ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo hľadala Eva u Masliačky?

To, čo prvý raz. Jurko tak túžil za otcom, každú chvíľu ho občakával, pri každom šuchote myslel, že to on a rozčúlený načúval, dvíhal sa a zas padal do perín a ľútostive vzdychal, že Eva nemohla sa už na to dívať a šla ešte raz k Masliačke upomenúť ju na sľub.

Richtár teraz už zvedel od dcéry, že Masliačka nenie na vine.

,Stalo sa, už sa neodstane. Ináč sa beztoho nemohlo stať.‘ Upokojuje sa ako každý, kto sa upokojiť musí.

I teraz sa pýta chorý Evky:

„Kde je otec?“

„Išiel siať — nemôže prísť. Bojí sa, že padnú suchá; tak sa ponáhľa.“ Takýmito výhovorkami ho musí častovať. Učí sa pomaly cigániť. Sprvu vymýšľala jednoduché výhovorky — teraz sa už chytá i zložitejších. Lebo sprvu ešte uveril, uspokojil sa i hlúpou výhovorkou — teraz je už nedôverčivý. Musí byť výhovorka veľmi súca, aby sa dal podviesť. A pritom všade jej podkladá zlé úmysly, vo všetkom ju upodozrieva.

„Hej, išiel!“ odpovedá celkom ako rozmaznané decko, so zvláštnym nosovým prízvukom. „Lebo ja neviem, že náš otec nesejava oziminu!“

„A ako by bol bez oziminy?“ pýta sa Evka. „Veď musí siať.“

„Ale iba spolovice. Do svojich zemí seje jarinu.“

Ozaj divné, že vzdor chlapectvu v daktorých veciach pamätá i takéto podrobnosti. Často prezradí veľký bystrozrak.

Hľadí naň bokom, v čom sa tak zmenil, či choroba nepostupuje. No on zbadal tento pohľad. Už ju upodozrieva, že mu čosi zatajila.

„Vy ma cigánite!“ zvolal prudko. „Nikdy pravdu, iba cigánstvo! Vy si mívate, že ja som blázon. Že ja uverím… Otcovi ste ani neodkázali. Nechcete ho pustiť — a ja na posteli… A kto ma to drží? Ideš! A to žíďa s kopýtkami zase si bradu olizuje. Poď sem, poď — ja ti zoženiem muchu…“

Trápne sú jej jeho blúznenia, ale ešte trápnejšie, keď sa dostavuje čisté vedomie. Hneď o otcovi. I v blúznení ho spomína. Eva už nenávidí starého pre toľkú ľahostajnosť.

A aké prekvapenie! Starý Sýkora ide k nim…

„Predsa je nie taký. Predsa má ešte citu!“ Beží proti nemu pod stenu. „Ľaľa, neborák, aký je zmenený!“

A ozaj je zmenený, a nešťastný! Čo by sa vedel vytúžiť, čo myslí — koľko srdu i bôľu i zúfalstva! No ústa sú nemé, len tvár a oči…

„Ach, keď ste len prišli!“ volá mu Evka. „My vás tak ťažko čakáme. Každú hodinu vás spomenieme desať ráz. Už sme si, že neprídete. A ono — chvalabohu!“

„Čo chvalabohu — čerta chvalabohu!“ zvolal divoko. „Vy ma čakáte?“ usmial sa zlostne.

„Od troch dní už naisto.“

„Čo — od troch dní!“ A tu sa zamyslel a oči mu zablysli. „Od troch dní. — Ako od zavčerajška večer — ha?“ A s celou duševnou silou zbiera myšlienky.

Ťažko ich pozbierať. Rozpŕchli sa, ako keď výstrel zhrmí nad kŕdľom poľných vrabcov. Málo chybí, že nerozpŕchnu sa naveky. Že neroztratili sa i s rozumom i zmyslami i životom… Ťažký úder dopadol naň, razom, nečakane. Zavčerom večer ešte všetky peniaze boli v jačmeni — do jačmeňa ich bol preložil — a teraz ani jačmeňa, ani peňazí. Neveril by sám sebe, keby z fundamentu nebola vyvalená skala. Zlodeji sa vkopali do sypárne. Vynosili jačmeň, s jačmeňom vzali i poklad. Iba dnes zvedel, včera ani pri sypárni nebol. Prvý raz zameškal svoj poklad navštíviť. Snáď už včera bol odvlečený.

