ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad dedinou rozložila noc svoje čierne krídla, pokoj a ticho rozhostilo sa v stavaniach. Mesiac vyskočil spoza hôr a zaháňa tmu do húštin a do kútov. Sýkorovci sa pohli, i fľaša je už prázdna. Richtár vyprevadil ich predo dvere, zazíval a vrátil sa do izby. Richtárka šla za nimi na ulicu, že zavrie vráta.

Sýkorovci idú, neprerečúc slova. O čom by hovorili? Jurko myslí na Evku, jej pevné, tvrdé ruky, zručné pohyby a krásu tváre i duše. Čo z toho povedať starému? Starý zas myslí na svoje turáky: či sú ozaj v stajni pod žľabom bezpečné? Keby ho bol vystriehol dáky zlodej! So strachom zaberá k svojmu domu — ešte teraz pôjde do stajne.

Richtárka pozerá za nimi. ,Bude to život — nebožiatka!‘ Myslí na svoje deti, obavy zahrúžili srdce. Dnes zase videla, čo je Sýkora. Ako mu zveriť dievku? Či tá znesie jeho tyranstvo? Prečo ju pochovať do takého pekla? Veď iných domov dosť, i v jej dome dosť miesta prístupníkovi. Prečo by nevzala k dievke poriadneho prístupníka?

Ale tu vidí Jurka. Veď jeho by potrestala, nie starého; jeho i vlastnú dievku. A srdce nedopustí. K srdcu už priveľmi prirástli oba.

Z dolného konca dolieha spev, ale nie veselý.

^[3]

O chvíľu zjavili sa dvaja mládenci, oblapení okolo hrdla. ,Neboráci, chodia ako na mukách — už nebudete dlho takto chodiť.‘ Sú to lomnickí regrúti.

Spev zanikol kdesi za domami, psi zatíchli, zase tichosť. Chcela sa vrátiť do domu, keď zazrela, že sa blíži akási žena. ,Ktože si? Durduľa veru, Durduľa… Čože zháňa zase?‘

Žena zastala, má šatku hlboko, skoro na samom nose. „Ale už odišli?“ šepká richtárke.

„Kto?“ pýta sa táto.

„Sýkorovci — ktože by!“ vraví s výčitkou.

„A ako viete?“

„No, bože môj! Viezol vám žito, videla som: nuž tak. Držte sa ich, stvora moja, držte. Nebudete banovať!“ dokladá skoro šepky. „Tam je všetkých vecí dostatok. Skývraží, zo sečky súka motúzy — taký gazda! Tam nájdete predlanskú pšenicu v štoku, omasty, a — groša! Pomyslite si, s Mojžišom sa spriahol. Mojžiš rozpožičiava jeho peniaze… A syn nepokazí. Vari je bujan, ako by bol druhý? Tichý, i potrizní^[4] si…“

„A kdeže ste boli?“

„U Koreňov. Zavolala ma, že husi podšklbať. Prvý raz! Iné už budú druhý raz zanedlho… Neskoro sa vykotúlili. Ja, husi, treba chovať, pohadzovať, opatriť. Kdeže by tá — gazdiná je ona nie. Vlani sa jej dvanástoro vajec zastudilo: samý záväzok! Ale keď neopatríš, choďže, choď…“

Na všetky steny by nepopísal, čo Durduľa napletie, keď sa jej jazyk rozviaže. Ona vie všetko. Je chudobná i stará, i do roboty nesúca. Keby nie jazyk, zomrela by od hladu. Ten ju živí. Ženy sa jej boja — podplácajú ju. Iné zas ľúbia klebety — odmeňujú sa jej. Jediné, čo vie ešte robiť, je, že podškĺba husi; a tak vandruje z domu do domu.

Richtárka s ňou nikdy neplietla ploty. Rada je, keď ju nevidí. I teraz by najradšej šla domov. Ale Durduľa ju drží za ruku.

„Čo vám ja poviem,“ vraví skoro šepky, držiac jej ruku, „ale sa nikomu nezjavte! Váš bol v nedeľu po večierni v meste.“

„Mal robotu, bol,“ odpovedá richtárka znepokojená. „Nuž?“ pýta sa chladno.

