ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MATÚŠ:
Videl som vás s biskupom Martinom
V prudkej hádke. O čom išiel spor váš?

DEMETER:
Nie je mu pluk bosenský po vôli.
Že ako vraj majú pravoverní
Válčiť pobok ohavných kacírov?^[74]
Sťažoval si, že bogomilovia,
Ktorí by mali byť upálení,
Bludy svoje roztrusujú u nás.

MATÚŠ:
Tak, tak. Kto však je toho príčina?
Kto z cirkvi nás vyklína Kristovej.

PETROVIČ:
Obrátiť nám zraky k Carihradu.^[75]

DEMETER:
Divno však, že i Sáh prisvedčoval
Ku mrzutým biskupovým rečiam.

MATÚŠ:
Sáh sa musí držať na pozore.
Badám pri ňom akúsi vrtkavosť,
Ostýchavosť, nedôveru, chladnosť.
Boh daj, aby v ňom nesedel Judáš.

PETROVIČ:
Koho to tam so zaviazanými
Vedie očami Toldy?

TOLDY:
Harhovský, vojvodca spišských Sasov.

MATÚŠ:
Posol Karlov. O čom chceš hovoriť?

HARHOVSKÝ:
O pokoji. Ide hrozná doba.
Kde synovia jednej vlasti majú
Krvave sa sraziť. Tomuto by
Nešťastiu rád predišiel kráľ Karol.

MATÚŠ:
My nie menej. Vojna je len cesta
Ku pokoju. Čo teda predkladá?

HARHOVSKÝ:
Dovoľ mi použiť podobenstvo.
Tri mali spor o dedičstvo bratia.
Keď zomreli dva z nich, spor prestáva;
Statok celý pripadol živému.
Práve tá jest medzi Venceslavom,
Ottonom a Karolom otázka.

MATÚŠ:
Vynechal si ešte z účtov svojich
Vladislava srbského. A potom
Podobenstvo tvoje predpokladá,
Že Karol je zákonný panovník.
Ja sa pýtam, kto má právo v zemi
Uhorskej pri uprázdnení trónu
Svolať zemský snem? Či nie nádvorník?
Vy však ste sa sišli na pozvanie
A rozkaz jedného Gentilisa
A dali ste si vnútiť za kráľa
Cudzozemca.

HARHOVSKÝ:
Či azda ste i vy
Nevolili na trón cudzozemcov?

MATÚŠ:
Lež volili sme, vy však ste dali
Vnútiť sebe chlapca úhrozami.
A tým ste sa mrzko vzdali všetkých
Práv slobodných občanov, urobiac
Nebezpečnej sa otrokmi moci,
Ktorá dychtí po vláde svetovej.^[76]

JÁN OMODEJ:
Tak je.

HARHOVSKÝ:
Keď tak, prečo teda otec
Váš Omodej nielen uznal Karla,
Lež i slúžil pod ním jak nádvorník?
Do vašich úst nesluší všetko to,
Čo povedá Pán Váhu i Tatier.

JÁN OMODEJ:
(položí ruku na meč)
Prišiel si nám tu činiť výčitky?

MATÚŠ:
Prekračuješ úzke medze posla,
Vojvodca.

HARHOVSKÝ:
Vrátim sa teda do nich.
Odpoviem na reči tvoje ticho.
Obviňuješ pápeža z tyranstva
A z pachtenia po vláde svetovej.
Čo pápež chce, je len pokoj zeme,
Kráľovského obnova semena.

MATÚŠ:
Ďakujeme my za jeho služby,
Bo za nimi chodia povinnosti;
Aké, to vidíme v Neapoli.
Dáme si my panovníka sami.
Pred zákonne vyvoleným kráľom
Sohnem prvý ja s úctou kolená:
Nikdy ale pred žiadnym votrelcom.
Slobodných jest mužov neprijať nič,
Bárs by bolo najlepšie, z milosti:
Bo kto milosť prijíma, je otrok.
Voľní muži nestrpia zákony,
Iba ktoré dali sebe sami,
Ani kráľa vnúteného silou.
Povedáš, že pápež chce len pokoj.
A kto zrušil pokoj, keď posledný
Ešte bol nažive Árpádovec?
Kto ho zrušil, keď už sedel pevne
Na prestole uhorskom Venceslav?
V pečlivosti tej ja vidím snahu
Druhý z Uhier urobiť Neapol.
Nech sa Karol váš podrobí novej
Na zákonnom zemskom sneme voľbe.
Ak bude tam vyvolený znovu,
Nuž prijmeme ho i my za kráľa.
Či predkladá niečo podobného?

