Bitka u Rozhanoviec
Autor: Jonáš Záborský
Digitalizátori: Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniel Winter, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká
Obsah
Prvá doba bitky
(Javisko: ulica v Rozhanovciach. V hlbokom úzadí chrám s hrobitovom. Vidno veliký kríž a viac malých náhrobných. Po bokoch idú domy, z ktorých dva proti sebe postavené v popredí majú vráta. Asi naprostriedku hĺbky pretrhnuté sú domy priečnou ulicou, cez ktorú jedine chodí sa z boka na bok.)
Guta a Torreo.
GUTA:
Desný pohľad! Vrazili do seba
Ako protiletné dve víchrice.
Všade štrngot šablí, praskot kopij,
Hvizd letiacich smrtonosných šípov,
Dunenie pod buzogáňmi štítov,
Krik, vresk ľudí a erdžanie koní.
Zem sa trasie, ako by sa chcela
Preboriť pod hrôzami zápasu.
(Vyzrie von.)
Otca sliedim okom. Kto však v týchto
Rozbúrených a kypiacich vlnách
A vo chmárach prachu čo rozozná?
Nepostretla smrtonosná oceľ?
TORREO:
Nemaj strachu. Víťazstvo sa kloní
Očividne na stranu Matúša.
Pravé krídlo kráľových vo zmätku,
Prostriedku však hrozí preborením.
Hneď nastane útek všeobecný.
GUTA:
(stíska kŕčovite svoj nôž)
Tak som svoju zmeškala povinnosť
A stala som sa nevernou bohu.
Tomu tys’ na príčine, páter Brús.
Ruka tá už bola napriahnutá;
Ty ju zastavuješ nepríhodne.
TORREO:
Čas tvoj ide, panna vyvolená.
Matúš staví sa tu v Rozhanovciach
Na chvíľu pri stíhaní kráľovských
A ty prijmeš tuto od anjelov
Korunu za dovŕšené dielo.
GUTA:
Tu nikomu sa viac zdržať nedám.
(Vyzrie.)
Dorotea! Ide nám za stopou.
TORREO:
Čo za pomsta. Preč! Nesmie nás nájsť.
Vbehneme do niektorého dvora.
(Odídu.)
Dorotea, neskôr Konc.
DOROTEA:
Prišla som im na stopu. Tu boli.
Tadeto šli. Musím ich dohoniť.
(Odíde.)
KONC:
(kuľhá, bo mu trčí zo stehna šíp, a ťažko stone)
Bolesť hrozná. Už nemôžem ďalej.
(Spusti sa pomaly na zem.)
Namierila tá slovenská ruka!
(Omakáva si šíp.)
Strelci a husári k predošlému.
(Priechod prchajúcich kráľovských vojakov. Napred vbehne istý počet strelcov s lukmi a štítmi.)
STRELCI:
Preč! Preč!
KONC:
Zmilujte sa, tovarišia.
Vyrežte mi šíp tento zo stehna.
STRELEC:
Preč rýchlo! Za pätami nepriateľ.
(Odídu.)
KONC:
Neslúchajú. Dbajú len o seba.
Musím tu bez pomoci zahynúť.
(Vojde hŕba husárov.)
HUSÁRI:
Na záhumní vlk. Spas sa, kto môžeš.
KONC:
Zmilujte sa nado mnou, pajtáši.
Vyrežte mi šíp tento zo stehna.
HUSÁR:
Poď, odprac sa aspoň z toho stisku.
(Podvihnú a vedú ho preč.)
Adrián a Bufo, neskôr Mráz.
ADRIÁN:
Neslýchaná sparota. Zašliaknem.
Musím sa tu poobčerstviť vodou.
(Chce do domu na ľavom boku. V tom mu príde voči vyjdúci odtiaľ Mráz v odeve sedliackom, so širokým klobúkom na hlave.)
Tento nám dá. Buď tak dobrý, gazda,
Vynes nám da s krhlu zimnej vody.
MRÁZ:
(zatlačiac si na oči klobúk.)
Pre teba niet vody v našich studniach,
Lebo si nám dal nášho plebána
Olčvárskeho pohrobiť za živa.
ADRIÁN:
Klebety.
MRÁZ:
A keby bola pravda!
Kebys’ to ty bol tak hrozný hrobár!
ADRIÁN:
Ja? Čo tebe napadá, človeče?
MRÁZ:
A dáš sa ty pohrobiť za živa,
Keď si ty to učinil Mrázovi?
ADRIÁN:
Nie raz, ale bárs i sto ráz, gazda.
MRÁZ:
Nuže teda, pozri mi do očí.
ADRIÁN:
(tleskne s úžasom do dlaní)
Ha, teda už i mŕtvi vstávajú!
Mutimír k predošlým. (Zjaví sa a zastane nezbadaný na pravom kraji javiska.)
MRÁZ:
Aby tvoju pomstili neľudskosť.