Vybral sa k richtárovi. ,Keď si richtárom, tak hľadaj,‘ pomyslel si. Bežal bez rozváženia, ako stroj. Zabudol na syna, i všetko. Ale keď Eva vybehla proti nemu, uradovaná, že prišiel, zvláštne myšlienky skrsli v pomýlenej hlave.

„Spomínali ma, čakajú ma tri dni — prečo?“

Prišlo mu na um, čo všetko sa medzi nimi stalo. Syna mu odvábili, Mojžiša zastali, Masliačku odhovorili od neho — vo všetkom mu škodili. Ukázali mu, že sa nedajú, že ho pozavracajú. Mívali si, že pozlotky prijme syna do domu i s nevestou. Dali ho volať. A keď neprišiel, ktovie, či ho neprobovali prinútiť.

Drží sa tej myšlienky, ako sa chytá stebla, kto sa už topí. Verí, že peniaze nájde ukryté v armarii richtárskej.

„Nuž, čakali ste ma, čakali.“

„Kdeže nie!“ zvolala Evka.

„A richtár je doma?“

„Teraz vyšiel kdesi.“

„A včera bol doma. A zavčerom?“

„Ja neviem.“ Má pravdu. Otca nevidela od zavčerom rána. „Dnes oral.“

„Oral?“ pýta sa starý. „A kde?“

„Medzi jarky. Na horekoncovej.“

„Nuž niet ho doma. No — prebehni sa, dievča, poň, prebehni. Ja ho dočkám.“ A sadá si na prah pri dverách.

Evka nevie, či ona blaznie, a či starý.

„A nepôjdete do izby? Ten vás čaká. Toľme vás spomína!“

„Nuž bárs i do izby. Len utekaj. Zavolaj ho, zavolaj!“

Vošiel do izby. Bola v nej richtárka, ale ako ho zazrela, nepozrela naň. Bez slova odišla do kuchyne.

Obzerá sa po izbe, či by nevidel dačo. Dačo, čo by viedlo na stopu… Čo len kus plátenka z mieška, alebo dačo. No izba je ako indy. Ba nie. Posteľ je odpravená, na nej leží…

Prizerá sa mu tuho. Pohľad ten zahnal na chvíľu iné starosti. Veru sotva by ho poznal, keby ho videl takto inde.

„Chorý je — predsa je chorý,“ dumá. „Ja že len tak odkazujú…“

„A ste prišli, ňaňo?“ zvolal Juro, zodvihnúc hlavu, šťastný úsmev na tvári. „Keď ste len prišli! Ja že neprídete… Sadnite si tuto, k posteli, sadnite. V očiach sa mi mení.“

Otec slúchol. Sadol si na dlhú stolicu s operadlom, priloženú k posteli, aby chorý nevypadol.

„Ja som tak rád — lebo vidíte, mne bolo veľmi ťažko. Bolo mi neraz v noci, že už nedožijem do rána: taká slabosť! Ale ja len vždy: ešte si otca nevidel. Veru ťažko by bolo zomrieť…“

„Vidíš, synku, vidíš!“ vytýka starý. „A slúchať nechceš.“

„Veď by ja slúchal vo všetkom, ale ako som mohol! A keď ste mi lásku nepreukázali. Načo ste ma silili do takej veci?“

„Nuž rob si, ako vieš.“ I zmizlo mu z tváre, čo sa bolo usadilo na ňu. Čosi takého, čo Juro nikdy ešte nepobadal. Akoby nežnosť. Teraz obyčajná tvár — zachmúrená, starosťami zaujatá. Starosťami, ktoré ďaleko, ďaleko stoja od syna. „Ja som chcel dobre. Bol by si opatrený. A takto nič — žobrák naveky.“

„Ja radšej pri chudobe. Keby sme boli chudobní, bolo by lepšie.“

„Čo?“ diví sa starý. Takého slova ešte nepočul. „Čo je nad peniaze? Komu zavadzajú?“

„A nám hádam nie?“ Jurko hovorí ticho, ale s presvedčením. Veci, na ktoré myslel sto ráz, ale otcovi ešte nepovedal. „Keby sme boli v chudobe, neboli by sme žili tak… Veď viete, ako sme žili. Sťa cudzí! Vina boli peniaze. A z domu som musel vystúpiť — tiež len pre peniaze. Čo je na nich dobrého, keď toľko, toľko sa trpí pre ne! Ja si myslím, že peniaze sú vec vonkoncom nanič. Pre ne sa porobí najviac zlého na svete.“

