E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Dies irae

Dielo digitalizoval(i) Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Karol Šefranko, Lucia Kancírová, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 418 čitateľov



  • . . .
  • 2
  • 3
  • 4
  • . . .  spolu 10 kapitol
  • Zmenšiť
 

3

,Môj muž a Masliačka!‘ Tou novinou ju pozdravil úsvit nového dňa.

Bolo by dobre, keby dáka veľká starosť doľahla na ňu. Tá by azda zahnala aspoň na čas všetky mátohy od nej. Ale kde vziať starosť takú ohromnú? Takej vari niet. Tie, čo boli, ustúpili, zoschli sa. A myšlienka jediná kraľuje všemocne: ,On a Masliačka!‘ Prečo odišiel, prečo sa dnes ešte neukázal?

Predpoludním ho zazrela. Ako bez duše tmolil sa po dvore. ,Aký je ešte mladý!‘ podivila sa. ,Neznať na ňom rokov.‘

Šla popred zrkadlo, vidí sa v ňom. Oči vyplakané, červené, vôkol nich drobné vrásky. I na vlasoch vidno sledy rokov. Veľa medzi nimi šedivých. Hádam v noci ošediveli, včera ich nepobadala. Ona nikdy vari nepozrela tak dokonale do zrkadla. On už iste dávno sčítal tie vrásky, oj, jemu to neušlo. A nechal ju!

Čím zaslúžila tieto muky? Vari tým, že vydala sa za mladšieho? Vtedy ona nečítala roky. Šla zaň, lebo sa jej ľúbil. Čo ona vedela, že päť rokov spraví toľký prevrat? ,A nevedel on, že som staršia?‘ Áno, zabudlo sa vtedy na všeličo. On jej roky a ona tiež mala mu čo prehliadnuť… Ona, bohatá jedináčka, urobila jeho, hofierskeho synka, majetným gazdom. Mala rada mládenca vrstovníka, ale ten zomrel — vydala sa po rokoch za Jana Zimu. Vzala ho na prístupky, bárs ju prehovárali, aby to nerobila. I otec jej bránil. Zima už nebol slobodný. Mal známosť s Katrenou Sklenárovie. Známosť sa skončila nie veselím, ale krštením. Katrena sa potom vydala za Masliaka, a dosť skoro ovdovela. Hľa, takého si ho ona vzala!

,Načo som to robila — načo; kde bol môj rozum! Má ju v srdci dodnes — rád videl iba ju! A teraz už pred celým svetom.‘

Zložila hlavu na stôl, dumá ticho. Tak ju našla dcéra.

„Čo vám je, mamo?“

Mať hľadí do jej čistého oka. V ňom sa odráža láska, prítulnosť. Tisne ju k srdcu náružive, i jej je akosi ľahšie.

„Čo plačete, čo vám je?“

„Ako ti mám povedať? Ty to ešte nevieš… Kadečo mi poschodilo na um: mladý vek, a všetko…“

„Neplačte, mamo, preto…“

„Veď už nie. To tak príde dakedy. Bodaj by na teba nikdy, dieťa moje, nikdy! Lebo je to ťažko.“

„Ja by neplakala,“ ozvala sa Evka. „Iba keď vás vidím, i mne potom ide…“

„A keby ťa nechal?“

„Kto?“

„Jurko.“

„Oj, ten nie.“ Zasmiala sa radostne. „A koho by si vzal? Možno by ho druhá nechcela. Sám povedá, že nevie…“

Mať sa rozveselila. Dievka rozohnala všetky chmáry.

Richtár bol celé odpoludnie doma. V pitvore sa stretol s dcérou a obzrel si ju. Čosi mu nedalo, pohladil ju po líci ako pred rokmi, keď ju nadhadzúval na kolene a volal: „Hop, hop!“ Jej usmievavé oči upreli sa mu do tváre a ona pritúlila sa k nemu. Sama je prekvapená, kde sa to v nej berie.

„Ty mazna — ty!“ pľasol ju po líci a i on sa usmieva.

Evka nikdy tak jasne a určite necítila, že otca rada, ako teraz. Dušu by položila zaňho. Vskutku bol vždy dobrý na ňu. Ešte zalanským jej nosieval koláče z mesta. Ale potom srdce inam prirástlo. Na otca sa zabudlo, i otec zostal inakší akýsi. Iba dnes ešte ho nadišla stará vôľa. A ona tiež tak nežne túli sa k nemu, i tak úprimne.

