ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U richtárov je pokoj, tichá, skromná radosť. Srdce sa pritúlilo k srdcu — hotové do boja a k obetiam. Navonok je tak, ako bývalo, ale dnuká — tam je obnova. Len po veľkých otrasoch srdce je schopné takých radostí.

„A koľko sme jej dlžní?“ pýta sa richtárka o dakoľko dní. Dosiaľ o tom mlčala.

„Chcel som ti už dávno rozpovedať, ale sa odkladalo. Bolo ťažko, i hanba. Trúfal som, že uvediem to sám do poriadku, že ty ani nezvieš. Ale vieš, čo obec: počty mi zostali na hlave, ja som zaviazol.“ Zamlčal sa, ťažko sa mu premôcť. „To je trest od Boha, a to dá i na vás. Grunt bol čistý, máš na ňom machuľu. Pravdu mal tvoj otec — vieš, ako bránil!“

„Veď dlhy majú i iní…“

„Ale nás mohli minúť, mohli. Moja ľahkomyseľnosť — nič iné. Požičiaval som, obci dával.“

„Ja len: prečo od nej?“

„To je ten trest. Tri roky na Jozefa minulo, keď som padol do toho. Šiel som z jarmoku, predal som voly. V kapse bolo vyše dvoch stovák. Stavili sme sa na mýte. Ako, ako nie, peňazí som už nemal. Rozhlásiť, že mi zhynuli — hanbil som sa. Tak na nešťastie stretol som ju. Rozum zatemnený, zdôveril som sa — požičala.“

„A mne si tajil!“

„Tak veru. Dakedy sa zveriť radšej cudziemu. Povedám, od Boha! Potom som už vynášal stovku za stovkou, keď bolo treba. Iba keď toto prišlo.“

Zamyslel sa, díva sa na minulosť tú dávnu. Obracia tú knihu stránku za stránkou. Na jednej veľká machuľa. Nemožno ju zotrieť. A tak dlho zabúdal na ňu! Bol celkom ubezpečený, že machuľa je zahrobená.

„A je to moc?“ pýta sa nesmelo.

„Vyše päťsto.“

„Ja že viac!“ zvolala ako mile prekvapená. A ono nečakala toľkú sumu. „To ešte zdolieme…“ On sa chytil za hlavu, akoby chcel z nej vyhnať, čo ho súži. „Neber si to tak k srdcu. Naše gazdovstvo unesie…“

„Ale hanba to! Pošle exekúciu. Ja ako ja, ale dievka! Na nej sa to spráši. Sýkora zvie — oj, ten nemá citu!“

Ona sama tiež stŕpa, ale sa premáha.

„Veď i tebe sú dlžní. Peniaze šli na obec, a tá uzná. Nuž nie je to toľká hanba. A dievča,“ tu jej chcel zlyhať hlas, ale ona mu nedovolila, „to, ak mu je súdenô, poručenobohu. I druhé sa nevydali. Ale ešte je nie tak: povedz, koľko sa vydalo chudobnejších.“

V ten istý večer prišiel Jurko a s ním Eva, veľmi vyplakaná.

„Jurovi zakázali chodiť do nás.“ Viac už nemôže preriecť.

Richtár sedí zronený, hľadí na ženu, akoby vravel: ,Vidíš, či som nepovedal?‘ Uspokojuje ho akosi, že sa nesklamal v Sýkorovi starom. Ona je skľúčená. Predsa to prišlo trochu náhlo. Bolí ju, keď vidí deti svoje, ktoré tak miluje, v takom kríži. „Otec už vie?“ pýta sa richtár, okúňajúc sa mu pozrieť rovno do očí.

„Dnes popoludní bola Masliačka u nás. Ja som ani počúvať nemohol, čo rozprávala. Šiel som do dvora. Bola dosť dlho. Potom otec mi zakázal, že vraj…“ trhol sa a zamlčal vzdorne.

„A tys’ prišiel!“ zvolal richtár.

