E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Dies irae

Dielo digitalizoval(i) Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Karol Šefranko, Lucia Kancírová, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 417 čitateľov



  • . . .
  • 6
  • 6
  • 7
  • . . .  spolu 10 kapitol
  • Zmenšiť
 

6

Darmo nosil kvapky náš Mojžiš, darmo núkal Jura polievkou, ktorú sama pani Karolína varila; darmo lial doň veľkonočnú borovičku; darmo ho obdaril mäkkou hlavnicou; všetko darmo.

Juro nepomyslel, že veľa ovsa i jačmeňa jest na koreni, že Mojžišovi spraví daromné trovy, ba že mu preriedi požehnanú famíliu. Juro, ako vždy, myslel i v chorobe hrozne málo a teraz už prestal načisto. Ako vyšla hviezda a Mojžiš zasadol so svojimi k šábesnému stolu, Juro bez rozmyslu odpratal sa na iný svet. Mojžiš iba zdúpnel, keď nadránom našiel osinuté mŕtve telo. Lukáč a Hnátik zmizli, nemajúc tu čo hľadať. Mojžiš beží k richtárovi, beží ktovie ku komu — nikto nechce mŕtve telo nikam presťahovať. Tam ležalo, kým Mišo a Paľo zhlobili truhlu.

Keď bola hotová, sám Mojžiš kládol do nej Jura. Lukáč a Hnátik sa prekryli kamsi. Divákov dosť, ale ani jeden nemá sa k ničomu. Ba so škodoradosťou hľadia, ako žid kladie do truhly kresťana.

„Ste vy kresťania!“ karhá ich Mojžiš. „Kresťana si neratujú, musí žid — takí kresťania!“

Bolí ho, že vymrel súcit zo srdca ľudu. Cíti sa opusteným, ozaj cudzím. „Ja si ho obriadim, sám, ja — židisko!“ kričí na ľud, čo sa prišiel dívať. „Ja ukážem, že mám srdce, nie kameň…“

Ani toto nepreniklo nikoho. Sám musel Jura prenášať, iba Mišo čo mu ho pomohol za nohy. I kone zapriahol a vyviezol truhlu do búdy na cmiteri. Viac mŕtvy ako živý vrátil sa domov.

Táto smrť nezdesila tak veľmi. Juro bol z cudzej dediny — udalosť sa nedotkla nikoho bližšie. Ale hneď sa rozhlásilo, že u Mojžiša zas ktosi ochorel. Sám richtár poslal k nemu Lukáča a Hnátika. Do krčmy viac nikto nevstúpil. Ani sa nevedelo určite, čo sa tam robí. Iba vše bolo počuť, že zas umrelo Mojžišovi dieťa a zase… Bolo ich veľa, jedno ako druhé. Na pohreb sa im nechodilo. Sám Mojžiš odvážal si ich nočnou hodinou do mesta, na cmiter vyvolených. Ale onedlho prišiel zákaz, že sa to nesmie stať viac. To ho zabolelo, ako každého Izraela bolí, keď ho hatia plniť ako svedčí zákon. Vo vlastnej záhrade dal kopať hroby a tie sa množili. Kto teraz videl Mojžiša, každý ho poľutoval.

Choroba zapratala sa i do dediny. Vystúpila prudko, ukrutne. Lukáč a Hnátik už nestačia všade. Do nakazených domov nejde nikto. A čo tam hľadať? Skoro každý chorý umrie. Rodinné zväzky sa uvoľnili. Každý myslí na seba, modlí sa o seba. Ja, egoizmus je to hrozný, kde beží o život!

I v Lomnici sa už vyzváňa skoro celý deň. Cholera-komisár dochádza každé ráno, je veselý a jarý. Iba nejedáva už vajíčka a nezanáša púhe pauzy do svojho denníka, ale naozajstné mená. Richtár je celý deň na nohách, nesmie sa ničoho štítiť. Roznáša kvapky, vodí doktorov po domoch. Práca ostatná zaviazla. Kopa nevybavených listín zapaduje prachom za richtárskym zrkadlom.

