ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GUTA:
Desný pohľad! Vrazili do seba
Ako protiletné dve víchrice.
Všade štrngot šablí, praskot kopij,
Hvizd letiacich smrtonosných šípov,
Dunenie pod buzogáňmi štítov,
Krik, vresk ľudí a erdžanie koní.
Zem sa trasie, ako by sa chcela
Preboriť pod hrôzami zápasu.
(Vyzrie von.)
Otca sliedim okom. Kto však v týchto
Rozbúrených a kypiacich vlnách
A vo chmárach prachu čo rozozná?
Ktovie, či už jeho taktiež prsia
Nepostretla smrtonosná oceľ?

TORREO:
Nemaj strachu. Víťazstvo sa kloní
Očividne na stranu Matúša.
Pravé krídlo kráľových vo zmätku,
Prostriedku však hrozí preborením.
Hneď nastane útek všeobecný.

GUTA:
(stíska kŕčovite svoj nôž)
Tak som svoju zmeškala povinnosť
A stala som sa nevernou bohu.
Tomu tys’ na príčine, páter Brús.
Ruka tá už bola napriahnutá;
Ty ju zastavuješ nepríhodne.

TORREO:
Čas tvoj ide, panna vyvolená.
Matúš staví sa tu v Rozhanovciach
Na chvíľu pri stíhaní kráľovských
A ty prijmeš tuto od anjelov
Korunu za dovŕšené dielo.

GUTA:
Tu nikomu sa viac zdržať nedám.
(Vyzrie.)
Dorotea! Ide nám za stopou.

TORREO:
Čo za pomsta. Preč! Nesmie nás nájsť.
Vbehneme do niektorého dvora.
(Odídu.)

DOROTEA:
Prišla som im na stopu. Tu boli.
Tadeto šli. Musím ich dohoniť.
(Odíde.)

KONC:
(kuľhá, bo mu trčí zo stehna šíp, a ťažko stone)
Bolesť hrozná. Už nemôžem ďalej.
Musím sadnúť tu, hoc ma zadávia.
(Spusti sa pomaly na zem.)
Namierila tá slovenská ruka!
(Omakáva si šíp.)

STRELCI:
Preč! Preč!

KONC:
Zmilujte sa, tovarišia.
Vyrežte mi šíp tento zo stehna.

STRELEC:
Preč rýchlo! Za pätami nepriateľ.

KONC:
Neslúchajú. Dbajú len o seba.
Musím tu bez pomoci zahynúť.

HUSÁRI:
Na záhumní vlk. Spas sa, kto môžeš.

KONC:
Zmilujte sa nado mnou, pajtáši.
Vyrežte mi šíp tento zo stehna.

HUSÁR:
Poď, odprac sa aspoň z toho stisku.

ADRIÁN:
Neslýchaná sparota. Zašliaknem.
Musím sa tu poobčerstviť vodou.

Tento nám dá. Buď tak dobrý, gazda,
Vynes nám da s krhlu zimnej vody.

MRÁZ:
(zatlačiac si na oči klobúk.)
Pre teba niet vody v našich studniach,
Lebo si nám dal nášho plebána
Olčvárskeho pohrobiť za živa.

ADRIÁN:
Klebety.

MRÁZ:
A keby bola pravda!
Kebys’ to ty bol tak hrozný hrobár!

ADRIÁN:
Ja? Čo tebe napadá, človeče?

MRÁZ:
A dáš sa ty pohrobiť za živa,
Keď si ty to učinil Mrázovi?

ADRIÁN:
Nie raz, ale bárs i sto ráz, gazda.

MRÁZ:
(strhne si klobúk)
Nuže teda, pozri mi do očí.

ADRIÁN:
(tleskne s úžasom do dlaní)
Ha, teda už i mŕtvi vstávajú!

MRÁZ:
Aby tvoju pomstili neľudskosť.
Nasúdil si pokutu sám sebe.
Či chceš ju podstúpiť dobrovoľne?