„Kto mi rozkáže?!“ zvolal prudko a oči mu zasvietili. „Dva roky nemali nič proti tomu, iba teraz naraz… A ja musím slúchnuť? Radšej pôjdem do služby, do najhoršej. To je nie dom — to je peklo!“ Hlas mu zaskočil, oči zvlhli slzami. Eva hľadí naň s akýmsi obdivom. On ju vidí cez slzy a krv sa mu pení, že ho chcú od nej odtrhnúť. „Všetko pre peniaze! Jana vyhnali pre peniaze, teraz mne takto… A abych si vraj vzal ju — Masliačku! Nech čert vezme všetky, do grajciara. Nie sú hodné!“

„Azda sa dá ešte nakriatnuť,“ tíši ho richtárka.

„Skôr tento stôl — keď už mám hrešiť. Ten má viac citu!“

„Musíš mať trpezlivosť.“

„Kto jej má viac? I na anjela moc. Nie — ja tam nebudem.“

„Veď ti je otec.“

„Keď mi neuznáte! Čo sa ja nazjedám. Všetko dusím v sebe, hanbím sa požalovať. Nik nevie — nik! Iba jemu príde kedysi na um — ej, dá Pán Boh!“

Richtár zatína päsť. Ach, keby tak mal peniaze, či by ich zahanbil. Ako by sa skrúcal pred ním, sťa prišliapnutá zmija. Ale kde sú peniaze? Hanba, sám si odhodil jedinú zbraň, nemá čím bojovať.

Jeho žena je zamyslená; ktovie, čo tá zase varí.

Počuť búchať na oblok. Všetci sa splašili.

„Richtár, a ste doma?“ čuť spod obloka trasľavý hlas. „Bože, náš Juro leží. Duša na jazyku!“

„Ktože si?“ volá richtár strmo.

„A ma nepoznáte? Ja.“ V obloku sa černie dlhá brada a svieti pár čiernych očí.

„Mojžiš!“ diví sa richtár a otvára oblok. „Čo nejdete dnu?“

„Nemôžem. Idem od cholery. A náš Juro je vystretý. Pásol kone a večer nechodil. Šli ta — kone v trojke — veľká škoda! Trojku vypásli a náš Juro umrieť ide!“

„A kde leží?“

„Na posteli, v stajni.“

„Nie mu je zima?“

„Statok nadýcha. Tam je i horúce.“

„Dajte ho do perín. Trieť ho treba a kvapák na cukor. I tam z dieže si naberte do hrnca.“

„A to bude moc koštovať?“ pýta sa dôverne. „Ak trafí umrieť! Plácu vybral — do ’ších svätých zaplatenô. A ešte iba Vavrinca!^[18] A čo ja bez Jura? Jedného ovsa v záčine — bohuprisám, všetko na koreni a na radku! Kosiť, hrabať — ajaj! A ak umrie, ten nesmie ležať u mňa.“

„Ešte vari neumrel.“

„Ale pôjde! Do gruntu dobrý sedliak bol. Ja ho nemôžem riadiť. Ja mám deti…“

„Choďte si po Lukáča a Hnátika.“

Mojžišova tvár zmizla z okna. Po ňom zostalo iba zdesenie.

Na druhý deň po obede richtárka vybrala sa k Sýkorovi. Nepovedala nič nikomu.

S veľkou nechuťou ide k nemu. Nikdy ho nemala rada, vždy sa musela tuho premáhať, aby ho trpela. Každé slovo od neho ju urážalo. Ale mať za deti podstúpi i smrť. Jej i táto obeť je ľahká.

Na ten dom nik by nepovedal, že býva v ňom najbohatší gazda. Ani hofier by v ňom neobstál. Štít akoby sa noril do zeme, i nabok je hodne naklonený. Dvor je veľký dosť, ale tônistý. Zdá sa tesný — zaprataný je drievím i ráždím. Dolu ním tečie jarok a rozširuje zápach na všetky strany. Zarastený je teraz konským štiavom^[19] a lopušinou. Zjari kvitne na ňom záružlie. Richtárka sa veľmi neobzerá. Ide rovno do pitvora. Búšil ju do nosa zápach príkrosladkastý, zmiešaný s potuchlinou. Ťažko jej je nezutekať.