Ľudia by ani nevedeli, čo sa robí u susedov, lebo každý sedí doma a čaká, čaká… Ale Durduľa udržuje styky medzi domami. Chodí od domu k domu, lenže nešklbe husi. Kde gazdiná leží, tam riadi kuchyňu a sypáreň. Varí, smaží, škvarí sťa o fašiangoch — a najviac sama to i poje. Časy má zlaté. Kde sa zjaví, s radosťou ju vítajú. Je ona živý, pohyblivý pomník lepších časov, keď ľudia nebáli sa ľudí. Pritom sa choroby nebojí, ani smrti. Jej zmužilosť dáva i iným odvahy.

Pribehla i do richtárov.

„A ste zdraví všetci? Toto je pád, toto je pád!“ A vyratuje, kto ochorel v noci, kto umrel, i kto umrie. Vie i to! „Toto už akoby sa blížil súdny deň. Bože Hospodine, v tom sme ešte neboli! A ešte sme nie dobrí. Včera bol Svorčík u Sýkoru. Mal dva pohreby a i žena leží a tiež pôjde. Pýtal si dvadsať striebra. Či mu ich dal? Ani babky — nič! Musel mu jalovicu došikovať za ne. Hodna bola štyridsať: ale kde ju predáš, keď sú jarmoky zapreté. Jalovica ako lasica — dvadsať striebra. To je úžerník! Stehlíčka šla si požičať mieru jačmeňa. On ho má ešte lanský. Mentieku dievkinu musela mu doniesť do zálohu a na Všechsvätých vrátiť dve miery. Povedzte: má ten Boha pri sebe?“

Richtárka neodpovedá.

„Boh i jeho nájde,“ pokračuje Durduľa. „Oj, nemysli — nájde! A viete, že chodí k Masliačke?“ Nahla sa jej k uchu, bárs nikto ich nemohol počuť. „Ako prestal váš, začal on. Deň po deň. Zobrať sa vraj idú. Ona sa vraj i sľúbila — pomyslite si! Nie je to hriech v takomto navštívení?“

Richtárka sa musí smiať, voľky-nevoľky. Už jej neverí. Skúsila, že Durduľa často primálo vie, často zas priveľa. Ale prišiel Jurko a ten všetko potvrdil.

„Ja som už nadobre odišiel. I tak by ma to už nebolo minulo. Alebo vraj vziať Masliačku, alebo ísť. ,Pakuj mi z domu a povedz im, nech richtujú Masliačke peniaze.‘ Tak som tu.“

„Ako ťa môže nútiť k Masliačke?“ diví sa richtárka.

„Rozmyslel si on. To len aby ma vyprášil z domu. Poradili sa, ako ma preháňať. Keď som nepristal, hneď mi vedel povedať, že on sa ide oženiť. Vidno, že sa radili o tom.“

Zasadla porada. Zostali na tom, že Jurko bude u nich, aspoň kým cholera minie.

„Ale čo urobíte, keď príde platiť? Bolo by u dakoho požičať.“

„Neviem, neviem, kto by ma teraz ratoval,“ krúti richtár hlavou.

„A tí vás chcú načať. Odpredať odpoly darmo všetko. Ako to dopustíme?“

Richtár napína rozum. Nejednu noc takto prerozmýšľal. Cesty zasekané. Na grunte je intabulácia,[20] ťažko sa hýbať. Žírovať dakto? V časoch, keď život visí na vlásku? Koho osloví na takú vec? Dačo odpredať? Kde, keď nieto jarmoku? „Poručenobohu,“ vzdychá, „ja viem, že On to tak chce…“

Jeho zúfalosť zronila všetkých. Iba Evka šepla čosi Jurkovi. Jurko sa pľasol do čela.

„To je pravda — a ja som nepomyslel na to.“

Zasadol si za stôl, kde obyčajne notáriuš sedáva, a napísal Janovi do Aradu nesmierny list. Mnoho roboty ho stojí ukladať literu k litere. I ruka bolí, i litery sú poprehadzované sťa radky nezručného kosca. Ale čo ako, z listu sa dá vybrať, že Jano má požičať richtárovi, vlastne Jurkovi šesťsto zlatých. Stálo v ňom všetko, čo sa ide stať.

„Len či bude mať toľko?“ stará sa richtárka.

„Ten pošle, čo i nemá.“

Nová nádej povstala. List zapečatili. Sám Jurko odniesol ho na poštu.