ADRIÁN:
Ja som tebe len strachu chcel nahnať.
Sluhom som dal rozkaz prepustiť ťa.
Tu jeden z nich. No nie, že tak, Bufo?

BUFO:
Tak je.
(Hlavou krúti, že nie.)

ADRIÁN:
Čuješ? Udobri sa teda.

MRÁZ:
Žiadne fígle nespomôžu. Zomrieš.

ADRIÁN:
Keďže tak, ty bezzbrojný, ja mám meč.

MUTIMÍR:
Stretnutiu nie taký bude koniec.
(Stane mu voči.)
Máme i my účty. Či poznáš mňa?

ADRIÁN:
Darmo tajiť. Lež odpusť, zmiluj sa.
(Kľakne a sopne prosebne ruky.)

MRÁZ:
Hnusná chabosť. Ale tak to býva:
Kto najmenej má poľutovania,
Ten býva vždy najchúlostivejším,
Keď prichodí potom trpieť jemu.

MUTIMÍR:
Žiadna milosť.

ADRIÁN:
Pre rany Kristove!

MUTIMÍR:
Na teba krv žaluje tisícich.
Musíš teda podstúpiť to isté,
Čos’ nasúdil nám. Vstávaj a stúpaj!

BUFO:
Idú naši, nič však nepomôžu,
Lebo sú i sami na úteku.
Musím vidieť, čo budú s ním robiť.
(Odíde.)

TOMÁŠ:
Výtečne sme pokorili spupnosť
Pána Váhu i Tatier, Harhovský!
Rozjarená Slovač tá úžasnou
Mietla všetko predo sebou búrkou.
Pole celé kryté trupmi našich.
Padol Ugrin, Opor, Štefan Bager,
Borš, Aladár, Pouč, Peter beregský,
Vesprimský a váradský biskupi.

HARHOVSKÝ:
I nešťastný môj brat Jordan leží.

TOMÁŠ:
Teraz dlho tajená vypukne
I na našej strane nespokojnosť.
Pokútne na riady cudzozemské
Reptanie vybĺkne v plameň zjavný.

HARHOVSKÝ:
Matúš má vo mnohom svätú pravdu.
Tí siňóri sa hrnú do zeme
Ako mravce, kde med okúsily,
A každý chce veľkým tu byť pánom.
Všetko ťahajú k sebe, lakomci;
Kde však treba chrabrosti, sú baby.
Ich sme vinou takto porazení.

TOMÁŠ:
Donúti nás k novej voľbe Matúš
Alebo sa rozpadne vlasť vcele.

HARHOVSKÝ:
Tu kráľ.

KAROL:
Iďte, stavte dáko ten prúd ľudu:
Ty, vojvodca, tých svojich Spišiakov,
I ty, otče Tomáš, svoj zástup.

Ten Torreo všetkému príčina.
Mohli sme príhodne vyjednávať
A on zmámil nás lživými zvesťmi.

FÁBER:
On chybil, že uveril bláznovi.
Ja na týchto sa mrzím chvastúnov.
Myslel by, kto počuje ich reči,
Že prekotia nebetyčné Tatry:
Keď však treba potýkať sa mužne,
Ľutujú, že im boh nedal krídla
Namiesto rúk.

KAROL:
Ja v tom vetrím zradu
A bojím sa, že pôjde i ďalej.
Odtrhnú sa i verní doposiaľ.
Koniec môjho panovania bude
Ten, čo Venceslava a Ottóna.

DRUGET:
Tak ďaleko nepríde, môj kráľu.
Máš oporu v Chorvátoch, v rytieroch,
v duchovenstvu, v nás i v pápežovi.
Nepokoje ešte môžu zúriť
Dlhé časy: ale ty sa budeš
Z Vyšehradu prizerať bezpečne
Na víchricu, lomcujúcu krajnou,
Až konečne strávi sama seba.

