ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Richtár sa vybral siať oziminu. Prvý raz odchodí do poľa, čo cholera panuje.

Treba, aby odišiel z domu. Nechce sa stretnúť s dcérou po včerajšom výstupe. Nechce ju ešte raz uraziť, donútiť, aby sa červenala do krvi. I ona ukrýva sa pred ním; uteká, ako by bol iste utiekol syn Noachov, spatriv hanbu otcovu, keby ho otec sám nebol odpudil od tváre svojej.^[29]

Zvony vyzváňajú, on kráča pri ornom vozíku. Piskot koliesok mieša sa s posvätným hlasom zvonov; tak, hľa, sa miešava slávnostné so všedným. Ide popri dome, skoro novom ešte. Pred ním sedí dvoje detí, neumytých, neučesaných. Vypekajú sa na slniečku a nevinne pozerajú na svet. Dojímajú ho veľmi.

,Kde sa to vrhne vo svete — čo si to počne?‘ húta, pozerajúc na detváky.

„Kto vám je doma?“ prihovára sa im, zastaviac kone.

„Tetka je sama,“ odpovedá chlapec, čosi väčší.

Otvoreným oblokom vyšinulo sa poprsie našej Durdule. Vtiahla do Rehákovského vymretého domu. Riadi, gazduje, rozkazuje i poslúcha do dobrej vôle. Ľudia sa nepýtajú, akým právom rozpiera sa v cudzom dome; ani ju neohovárajú. Vychvaľujú dobrý skutok, že sa zaujala opustených detí.

„A kde ti je otec?“ pýta sa richtár, hladiac chlapca po hlave.

„Povedz, Janíčko, strýkovi — povedz, môj syn drahý!“ posmeľuje ho Durduľa.

„Tam!“ ukazuje dieťa do neba. „A večer sa díva do izby…“

Totka mu ukázala na nebo, že tam je otec. Chlapec videl mesiac — na ten si myslí, že je to otec.

„A mať?“ pýta sa dojatý.

„Mať búva!“ zvolalo dievčatko, menšie od chlapca. „Takto!“ Priložilo dlaň na líce a naklonilo hlavu.

„Ach, Bože drahý!“ ozvala sa Durduľa polo k nim, polo k richtárovi. „Dobre vám je do tých čias, kým nezviete, čo vás zašlo…“

„Veru, veru!“ prikývol richtár. „Len ich opatrujte, Katrena. Nenechajte ich opustené.“

„Ale by mi dalo moje srdce?“ vykríkla, udrúc sa v prsia. „Veď by ma Boh skáral, časne i večne! A trochu sme i v rodine, i deti sťa anjeli. Ani raz že by ma nahnevalo. Ach, šťastie, že to aspoň nevie, čo sa robí. Ale keď podrastú!“

Richtár šibol kone a kráča ďalej.

,Veru šťastie, kým ste malé! I moja nevedela, kým bola malá… Čo si myslela, keď som sa jej spytoval! Čo si myslí teraz — a čo si bude myslieť, keď ma zas vidí…‘

Z myšlienok ho vytrhol bača, ktorého stretol vyše dediny. Chlapisko zdravý, červený; ruky i tvár vybelené. Najradšej by ho bol obišiel, keby mohol. Nemá vôle do reči — a ešte s bačom, vždy veselým.

„Ktože umrel včera cez deň?“ pýta sa bača hlasom stiesneným. Čaká dychtive: bojí sa, že čuje meno, ktoré mu je drahé. Richtár mu menoval jedného mŕtveho.

„A neochorel dakto?“

„Iba jeden. V noci neviem, či dakto.“ I menoval mu chorého. Bača cíti uľahčenie.

„Azda prestane — predsa je už nie toľko… A ten váš, či Sýkorov?“

„Akosi len rovnako. Azda vyjde,“ odpovedá richtár.

„Ale ja bych nedbal…“ poškrabal sa za uchom medzi vlasmi vymastenými… „viete, máme na salaši vlka…“

„Čo zase?“

„Takého o dvoch nohách. Ozajstný chvatne od kraja, dojku-nedojku; takýto najradšej jarky. Dve skapali predvčerajšej noci. Prepasť sa neprepadli — z nášho salaša nikto; z druhého daktorého — ani tam nečuť, že by boli takí vtáci. Ktosi z dediny nás navštívil. Lenže nás psi nezobudili!“

„No, o tom sme tiež neslýchali u nás. A na koho myslíte?“

„Nuž, my sme hneď skrúcali sito…“

„Ale, choďte s vaším sitom! To vám už povie!“ zvolal so smiechom.