HARHOVSKÝ:
Prosté vzdanie vymáha sa na vás.

MATÚŠ:
S tým sa trudiť ku nám bolo škoda.
Ak nechcete byť slobodní sami,
Vedzte, že my chceme byť i bez vás;
Leda že nás podmaníte zbrojou.

VŠETCI:
(so štrngotom šablí)
Von zo zeme Vlachov pápežovcov!
Potupa a hanba ich otrokom!

MATÚŠ:
Iď a oznám svojemu pánovi,
Čo si počul. Porozumeniu niet
Miesta; musí teda rozhodnúť meč.
Ako čestní nepriatelia my vám
Na zajtrajšok vzkazujeme bitku.

Nechaj to len. Nech sa poobzerá.
Ináče by neobsiahol svojho
Zámeru, pre ktorý vlastne prišiel.

DEMETER:
Zámer ten snáď z tohoto sa pozná.

MATÚŠ:
Nie, priateľu! Ja v ničie tajomstvá
Vnikať nechcem.

HARHOVSKÝ:
Pred tolikou musím
Pokloniť sa veľkomyseľnosťou.
(Odíde.)

DEMETER:
Bezpečnosť tá skazí nás, Matúšu.
Ktovie, o čom sme sa mohli doznať?

MATÚŠ:
Nebojím sa ich, pohŕdam nimi.

DOROTEA:
Ach, bože! Ach, bože! Kde ten môj pán?
Sliedim za ním po celom tábore.

PETROVIČ:
Nevidí ma? Čo sa prihodilo?

DOROTEA:
Gutu našu uniesol nepriateľ.

PETROVIČ:
Ako sa to stať mohlo, nešťastná?

DOROTEA:
Jazdili sme heno na paripách.
Guta vpredu vždy ďalej a ďalej.
Až ku krajným strážam, až za stráže,
A tak dlho cválala sem i tam,
Až ju schvátil priskočiaci husár.

PETROVIČ:
(učiniac hroznú tvár, siahne k meču)
A ty kdeže si bola, nešťastná?
Tak si moje ostríhala decko?

MATÚŠ:
Nebuď kvapný.

PETROVIČ:
Tu skolem nevernú.
Prečo si ju pustila ďaleko?
A prečo si nešla všade za ňou?
(Vyslobodí si rameno.)

DOROTEA:
Nebolo možnosti ani zdržať
Prosbami ju a ani dohoniť.
Unikala nedostihnuteľne,
Klamala ma rýchlymi výkrutmi,
Ako čo by sama bola chcela
Dať sa plieniť. Ani nejavila
Strach, keď husár jej vpadol v zubadlo.

PETROVIČ:
Nepoškvrním meča svojho krvou
Devy: ale beda tým vlašským psom!
Polia tieto skúria sa ich krvou.
Teraz hneďky pohýbže, Matúšu,
Plukmi; vypusť, ako žhúcu lávu,
Hrôzu našu na padúchov podlých.
Ó že v pošve tejto sa nekryjú
Hromy ako v nebechodných chmárach,
Abych všetkých jednou zdrtil ranou!

MATÚŠ:
Mierni sa, ač zanevrel si právom.
Prchlivosť je dočasná pochabosť.

VLADISLAV OMODEJ:
Či viete, čo sa stalo, pánovia?
Sebastián prchol k nepriateľom.

VŠETCI:
Sebastián?

TOLDY:
Môj syn?

VLADISLAV OMODEJ:
Tvoj syn, Toldy.
Plným letel na paripe svojej
Do tábora Karloveho cvalom.

TOLDY:
Domýšľaš sa, Petroviče, v čom je vec?

PETROVIČ:
Tuším.

MATÚŠ:
Žiaľ váš premení sa v radosť.
Dietky vaše tu.

SUBIČ:
Jeho milosť kráľ nechce použiť
Ku prospechu svojemu náhodu,
Ani šľachetnú veľkomyseľnosť.
Tu, ktorí mu upadli do moci.

PETROVIČ:
Guta, Guta, čos’ mi učinila?
Nie darmo som chcel nechať ťa doma.

GUTA:
(bozkajúc mu ruku)
Nič, otčíčku, nič. Všetko zas dobre.
Karol je pán veľmi milostivý.
Štedrou poctil ma rukou i darom.
(Ukazuje perly.)

PETROVIČ:
To slaninky kus myšiam do pasce.

GUTA:
Mala si strach o mňa, Dorotea.

DOROTEA:
Ach, Guta, boh sám vidí najlepšie.