Neminulo päť dní, richtár dostal doručenie. Už sa ho toľme nezľakol. Verí, že peniaze iste prídu.

Medzitým hrobár Ďuro vykopal nejeden hrob. Sám nestačí, pomáha žena i deti. Tie, čo menšie, zabávajú sa v cmiteri na čerstvých hroboch. Zanedlho žena vystala. Je doma pri chorom dieťati. Ďuro len kope, chorí nečakajú, kým sa hrobár vyplače. Keď zomrelo prvé, sám šiel k tesárom kroz truhličky.

„Janko zomrel, maličký celkom. Nuž lepšie mu tam, ako nám tuná.“

„No, chlapca škoda,“ hovorí Paľo. Prechádzajú ho i smiechoty. „Chlapec sa sám pretlčie: nie ako dievča, sedieť pod pecou.“

„Mám ich ešte päť, chlapcov. Ani jeden! A dievčatá iba dve. A darmo si budeš vyberať. Za dievčaťom tak ľúto ako za chlapcom.“

„Ten nám dá roboty!“ vzdychol Paľo, keď Juro odišiel. „Cholera sa nevyprace tak chytro od nich.“

A mal pravdu. Ďuro bol ešte tri razy u nich, čím ďalej smutnejší. A už viac neprišiel. Zato dostavila sa ona. Ďuro bol na doske. Richtár nevie si rady. Nieto hrobárov! Chodí s pandúrom dom od domu, vyháňa chlapov z poriadky.

Pohreb Ďurov nebol nič slávnejší od iných. Pieseň, krátka modlitba — a už hrmia hrudy na truhle. Tu tichý, usedavý plač, tam nemý bôľ, vyschnuté oči, zas rozbúrené zúfalstvo — to je všetko. Aký zástup prevádzal by ho iným časom do hrobu! Dnes je tu, kto musí byť. Farár a učiteľ klonia hlavy k tichej modlitbe. Je im clivejšie ako indy. Pohreb Ďurov učí ich, že ani služobníci obecní a cirkevní nie sú vyňatí spod zákona.

Pán učiteľ zvlášte bude zle spať. Prepásol krásnu valedikciu. Aká utešená téma! Či nebol Ďuro druhý Tobiáš?[21] Tento pochovával v mor, Ďuro v choleru. Krásne by sa to dalo rozviesť. Ženy by plakali a naveky spomínali krásny karmen[22] Ďurov. Ale kde teraz valedikcia? Pohreb krátky, ľudu hŕstka. Krásna téma padla s Ďurom do hrobu a pán učiteľ sotva sa s ňou sníme.

I pán farár je smutný, hoc mu je to proti náture. Humor je udusený cholerou, iba tu i tu blysne iskrička spod popola. Idúc dolu cmiterom, vraví pánu učiteľovi: „Zle gazdujeme, pán brat, zle.“

„Ej, zle!“ prisviedča učiteľ. „Ono berieme tie štôly,[23] ako berieme; ale to je groš neužitočný. Ako gazda, keď pomelie zrno, čo bolo na siatie.“

„Veru tak. Krst, vádzky,[24] sobáš — to je u mňa štôla. Ale toto…“

„A plat od detí a ohlášky — to hej,“ doplňuje pán učiteľ. „Ale všetkých pochovať — kto pochová nás?“

„Hm, ak takto pôjdeme,“ nemôže pán farár zamlčať dobrý nápad, „ak takto pôjdeme, vygazdujeme ako ten Cigán. Ploty pálil a popol predával.“

V dedine tiež nečuť, len vzdychy. Iba u richtára majú záujem o bežné veci. Starosť, nebezpečie — to zahlušuje všetku inú biedu. A starosť je naliehavá. Osem dní minulo, čo list šiel do Aradu a odpoveď nechodí.

Evka sa obrátila na cholera-komisára, koľko dní treba, aby sa listy vymenili medzi Lomnicou a Aradom.

„Osem-desať,“ odpovedá komisár a usmieva sa. „Komuže tam? Frajerovi, čo?“

„Veru to!“

„Ej, ty, ty! Jedného ti málo — čo? Ak by jeden umrel, aby bol druhý!“

Richtárka nástojí dakde v okolí pohľadať peniaze. Bojí sa, že Arad ich nevytrhne.