„Ej, bisťubohu, hej! Svätý Peter, svätý Ján, povedz… Ani sa nehýbalo, iba kdesi na desiatom mene. Na Paráka sa trhlo, že nám vypadlo z ruky. Pamätajte, u Paráka bude aspoň koža.“

„Ak bude koža — bude i jarka! Ale povedáte, predvčerajšej noci. Cez včerajšok a zavčerajšok kdeže budú jarky! Čo ste neprišli zaraz?“

„Ej, ba nie, richtár. Taký vták za horúca prekryje. Zavčerom by ste ho boli našli košinky pliesť a v celom dome nič. Zakopal ich dakde v hore a sedel doma ako prikutý. Včera možno varil už pľúcka. A dnes pošlem mu Durduľu do kuchyne, ohňa požičať. Ak ich zajal, už iste bude mäso v hrnci. Len sa obráťte — večer vás možno bude treba. A možno mu sám hnáty polámem.“

Richtára toto vytrhlo z ťažkých dúm. Rozmýšľa nad týmto zvláštnym prípadom.

Je istý, že krádež nespáchal Lomničan. Jarku zajať, to nie. Krádež taká je v Lomnici nie v móde. Darmo je — i krádež podlieha móde. V jednej obci sa kradne statok rovno zo stajne — tam najviac kravy, inde kone, alebo voly. Inde zas pľundrujú sa záhrady a sady, sotva sa ovocie zaviaže; lámu sa mladé štepy. Inde zas milujú včely — vec veľmi bravúrna. Lomničania sú veľmi zbabelí. Tí kradnú iba v poli. Podhrabe sa v noci záhon švábky, alebo sa kradnú snopy z krížov — i to tak, aby gazda hneď nezbadal, že mu v krížoch iní gazdovali. A všetci bez rozdielu obkrádajú obec — lebo vraj „to je naše“, menovite hory. Starý Sýkora vedel by o tom viac povedať. Sťať jedľu, odviezť ju a zložiť na píle — všetko cez noc: to je ešte nie tak veľký fígeľ. Ale na salaši jarky — nie, to je nie Lomničanova robota!

Richtár vynechal iba jednu vec. Tú, že mimoriadne časy učia človeka mimoriadnym veciam. V takom zmätku, aký narobila cholera, ľahko sa nájdu, čo koristia z rozstrojenia spoločnosti. Ostatne, vec ho veľmi nezaujíma. Má on na čo myslieť — má!

„Ako dávno sa to stalo,“ húta za pluhom, „človek by myslel, že je už pokoj, a tu naraz pokuta!“

Naučil sa považovať Masliačkinu vec za odbavenú, zabudnutú. On aspoň už zabudol. Hriech sa stal, ale predsa sa napravil. Veď nezostala tak, vydala sa za Masliaka. Ona možno nezabudla, ale svet zabudol a on tiež si namyslel, že má právo zabudnúť. Pomstu čakal dávno a pomsta nevystala. Veď prečo mu požičala peniaze? Koľké časy ho držala v strachu o dom, gazdovstvo i o postavenie v obci. Či to nie dobrá pomsta? I vyhnať ho chcela z gazdovstva: a bola by, nech sa nezachráni… Nuž môže byť spokojná, dosť sa ho napreháňala. Keď sa vyslobodil, bol by už zavýskal — ale sa bál výskať: časy sú neisté, trasieš sa nad najdrahším, čo máš — nad životom. Tu choroba hodila mu Jurka, jeho pýchu… A tu sa striasol. Šípil, že i to pomsta — ale už nie od nej. Inú ruku tam videl.

Či v tom nebolo vidno tiež pokutu, keď Sýkora zakázal synovi mať známosť s Evkou? A to pre to isté, pre čo on opustil Masliačku — pre chudobu. Áno, jeho dcére hrozila taká chudoba ako Masliačke, kým bola u otca. Hľa, i v tom bola tá mocná, tajomná ruka… Videl ju, cítil ju — odtiaľ tá zronenosť. No i to minulo. Jurko dokázal väčšiu stálosť ako on u svojej prvej milenky.