„A čo je materi?“ pýta sa ho razom. Čosi jej šušká, že otec bude znať príčinu. „Dnes ráno plakala.“

Otec ju vypustil z náručia, veselosť uletela.

„Nebude už dlho plakať. Ja zariadim všetko. Po žobraní nepôjde — nech sa nebojí!“

Dcéra nerozumie, čo to všetko značí, ale zdôverila sa materi. Tá neriekla nič. Tiež nevie, čo tie reči znamenajú. Ostatne pomaly zabúda na svoje nešťastie. Prístupná je i iným starostiam. A je ich dosť.

Takéto reči čuť v dedine:

„Ej, zlý hosť je chorela.“

„Mne zomrel na ňu otec.“

„Mne brat.“

„A mne brat i sestra.“

„My zas, koľko nás bolo v dome, všetci sme ležali. Nemal kto vody podať.“

To boli všetko pamätníci prvej, veľkej cholery.[5]

Chýry chodia všakové, ale neurčité. A strach je tiež taký neurčitý. Človek nevie, čoho sa bojí, a predsa sa bojí.

Ale i určitejšie chýry počuť.

„Vo Svätom Kríži nebolo jarmoku. Zakázali ho pre choleru.“

„V Ondrašovej už vraj dvaja umreli.“

Gazda Hubka šiel do Rimasieča[6] za junci. Ale darmo chodil, tiež nebolo jarmoku. A celou cestou iba zvonenie, plač. Prišiel zjašený domov a zapustený. V dome sa bál nocovať, spával pod holým nebom. A keď prišiel do zdravého kraja, tam ho držali, vykiadzali a kropili akousi vôdkou. Zapáchal na strelenie, ženy sa chytali za nos, keď ho mali stretnúť. Vychytili naň, že páchne cholerou a prezývajú ho „Chorela“.

Sám slúžnodvorský prišiel do Lomnice, prikrútil občanom, a nadovšetko richtárovi. Komoru pre mŕtvych nariadil hneď a zaraz stavať. Ľudia sa týchto príprav hrozne naľakali. Boli už istí, že cholera príde, keď sa tak na ňu zastrájajú.

„Ktože bude v nej prvý?“ zadávajú si otázky. „Ja azda nie,“ myslí každý sám sebe.

Cholera je už v meste! Zomrel starý kušnier Medveď, čo to Lomničanom kožúšky plátaval.

„Nepúšťať nikoho do mesta!“ volajú občania. „A kto pôjde, nech si tam zostane.“

Ale ako zavrieť dedinu? Hľa, do richtára doviedli zas asi dvadsať ľudí. Pred Veľkou nocou šli do Pešti so spevom, harmonikou — vracajú sa šupasom, otrhaní, smutní. Richtár ich odpravil čím skôr, aby z batohov nenatrúsili cholery.

Na cmiteri belie sa zrub. Tesári pilne robotujú. Buchot tešlíc a toporov ide do taktu, ale neznie tak veselo ako indy. Len majstri sú veselí.

Mišo drží šnúru a namáča ju do rozrobených sadzí. Žmurkne na Paľa, hotového vždy do pestva. Chytili sa šnúry a okrútili ju okolo Ďura, lomnického hrobára. Prišiel pozrieť, ako sa búdka stavia.

„Choďte, čerti! Košeľu mi zafúľate!“

„To je príučnô.“

„Bodaj ťa! Počkaj, ťa ony fígle prejdú, keď ťa chorela pripučí.“

„Ja sa nedám,“ smeje sa Paľo.

„Keby si sa radšej nerúhal!“ karhá ho Ďuro.

„A už vy nezarobíte na mne,“ posmeškuje i Mišo. „Najprv my zarobíme na vás.“

„Nuž!“

„Truhlu vám spravíme.“

„Ja mám ženu, deti drobné. Mňa tu treba. Ale vy — vy loptoši!“

„Už ste ich dosť zahrabali — už môžu i vás.“

„Viete čo,“ vraví Paľo. „Truhlu vám môžme spraviť i zaraz. Umriete aspoň na hotovô.“

„A užijete s nami oldomáš.“

„Eh, dietky — nehodno posmeškovať, nehodno. Ja viem, čo je chorela!“ A Ďuro sa zamyslel, i roztopašným tesárom nejde tak veľmi do smiechu. Divné, neveselé myšlienky prikrádajú sa k nim, a hľadia ich dosť rozháňať.