„Načo by to povedal, takú vec!“ zavracia ho otec. Ináč by mu povedal, keby ho nevidel chorého. Takto predsa má ohľad. „Bez peňazí nič nemôžeš robiť, ani pohnúť. Čo krok — už peniaze. S peniazmi zájdeš kraj sveta a bude tvoje, čo sa ti zažiada. Ani do kostola nemôžeš ísť, ak nemáš grajciar na oferu. A kde by bol kostol i s farárom, keby nebolo peňazí? Zavýjali by sme ako vlci v horách, keby nie peniaze. Za ne ťa uctí každý. Dajú sa ti do známosti i takí, čo si ich nikdy nevidel. Každý ti dožičí, čo si zažiadaš, lebo sa ťa bojí. To je nie vec nanič, ale veľmi dobrá. Ja som nikoho nepočul, aby bol povedal: nechcem peňazí, nate ich, spáľte alebo zakopte. Každý povie: keby ich len bolo! Všetko baží za nimi, boháč i chudobný. Oj, čo sa nabiedime, nautískame, len aby ich bolo…“

Sklonil hlavu a zamlčal sa. Nemožno mu utlačiť pohnutie. Prišiel razom o to, o čom tak oduševnene hovorí. Hodil rukou a doložil:

„Keď ti len peniaze zavadzali, už ti nebudú. Nemám ani babky…“

„A?“ Chorý nemohol sa viac pýtať od prekvapenia.

„Ja — všetko šlo, všetko — ako keď vietor sfúkne. Ako páper, ako tráva v poli…“ Sklonil hlavu na operadlo. Celé telo sa šklbe, sťaby párali cezeň elektrické údery. Chorý dobíja doň otázkami, no on ho už nečuje. Len tu i tu vykradne sa ťažký vzdych zo stiesnenej hrude.

Richtár sa skoro vrátil. Celý dom sa vzbúril, keď počuli, čo sa stalo. Richtár je premenený. Richtárka skočila k posteli, chorý plače, šklbe si vlasy.

Starý zabudol na svoj kríž, synovo držanie ho prekvapuje.

„Vidíš!“ posmieva sa mu. „Prvej zle-nedobre na ne — teraz zase takto, že skapali.“

„Ja nie preto — oj, načo sú mi! Ale to, že zas len peniaze. Neboli by ste prišli, aby nie peniaze. Ja som vás toľme čakal a vy — pre peniaze!“

Starý hľadí naň spurne, nahnevaný.

Eva hľadí naň s výčitkou. ,Ani do izby nechcel vojsť.‘ Ale neopováži sa chorého ešte väčšmi rozbúriť.

„Na koho si myslíte?“ pýta sa richtár. „Nečujete nič?“

„Na koho? A ja viem? Každý vezme, keď stihne. Z dom na dom sa pôjde, nik sa neobíde. Ja ich musím nájsť, musím…“

„To zvoláme boženíkov. Každý v svojej ralej bude prezerať. Dievča, choď k hajtmanovi, nech ich zoženie. A kým prídu, choďte: prezerajte, poprehŕňajte všetko. Keď z dom na dom — začnime u richtára. Od hlavy ryba smrdí.“

Richtár chcel Sýkoru takto zavrátiť: netušil, že ten má podozrenie. A ten pochytil kľúče, duluje po truhliach, armariách, prehadzuje v izbe, kuchyni i komorách všetko. Ani pôjda nevynechal. Práve sa vrátil zo sypárne, keď sa boženíci poschodili.

„No, našli ste dačo?“ pýta sa ho richtár trpko.

„Hanba, posmech! Keby čo nešianala… Choďte mi ho z domu!“ kričí richtárka.

Sýkora dal najavo podozrenie proti richtárovi veľmi určite. Richtár rozložil vec boženíkom, prinútil ich, aby oni ešte raz predulovali celý dom. Richtár čaká v izbe na výsledok. Eva plače v komore a richtárka nadáva v kuchyni. Prehliadka skončila sa bez výsledku.

Keď vyšli na dvor, richtár pristúpil k Sýkorovi.