Nuž dosť vytrpel strachu, a strach je krutá pokuta! Začal sa úfať, že na tom prestane. Zmýlil sa. Pokuta prišla, keď ju nečakal, z tej strany, odkiaľ nemyslel. I väčšia, ako si predstavoval. Nad jeho hriechom pýri sa jeho dieťa! Už to je dosť. Ale z toho nasleduje zase nový trest: musí sa jej vyhýbať. Nesmie už nazrieť do jej očí, z ktorých mu žiarila detinská láska. I dôvera podkosená náhlym uvedomením. Dôvera, ktorá medzi otcom a dieťaťom je nezbytná. Doterajší pomer je zrútený — čo bude nasledovať?

A nový hriech má na svedomí. Duša dieťaťa nie je tá, čo bola. Ofľuskol ju brudom svojho hriechu. Duša tá vyhnatá je navždy z raja nevinnosti — okúsila zo stromu vedomia… Vedomie jeho hriechu zotrelo z nej peľ nevinnosti.

A kto môže povedať, čo za muky znáša jeho dcéra? Veď i ona túži za pohľadom otcovým — ona tiež vari túži za starou dôverou. A nesmie sa privinúť k nemu, musí ututlať v sebe mocný hlas srdca.

To všetko cíti, robiac brázdu za brázdou. Áno, precítil veci, ktoré pero nepoloží nikdy na papier. Bolo by mu uľahčením, keby sa mohol zveriť dakomu, keby smel prosiť od dcéry odpustenie. Ale či sa jej smie zdôveriť, smie ju prosiť? Veď tým vtiahol by ju ešte hlbšie do mláky.

,Čo robiť? Kde sa hodiť?‘ pýta sa sám seba. ,Ako by bolo dobre, keby ma nebolo na svete.‘ A to sa mu zdá skutočne jediným východom. ,Keby tak cholera! Veď koľko ľudí pomrelo — užitočnejších na svete…‘

,V čom som ja užitočný?‘ predkladá si otázku. Hľadá tú postať, ktorú zaplnil. V rodine? Hľa, kam priviedol rodinu. Je pohoršením dcére. Rozmnožil snáď majetok? Nie, ešte ho načal. Len, len že ho nerozhádzal.

V čom teda, v čom? V obci.

Áno, veľa si zakladal na tom kedysi. Držia ho za prvého richtára v okrese. A čo vykonal? Zveľadil majetok obce? Ono je pravda, šanoval občanov. Len preto reparoval mlyny za svoje peniaze. Ale čo dosiahol? Práve opak toho. Seba zamočil do dlhov a teraz obec musí mu splatiť naraz, čo by bola po čiastkach. Nuž, to je tá chýrna dobrota?

Alebo ju snáď mravne podvihol? Sú občania snáď menší egoisti, menší korheli, menší zlodeji?

,V ničom, v ničom,‘ hrmí mu mohutný hlas v duši. ,V ničom si nie užitočný…‘

,Ale si ho vezmem sám, ten život? Sám?‘

Zhrozil sa takej otázky. Akú hanbu by uvalil na seba a nadovšetko — na dieťa. ,Nie — nie…‘

A tu sa ozval uňho iný hlas.

,Druhí tiež tak porobili ako ty, a majú pokoj. Žijú si, akoby boli celkom spravodliví. I šťastní sú na svete. Ani raz nevzdychnú: „A odpusť nám naše viny…“ Ani len raz nehne sa svedomie…‘

,To spí,‘ odpovedá si sám. ,Spí, ako spalo moje. Ale sa prebudilo, a už nedá sa utíšiť — nedá!

,Ale prečo trpí i dieťa? Ja môžem — zaslúžim. Prečo trpí i nevinnosť?‘

Tu už nenachádza inej odpovede, ako známu zo starého Zákona: ,Do tretieho i štvrtého pokolenia…‘

Tak, hľa, z neho prešla hniloba na rodinu, na obec, na všetko, s čím prišiel do styku. Sám sebe sa hnusí, sám na seba jeduje. A hnev prenáša na koho môže — na Masliačku.

,Prečo to urobila? Čo sa previnilo moje dieťa? Čo ho vábila, čo to nastrojila?‘

Krv mu zovrela, bol by hotový krvavo sa pomstiť. Ani už nemá pokoja, zem nechal zemou a berie sa do domu.