Nasúdil si pokutu sám sebe.
ADRIÁN:
Ja som tebe len strachu chcel nahnať.
Sluhom som dal rozkaz prepustiť ťa.
Tu jeden z nich. No nie, že tak, Bufo?
BUFO:
Tak je.
(Hlavou krúti, že nie.)
ADRIÁN:
Čuješ? Udobri sa teda.
MRÁZ:
Žiadne fígle nespomôžu. Zomrieš.
ADRIÁN:
Keďže tak, ty bezzbrojný, ja mám meč.
(Siahne k meču, ale priskočiaci Mutimír lapí ho za ruku.)
MUTIMÍR:
Stretnutiu nie taký bude koniec.
(Stane mu voči.)
Máme i my účty. Či poznáš mňa?
ADRIÁN:
Darmo tajiť. Lež odpusť, zmiluj sa.
(Kľakne a sopne prosebne ruky.)
MRÁZ:
Hnusná chabosť. Ale tak to býva:
Kto najmenej má poľutovania,
Ten býva vždy najchúlostivejším,
Keď prichodí potom trpieť jemu.
MUTIMÍR:
Žiadna milosť.
ADRIÁN:
Pre rany Kristove!
MUTIMÍR:
Na teba krv žaluje tisícich.
Musíš teda podstúpiť to isté,
Čos’ nasúdil nám. Vstávaj a stúpaj!
(Zdvihne ho nejemne a odvedie do domu. Mráz za nimi. Bufo vyzrie ulicou von a cúvne.)
BUFO:
Idú naši, nič však nepomôžu,
Lebo sú i sami na úteku.
Musím vidieť, čo budú s ním robiť.
(Odíde.)
Tomáš a Harhovský.
TOMÁŠ:
Výtečne sme pokorili spupnosť
Pána Váhu i Tatier, Harhovský!
Rozjarená Slovač tá úžasnou
Mietla všetko predo sebou búrkou.
Pole celé kryté trupmi našich.
Padol Ugrin, Opor, Štefan Bager,
Borš, Aladár, Pouč, Peter beregský,
Vesprimský a váradský biskupi.
HARHOVSKÝ:
I nešťastný môj brat Jordan leží.
TOMÁŠ:
Teraz dlho tajená vypukne
I na našej strane nespokojnosť.
Reptanie vybĺkne v plameň zjavný.
HARHOVSKÝ:
Matúš má vo mnohom svätú pravdu.
Tí siňóri sa hrnú do zeme
Ako mravce, kde med okúsily,
A každý chce veľkým tu byť pánom.
Všetko ťahajú k sebe, lakomci;
Kde však treba chrabrosti, sú baby.
Ich sme vinou takto porazení.
TOMÁŠ:
Donúti nás k novej voľbe Matúš
Alebo sa rozpadne vlasť vcele.
HARHOVSKÝ:
Tu kráľ.
Karol, Fáber a Druget k predošlým.
KAROL:
Iďte, stavte dáko ten prúd ľudu:
Ty, vojvodca, tých svojich Spišiakov,
I ty, otče Tomáš, svoj zástup.
(Tomáš a Harhovský odídu.)
Ten Torreo všetkému príčina.
Mohli sme príhodne vyjednávať
A on zmámil nás lživými zvesťmi.
FÁBER:
On chybil, že uveril bláznovi.
Ja na týchto sa mrzím chvastúnov.
Myslel by, kto počuje ich reči,
Že prekotia nebetyčné Tatry:
Keď však treba potýkať sa mužne,
Ľutujú, že im boh nedal krídla
Namiesto rúk.
KAROL:
Ja v tom vetrím zradu
A bojím sa, že pôjde i ďalej.
Odtrhnú sa i verní doposiaľ.
Koniec môjho panovania bude
Ten, čo Venceslava a Ottóna.
DRUGET:
Tak ďaleko nepríde, môj kráľu.
Máš oporu v Chorvátoch, v rytieroch,
v duchovenstvu, v nás i v pápežovi.
Nepokoje ešte môžu zúriť
Dlhé časy: ale ty sa budeš
Z Vyšehradu prizerať bezpečne
Na víchricu, lomcujúcu krajnou,
Až konečne strávi sama seba.
Ján biskup k predošlým.
JÁN BISKUP:
Ďurko padol, zástava odňatá.[94]
Všetko prchá, len Chorváti ešte
A rytieri držia svoje miesto.[95]
KAROL:
Tu už všetko daromné, verný môj.
Iď, oznám im, nech tiahnu i oni,
Nedajúc sa rozbiť, ku Olčváru.
Za ich chrbtom snáď sa dajú ešte
Rozprášené zástupy shromaždiť.
(Ján odíde, Karol obráti sa k chrámu a sníme klobúk.)
Slyš, Ježišu, ktorý tu v oltárnej
Prebývaš pod hostiou sviatosti!