„Za toto sa budete zodpovedať!“ A päsť mu zodvihol nad hlavu.

„Ja som nepovedal na nikoho.“

„Ale viem, na koho padalo!“

Do tvrdej noci chodili po dedine. Nenašli nič podozrivého. I ťažko nájsť. Sýkorov jačmeň je len taký ako čí druhý. A u richtára vôbec jačmeňa nenašli. Podozrenie zostalo zase len na všetkých a na nikom.

Sýkoru už opustila i nádej, jediné, čo ho držalo. Čo má čakať? Krádež je oznámená i v slúžnovstve — ale čo bude za výsledok? Kde hľadať peniaze, keď sú jedny ako druhé a dajú sa prekryť?

Vošiel do domu tmavého, studeného.

„A čo teraz?“ pýta sa sám seba. „Čo budem robiť?“

Ťažko odpovedať. Húta, rozvažuje — no nevidí nič, čo by bolo robiť. Dosiaľ bola robota jediná: opatrovať peniaze. ,Čo budeš opatrovať, keď ich nemáš? Všetko skapalo — všetko!‘ Trhá si vlasy v zúfaní. ,Všetky starosti, všetka moja práca, moje mozole…‘

,Iba tvoje — naozaj tvoje? Cudzích nebolo?‘ pýta sa ho taký hlas, ktorého ešte nikdy nepočul prehovoriť. ,Bola to práca, ozaj práca, čo si ty robil? Ozajstné mozole?‘

Obzerá ruku, maká, hladí — skutočne mozole. Jeho práca teda; nie cudzia. On priložil k nej ruku.

,A u iných mozoľov niet? A nie sú ešte tvrdšie? A predsa nezhrnuli toľko bohatstva. Kde si ho vzal — kde?‘

,Šťastie,‘ teší sa on. ,Mne slúžilo, iným nie…‘

Ale taký hlas nedá sa umlčať, utíšiť, ani podkúpiť. Ukazuje mu, v čom záležala jeho „práca“. Úskoky, lesť, obchádzanie zákona, využitie slabostí ľudských, vykoristenie cudzieho nešťastia, zapredanie cti, statočnosti i viery — to je tá práca. Koľko sĺz sa ronilo preňho, koľko kliatby ho sprevádzalo, koľko nešťastia sa zrodilo, koľko úpadkov skrslo — všetko jeho prácou… Aby on mohol povedať, že má o päť, o desaťtisíc viac.

„Čo robiť teraz už, keď nemáš nič, keď si starý!“

„Začať znovu?“

Predstavil sa mu Sýkora mladý, plný sily, plný snov o bohatstve a šťastí. Robí, hrdlačí, utíska, skývraží, po troške sa vzmáha. Priúča sa remeslu — dorábať peniaze. Kupčí, klame, šudí, požičiava z úžery, berie úroky i prísevok i úrodu. Kupuje voly, dáva ich gazdom chudobným na príchovok a delí sa o prírastok. Zhŕňa sumy bez námahy. Šacuje každého, pozerá mu do vrecka, v nešťastí mu pomáha a potom už ho drží, derie z deviatej kože, cicia z neho krv a špiky. Načúva prosbám, hrozbám i kliatbam s úsmevom potupným, chladným, bez milosrdia a bázne. Čuje sa vystatovať: ,Rozlejte sa na kolomaž, blázni! Ja sa netrápim, mám peniaze…‘

Jesto ešte sily začať znovu — prejsť touto školou ešte raz?

,Kde sú tvoje peniaze — kde sú?‘ posmieva sa mu ten istý hlas. ,Čo si počneš — čo?‘

Sedí, hlava pochovaná v dlaniach. Začať znovu? V údoch slabosť, staroba vkradla sa do nich. ,Nie — nie!‘ odpovedá si sám. Začínať znovu už pozde. Keby bol mladší, aspoň štyridsaťročný — ja by ukázal! Len dvadsať rokov mladší…“

,Čo teda?‘ súri odpoveď ten neúprosný hlas. ,Akej roboty sa chytíš zajtra, pozajtre — keď už nie robiť peniaze?‘

Nevie sám. Nemá smeru, nemá cieľa. Čo bol jeho cieľ? Peniaze. Toho sa zrieka — čo mu bude cieľom? Nevie, nevidí, čoho sa chytiť.