PETROVIČ:
(privedie Gutu pred Sebastiána)
Čím odmeníš Sebastiánovi
Dôkaz taký jeho vernej lásky?

GUTA:
Otče drahý! Jestliže ma rád máš,
Nerež nové v srdce moje rany.

SEBASTIÁN:
Nečiň, prosím, jej žiadne násilie.
Ona zhrdla mnou, nenávidí ma.
(Odíde.)

TOLDY:
Ovi, ovi!

PETROVIČ:
Ako môžeš toto
Tak poctivé takto týrať srdce?

GUTA:
Dosť, dosť, otče. Nemuč ma aspoň ty.
On je dobrý, verný, ušľachtilý:
Ale tam vo hviezdach stojí ináč.

PETROVIČ:
Ducha tvojho stav ma desí, dievča.
Poď, odpočiň si trochu vo stane.
(Odíde s Gutou a Doroteou.)

MATÚŠ:
Je mi ľúto mladého človeka.

TOLDY:
Musím prervať ďalšiu dotieravosť,
Bo to už hraničí s odvrhnutím.

MATÚŠ:
(k Subičovi)
Karolovi vyriaď ďaku našu.

SUBIČ:
Mňa nechali tu tak samotného.

TORREO:
Vitaj v našom tábore, Subiče.
Nezatlelo tam niečo vo vašom?

SUBIČ:
Nič. Udeľ mi požehnanie, otče.

TORREO:
Žehnaj ťa boh Otec, Syn, Duch svätý.

SUBIČ:
(vstanúc podá mu lístok)
Prijmi malý ten odo mňa darček.
Pomodlíš sa za mňa, dobrý otče.

TORREO:
(podá mu vytiahnutý z rukáva lístok)
A ty prijmi na večnú pamiatku
Obrázok ten svätej Matky božej.
(Nasledujúce riekne tajomným šeptom.)
Na mrku tu s jedným smelým mužom
Vydám vám kacíra Mutimíra.
(Odídu.)

SÁH:
Čujem kroky.

TORREO:
Pst! To on. Odstráň sa.

To ty, Mutimír?

MUTIMÍR:
Držím slovo.

TORREO:
Nepriateľ je ticho. Stráž zaspala.

MUTIMÍR:
Bah!

TORREO:
Presvedč sa. Spia všetci pri vatre.

Preč! Keď budem kresať, priskočíte.

MUTIMÍR:
Je skutočne tak, ako povedáš.
Hodna trestu prísneho bezpečnosť.

TORREO:
Použijem toho ja ku skutku
Hrdinskému.

MUTIMÍR:
Čo mieniš učiniť?

TORREO:
Odzbrojím ich a privediem jatých
Pred Matúša; len mi požič trochu
Paloša tvojeho, Mutimíre.

MUTIMÍR:
Na, keď chceš byť v kutni hrdinom

TORREO:
Bah!

MUTIMÍR:
Čo ti je?

TORREO:
Odtrhla sa kvastňa.^[77]

MUTIMÍR:
Poznať, že s tým neumieš zachádzať.
Pohľadaj ju.
(Hľadajú oba na zemi.)

TORREO:
Nenájdeme potme,
Mutimíre. Musíme zakresať.
(Kreše ocieľkou na kremeni.)

MUTIMÍR:
Zobudíš ich, nekreš.

TORREO:
Jestli majú
Precitnúť, tak nech precitnú teraz.

SUBIČ:
Ani škrknúť.

MUTIMÍR:
Ha, pekelná zrada!

KONC:
Stúpaj, pajtáš.^[78] Učiň rád, čo musíš.

TORREO:
Pekne som ho vohvízdal do klietky.
Pes kacírsky.

SÁH:
Poďme ale ztiato,
Aby nepovstalo podozrenie.
(Odídu.)

BUFO:
Chuť našeho pána sa prevrhla.

FRANK:
Pravda, Bufo. Zunul už pečienky
Ľudské, teraz chce zapravované.^[79]

BUFO:
Iná v Bosne chuť, iná pri Tatrách.^[80]
Ako sa ti páči zmena táto?

FRANK:
Tak ako ten vkus, ktorým pokladá
Za zbytočnú vec stvorenie Evy.

BUFO:
Výhra naša pritom veľmi lichá.
Umorí nás tým kopaním hrobov.

FRANK:
A to všetko len tak za boh zaplať.
Berte, chlapci, dol, máme kacíra.^[81]
Skutok dobrý, prídete do neba.
Pochybujem, či sa ubíjaním
Ľudí veľmi zavďačíme bohu,
Obzvlášť však tak ukrutne neľudským.