„I s fiškálmi sa znáš, nemohol bys’ oprobovať?“

„Iba ak by Berg — ale i ten ťažko. Nuž zajtra pôjdem.“

„A ja s vami,“ hlási sa Jurko.

Zapriahli kone a vezú sa dolu dedinou. Tu sa richtár ohlási:

„Ohlásme sa u Mojžiša — ak by ten. Býva pri groši, interes berie veľký: ale na čas by pomohol.“

„Na toho sa nedržte. Peniaze má, ale drží s otcom. Všetko sa mi vidí, že gazdujú na jednu ruku. Možno on má otcove peniaze.“

Ale predsa sa ohlásili. Mojžiš je smutný a bledý. Zahrali mu slzy v očiach, ako ich videl. „Keď ste ma prišli navštíviť!“ Vidno, že teší ho to naozaj. „Každý nás obchodí. Ja som choleru zaplatil. Moje deti…“ A zakryl si tvár.

„Mojžiš, ja som prišiel k vám,“ začína richtár bez úvodu, „či by ste ma neratovali?“

Mojžiš pootvoril ústa, oči sliedia po izbe. Tu i tu zasiahnu richtára. „Karolín!“ volá na ženu, ktorá sa tmolí v druhej izbe. „Tu je pán richtár, dones veľkonočnej!“ Povedal to slovensky.

Vyšla židovka tučná a dosť pekná. Vlasy rozsypali by sa jej po pleciach, zaodeli by ju celú, keby ich nedržal vedno sieťkovaný čepiec. „Pekne vítam,“ vraví hosťom a ide za mriežky.

„Zratovať?“ vraví Mojžiš. „Ako by vás nezratoval? Ja dám za vás i toto.“ Pošklbol sa za kabát, teraz s golierom oddrapeným. „Ostatnú košeľu, richtárko!“

„Potreboval bych dáky groš, tak o týždeň…“

„Dievku vydať?“ A s úsmevom hľadí na Jurka. „Takého zaťa — to bude pár, bohuprisám!“ Tľapká ho po pleci. „I ja by bol mal zaťov, ale moje deti…“ Zamlčal a ukážuc na mriežky doložil šepky: „Pred ňou ani spomenúť. Plače furt… Dobre sa zišli. On hodný mládenec, ona chýrna robotnica.“

„Horký vydaj!“ pretrhol mu reč richtár. „Mám zaplatiť dlh. Okolo šesťsto.“

Mojžiš šibe očima sem-tam. Žena vyšla s fľašou i kalíškami. On jej vzal všetko z ruky, žmurkol, aby šla preč.

„No, vypime si, ak sa vám nehudí. To je nie cholera — nebojte sa. No — však dobrá? Trúnok veľmi poriadny. Švagor mi ju poslal z Trenčianskej. Ale šesť stovák, toľko nemám. Zo srdca vykrojiť, vďačne; ale toto…“ Gamby sa mu kyvocú, akoby si dačo šepkal. „A komu to platiť? Kto vás sužuje?“

„Masliačka.“

„Tá osoba neporiadna!“ vraví s opovržením. „Môže rada byť, že toto… A veľmi pýta?“

„Ide byť exekúcia.“

„Ajaj! To je osoba nemóresná — richtára takto. Ja som ju nikdy neuctil, lebo je neporiadna osoba. Ale toľko nemám. Teraz som vytrovený. Moje deti…“

„No len pohľadajte. U vás sa vždy nájde,“ zamiešal sa Jurko.

„A kde? V takéto časy! Toľko pohrebov! A kšeft stojí — grajciara som už nevidel. Odkiaľ? Ale vy dostanete — ojej, každý vďačne. Poriadny človek nájde kredit.“

„Darmo je,“ vzdychol richtár. „Jurko, poďme!“

„Ešte vypite! Prečo nechcete? Vari vás otrovím, vari neprajem?“

„Nie preto, ale…“

„To sa hneváte? Už vidím, že sa hneváte. Na moj dušu nemôžem. Nemám babky. No, vypite po jednom. Rozohreje vás… A tá stvora je mrzká, čo pýta v takýto čas!“

Richtár a Jurko si vysadli.