,Načo si tu, načo!‘ kričí v ňom čosi hromovým hlasom. ,Nemáš tu čo robiť. Nezostalo z tvojej práce nič, iba slzy a kliatby. Tá ťa už bude sprevádzať.‘

Prežil noc takú, ktorá nemá konca; takú, že človek volá: „Svitaj, Bože, svitaj!“^[30] Takej noci ešte nemal. Býval i chorý, nemohol tiež spať, ale od bolesti. Čo je taká bolesť proti tomu, čo ho teraz morí? Hračka. I také noci boli, že pri zdraví nemohol usnúť: ale vtedy sa premýšľalo, koho zapliesť do siete, ako dorábať peniaze. Alebo duch lietal po nivách a živil sa nádejami. Ale dnešná noc — tá je iná.

Tu chorie duša, umiera. Nemá z čoho žiť a čomu žiť. Niet nádeje, niet cieľa…

Na svitaní vytratil sa z domu. Pustý je, mrzký, odporný ten dom — mučiareň! A vôbec svet čo je? Pustota, prázdnota. Alebo hniloba pod škrupinou. ,Ako je hrozne na tom svete — načo som ja tu?‘

Ide za humná, dedina sa mu bridí. Za humny vidí aspoň pole, hory-doly — tie nikomu neublížili ešte. ,Ľudia sú zbojníci, zlodeji,‘ hovorieval už dávno, a hľa, mal svätú pravdu.

Oproti kráča ženská, pod pazuchou motyku, na chrbte košík. Iste ide nakopať švábky na ráno. Na každé jedenie jej minie za ten košík: obsypaná je deťmi. I teraz vedie jedno za ruku, druhému celembá hlava z košíka. To je Stehlíčka. Sýkora ju dobre zná, len nedávno zratoval ju jačmeňom… Vidno, bojí sa ho; nedbala by ho obísť, ale už nemôže.

,Pane Bože,‘ myslí si on, ,načo je i toto na svete? Nebolo by jej lepšie, keby jej nebolo? Robí, hrdlačí a nemá nič; iba tú pätoru v dome. Dakedy nemá čo do úst položiť!‘

Keď došla k nemu, prihovoril sa jej. Bola prekvapená, že sa jej prihovára — a ešte otázka podivná:

„Povedz mi, ty, Zuza, načo si ty na svete?“

Zastala, díva sa naň a myslí: ,Pane Bože, ten sa zblaznel. Pre tie peniaze možno. Dobre — tak mu treba! Ale oči má takto ešte čisté, neponáša sa na blázna.‘

„Len povedz: ani neužiješ, ani peňazí nemáš. Načo si na svete?“

„A vy, Ondráš — vy mi povedzte.“

„Ja by povedal, keby vedel. Ale neviem od včerajška,“ hovorí akosi hrdo. „Preto sa spytujem, že azda ty mi povieš.“

Pustila motyku k nohám a rozhŕňa skalky, nahádzané pri chodníku.

„Viete, ja som si neraz pomyslela, načo som. I tak mi bolo, že by mi var’ bolo lepšie, keby ma nebolo. A neraz som i zhrešila, čo ma už radšej čert nevezme, že by už mala raz pokoj… Ale predsa je to nie tak, ako si mívame. Keď prišla táto chorela a Reháčka umrela na ňu a ostalo tých dvoje detí — taký drobizg, nebožiatka! — ja som sa preľakla. Kľakla som na kolená a Boha prosila, aby mi neskrátil života. Ja mám kŕdeľ detí. Kdeže by sa podeli bezo mňa? Nuž nato som ja na svete, tieto deti riadiť.“

„No, máš pekné deti. Tak si len choď a nakop tej švábočky. Ty by si zaslúžila duplovanú úrodu.“ A pobral sa chodníkom ďalej.