JÁN BISKUP:
Ďurko padol, zástava odňatá.^[94]
Všetko prchá, len Chorváti ešte
A rytieri držia svoje miesto.^[95]

KAROL:
Tu už všetko daromné, verný môj.
Iď, oznám im, nech tiahnu i oni,
Nedajúc sa rozbiť, ku Olčváru.
Za ich chrbtom snáď sa dajú ešte
Rozprášené zástupy shromaždiť.
(Ján odíde, Karol obráti sa k chrámu a sníme klobúk.)
Slyš, Ježišu, ktorý tu v oltárnej
Prebývaš pod hostiou sviatosti!
Jestli ty mňa vyslobodíš teraz
Z nepriateľov rúk mojich i tvojich,
Vybudujem ku cti matky tvojej
Desať chrámov a budem odievať
A kŕmiť ťa vo troch stoch chudobných
Až do smrti, i budem sa denne
Modliť trikrát všetko, čo sa svätí
Modlievajú pri hodinkách mnísi.

FRANK:
Kdeže môj pán? Prchol ako zajac.
Moje nohy nestačily za ním.

Tys’ aspoň tu, Bufo. Kde pán? Žije?

BUFO:
Kde je, to viem, či žije, to neviem.

FRANK:
Zanechal si ho poraneného?

BUFO:
Hrobár skúsil sám, čo robil iným.
Zahrabali ho naši včerajší
Plenníci do doliny živého.

FRANK:
Nežartuješ?

BUFO:
Nie.

FRANK:
Kde?

BUFO:
V tomto dome.

FRANK:
Nepôjdeme ho vyhrabať, Bufo?

BUFO:
Pritlačiť. Dal by nám, keby ožil.
Preč! Víťazi tu.

PETROVIČ:
Stálo znoja! Zato je pobieda
Dokonalá.^[96]
(Utiera si čelo.)

JÁN OMODEJ:
Od bitky s Tatarmi
Pri Šajave nebolo tej seči.^[97]

TOLDY:
Nebe kalí sa, vrú sivé chmáry,
Vietor zmietať započína prachom.
Bolo by bez meškania použiť
Zmätok splašeného nepriateľa.

PETROVIČ:
Na Matúša musíme počakať.

RENELOV:
Tu prichádza, krytý prachom bitky.

VŠETCI:
Sláva víťazu rozhanovskému.

MATÚŠ:
(s ľahkým úklonom.)
Tá je všetkým, po bohu, spoločná.

SEBASTIÁN:
Znamenie, pod ktorým bojovali
Nepriatelia naši, skláňam k nohám
Pána Váhu i Tatier. Sláva mu!

MATÚŠ:
Ó chrabrého otca chrabrý synu!
To dôstojné teba prvotiny.
(Objíme ho.)

TOLDY:
Rozkážeš byť vrahom za pätami?
Nedať by im posbierať sa znovu.

MATÚŠ:
Len dovoľme i sebe i mužstvu
Smädný trochu poovlažiť jazyk.
Chvíľu potom vynahradí čerstvosť.

DOROTEA:
Radosť žiari zo všetkých tu tvárí;
Ja však musím i v dobe tej slávnej
Znepokojiť srdce svojho pána.

PETROVIČ:
Čo je zase?

DOROTEA:
Nevidel si Gutu?

PETROVIČ:
Zas tú Gutu! Ty máš o nej vedieť.
Na teba je daná jej ochrana.

DOROTEA:
Prchla v noci, keď som ja usnula
A ty spiaci obchodil si tábor.
Hľadať ju od svitu neprestávam.

PETROVIČ:
Ha, ten mrzák! Že som na nešťastie
Vzal ju so sebou! A čo, nenašla si?

DOROTEA:
Prišla som jej na stopu, dohoniť
Prchajúcu nemohla vo stisku.
Poslednýkrát som ju tu videla,
Tu na tomto mieste, s pátrom Brúsom.

PETROVIČ:
S pátrom Brúsom zase? Ovi, ovi!
Čo ku tomu viaže dievča mníchu?

MATÚŠ:
Ako len s ním zaviazala známosť?

PETROVIČ:
Bol pred rokom na pruštianskom zámku.
A od toho času dievča blúzni.

MATÚŠ:
To akýsi nebezpečný tulák.
Mne sa núkal za ubijca Karia.