„Vidíte, ako ho otec naučil. Nepovedal som? Nebodaj obchodil už všetkých židov, i v meste.“

Richtár je zronený, nádej klesá, nečaká nič dobrého.

Keď zatiahli pod regál, na druhej strane zazreli Sýkoru. Šibol za bránu.

„Povedám, že zasekal cestu u všetkých židov,“ vraví Jurko.

Ale predsa len šli na tú púť. Berg bol vľúdny, ale peňazí nemá. Nech idú do sporiteľne, on sa vytrovil. A všade počuli tú istú nôtu. Mlčky idú po rínku, nemajú čo hovoriť. Prišli pred poštu.

„Napíš ty ešte jeden list do toho Aradu. Môžeš ho v regáli napísať.“ Vtom mu ktosi zastrel dlaňou oči. „Ktože si?“ pýta sa dosť nechutne.

„A čo tu robíte?“ Stál pred ním pandúr Števko. „Ja idem do Žabian, poďte. Do polovice pôjdeme pešky a potom na nohách.“

„To vás my odvezieme, voz je v regáli. Vysadneme, len list čo Jurko napíše.“

„Idem i ja. Vypijeme si, ak by nás tá cholera napopáckala.“

Jurko písal list a richtár so Števkom sedeli v druhom kúte. A richtár zdôveril sa Števkovi i popýtal, či by on nie. Už viac z obyčaje, nádeje nemal.

„A čo by nie!“ ozval sa Števko. „Bárs i o polnoci. Príďte si, mám ich na knižku.“ Tu sa trochu zaokúňal. „Richtárko, moja by trafila hundrať. Ono ona moc nerozkáže, ale aby sa jej zapchali ústa: dajte jej záhon pod štvrtník[25] ľanu. Keď počuje o ľane — za ľan sa dá i obesiť.“

„No!“ súhlasí richtár a stíska mu ruku i slzy sa mu tisnú do očí. „Jurko, peniaze máme! Števko, ako sa vám odslúžim!“

„Ale čo! Vy ste človek statočný a starý Sýkora je kľuk.[26] Tu pred synom to poviem. I do očí mu poviem, lebo je kľuk.“

Jurko mlčí.

Spiatočná cesta bola veľmi veselá. Richtár puká bičom, kone letia. Vyše mesta dohonili chlapa o čugani. Dlhé riedke vlasy poletujú pod klobúkom.

Jurko sa úporne díva nabok, do stráne zarastenej hlôžím a leštinou. Poznal otca. Ten zastal pri samom garáde, opiera sa o čugaňu, čakajúc, že voz prebehne popri ňom. Richtár stiahol liace, kone zastali. Jurko nechápe, čo to má byť.

„Sadnite si, švagre,“ zve ho richtár. A v tvári nieto stopy hnevu, ani rozhorčenia. Zabudol na krivdu, je šťastný — vybozkával by celý svet. „Sadnite si, miesta, ľaľa, dosť.“

Jurko hľadí si pod nohy, aby sa nestretol s očima otca. Bojí sa ich i nenávidí ich. Ale richtára ľúbi. Do ohňa by skočil zaňho.

„Ja zájdem i pešky.“ A plný nenávisti hľadí na voz. „Ja sa nevozievam. Nemusím sa ani teraz.“

„A čo som vám urobil?“ vyčituje mu richtár. Je i zahanbený i ľúto mu je.

„Vozte sa s ním. So mnou už nikdy!“ zodvihol ruku s čugaňou a hľadí na syna. A Jurko už neklopí zrak. Smelo, priamo sa meria s otcom. Krv mu búšila do tváre a divoká radosť dvíha mu prsia.

„Richtár, pohnite,“ vraví Števko. „Keď je mladý zať, nech vládze. Ja mladým zaťom, dom bych bol preskočil.“

Sýkora pokýval hlavou. „Ja neskáčem, ale chodiť vládzem. Len sa vozte, budete i pešky…“ Ešte volá čosi za nimi, ale voz prehlušil jeho hlas.