Žena postála a myslí si: ,Aký je nesvoj akýsi, tento Ondráš. Ešte sa mu stane dačo.‘

,Nuž tak,‘ húta Sýkora. ,Tá vie, prečo je tu. Tá má deti…‘

,Veď i ja ich mám!‘

,Ľaľa, ako som zabudol na ne!‘ smeje sa srdito. ,Čo mi je z nich? Riadiť ich už netreba. Pustili sa na vlastné krídla. Ako chytro sa to stalo! Ani neviem, kedy vyrástli, ako…‘

A blysla mu hlavou divná rozpomienka. Starší syn sa narodil. Žena zostala v dome, bola práve oračka, nemala čo robiť na poli. Tak okolo domu sa tmolila. A večer, keď vypriahol voly a vošiel do pitvora, začul detský plač. Aký to bol divný pocit! Taká radosť akási. Akoby bol dostal poklad. I žena mu akosi k srdcu väčšmi prirástla. Ako sa blaznel, keď ho vzal prvý raz na ruky!

Ale ďalej nepamätá nič zvláštneho. Nepamätá, že by bol fafrnka vysadil na kolená a nadhadzoval: hop, hop! Že by mu bol uplietol bič, že by ho bol učil šlabikovať v zamastenom šlabikári. Mal iných starostí!

,A čo mám z nich? Vari potechu?‘

Vyhnal ich z domu, sú nepodarenci. Nechceli sa podrobiť; nechceli vážiť, uctiť jeho cieľ, ktorému život venoval. Ešte sa vzpierali, robili napriek, spriahli sa s jeho nepriateľmi.

,A dieťa má slúchať otca i mater.‘

,Čo si chcel z nich vychovať?‘ pýta sa ho hlas neúprosný. ,Takých ako ty. Aby slúžili mamone a nevedeli na konci života, načo sú na svete. Žičíš im taký život? A nadovšetko: žičíš im takú noc ako dnešná?‘

Prisvedčiť nemá odvahy. Predvčerom bol by prisvedčil — ale po dnešnej noci…

,Ako si sa ukrivdil! Zabudnúť, že máš deti — neužiť radosti z nich! Nečuť ich prvé lalotanie, nepomáhať pri prvom kroku, nebaviť sa s ním, nešalieť s ním! Nevidieť, ako zázračne sa ten rozumček rozvíja. Koľko si ty prepásol!‘

,Už je darmo — stalo sa.‘

To jediné mu už zbýva na potechu i na ospravedlnenie. Žiaľ mu za tými časmi; žiaľ, že sa nevrátia. ,Keby sa to vrátilo — keby!‘ vzdychá, a predstavuje si, ako by to bolo. Vychovával by ich už, nedal im rásť ako stromom v pralese.

A ešte sa sťažoval, že sa neudali naň, že nerozumeli jeho snahám. ,Ako?‘ diví sa teraz, ,ako mohli, keď som ich neviedol k ničomu, nepoučil, nepovzbudil… Vari sami od seba? A za to som ich vyhnal z domu: za to, čo som sám zameškal…‘

Tuší on síce, že to bolo božie riadenie. To nedopustilo mu deti uviesť na cestu, na ktorú on zablúdil. To im dalo výchovu, akej by im otec nebol dal. A je to riadenie dobré. Čo by mal teraz zo synov, keby boli lakomí, keby nehľadeli iba na groš? Odhodili by sa ho, keby z neho nekynul osoh. Kdežto takto predsa snáď, predsa…

Áno, robil deťom osoh, že ich zanedbal. Ale čo by bol mohol z nich vychovať, keby ich bol viedol sám po pravej ceste! Aké schopnosti mohli v nich zakrpatieť, keď nemal ich kto rozvíjať…

No starý Sýkora mal by poľahčenie, keby zvedel, že nie iba on bol taký. Čo on zameškal, zameškáva tisíc a tisíc otcov. Lenže uňho to malo výsledok prajný, a u týchto opačne. Sýkorových synov vychovala dedina; vnukla im svoje staré názory o živote, Bohu a prírode; primitívne, ale sedliakovi dosť zodpovedajúce. Tisíc iných synov vychováva široký, cudzí svet; vnukáva im názory celkom prevrátené i nebezpečné. A otcovia to nechápu, neuznajú — dobrovoľne prenášajú svoju povinnosť i právo na púhu náhodu, prajnú alebo neprajnú. Zháknu sa až vtedy, keď sa ukáže, že syn nemá nič spoločného s otcom: že nasiakol celkom odchodnými zásadami.