BUFO:
I ja myslím, že to bezpečnejšie
Bolo Franku, dívať sa na hrany
Plápoliace, než priložiť ruku
K zahrabaniu ľudí nezomrelých.

FRANK:
Čit! Tu hrobár.

ADRIÁN:
No, hotová diera?

BUFO:
Jest na službu.
(Obrátiac sa chrbtom, ukloní sa trochu.)

ADRIÁN:
Odstránim to nedorozumenie
Úmyselné! Vykopaný je hrob?

FRANK:
Oba, pane.^[82]

ADRIÁN:
A provaz pri ruke?

BUFO:
Jest.

ADRIÁN:
No dobre. Vedú nám kacíra.
Uvrhnete ho poviazaného
Do hrobu a zasypete zemou.
Boh to vpíše do knihy života.^[83]
(Kynie, mládenci odstránia sa nabok.)
Nemyslel som, že sa i tuná dá
Príležitosť mi k vykonávaniu
Svereného svätého úradu:
Plieť zlé zelie vo vinici Pána.

JÁN BISKUP:
Tebe daná, otče Adriáne,
Moc súdiť a vyhladiť kacírov.

ADRIÁN:
To je sväté moje povolanie,
Ktoré vždy a všade môžem plniť.

JÁN BISKUP:
Preto ti tu predstavujem tohto
A oddávam k potrestaniu muža.

ADRIÁN:
Kto muž ten? A aká jeho vina?

JÁN BISKUP:
Nezdarilý mojeho biskupstva
Svätenník Mráz.^[84] Má za veľmi múdreho
Seba, avšak učinen jest bláznom.
Nezná, aké v tom jesto náveštie,
Že Kristus Pán jazdieval na osloch
A po svojom slávnom zmŕtvychvstaní
Jedol nemé s apoštolmi ryby.
Držal vždycky stránku Matúšovu,
Slúžil zjavne podo interdiktom,
Pochovával na mieste posvätnom,
Pojal ženu oproti zákonom,^[85]
Nedostavil sa na predvolanie,
Lež prchol do biskupstva cudzieho
Bez poriadku, môjho prepustenia.

ADRIÁN:
Či máš niečo proti obžalobe
Tej biskupa tvojeho namietnuť?

MRÁZ:
Len to, že sa to netýka viery.

ADRIÁN:
Netýka? A čo povedá Kristus?
Jestli by kto neposlúchol cirkev,
Buď ti ako pohan a publikán.^[86]
Vzbura proti svojmu biskupovi
Je najväčšie zo všetkých kacírstvo,
Najtvrdšieho hoden trestu zločin.

MRÁZ:
Teba svojím sudcom neuznávam.

ADRIÁN:
Či uznávaš, či nie, som to predsa
A povedám ti, zomrieš tej chvíle.
Pomodli sa, želej hriechy svoje.

MRÁZ:
Želiem to, že takýmto mníchom v moc
Dané život, česť, statky občanov
A že vládnu nimi bez odčetu.^[87]

JÁN BISKUP:
Poznať i z tej drzosti kacíra.

ADRIÁN:
Dávam teda telo tvoje zemi,
Dušu diablu, ktorému náleží.
(Chopí Mráza za ruku a privedie na kraj.)
Pozri, hrob tvoj. Vstúpiš doňho živý.
Učiňte povinnosť svoju, chlapci.
(Vystrčí ho von.)
Teraz keby ešte ten bosenský
Arcikacír padol mi do ruky.
Torreo prisľúbil Subičovi
Prislúžiť mu v noci Mutimíra.
Hrob je už i pre neho hotový.
(Odíde i s Jánom.)

BUFO:
Poď, poviem ti niečo.

FRANK:
Ale múdre.

BUFO:
Máme pána, ktorý nadužíva
Ku všetkým nás nič po nič pľuhavstvám.
Zarobme si teda.

FRANK:
Ukáž spôsob.
Ja lakomý nie som, za dobrú však
Všetkého sa odvážim náhradu.

BUFO:
Dajme prchnúť tomu farárovi.
Má peniaze, zaplatí nám dobre.

FRANK:
A hoc stredne len, nech ide sbohom.
Zasypeme hrob prázdny. Poď, otče.
(Privedie poviazaného Mráza.)
Preč, dolu tie prekliate povrazy!
(Sníme z neho povraz a vyhodí von.)

MRÁZ:
Zločin pána ten naprávate vy.

BUFO:
Bols’ už jednou v druhom svete nohou.
Čo nám za to dáš?

MRÁZ:
Všetko, čím vládnem.

FRANK:
(nakukne von dverami)
Obstáli sme! Pán sa nám navracia.

