ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva strávila noc bez sna, prehadzujúc sa na posteli. Dorážali k nej stony a výkriky chorého, ktorý mal noc ešte horšiu ako minulá. Aké to pre ňu muky! Akoby s každým stonom bola vyletela duša z tela uboleného. Nad ránom sa stíšil. Vyskočila z postele, ide do izby. Oči má zavreté, bojí sa prejsť tmavým pitvorom s očima otvorenýma; zdá sa jej, že duchovia nadzemskí sa v ňom tmolia. Vstúpila do izby, dych jej sekol…

Na posteli on, horeznačky s očima zatvorenými. Dve tmavé jamy škeria sa na ňu, sťaby boli vypité. Ruky popri tele, každá žilka označená belasým pásom. Obraz, skutočný obraz smrti. Mať sedí na lavici, má prisadnutú kúdeľ, ale nepradie. Opretá o stenu drieme s naklonenou hlavou. Eva hľadí na posteľ — hľadí, či nepostihne dáky pohyb, ktorý by svedčil o živote. Slzy jej zakrývajú zrak obláčkom. V tej tichosti hrobovej čosi puklo. Čajsi stôl.

Pristúpila k nemu, strežie, bo zdá sa jej, že teraz, teraz sa rozhodne… Predsa sa hruď ešte hýbe, nevyhasol z nej život. Mať sa navážila nabok; len-len že nestratila rovnováhu a nespadla. Strhne sa, oči spaním zmámené upiera na dcéru. Biela postava konca postele, vysoká, štíhla, bledá: tak si predstavuje dedinská povera smrť, že si chodí po chorých.

„Choď!“ kýva jej mať. „Spí — choď spať!“

Chorý otvoril oči, nespúšťa ich z nej. Nepoznáva ju.

„Otec?“ šepce viac sebe.

„A ma neznáš?“ naklonila sa mu skoro nad tvár.

Oči blúdia po jej tvári s akýmsi obdivom, sťaby chodili po nepovedomých miestach. Zastavujú sa na každom záhybe. Začínajú sa upamätúvať, sú trochu živšie.

„Eva!“ zašepkali pery. „Choď spať.“

Schvátila mu ruku, biednu a studenú. On zavrel oči. Vrátila sa do komory.

Ráno, keď jej slnce zasvietilo do komory, akási nová úfnosť zobudila sa v nej. Chorý leží bezvládny. Dopytuje sa tuho na otca. Nemyslela veru, že on otca tak ľúbi. Tak málo prezradzoval k nemu lásky a konečne i úcty.

,Dovediem ho, dovediem — a čo bych život dala za to.‘ Húta, vymýšľa spôsoby, ako by ho prehovorila najskôr. Vie, ako mať pochodila, keď bola uňho. Ona pôjde cestou inou — dlhou, obťažnejšou, ale istou…

Nepozorovane sa vytratila. Nezverila sa ani materi. Tá by jej iste nedovolila. Možno i nahnevala by sa. A ona je istá, že ak dačo, príchod otcov chorého uzdraví. Plán má odvážlivý, ale cieľ je hoden i takých obetí.

Masliačka žasla, keď videla vchádzať do dvora richtárovu dcéru.

Ešte nikdy neboli spolu, ich chodníčky sa nikdy nekrižovali. Stránili sa jedna druhej. Bočili od seba, ale viac z predsudku. Eva sa jej bojí: pred Zimovou dcérou nešiel veru nikto Masliačku vychvaľovať; čula na ňu samú hanu. Doma jej vôbec nespomínali, až donedávna. Krem toho, keď sa náhodou stretli, Masliačka nepozrela na ňu dáko vľúdne, takže Eva sa jej naozaj bojí.

I teraz ju víta pohľadom spurným. Ale predsa sa len mierni, sama nevie prečo. Snáď že vidí takú plachosť u hosťa, neistotu a nesmelosť. Nevidno ver’ na Zimovej dcére, že by prišla sem s nenávisťou, alebo opovržením. Takto sa nedrží, kto chce urážať.

„Čo si nám doniesla?“ pýta sa jej prívetivo, ako len môže. „Akože ťa volajú — Zuzka?“

„Eva…“

„Aha — Eva! Veď som zabudla. A ty si ešte nebola u nás. Mala bych ti darovať vajce.“ I usmiala sa, len aby rozohnala rozpaky u Evy.

„Ešte som nebola,“ odpovedá Evka hlasom stiesneným. „Nebolo tak po čo…“

„Veru! I zakazovali možno,“ na to Masliačka, hodiac na ňu okom.