,Kde sa to v ňom vzalo — veď ja som nebol taký!‘ rozmýšľa otec. ,Kde sa to priučil?‘ A dodáva s rozhorčením: ,Nezdarný syn, prašivá ovca!‘ S tým vec drží za vybavenú, ba drží sa za akéhosi mučedlníka. Akoby sa svetu vystatoval: ,Pozrite, ja som statočný, ale syna mám lumpa. Vidíte, ja som nie vina…‘ A svet ochotne prisvedčí:

,Pomery — pomery! Pravdu má — pomery sú také!‘

Veru pomery, strašné pomery! Ale tie nie sú tam, kde sa hľadajú. Tie „pomery“ sú v rodine…

,Čo v rodine!‘ kričí tamten otec. ,Moja rodina je príkladná. Od rána do večera sa trápim, abych ju živil čestne. Dá Boh, po smrti nebude ma rodina zle spomínať: zabezpečil som jej hmotný blahobyt…‘

A práve v tom názore je chyba. Honba za majetkom pripravuje otcov o čas, ktorý by mali venovať deťom. To je úkaz veľmi smutný. Urobia synov dedičmi domov, panstiev, kapitálov, a zabudli ich spraviť dedičmi ideí, presvedčenia, ktoré prechovávali.

,Eh, čo — chlapec — to vcicia do seba s mliekom materským,‘ tak hája svoju nedbalosť. ,Dobro pochádza z neba — samo sebou sa šíri, samo si nájde i zástancov. Ono samo si podmaní srdce našich detí…‘ Veru z neba, a z neba medzi iným dobrom pochádza i dobrá výchova…

Čo zanedbal otec, to už nahradí mamička. Neborká si myslí, že jej synátor je múdrosť, krása, dobrota v jednej osobe. Dieťa otvorí iba ústa, už mamička omdlieva: čo to za hlboká múdrosť! Tak mamičky nevychovávajú z nás ľudí, ale polobohov. Samá geniálnosť v detskej izbe. A v živote?

Teda nie vždy filipiku^[31] mladým. I starí zaslúžia — i starí…

,Keby boli ešte raz malí, keby!‘ vzdychá Sýkora.

,Oj, v deťoch je potecha, vždy,‘ šeptá mu kýsi hlas, ,i v odrastených. Aká radosť, keď syn urobí prvý krok samostatný! A keď šťastlive! Sťa keď vtáča púšťa prvý raz svoje mladé na krídla. A keď je už mužom celým, stará sa o ženu a deti! Aká radosť: brať jeho deti na kolená, zažívať s tými tie isté rozkoše, čo s ich rodičmi. Čo nad to krajšieho?‘

Oj, už by ich opatroval, vychovával, keby to teraz prišlo. Ale prepásol. Čo teraz?

,A ten, čo leží na smrteľnej posteli, čo tak túži za tebou. Ako včera sa tešil, kým nezvedel, žes’ neprišiel kvôli nemu. Čo nejdeš k nemu, keď túži za srdcom rodičovským?‘

,Keby vari šiel k nemu,‘ prisviedča si sám. I hreje ho čosi vo vychladnutom srdci. Skoro tak mu je ako vtedy, keď sa vrátil z oračky a našiel syna narodeného… Srdce túži napiť sa ešte raz tej potechy. Volá, plače, núti; výhovorky netrpí. A on ho slúcha, berie sa k domu richtárovmu.

Ale naraz zastal — nohy nechcú ďalej. ,Čo som to urobil!‘ bedáka a chytá sa za hlavu. ,Ja ta nemôžem ísť. Zas si bude myslieť, že kvôli peniazom. Čo sa naodkazovali — a ja… A včera čo som vykonal! Či mi ešte uverí?‘

A to ho mrzí a bolí práve tak ako strata pokladu. Ba väčšmi ho trápi. Lebo teraz ostatná nádej, ostatné steblo sa mu vymykáva z ruky.

,Čo som tašiel včera? A čo som nešiel zaraz, keď ochorel? Dnes by sedel pri ňom, netúlal by sa takto…‘

,Choď k nemu, choď — ešte ťa čaká. Možno viac ho už neuvidíš.‘

,Bože, ak mi zomrel! Ak ho nenájdem živého! Čo ja budem robiť?‘

Zachvátil ho väčší strach ako vtedy, keď sa zľakol ohňa. Beží k richtárovi presvedčiť sa, či syn žije, ukázať mu srdce otcovské. Na nikoho sa neobzerá, ide rovno do izby.

Syn leží, pri ňom sedí richtárka.