Jestli ty mňa vyslobodíš teraz
Z nepriateľov rúk mojich i tvojich,
Vybudujem ku cti matky tvojej
Desať chrámov a budem odievať
A kŕmiť ťa vo troch stoch chudobných
Až do smrti, i budem sa denne
Modliť trikrát všetko, čo sa svätí
Modlievajú pri hodinkách mnísi.
(Postaví si klobúk, všetci odídu.)
Frank a Bufo.
FRANK:
Kdeže môj pán? Prchol ako zajac.
Moje nohy nestačily za ním.
(Vyjde z domu Bufo.)
Tys’ aspoň tu, Bufo. Kde pán? Žije?
BUFO:
Kde je, to viem, či žije, to neviem.
FRANK:
Zanechal si ho poraneného?
BUFO:
Hrobár skúsil sám, čo robil iným.
Zahrabali ho naši včerajší
Plenníci do doliny živého.
FRANK:
Nežartuješ?
BUFO:
Nie.
FRANK:
Kde?
BUFO:
V tomto dome.
FRANK:
Nepôjdeme ho vyhrabať, Bufo?
BUFO:
Pritlačiť. Dal by nám, keby ožil.
Preč! Víťazi tu.
(Odídu.)
Petrovič, traja Omodejovci, Toldy, Renelov a Diviš.
PETROVIČ:
Stálo znoja! Zato je pobieda
Dokonalá.[96]
(Utiera si čelo.)
JÁN OMODEJ:
Od bitky s Tatarmi
Pri Šajave nebolo tej seči.[97]
TOLDY:
Nebe kalí sa, vrú sivé chmáry,
Vietor zmietať započína prachom.
Bolo by bez meškania použiť
Zmätok splašeného nepriateľa.
PETROVIČ:
Na Matúša musíme počakať.
RENELOV:
Tu prichádza, krytý prachom bitky.
Matúš, Sáh, Martin a Demeter k predošlým. Neskôr Sebastián so zástavou.
VŠETCI:
Sláva víťazu rozhanovskému.
MATÚŠ:
(s ľahkým úklonom.)
Tá je všetkým, po bohu, spoločná.
SEBASTIÁN:
Znamenie, pod ktorým bojovali
Nepriatelia naši, skláňam k nohám
Pána Váhu i Tatier. Sláva mu!
MATÚŠ:
Ó chrabrého otca chrabrý synu!
To dôstojné teba prvotiny.
(Objíme ho.)
TOLDY:
Rozkážeš byť vrahom za pätami?
Nedať by im posbierať sa znovu.
MATÚŠ:
Len dovoľme i sebe i mužstvu
Smädný trochu poovlažiť jazyk.
Chvíľu potom vynahradí čerstvosť.
Dorotea k predošlým.
DOROTEA:
Radosť žiari zo všetkých tu tvárí;
Ja však musím i v dobe tej slávnej
Znepokojiť srdce svojho pána.
PETROVIČ:
Čo je zase?
DOROTEA:
Nevidel si Gutu?
PETROVIČ:
Zas tú Gutu! Ty máš o nej vedieť.
Na teba je daná jej ochrana.
DOROTEA:
Prchla v noci, keď som ja usnula
A ty spiaci obchodil si tábor.
Hľadať ju od svitu neprestávam.
PETROVIČ:
Ha, ten mrzák! Že som na nešťastie
Vzal ju so sebou! A čo, nenašla si?
DOROTEA:
Prišla som jej na stopu, dohoniť
Prchajúcu nemohla vo stisku.
Poslednýkrát som ju tu videla,
Tu na tomto mieste, s pátrom Brúsom.
PETROVIČ:
S pátrom Brúsom zase? Ovi, ovi!
Čo ku tomu viaže dievča mníchu?
MATÚŠ:
Ako len s ním zaviazala známosť?
PETROVIČ:
Bol pred rokom na pruštianskom zámku.
A od toho času dievča blúzni.
MATÚŠ:
To akýsi nebezpečný tulák.
Mne sa núkal za ubijca Karia.
(Všetci odídu, len Sebastián a Dorotea zostanú. Keď šepcú spolu, opona spadne.)
[94] Ďurko padol, zástava odňatá. Historická skutočnosť. U Viliama Paulinyho-Tótha (Trenčiansky Matúš, v Besiedkach, III, 168 a 87) kráľov zástavník volá sa Filip Ďurky.
[95] Len Chorváti ešte a rytieri držia svoje miesto. Tiež historické. Rytiermi treba rozumieť johanitov.
[96] Zato je pobieda dokonalá (rus. a juhoslov.), víťazstvo.
[97] Od bitky s Tatármi pri Šajave nebolo tej seče. Historický výrok, ktorý autor dáva do úst Jánovi Omodejovi. Spomínaná bitka bola r. 1241 a uhorské vojsko kráľa Belu IV. bolo v nej na hlavu porazené.
O autorovi
Jonáš Záborský
prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných…
Galéria obrázkov
Obrázok