Pred večerom zbehla sa celá dedina k richtárovi. Z mesta prišlo pol vreca akejsi zelenej mrzkej soli a dva paky drobných fľaštičiek. Znalci rozsúdili, že soľ je koprvas.[7] Varieva sa v nej kôra osiková pri farbení súkna na čierno. Richtárka musela prepustiť diežu, a tam namočili tú soľ. „Tá soľ vyhryzie chorelu, čo by tá kde bola,“ vysvetľuje hajtman občianstvu. „Lebo to je just tak, ako keď, nehodno primeriavať, majú voly vošky. Na vošky len kolomaže, alebo petriolu, nuž ich vonkoncom vyhryzie.“ Občanom sa to veľmi páči, iba richtárka hromží: „Ja do tej dieže nikdy nedám šiat — nikdy!“

Richtár rozdelil fľašky s kvapkami boženíkom, tí ich roznosili po raliach. No občianstvo nedrží sa tak prísne inštrukcie. Kvapky ešte ten večer boli užité.

O dva dni zomrel starý Ondráš Hôrka.

„Ešte si včera na poludnie zajedol s chuťou mladej švábočky s bryndzou. Tak si pochvaľoval ešte. A ráno na doske! Len veľký bôľ na ňom a hneď hynul a hynul.“ Tak rozpráva stará Žofia každému, s kým sa sníme. „Ach, môj muž dobrý! Čo si ma, čo tak náhle opustil!“

V obci zdesenie. Naštiepený umieráčik nikdy tak smutne nezvonil.

Dej, ať ráno v zdraví vstanu
a čest vzdávam Tobě Pánu…

[8]

Tak si spievajú večer v každom dome. Chápu dobre, čo za zmysel majú tieto slová.

Richtár oznámil všetko do slúžnovstva. Doviezlo sa mnoho pánov s písmami a všakovými škatuľkami.

Stolár práve rozrábal kyndrus,[9] že natrie Ondrášovu truhlu na čierno. Učeň vystrihoval z pozlátky veľký kríž, že bude na vrcheň, tu pribehne richtár s hajtmanom. Vzali truhlu, ako bola: nenamaľovanú, zhruba ohobľovanú. Nevhodili do nej ani hrsť stružlín — tak bolo náhlo.

Mŕtve telo v truhle vyviezli do novej búdky. Tam bol dlhý stôl, za ním sa kedysi učili donát lomnickí šuhajci. I lavicu kdesi pochytili. Nádob tiež jest hodne. Okolo stola zostali sami páni. Okolo búdy celá dedina. Hôrkuľa zalamuje rukami, ženy jej pomáhajú, lebo veľmi pekne vykladá. Menovite ich preniklo, keď povedala: „Ej, veru si sa, veru nenazdal, že vyjdeš na takýto posmech ľudský — moja potecha, môj muž radostný! Ej, nenazdal, že ani po smrti nebudeš mať odpočinutia…“

Čo smelší hľadia špárami, čo sa v búde robí. Na stole porozkladané nožíky, pílka, dláta. Sviatočné šaty Ondrášove v kúte — na stole sa černie mŕtve telo.

„Ona je — chorela je,“ šepkajú si chlapi. „Pustila farbu.“

„Ľaľa, hlavu mu lúpi,“ šepká sused a ustupuje od špáry. „Ba čo mu nedajú pokoja! Dušu Bohu — telo zemi. Taký je zákon.“

Prisviedčajú mu všetci. Keby mali takú moc, iste by to nedopustili.

Z búdy čuť, ako keď sa pílka zažerie do bútľavého dreva.

„Hlavu mu pília!“ žasnú občania.