Jurkovi je zas voľnejšie. Čosi ho vábi obzrieť sa. Nemôže odolať. Hodil krátky pohľad za voz — popri ceste kráča nahrbený starec, opierajúc sa o čugaňu. Z pŕs sa mu vyrval ťažký vzdych. Oči zavlhli.

U richtára bola veľká radosť po takej novine. Ale i richtárka má novinu. Masliačka so Sýkorom boli vraj večer vo fare. Chceli sa zobrať bez ohlášok. Ale pán farár ich vraj vyctil. Jurko mlčal, je smutný, bárs nebezpečie minulo.

Nemohol sa zdržať, vyšiel na humno a oprel sa o stenu. Tam mu bolo tak sladko vyplakať sa.

„Čo ti je?“ čuje pri sebe známy hlas.

„Nič,“ odpovedá a chytá ju za ruku.

„Nepáči sa ti u nás?“

„Oj, keby nie vy, prišlo by mi zahynúť. Iného už nemám ma svete…“

„Ti je ľúto?“

„Komu by nebolo? Ani dobre mi nežičí.“

Vošla do dvora slúžka Mojžišova a obzerá sa.

„Čo je?“ volá na ňu Evka z humna.

„Ach, mladý pán ochoreli. Prišlo naponáhle na nich, nemáme nikoho.“

Richtára a Jurka ohromila táto zvesť. Kto je bezpečný ešte, keď i takí ochorejú! Richtár hneď šiel po Lukáča alebo po Hnátika.

Večer im zabúchal ktosi. Bol to Hnátik.

„Poďte k Mojžišovi. Zle je!“

„A čo, preboha?“

„Sýkora prišiel, kričí a kľaje, čo chráň Pane Bože. Vystíha akési peniaze.“

„Čo ja pomôžem?“ odvráva richtár. „Miešať sa medzi nich!“

„Nechoď, starý,“ odhovára ho žena. „Pán Boh vie, čo majú medzi sebou. Nech sa tam sporiadajú, ako vedia.“ Je rád, že i ona je tej mienky. Trudno mu ísť, ešte raz byť so starým. A konečne, vie, že tam nič dobrého nečaká naň. Iste nová omrzlosť.

„Ešte sa zle porobí,“ dohovára Hnátik. „Ja som zdravý a chlap, a bojím sa ho.“

Richtár predsa ide. Keby sa dačo pritrafilo, naň by padla zodpovednosť. Ohlásil i hajtmana, aby bola pomoc. Boli ešte len v pijarni, už čuli Sýkoru vykrikovať. Bol skoro zachrípnutý.

„Žide, daj mi peniaze! Kde sú moje peniaze?“

„Čo je to tu?“ pýta sa richtár.

„Ratujte nás, richtárko!“ prosí krčmárka. „Môj umiera — a tento takto! Idem zhynúť od ľaku.“

„Prekryl moje peniaze — schoval!“ kričí zas Sýkora. Hádam ani nevie, kto prišiel. Taký je rozčúlený. Z úst mu fŕkajú sliny, gamby sa potrhávajú. „Tuto mám obligátory.[27] Osemnásť stovák si požičal. A to sú moje peniaze!“ Šustí chumáčom nových i žltých papierov, rozhadzujúc rukami. Obrátil sa zas k chorému, ktorý leží horeznaky a díva sa do povaly. „Povedzte, Mojžiš, povedzte na spasenú dušu: nebolo ich toľko?“ Čaká, čo odpovie, no Mojžiš akoby mal oči pribité o poval. „Nečuješ, ty prekliaty, čo nepovieš…“

„Nerobte taký div!“ dohovára mu richtár, držiac ho za ruku a odťahujúc od postele.

„Tak ho, richtárko! Aj tak ho on zmárnil. Ach, môj muž…“

„Čo to robíte?“ vytýka richtár Sýkorovi.

Ten vari len teraz vidí, koho má pred sebou. Nevie, ako richtár prišiel; čo tu hľadá. Zas mu zastupuje cestu. Iste ho chce zas ukrátiť. Prichodí mu na um, čo sa stalo medzi nimi.