Tu vyšiel Sýkora z izby a postavil sa pred ňu. Z neho ide tiež ten divný zápach. Zdá sa, že na vlasoch je to nie srieň staroby, ale tiež plesnina. Usmial sa, aspoň hľadel sa usmiať.

„Čože nám nesiete?“ pýta sa. Akoby ozaj striehol, že richtárka vytiahne dačo spod vizitky. „Dnuka vás ani nevolám. Ešte sme nevyriadili.“

„Ako to len môžte!“ zvolala rozhorčená. Zabudla sa premôcť.

„Už sa privyklo. Vdovec — a slúžku držať, to ti nedochodí. Trápiš sa, ako môžeš. Sami len — ja v gazdovstve, Juro okolo domu.“

Kuchynskými dvermi valí sa hustý dym, ťahá sa rovno na pôjd.

„Vari pečiete?“ zvolala richtárka zvedavo.

„Prirobil som dneska ráno. Neviem, či sa vydarí. A v izbe sušíme kože.“

„Čo za kože?“

„Mojžiš ma pýtal. Čo urobíš, keď ťa prosí? Ja som taký blázon! A smrad ide z nich, sadá na pľúca.“

Ona mlčí. Nesmierne sa jej to hnusí všetko. A sem má vydať svoju dievku? Jedináčku, vychovanú v čistote a pohodlí. Ako tá vydrží pozerať na toto, počúvať takéto reči? Aká to priepasť medzi nimi a týmto človekom! Nie, sem nemôže ísť jej dieťa. Skôr vytrhnúť i Jurka z tohto pekla.

Sýkora možno šípi, aké múky znáša jeho hosť. Vyviedol ju pod cieňu. Cieňa predsa nie je tak strašná, bárs je zaprataná drievím.

„Ja som sa prišla spýtať, prečo bránite synovi chodiť do nás,“ začala hneď, ako sadla na brvno. Je červená. „Včera prišiel celý premenený. Ledva sme ho utíšili.“

Sýkora odhodil prívetivosť. Iba mu zavadzala. Jeho sivé oči posmešne obrátili sa na richtárku. „Len tak,“ odsekol, pohodiac hlavou. „Čo má tam chodiť!“

„Hádam sa naučí neporiadku, nečistote!“ zvolala rozhorčená. A obzerá sa s výsmechom dookola. „A či ho búrime proti vám?“

„U vás sa nemá čo učiť. Pansky žiť, dlhy robiť — nám to netreba. My sme chudobní, žijeme, ako môžme. Ale vždy na svojom, to je pravda!“ Doložil to povýšeným hlasom.

„Keby nebolo dlžníkov, nebolo by ani úžery.“

Sýkora sa usmial potupne a mrdol plecom.

„A vy nebudete naše dlhy platiť.“

„Ani sa nenúkam.“ A rozosmial sa. „Kdeže ja! Ale platil by mladý, keby starého čerti vzali. Potom už hej. Zabudlo by sa, že peniažky sú z úžery.“

Richtárka vstala. Tak jej je, akoby jej napľuli do tváre.

„Veru zabudlo — hehehe!“ A povstal i on. „Viem ja už tie chodníčky.“

„A teraz vám už poviem doprosta. Váš syn bude chodiť do nás.“ Trasie sa na celom tele. Ani nie tak reči, ako posunky starého ju rozjedovali. A k tomu vedomie slabosti.

„Ako chce. Jedna cesta hore, druhá dolu. Ale sem nech nevkročí ani nohou!“

„Bolo by mu veru škoda. Tu nech býva jeho otec hlavný a Mojžišove kože.“

„O mňa ako o mňa,“ odpovedá on, keď už vyšli z dvora, „o mňa sa vy netrápte. Ale dievku si strežte!“

„Čo vás do mojej dievky!“ A zastala pred ním, rozhnevaná.

„Nech sa jej to nepridá, čo Masliačke. Je z takej krvi…“

Richtárka pobledla, akoby ju bol búšil do hlavy. „To vám nikdy nezabudnem — toto už nie!“ Oči sa jej zaliali slzami.

„Ono, veľká starosť!“ A začapil dvere.