„Mne nie. A kto?“

Masliačkino podozrenie odpadlo. Jej pohľad i hlas svedčil o úplnej úprimnosti.

„Hej, nebolo po čo. Máš pravdu, nebolo. Ba čo ťa sem teraz donieslo? Viem, že nie pletka.“

„Prišla som vás prosiť…“

„Prosiť!“ Toho slova nečakala. „A čo prosiť? Dlžní ste už nie; vyplatili ste, čo bolo. Už vás nemám v moci.“

„Oj, vy máte veľa v moci, keby to ja!“ Hľadí na ňu s obdivom i úctou. „Keď vy poviete starému… Keď poviete strýkovi Sýkorovie, aby šiel do nás pozrieť, čo sa mu so synom robí, ja viem, že vďačne slúchne.“

Masliačka sa zamyslela. Musí sa pozbierať, je prekvapená rečou i spôsobom jeho dcéry. Treba si pevne zastať, bo zdá sa, že pôda, na ktorej stála, začína sa otriasať. Ani nevie, čo odpovedať nanáhlo.

„A načo by tam bol?“ pýta sa po chvíli.

„Veď je to jeho syn!“ zvolala Eva a hľadí jej úprimne do očí. Bázeň i okúňavosť zmizli. „Srdce to rodičovi káže. Tam mu leží; ani sem, ani tam — čaká otca. Ako by sa potešil, keby ho zazrel! I vyzdravel by možno od radosti. A ak by i nevyzdravel,“ doložila tichším hlasom, „aspoň by spokojnejšie umrel…“

„Hm,“ diví sa Masliačka, pokyvujúc hlavou. „To za otcom toľme! A prečo odišiel od neho?“

„Ako by neodišiel, keď otec…“ Nie, z tejto strany nemožno, začne hneď z druhej. „Keby ste vedeli, aký je to kríž, keď idú vernú lásku trhať! Odišiel preto od neho, keď otec tak… Akože lásku roztrhneš — iba ak i srdce vydrapíš! A strýk tak chcel… Ale sme my vina? Veď možno i nám by bolo lepšie, keby sme sa neboli sňali. Mohlo nás minúť toto. Išla by, za koho by sa trafilo. Ale my už tak nemôžeme. A tu nás trhajú. Oj, keby ste vedeli!“

Masliačka sa díva v prekvapení na ňu. Ona, že to naduté dievča, horenos: a tu také úprimné. V rečiach i pohľade má čosi, čo ju veľmi dojíma.

„Viem, moja dievka — viem!“ odpovedá jej tichým hlasom. Ani tvár už nie je chladná, i oči pozerajú na Evku súcitne. „Oj, viem, ako je to — viem ja ešte viac. Kebys’ to zas vedela ty! Vás iba druhí čo trhajú, ale vy sa nedáte. Ale pováž si, keby sa on dal odtrhnúť, alebo keby zo svojej náuky… Nuž, keby si tak naraz vzal inú za ženu!“ Sňala oči z Evky a trochu sa odvrátila, i hlas sa zavlnil. „Inú by si vzal, teba by nechal: ale už nie takú, ako ťa našiel — ale bez venca. Rozumieš, čo je to? Bez poctivosti dievka! Ľudia ukazujú na teba, vysmievajú sa, nik nepoľutuje, každý zneváži… Ty sa ukrývaš, a len ako ukradomky prebehneš po ulici. Ani do kostola nejdeš — nemáš čo dať na hlavu. Veniec ti sňal, čepca ti nedal. To kebys’ vedela — to!“

Sklonila hlavu a mädlí si zásteru. Na hlase poznať, že city sú vzbúrené. Eva je ohlušená, vie na koho Masliačka cieli. Nemôže preriecť slova, akási tieseň padá na ňu.

„A ešte ti poviem čosi,“ pokračuje Masliačka, šuchnúc si zásterou po tvári. „To tiež nevieš ešte. Ty na potupu sveta sa ukrývaš a on oddatý je s druhou. Chodí si pyšno, má všade úctu, lebo priženil sa na bohatstvo. On je poctivý, iba ty, iba ty… Ani nepozrie na teba, keď ťa stretne; možno, keď ho nevidíš, spraví si posmech. Alebo ťa obíde, len aby ťa nevidel a zabudol na teba.“ Tu zase schýlila hlavu a mlčí. „A ona — ona!“ zvolala, pozrúc na Evku tým dávnym spôsobom. „Ako sa pýši, že je lepšia, že je poriadnejšia! V kostole si sadne do prvej lavice. Alebo ako uskočí, keď si máš ty sadnúť k nej!“

Eva hľadí na ňu s obdivom; vidno, že ozaj nechápe všetko, čo tu čuje. Je to tak nové! Vidí iba to, že každé slovo je pravda, že každé sa zrodilo v ťažkom kríži.