BUFO:
Poď, skry sa tu pod medvediu kožu.
Zutekáš, keď budeš môcť, páterko.
My rýchle hrob zahadzujme prázdny.

ADRIÁN:
Musíme hneď dokončiť s kacírom.
Život táborský nedovoľuje
Ani pravôt, ani ostríhania.

SUBIČ:
Tak je. Učiň spravodlivosť krátku.
Vina zjavná, ide len o potrest.

ADRIÁN:
Ty si vodca bosenských kacírov,
Nasledovne i sám arcikacír.
Neuznávaš pápeža za hlavu
Cirkvi svätej, zavrhuješ omšu,
Nedržíš nič na krst a moc kľúčov.^[88]

MUTIMÍR:
Teba nič do mojeho vyznania.

ADRIÁN:
Mám moc súdiť každého kacíra.

MUTIMÍR:
Kto ti moc tú dal, ten sám jej nemá;
Lebo viera rozkázať sa nedá.

ADRIÁN:
Ale dá sa potrestať nevera.
Odvolaj blud a pokor sa cirkvi.
Prijmi čisté učenie Kristovo.

MUTIMÍR:
V ruke vašej život môj, nie myseľ.

ADRIÁN:
Zomrieš teda.

MUTIMÍR:
Lež nezomrie pravda,
Apoštole s mečom a hranami.^[89]

ADRIÁN:
Oddáva sa telo tvoje zemi,
Duša diablu, ktorému náleží.
Mládenci! Poviažte ho do kozla.^[90]

Tak, šuhajci! Páter už v poriadku?

BUFO:
Leží na ňom medveď, len nevieme,
Nakoľko mu dá slobodne dýchať.

ADRIÁN:
Prv než by ste odpratali tohto,
Poďte napred trochu sa občerstviť.
(K Mutimírovi.)
Ty sa môžeš za ten čas pomodliť.

FRANK:
Ruky i tak složené k modlitbe!

MUTIMÍR:
Má svojich náš taktiež vek Molochov.^[91]
A týmto viac padá ľudí v obeť
Nežli oným niekdajším medeným.
Nešťastná vlasť moja, biedna Bosna,
Je už vcele opojená krvou.
Stíhajú nás do vykorenenia.
Sporiadali svoje hrozné súdy.
Pyšných niekoľko dominikánov
Vlečie, koho sami chcú, na hranu
Svojevoľne, bez zodpovednosti.
Mňa sa čierna tu zmocnila zrada.

MUTIMÍR:
Poď smelo, ty nástroje tyrana.
Tvojou ma chce obetovať rukou.

MRÁZ:
Nie, priateľu. Obeť som ako ty.
(Vytiahne mu palicu zpopod kolien.)
Vstaň rýchle a spešne preč odtiaľto.
V krajnom oba sme nebezpečenstve.
(Rozviaže mu ruky, oba odídu.)

BUFO:
Tí kacíri rastú ako huby.
Čím viac sa ich utráca, tým viac len
Ich pribúda na naše súženie.
Lebo len my máme prácu s nimi.

FRANK:
To ako to, ale ja sa pýtam
Ako Izák otca: „A kde obeť?“^[92]

BUFO:
Otázka nie zbytočná. Tu kyjak.
To robota našeho plebánka.
(Nazrie za stenu.)
Nie ináče. Prchli oba spolu.

FRANK:
Dobre a statočne učinili.

BUFO:
Za nich my pôjdeme do výrobku.
Ide pán.

FRANK:
Nič. Vzal ho čert. Rozumieš?

ADRIÁN:
Nože, chlapci, spešne hrabte, spešne.

BUFO:
A čo hrabať, keď niet odsúdzenca?

ADRIÁN:
Čo povedáš?

BUFO:
S návratom sme našli
Pohodený kyj, väzňa nebolo.

ADRIÁN:
To divná vec.

FRANK:
Pravda, veľmi divná.
Prepodivná. Zajac prchol z ražňa.

ADRIÁN:
Vy ste mi ho pustili, holomci.

BUFO:
Prisahám, že sme ho tu nenašli.

ADRIÁN:
Kam sa teda podel?

FRANK:
Nuž vzal ho čert.
S čertom majú spojenie kacíri.

ADRIÁN:
Ba snáď mal zle poviazané ruky.
Bežte spešne, jeden k Rozhanovciam
A druhý v tú stranu ku Vajkovciam.
Pristavia ho asnáď niekde stráže.
Kto ho schváti, sto zlatých odmena.
(Všetci odchádzajú, opona spadne.)