„Jurko, a žiješ ešte?“ pýta sa ho so strachom, kloniac sa nad neho.

Richtárka sa díva z kuchynských dvier. Diví sa, Sýkora je celý inakší. ,Ten človek sa premenil! Ba či je pri rozume ešte?‘

Syn sa díva do tej tváre citom obmäkčenej. Nepoznáva ho. Taký žil iba v jeho túžbach od tých čias, čo počal chodiť do richtárov. Taký žil v obrazoch, ktoré mu choroba predvádzala. V skutočnosti ho takého nikdy nevidel.

„A ste to vy?“ pýta sa hlasom stiesneným.

„Ja. Prišiel som ťa pozrieť. Ako ti je, či ti je lepšie…“

„Podajte mi ruku. I sníva sa mi dakedy takto — a ja vše neviem, čo je pravda a čo sen.“ Vzal jeho ruku do svojej a drží ju. Tvár sa mu vyjasnila. „To sa našli tie peniaze?“

„Tie sa už nenájdu!“

„Nebanujte. Ono ste sa natrápili — ale nebanujte. I peniaze budú!“

„Ja nebanujem — ale to, čo som včera urobil! Keby sa richtár nehneval!“

„Tak ste vy prišli ku mne! Veď som ja povedal, že prídete. Už mi je akosi lepšie — teraz už vyzdraviem.“

„A čo, keby sme my spolu!“ prihovára sa synovi. „Už peňazí nemám, ale chcel by s vami, deťmi… Ty si už tu, pri richtárovi — nuž dobre; ja už len Jana. Nech gazduje na otcovskom, keď je starší. Má vraj peniaze, nech si prestaví dom. Ja si vyriadim komoru. Tak som si rozvážil…“

Jurko sa díva na otca, pýta sa svojho rozumu, kde sa toto vzalo, takáto premena, také požehnanie. Chcel by mu vyčítať z tváre, koľko boja i múk stoja ho takéto slová. I bojí sa, že to iba sen alebo klam.

Richtárka vyšla do dvora k mužovi, za ňou i Evka.

„Choď pozrieť do izby, ten starý zase je tam. Akýsi je divný. Dačo mu nahudie, zas budeme mať s ním kríž ako včera večer. Plakal celú noc. Ešte ho do hrobu donesie. Ja by šla, ale ja by videla radšej toho s rožkami ako jeho…“

„No ak ja ta pôjdem — bohuprisám neviem… Aby nie ten chorý, včera by sa bolo zle porobilo. A už sa mi žlč dvíha…“

„Prosím vás, nerobte!“ prosí ho Evka, vešajúc sa mu na plece.

Hľadí na ňu; pamätá, čo preň trpela, ako sa prehrešil. ,Toto mi bude pokuta,‘ myslí si a ide do izby. Kráča odhodlane, i v tvári taká odhodlanosť. Eva sa bojí, že sa dačo tam stane; kráča za ním do izby. Richtárka sa postavila do kuchynských dverí.

Sýkora zbledol, keď zazrel richtára. Nadišla ho nová myšlienka. ,Už som i ja chudobný: či ozaj teraz on pristane? Ak šiel iba za grošom! Ak ma vyženie i so synom!‘

Trasie sa od strachu. Veď on nevie, že v inom človeku zazvučí kedy-tedy i struna jemnejšia. On u každého hľadá to, čo bolo jeho hriechom.

A väčší strach cíti pre včerajšok. Musí ho odprosiť. Ako ťažko stúpiť na tú cestu!

„Švagre,“ povstal ťažko pred richtárom a gamby sa mu trasú. „Ja som vám moc zlého… Od počiatku, i včera…“

Richtár pozerá udivený naňho a zase na Jurka. Jurko mu prisviedča hlavou.

„I mrzí ma,“ pokračuje starý, „i hanba mi je. A vaša žena tiež — keď som ju tak zaťal…“

Richtár mu podal ruku.

„Keď je tak, nuž ja zase poviem: akoby sa nebolo stalo. Nech nám Pán Boh pomáha!“

„A budeme rodina?“ pýta sa Sýkora pokorne.

„Ako Pán Boh dá — a títo tu,“ ukázal na Jurka a Evku, „ako sa tí zariadia.“

A u richtára je už pokoj i zovňajší, ale nadovšetko ten, ktorý nikto neodníme.