Zlatý fond > Diela > Bitka u Rozhanoviec


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Bitka u Rozhanoviec

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniel Winter, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 82 čitateľov

Osoby

KAROL RÓBERT, od jednej stránky uznaný kráľ uhorský[1]

MATÚŠ TRENČIANSKY, hlava stránky Karolovi protivnej na severozápade[2]

JÁN, MIKLÚŠ, VLADISLAV, Omodejovci, hlavy stránky Karolovi protivnej na severovýchode[3]

DEMETER, veliteľ na šarišskom zámku, tretí hlavný faktor medzi odporcami Karolovými[4]

PETER PETROVIČ (Peteunch), župan zemplínsky a ungský[5]

GUTA, jeho mladá dcéra[6]

DOROTEA, jej spoločnica[7]

PETER TOLDY, pán v župe zemplínskej[8]

SEBASTIÁN, jeho syn

PETER RENELOV, majiteľ Pazdišoviec[9]

FILIP DRUGET,[10] ŠTEFAN FÁBER,[11] Taliani pri Karolovi

TOMÁŠ, arcibiskup ostrihomský[12]

JÁN, biskup nitriansky[13]

MARTIN, biskup jágerský, na strane vlastencov[14]

ADRIÁN, dominikán, vyšetrovateľ kacírstva[15]

PRIOR, joannítov vranských[16]

FELICIÁN SÁH, palatín Matúšov[17]

GEORG SUBIČ, gróf brebirský[18]

ŠTEFAN HARHOVSKÝ (Görgey), vojvodca spišských Sasov[19]

DIVIŠ, vodca pomocného pluku českého[20]

MUTIMÍR, vodca bosenských bogomilov[21][22]

BORŠ, pán na strane Karolovej[23]

TORREO, Talian, vyzvedač prestrojený za mnícha pod menom páter Brús[24]

ČIKÁDA, jeho mladá manželka, na výprave okolo kráľa

MRÁZ, prchlý z biskupstva nitrianskeho, teraz olčvársky farár[25]

KONC, maďarský husár

MINÁR, DROBNIAK, sedliaci od vozov.

FRANK, BUFO, mládenci Adriánovi, Taliani.[26]

Vyše týchto čo možno najväčší počet vojakov ako osoby nemé. (Dejište Vajkovce, Košická hora a Rozhanovce; čas 15. júna 1312.)



[1] Karol Róbert (1288 — 1342), syn Karola Martella, vnuk neapolského kráľa Karola II. a Márie, dcéry uhorského kráľa Štefana V. Podľa svojej starej matky si nárokoval uhorský trón, v čom ho pápež výdatne podporoval. Keď sa vzdal uhorského trónu Václav (ako český kráľ Václav III., posledný Přemyslovec, v Uhorsku v r. 1301 — 1304) i bavorský Otto (1304 — 1308), Karol Róbert nemal už vážneho konkurenta. Boli tu však odbojní veľmoži uhorskí, hotoví malí králi, ale i tých postupne zatlačil. Potom už kraľoval bez väčších prekážok do smrti.

[2] Matúš Trenčiansky, vlastne Čák (Csáky, 1252 — 1321), po r. 1301 vybudoval si rozsiahle panstvo na Slovensku, takže fakticky ho ovládal. Kráľ Václav II., keď sa pridal na stranu jeho syna, vymenoval ho za palatína Uhorska a vtedy dostal dedične celú Trenčiansku stolicu. R. 1303 prešiel ku Karolovi Róbertovi, od ktorého dostal mnohé hrady a rôzne výsady. Keď ho r. 1311 dal pápežský legát Gentilis do kliatby, rozišiel sa s kráľom a počínal si na svojom území ako nezávislý panovník. Jeho moc neskrušily ani dve kráľove výpravy proti nemu (r. 1312 a 1317). R. 1315 viedol vojnu s českým kráľom Jánom Luxemburským, ktorému musel vydať zaujaté hrady na Morave, ale inak vládol ďalej na svojom území ako predtým. Zomrel bez dedičov, takže jeho územie bez každej ťažkosti pripadlo kráľovi.

[3] Omodejovci boli synovia palatína Omodeja (Amade), ktorého r. 1311 zavraždili v Košiciach tamojší vzbúrení nemeckí mešťania. Omodejovci sa odvodzovali od tretieho uhorského kráľa Samuela Abu. Boli štyria bratia (u Záborského činne vystupujú traja a štvrtý, Dominik, sa len spomína). Spojili sa proti Karolovi Róbertovi s Matúšom Trenčianskym. Dvaja z nich padli v bitke pri Rozhanovciach.

[4] Demeter, syn Mikulášov, asi ten istý, ktorý sa často spomína v listinách ako župan zvolenský. V listinách, zmieňujúcich sa o rozhanovskej bitke, spomína sa hneď po Matúšovi Trenčianskom a Omodejovcoch ako tretí závažný činiteľ na strane protikráľovskej. Aj on padol pri Rozhanovciach.