Tu sa ohlásil hlas pevný, hlboký: „Hľadajú chorelu, ale tá je nie v hlave.“ To je starý hájnik Bučan. „Ja som ju tiež mal; ale tá nebola v hlave. Behá po celom tele ako živá. Tu do nôh, tu po chrbte, a zas do ľadví. A valí sa v takých gundžiach ako päsť, popod kožu. Tú len roztierať a nedať sa. Ak sa dáš, už ťa berie. Ja som sa s ňou pasoval tri dni. Kto má slabú náturu, toho berie. Ako keď pierko sfúkneš. Ale chorely tam už nenájde, na mŕtvom nie. Môžeš tú už hľadať, kde je tá!“

Pevný, neohrozený hlas, istota, s akou hovoril, dodávajú smelosti i ostatným. Všetci mu závidia, že vie, čo je cholera, i že sa jej nebojí.

Chlapec, belko asi osemročný, vyštveral sa na stenu a hľadí špárou do búdky. Vidí ľudí so zakrvavenými rukami a čosi červenať sa na misách. Nechápe, čo je to, ale predsa ide naň strach. Vtom lapila ho čiasi ruka za plece a strhla na zem. „Pakuješ domov, pačrev!“ hromží zostrašená mať. „A strhávaj sa mi zo sna, ale ťa vyšmarím predo dvere!“ Bitkou ho vyprevádza až domov.

Konečne vyšli páni s písmami a škatuľami. Rozkaz je Ondráša naskutku pochovať. Ďuro mal pomoc, jama je už vykopaná.

Pohreb bol veľmi krátky, ale zato dojemný. Kňaz povedal krátku reč, zaspievala sa pieseň a truhla sa pustila do jamy. Ľudia šomrali nad takým náhlením, ale najväčšmi pán učiteľ. Mal držať valedikciu,[10] ale tá ešte nie je hotová. Improvizovať nemožno. Čože kázeň! Ale zozbierať samopašné rýmy a poskladať pekne z príkladu. Dáku staršiu na Ondráša pristrihnúť — to tiež ťažko. Ženy vracajú sa sklamané. Úfali sa valedikcii, gazdovali slzy, a tie zostali nepreliate. Nebodaj sa ešte zídu…

„Ktože pôjde za ním?“ rozjímajú, nazad idúc.

„Len nepadnite,“ napomína ich mlynárka. „Kto padne, ten pôjde samý prvý.“

Strach drží dedinu ako v železných kliešťach. Len do jedného kúta nemôže sa pretisnúť. To je komôrka richtárovej Evky.

Sedí na truhle, pri nej Jurko. Hľadí do zeme, je akýsi smutný.

„A čo je tebe?“ pýta sa ho ona. „Čo sa ti stalo?“

„Má mne čo byť. Mám sa ženiť — ako ťa ta zavediem? Ty neprivykneš u nás. Bude sa ti cnieť za otcom, materou. A môj — ten ti odšacuje každú lyžku, čo vložíš do úst. Sám sa nenajem, čo sa ho bojím. Ako ty?“

„Ja strpím všetko. Veď sa on udobrí,“ dokladá veselo.

On neodpovedá, iba krúti hlavou.

„Zas ti povedal dačo?“

„Veď vieš. Ani nepovie, a horšie, akoby povedal. Taký mi je ako pastorkovi. Či ukázal kedy lásku? Nemá citu, nemá!“ Siahol do pazuchy a predkladá jej pokrčený papier. „Vidíš — to je list od nášho Jana. O Veľkej noci ho dostal, ale mne ho neukázal. Iba čo som ho našiel pod povalou.“

„Od Jana — čo píše?“

„Len čítaj!“

„A kde je teraz? Vo vojne?“

„Už vyše troch rokov, čo ho pustili. Šiel do Aradu.“[11]

„Toľké svety!“

„Tam je financom. Neborák, prosí otca, aby sa nehneval, aby mu odpísal.“

„A otec?“

„Ako skala. Ak’ zbojník, tak zbojník — iného mena mu nedá.“

„Ty,“ obrátila sa dôverne akosi, „prečo ho dal ostrihať?“

„Že mu vraj peniaze pokradol. Pováž si len — vlastný syn!“

„A čo píše?“

Podal jej papier, ona ho rozbalila a číta: „Pozdravujem vás nastotisíckrát…“

„Počkaj, odtiaľto.“

Eva číta:

„Nebojte sa, že sa vám vodvorím do domu a budem na ťarchu. Ja len chcem, aby Vaše srdce obrátilo sa ku mne ako k synovi, lebo bez viny ste ma vyhnali. Vašich peňazí nikdy som sa netýkal — ani som nevedel, že ich dakde pokrývate. Nech je toľko ráz zatratená moja duša, koľko som Vám grajciarov ukradol! Ja som ich nikdy nevidel, nieto aby ich vzal. Načo by bolo dedinskému mládencovi tri stovky? Čo by kúpil za ne? Že ste ma dali ostrihať, to som zaslúžil a bolo mi k dobrému. Horšie som zaslúžil, keď som zdvihol ruku na vlastného otca! Odpusťte mi to, sám neviem, ako sa to stalo. Vtedy som už nevedel, čo robím…“

„Ako to bolo?“ pýta sa Evka.