„Ty to nevieš, nevieš!“ A pozerá skúmavo na ňu. Chce ju snáď prezrieť — roztvoriť každý záhyb duše. A po dlhom mlčaní doložila: „Nech ťa Boh chráni, abys’ to kedy zvedela!“ I hľadí na ňu okom zaroseným, vľúdnym.

Eva je otrasená nielen týmto, ale i tým, čo v tieto dni zažila. Je vnímavejšou. Toto zakončenie hlboko ju dojalo. Sila neodolateľná núti ju vyplakať sa na prsiach tejto navštívenej ženy. Zložiť na ňu svoje stesky, žiale. Vrhla sa k nej náruživo a schvátila ju okolo hrdla.

„Čo ti je, dievča? Čo sa ti stalo?“

„Keď je mne tak ľúto, tak…“

Masliačka nemôže odolať. Vinie k prsiam rozbúreným Zimovo dieťa… Toto sa jej nikdy neprisnilo. A akosi jej je i voľno, ale i žiaľ. Prišli jej na um dávne roky, keď tiež bola takáto: neskúsená i čistá. Tiež hotová plakať za pletku, lebo nebolo veľkých príčin. A túli k sebe ten svoj obraz z dávnych rokov, čistý, nedotknutý.

„Keď som ťa vídala, vždy mi prišiel na um môj Janko, i všetko, všetko. Neraz mi šlo srdce puknúť, neraz som bola rozsrdená. Bála si sa ma — čo?“

„Keď ste vše tak pozreli!“

„Mať ťa nestrašila mnou?“

„Tá nikdy nespomnela. Keby mať vedela! Vy ste ako ona. Ja vás obe, obe…“ A pritisla svoje uslzené líce k Masliačkinmu.

Sedeli dlho bez slova. Sladko im takto vypočinúť si…

„No, a teraz, dievča, choď domov. Sýkoru pošlem; len neviem, či ma ešte slúchne. Ak nepríde, mne vinu nedávaj. Ja ho pošlem. Tak!“ Stisla jej tvár medzi obe dlane. „Veru som sa nenazdala, že sa takto poteším. Ako mi je ľahko!“ Keď ju vyprevadila na ulicu, ešte sa jej spýtala: „A prídeš ešte?“

„Oj, ja prídem.“

Keď zachodila za uhol susedovie domu, musela sa obzrieť. Veselý, jasný pohľad hodila k Masliačkiným vrátam. V nich stojí ona s tvárou červenou a utiera si oči. Usmiali sa jedna druhej.

Eva pozabudla na všetko, i na Jurka. Takej spokojnosti dávno necítila. Je akoby okúzlená.

Pred vrátami sa zastavila. Prichodí jej na um, čo sa dnes všetko stalo. Už nie je tá, čo odchodila z domu… Zdá sa jej, že medzi dnešným ránom a týmto okamihom leží dlhý vek, plný udalostí veselých i smutných; najviac smutných. Koľko prežila! Ako pozrie na otca? Či bude môcť tak, ako hľadievala? Pane Bože — ako ozaj pozrie naň? Či jej nevyčíta hneď z očí, čo ona všetko vie?

Vstúpila do dvora s veľkým strachom. On je tam — reparuje čosi na pluhu.

„Kde si bola?“ volá na ňu od práce.

Ona klopí oči — za svet by ich naň neuprela. Umrela by v tú minútu.

„No — čože to máš za chodníky?“ žartuje on, pristúpiac k nej. Chcel by ju rozveseliť. Ľúto mu jej, že toľko znáša pre Jurka. „Čože nepovieš? Ha?“ Drží ju za ruku a druhou rukou nadvihuje jej tvár. Hlboká červeň rozlieva sa po nej a horúčosť. Srdce zamiera strachom. „Ľaľa, ako sa zapálila. Kdeže si ozaj bola?“

„U Masliakov,“ šepla a z oka jej vypadla slza.

„U — u…“ Nedopovedal. Stojí bledý pred ňou. Pustil ju zaraz, vysadol mu pot na čelo.

„Ňaníčko, nehnevajte sa. Ja som šla…“

„Dobre. Choď k materi.“

Odvrátil sa. Nezazrela mu tváre. Splašená vbehla do kuchyne.

„Mamo, ja som bola u Masliakov!“ A pritúlila sa tesno k nej.

„Čo si to zmyslela! Keby zvedel otec!“

„Už vie.“

„I toto ešte — i toto!“ zhrozila sa mať.