Žena sa podivila, že sa už vrátil. I zľakla sa, lebo vidno, i zrno doviezol domov.

„Nie si chorý?“

,Ej, chorý, chorý,‘ dumá on. ,Keby to bola choroba, ako si myslí!‘

Šiel rovnou cestou k Masliačke.

„Čo chcete ešte?“ zvolala, vidiac ho zdiveného.

Naľakala sa, takto ho ešte nevidela.

„Čo chcem! Spytuj sa ešte, čo chcem. Nevieš, čo si urobila? Čo si mi skynožila dieťa!“

„Ja? Ja som jej nič… Čo sa jej stalo?“ Pýta sa s takou účasťou, s takým strachom, že richtár sa diví, kde sa to u nej berie. „Vari ochorela?“

„Čo si jej povedala? Povedz! Čo si jej povedala!“ zvolal, zalomiac rukami.

„A čo? To už dávno vie… To už mohla vedieť dieťaťom. No ešte dieťaťu sa zatají, ale tu odrastenému! Ak i nevedela, kedysi musela by zvedieť.“

„Ale prečo teraz, prečo tak náhle? Aspoň dakoľko dní ešte… A tu hneď. Oj, ty nevieš, aký je to hriech!“

Prešli ho všetky úmysly na pomstu. Zostal v ňom nekonečný žiaľ.

„Čo si chcela? Mňa poraniť — vyvŕšiť si sa chcela! A na ňu sa zviezlo, na ňu…“

Masliačka prvý raz hľadí naň so súcitom. Chápe jeho nešťastie.

„Nie — u mňa pomsta zastydla. Čo tu bola ona — ja som zabudla na všetko, i na tú krivdu. Ale keď sme boli zoči-voči, nadišlo ma tak. — Nuž, vytúžila som sa jej; bolo mi hneď ľahšie. A tak sme sa vyplakali obe…“

„Načo si to robila — načo!“ A chytá si hlavu, lebo mu v nej hučí. „Či si ju nemohla ušanovať od tej, od tej hanby! Nevieš, že jej pri mne bude ako na mukách? Čo si to robila!“

Nehľadá už výhovoriek, nevytýka mu, nevyhadzuje na oči. Ľutuje, že je vinná toľkého súženia. Neprosí — mlčí. Tak sedia zase, obťažení bôľom i trudnými rozpomienkami. Oba, veru, oba nesú svoj podiel — každému sa dostalo.

Na richtára zasadla akási tuposť. Ľahostajnosť by to bola, keby srdce sa netriaslo ešte pod rozjatrenou ranou. Ale hneď precítil. Vrzli dvere, pri nich stojí Eva, bledá, smutná…

Dal by všetko svoje, keby ho toto bolo obišlo.

I Eve zamrelo slovo na ústach. Tu je otec, zničený nešťastím. Hodila by sa mu k nohám, prosila by ho, sklonila hlavu na jeho prsia — ale ako môže? Veď by ho urazila, keby ho začala odprosovať. Nevie, nevie, ako by sa to dalo napraviť. Život by dala, keby sa mohlo odstať, čo sa stalo…

On vidí iba svoj hriech a jej nešťastie. Nevládze už niesť tú ťarchu samotný. Neúprosný zákon ho núti hľadať dušu, ktorá prevezme diel ťarchy. A tá duša môže byť iba ona… Vstal, urobil krok — ten ho stál viac než smrť sama. No ona pobadala, čo otec chce. Už stojí pri ňom a kladie jeho ruku k svojim ústam.

„Dievka moja — nehneváš sa?“ V tom bolo i vyznanie viny, i odprosenie. Takej poľahoby nezažil nikdy. Okriala duša pod tými divotvornými slovami.

„Ale ja — ja bych sa hnevala?“ A kryje tvár na jeho prsiach a plače náruživo. Jej slzy akoby i jemu z duše zmývali všetku tú trosku i brud — duša akoby bola čistejšia, prepálená…

A keď mu je tak voľno, nemôže si odoprieť, aby nepozrel do tých očí, z ktorých hľadievala naň duša čistá. Podvihol jej tvár — ona už neklopí oči, nezalieva sa rumencom. Divno — už sa prestala báť jeho pohľadu…

A on hľadá ten pohľad, hľadá. No to sú už nie tie oči. To je už nie ten pohľad devy.

Zabolelo ho, že on sám ho zahnal kamsi…