„Pobili sa. Hanba!“ A vidno mu, že s odporom rozpráva. „Otec naskočil naň pre peniaze. Z reči do reči. Otec mal v ruke cepík — chcel Jana búšiť. Ten mu ho vykrútil a prehodil ponad humno. A tak sa potom bili… Utiekol z domu, viac sa neukázal. Keď bola asentírka, otec ho dal do vojny. Toto je prvý list od neho.“

Eva číta ďalej:

„Aspoň po obci rozhláste, že som nie zlodej. Keby aspoň raz mohol dedinu vidieť! Ak Vám tie peniaze chybujú, nahradím Vám ich. Ale to sú moje! Vďačne ich dám, len aby už to nebolo na mne. Ja by Vás do smrti spomínal…“

„Už nečítaj!“ prosí ju on. „Daj sem. Nemohol by mu do očí pozrieť. Videl by, že sa naň hnevám.“

Eva je pobúrená. Dom Sýkorov zjavil sa jej v novom spôsobe. Takto si to nepredstavovala. Vidí celú nízkosť Sýkorovu. Akási triezvosť nadchodí na ňu, socia ju preč od Jurka.

,Ako ta pôjdeš, čo si počneš?‘ Taká otázka sa jej natíska. ,Aký bude na teba, keď na syna je takýto?‘ A tu doma ako je dobre. Sťa vtáčaťu v teplom hniezde. Stály pokoj, nikdy nič takého ako u Sýkorov. ,A ak i on bude taký, ak chytí stranu otcovi!‘ Sedí so sklonenou hlavou i odvracia sa, hádam plače. ,Nie, nebude taký — on je inakší,‘ vraví jej vlastný cit. Veď sám sa desí, čo sa u nich robí. Uteká z domu. Nie, on je už nie Sýkora — on už nasiakol Zimovským duchom.

„Vidíš, takí sme my, takí!“ zvolal náružive. „Len či sa i mňa nebojíš?“

Odpovedala mu pohľadom, z ktorého vyčítal oddanosť. „Netráp sa toľko. A vieš čo?“ blesla jej nová myšlienka. „Poď na prístupky! Ako to bude dobre!“

I jeho tvár prezradzuje milé prekvapenie. Tak sa rozuzlí všetko prirodzene.

„A tvoj otec?“

„Pristane — oj, bude rád!“



[5] prvá veľká cholera — veľká cholerová epidémia prenikla z Ázie do Európy v rokoch 1830 — 31. V letných mesiacoch roku 1831 prenikla na východné Slovensko a skosila asi 56.000 ľudí, zväčša z najchudobnejších vrstiev. Za tejto situácie v auguste 1831 vzniklo aj východoslovenské sedliacke povstanie, ktoré síce potlačili, ale šľachta musela predsa spraviť aspoň menšie ústupky sedliakom. Menšia cholerová epidémia bola v rokoch 1866 — 1867.

[6] Sv. Kríž… Ondrašová… Rimasieč — dnes Žiar nad Hronom (Tekov), Ondrašová (Liptov), Rimavská Seč (Gemer)

[7] koprvas (nem.) — modrá skalica

[8] Dej, ať ráno v zdraví vstanu / a čest vzdávam Tobě Pánu — úryvok z nábožnej večernej piesne Václava Kleycha Ó Bože, Stvořiteli můj (Zpěvník evanjelický č. 786)

[9] kyndrus — farbivo zo sadzí

[10] valedikcia (z lat.) — rozlúčka nad mŕtvym, odobierka

[11] Arad — mesto v Rumunsku, s rozvinutým priemyslom strojárskym a garbiarskym. V aradskom okrese žije i slovenská menšina.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.