„A vy čo!“ stavia sa mu spurne. „Ja moje peniaze. Dom zrevidovať — i posteľ…“

„Ukradol ich?“

„Požičal som, požičal. Prosil ma,“ kričí so slzami. „Ako sa vláčil, ako vystíhal. Tu sú písma. Nabral, koľko mohol. A dnes — dnes… V gruntbuchu[28] všetko na nej — na tejto… Všetko prepísal a on nemá nič — ja na ľade… Čo mi je z nich?“ A drme papier a hádže rukami. „Načo sú mi, keď nemá nič? Peniaze — richtár, prosím vás, peniaze!“

Hlas mu zlyhal, zaliali ho slzy.

Richtár už chápe, čo sa porobilo. Jurko teda šípil dobre. Mojžiš úžerníčil na Sýkorových peniazoch. A keď nabral hodne na kredit, dal všetko prepísať na ženu. Nuž nič nového — bežná špekulácia. ,Tak vám treba za vašu pýchu!‘ chcel povedať starému. Čosi ho podkušiava, aby si šúchal ruky. Ale sa premohol, beztoho Sýkora by to nepochopil. Je zúfalý, zabudol na všetko iné.

„Čo som sa nautískal, naskývražil!“ narieka sťa dieťa, žaluje sa, nevie sám komu. Pozerá, či postriehne uňho iskru súcitu a hotovosť k činu. Richtár hľadí do zeme a mlčí. Jemu je to tak cudzie, ani si nevie vysvetliť bôľ Sýkorov.

„Poďme domov, dajme mu pokoj,“ ukazuje na chorého. „Ja neviem, čo máte medzi sebou. Dajte sa na súd.“

„Ach, richtárko môj!“ stíska mu ruky Karolína.

„Na súd!“ zvolal Sýkora divoko. „A ten umrie — nezostane nič. Čo mi zo súdu?“

Richtár pokrčil plecom. „Ja inej rady neviem.“

„Tak?“ zmeral ho Sýkora okom plným nenávisti. „Vy sa vyvŕšiť chcete — mňa znivočiť. Vás podplatili!“

Richtár ho schvátil poza päste, trhnutím zrazil ho, že kľakol na kolená. Žily mu navreli na čele. Držal ho pevne, že starý nemôže sa hnúť.

„Ak poviete slovo — na muškách pôjdete pred súd!“

Sýkora nevidel ešte richtára takto. Čosi mu mäkne v prsiach, rozlieva sa a chce ho zadusiť. Konečne slzy vstúpili do očí.

„Už som žobrák, vezmite i toto — všetko!“ A zhadzuje zo seba starú halenu, vyriedenú, že je ako sito.

„Hajtman, vyšikujte ho. Nech ide domov!“

Sýkora zlomený, vysilený vytackal sa z izby.

Richtár hľadel chvíľku oblokom do tmavej noci. Uvažuje, čo sa všetko stalo. Cíti uspokojenie. Koľko utrpel od neho — len preto, že nehabal peniaze. A hľa, vymohol sa mu z moci, i zrezal hodný rováš. Obzerá sa i na chorého a je ešte spokojnejší. Vykonal predsa len skutok dobrý, nech bola pohnútka akákoľvek: oslobodil chorého. Pristúpil k nemu a kladie mu ruku na prsia. „Akože vám je, Mojžiš?“

Mojžiš mlčí, iba čo pochytil ruku richtárovu a stíska mu ju vrele. I jeho živé, čierne oči sú upreté naň, akoby mu ďakovali, alebo sa s ním lúčili…

„Čo ako, hodný bol žid,“ usudzuje richtár, odchádzajúc. „Bol — bol; len či ešte bude!“

Druhý deň o tomto čase dostal i na tú otázku odpoveď. Mojžiš je pridelený k otcom…



[20] intabulácia (z lat.) — založenie nehnuteľného majetku zápisom do pozemkovej knihy

[21] Tobiáš — Kniha Tobiášova v Biblii

[22] karmen (lat.) — tu pohrebná pieseň

[23] štôla (z gr.) — odmena, poplatok za cirkevný úkon

[24] vádzky — úvod, t. j. cirkevný obrad uvedenia šestinedieľky do kostola na požehnanie

[25] štvrtník — merica, stará miera

[26] kľuk — zurvalec

[27] obligátor (z lat.) — dlžobný úpis

[28] gruntbuch (z nem.) — pozemková kniha




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.