„Vodil sa s Masliačkou. Bola vyobliekaná — všetko šušťalo na nej.“ Mlčí a čaká, čo tá na to. Teší ju, keď môže ovaliť dakoho tu po hlave, tu bodnúť rovno do srdca. Richtárka sa ani nehnula. Vari ani nepočúva. „Vošli do regála. V bočnej vraj sedeli do tvrdej tmy…“

Richtárke trhlo obe ruky. Vytrhla ich z Durduliných a napráva si šatku. Trasú sa, habkajú sem i tam. Ale mlčí — len sama sebe myslí: ,Iste boli, iste — nehovorila by…‘ A všeličo vidí teraz, čo pred chvíľou nevidela. Muž je už nie, čo býval. Čosi kuje. Hľa, oddávna badá, že sa premenil. Nevedela skade, ako, prečo. Už vie. ,Pre ňu — pre ňu!‘ bola by zaplakala, zalomila rukami — ale premohla sa. Nesmie sa prezradiť. Keď sa trochu zozbierala, riekla tichým hlasom: „Ľudia zlí vymýšľajú…“

Durduľa vie, čo sa s ňou robí. Čuje, ako bôľ a strach zavieva z jej reči a bytosti. A srdce sa jej kúpe v rozkoši. „Ja tiež povedám…“

„No nie?“ ozvala sa richtárka skoro s jasotom. Srdce sa jej utíšilo, objala by Durduľu. „Veď môj je už v rokoch. Má rozum — veď ho už naučilo.“

„Ale čo vám nepoviem: ja som ho videla na vlastné oči…“

„Kde — kde ste ho videli?“

„U nej, u Masliačky. V utorok večer, prv ako o tomto čase. Šla som po záhumní — on šiel sadmi. Pekne vyšiel z vášho humna; mesačne bolo, po chôdzi som ho poznala. Prišiel k humnu a do dvora. Ešte sa poobzeral, či ho dakto nestrežie. Pritisla som sa k plotu, lebo som sa bála. A pekne som počula dvere pitvorné — u Masliačky veľmi vŕzgajú…“

„To nebol môj!“

„A kto? Keď sa naňho ponášal.“

„Ak paholok!“

„Kdeže paholok! Ten je menší. No počkajte, bol váš v utorok doma?“

„Bol!“ riekla odhodlane, bárs čelo je mokré od studeného potu. Vie, že prišiel, keď ona už spala.

„Celý večer?“

„Celý.“

Durduľa sa nedá prekabátiť. Vie, že Katrena cigáni. No vie i mlčať, keď načim.

„A mne sa všetko tak, že to on. No, chvalabohu! Ale tej, tej — iba ju ostrihať dohola, to! Len si pomyslite, stvora moja, takúto nezdobu! Len, prosím vás, nezjavte sa nikomu…“

Richtárka už nečuje. Prichlopila dvere a vošla do izby.

Ešte sa svieti; pri stole kľačí muž; ako vidno, modlí sa. ,Že sa nebojí Pána Boha!‘ myslí si ona. ,Ešte sa modlí! Nebojí sa, že ho zahrúži, že sa zem otvorí pod ním…‘ A skutočne, kľačí a nepozoruje, čo sa dookola robí. Tvár zakrytá rukami, iba hlboké, ťažké vzdychy sa ohlášajú. Akoby sa ronili z najhlbšej hlbiny srdca, akoby chceli preboriť nebesá. Tak sa modlia hriešnici, ktorých tlačí ťažká vina…

Načo tu dôkazy? Videli ho — ostatok vyznávajú tieto vzdychy.

Vstal od stola akýsi veselší. Možno sa mu uľahčilo. Hádam sa len pretvaruje. Vidno, ako sa premáha, aby čosi utajil. Hľa, ani do očí jej nepozrie, ani sa neprihovorí.

