nohám sily. Strach o peniaze. Ukrýva ich pred zlodejmi — nie v truhlách a armariách, ani v knižkách a biblii. Také schovánky zná už každý zlodej. On ich má na miestach, kde nikto by nehľadal peňazí. Na pôjde za rohmi a latami v začadených handričkách.

„Podpálili ma, podpálili!“ bedáka, utekajúc. „Chcú ma o všetko pripraviť.“

Vydýchol si. Chalupu našiel tichú, zahrúženú v tme. No nemá pokoja. Zaberá na pôjd sťa šuhaj osemnásťročný. Skrýše zná i potme. Spoza lát a rohov vyťahuje handričky. Je ich plný klobúk. Zišiel z pôjda, ide pred dom. Hľadá, kde je žiara — nevidno nič. Dedina je zase tmavá.

,Ach, ako som sa zľakol!‘ Srdce mu bije silne. Musí sa presvedčiť, že poklad je tu; celý, nedotknutý. Zapálil sviecu a vtiahol sa do tmavej komory. Rozkladá bankovky na hŕby. Iba teraz vidí, aký je ukonaný, ako ho strach načal. Kolená sa mu trasú, i ruky. ,Chvalabohu!‘ zložil ruky k vrelej modlitbe. ,Nechýba nič, všetko tu — peniaze i obligátory…‘

,Kde by ich dal — kde. Na také dáke miesto… Na pôjd už nie, oj, nie! Príde zlý človek, podpáli. Ani do izby nikde…‘ Pozdáva sa mu, že sypáreň je najlepší úkryt. ,Ak zhorí, zhorí iba strecha, cez sklepenie neprehorí. A je medzi stromovím. Zlodeji? Ozaj, tí môžu — nie je na očiach. Ach, čo vystojíš, ak máš dačo! Ale nie… Na dverách sú dva bľachy, železné futro…

Rozvážil chladne všetky okolnosti, rozhodol sa za sypáreň. Našiel miešok, vpratal doň: peniaze na spodok, obligátory navrch.

„Tak!“ obzerá si miešok, poťažkáva, nadhadzuje na dlani. Odomkol oba bľachy, dvere zavrčali, akoby sa vysmievali zlodejom. Do nosa bije vôňa dobre opatreného zbožia, ktorého sú plné škrine, rozostavené popri stenách.

Zaboril sa rukami do vlaňajšej pšenice. Obzrel sa ako zlodej, no sypáreň zavretá, nik ho nevidí… Vzal miešok a zaboril hlboko do pšenice.

„Tak!“ oddýchol si, chytiac sviecu do ruky. Svieti po kútoch, či niet nič podozrivého. Ťažké brvná, z ktorých je zrub i sklepenie, sú celé, nedotknuté. A železné futro na dverách odolá každému náporu. Ostatne nazrie tu i tu, či sa dakto nebude dobýjať, miešok tiež nenechá vždy na tom istom mieste. Zhasil svetlo, zamkol zámky, ťažké kľúče zavesil na remeň. Už ich viac beztoho nepopustí.

Vyšiel ešte pozavierať vráta. Popred dom ide akási žena.

„Kde to horelo?“ pýta sa jej.

„Nikde. To Kubíkovci pálili slamu vyše dediny.“

„Čo za slamu?“

„Umrel starý, nuž spod neho.“

„A načo?“

„Aby sa chorela spálila. Richtár, že slamu spáliť zakaždým.“

„Čo nevymyslia!“

„Veď hej. Aspoň keby to na osoh: ale čím ďalej, tým horšie.“

„I to bolo dobre. Aspoň som si ich zariadil. Môžem už spať bezpečne,“ myslí si, vchádzajúc do izby tmavej, studenej.