Ona tiež kľaká na to isté miesto, hľadá potechu, uspokojenie. Ale kde tu modlitba, keď myšlienky sa naháňajú, krúžia divoko v hlave. I jej ronia sa ťažké vzdychy — ale každý sadá na dušu, tlačí olovenou ťarchou. Aspoň trochu sa utíšila. Snaží sa obetovať svoj bôľ Bohu, naňho sa spustiť… Ale čo bude s Evkou, ak je toto pravda? Čo — čo!

,Nie, to je nie otec. Nehoden toho mena! Dcéra odrastená, a on jej vije taký veniec!‘ Srdce sa jej trasie strachom i hnevom. ,A ak je to nie pravda?‘ Vidí, že takto nemôže byť. Musí mať istotu, čo akú. Takto by zahynula.

„So starým si nič nehovoril?“ pýta sa ho pokojne. Veľa ju to stojí premáhania.

„A o čom?“

„Veď na tom sa zostalo, že v jeseň bude veselie. Nič ste nehovorili?“

„Tam si bola. Načo budeš? Keby nie on, mohlo sa to už o fašiangoch odšiplať.“ Tu sa mu vykradol vzdych. „Ale kdeže starý, taký skupáň.“

„Polroka sem, lebo tam,“ vraví ona chladno. „Nemusíme sa náhliť.“

„Ba nie tak!“ ozval sa neobyčajne živo. „Keby bolo po svadbe, bol by pokoj. Nebolo by starostí.“

„Vari ti zavadzia?“

„Mne nie. Ale jej najlepšie, keď má muža. Len tak je bezpečná. Nech príde, čo chce: má sa čoho chytiť. A otcovi je to balvan — samá starosť.“

Slová tie sú jej jasné. Už niet v nich nič záhadného. Kľúč má od Durdule. Vie, prečo mu zavadzia dcéra, akých premien sa bojí. Že vyjde najavo, čo otec robí a to zničí i dievku. Hľa, preto ju chce vydať, kým je všetko pod pokrývkou.

„Čo budeme robiť?“ dolieha na ňu otázka. „Všetko stratené.“ I vidí, čo všetko stratila. Krásna minulosť, kde si? Prepadlo sa všetko, šťastie, pokoj, krása, mladosť — zostal kríž a bôľ.

Nemôže sa premôcť, pristúpila k nemu a pýta sa:

„Jano, čo sa to s tebou robí? Ty si sa veľmi premenil.“

„Ja?“ A sklopil oči. Nemôže zniesť jej pohľad, ktorým visela na ňom, vyzvedala, skúmala. „Ja nič. Ale tebe sa robí čosi. Pletieš do sveta, a vystíhaš odo mňa čosi…“

„Ty ma už nerád!“ zvolala nevdojak. Zahanbila sa, že vypustila také slovo.

„To je slovo! To už hej!“ kýva hlavou. „Rozum nadobývať na staré dni, nie takéto márnosti. To nech sa tvoja dievka spýta svojho frajera.“

Krv jej udrela do tváre. Sú na nej vrásky, ostarela — ale čo urobil on! Veď on tiež má svoje roky, a ju karhá. „A si mi neprisahal?“ rozhorlila sa, chytiac ho za ruku.

„A môžeš sa žalovať? Vieš dačo na mňa?“

„A Masliačka?“

Hľa, prenáhlila sa. Zabudla, že to má utajiť, kým sa nepresvedčí. Slovo bolo von — pôsobilo ukrutne. Zbledol a odvrátil sa.

„Ako to vieš?“ pýta sa jej skoro pokorne. Darmo sa snažil ututlať pohnutie.

„Bože môj, bože!“ zaplakala a zakryla si tvár. „Načo som to ja dožila!“

Muž celý rozparený vyšiel na dvor. Hľadí do neba, mesiac sa mu uškŕňa, hviezdy padajú do hlbokej tmy. ,Tak poletíš, tak,‘ myslí si a žiaľ mu sťahuje hrdlo. ,Alebo už letím…‘

Vyšiel na šop, hodil sa na seno. Tuhá vôňa ho omamuje, divné obrazy mu predchádzajú — a on nevie, ako sa ich sprostiť.