[5] Peter Petrovič, príbuzný Omodejovcov, mal v Uhorsku rozsiahle majetky. V Zemplínskej stolici mal zámok Prušťany, ktorý sa v texte spomína.

[6] Guta, dcéra Petra Petroviča. Záborský nezistil, či ide o historickú osobu. (Guta je iný tvar mena Judita.)

[7] Dorotea je vymyslená osoba. Mala za úlohu Gutu nielen sprevádzať, ale takrečeno dávať na ňu pozor.

[8] Petra Toldyho a jeho syna Sebastiána Záborský v spomenutom úvode neuvádza medzi historickými osobami. Toldyho mohol pridať autor preto, aby bol na Matúšovej strane aj maďarský zemský pán, kým jeho syn, zaľúbený do Guty Petrovičovej, zastupuje ľúbostný prvok v dráme.

[9] Peter Renelov je historická osoba. Bol pánom Pozdišoviec (Záborský tam bol kedysi evanjelickým kaplánom) a Drehnova. Pravdepodobne bol pravoslávny, ako pripomína podľa Szirmayho autor.

[10] Filip Druget prišiel s Karolom Róbertom zo Salerna, bol skutočne Talian, ako i Fáberom nazvaný Štefan. R. 1322 bol už uhorským palatínom. Jeho potomci sú známi ako veľmoži Homonnaiovci (z Humenného, na východnom Slovensku).

[11] Štefan, „ktorému pridáva sa v básni meno Fáber“, bol kastelánom na Vyšehrade, takže je historickou osobou.

[12] Tomáš bol ostrihomským arcibiskupom v r. 1305 — 1321. Bol tuhým pápežovým prívržencom.

[13] Ján bol mladý kňaz zo Sicílie, Talian. Nitrianskym biskupom bol v r. 1303 — 1327.

[14] Martin bol jágerským biskupom v r. 1306 — 1321. Záborský nič nehovorí o ňom v historickom úvode, takže mohol jeho účasť na Matúšovej strane a potom odskočenie od Matúša v Rozhanovciach pridať do drámy.

[15] Adrián je vymyslená osoba. Dominikáni mali inkvizíciu vo svojich rukách už dekrétom pápeža Inocenca IV. z r. 1248. Inkvizičný súd sa skladal z dvoch kňazov-inkvizítorov, dominikánov, prípadne svetských kňazov, z troch tajomníkov a mnohých iných funkcionárov. V Adriánovi odsudzuje Záborský, a to veľmi ostro, útok cirkvi na slobodu svedomia.

[16] Prior (lat.) znamená predstaveného kláštora. Pri Rozhanovciach skutočne bojovali na kráľovskej strane johaniti, a držali sa veľmi dobre. Vrana (tal. Aurana) je v Dalmácii, mala významný kláštor sv. Benedikta, ktorý r. 1217 pripadol so všetkými majetkami templárom. Po templároch, až za Ľudovíta Veľkého (syna Karola Róberta), pripadla Vrana johanitom. Nemohol byť preto prior vranských johanitov účastníkom bitky pri Rozhanovciach. Johaniti boli rytiersko-mníšsky rad, ktorý sa vyvinul od r. 1113 v Jeruzaleme. Rad templárov zrušil pápež Kliment V. 22. marca 1312, celkom krátko pred rozhanovskou bitkou, ktorá bola 15. júna 1312. V čase tejto bitky nesedeli teda johaniti vo Vrane, ale v bitke mohli pomáhať kráľovi rytieri-mnísi z niektorého iného kláštora.

[17] Felicián Sáh (píšu ho i Zach), ktorého Matúš urobil svojím palatínom, poddal sa po rozhanovskej bitke kráľovi. Nie je historicky dosvedčené, že by jeho zrada bola rozhodla bitku v kráľov prospech. R. 1330 Sáh napadol kráľovskú rodinu na Vyšehrade (uhorskom, nad Dunajom, kde bolo vtedy kráľovské sídlo), ako sa udáva, pre znásilnenie svojej dcéry Kláry kráľovým švagrom (niektorí historici popierajú tento motív atentátu). Felicián kráľa poranil, kráľovnej odťal štyri prsty na pravej ruke, načo ho pribehnuvší dvorani dorúbali. Uhorský snem zriadil po čine taký súd, ktorý dal Sáhovu rodinu do tretieho pokolenia vyvraždiť a ostatných príslušníkov rodiny odsúdil na stratu majetku a poddanstvo.

[18] Georg Subič, správne Šubič, bol príslušníkom chorvátskej magnátskej rodiny z Bribiru. Šubičovci, z ktorých pochádzali neskoršie preslávení Zrinskí, boli význačnými stúpencami Karola Róberta. Člen takej rodiny mohol byť v bitke pri Rozhanovciach, aj keď to Záborský v úvode výslovne nezistil.

[19] Štefan Harhovský bol účastníkom bitky, viedol kráľovi značnú posilu od spišských Nemcov (Sasov), ktorí tvorili za starých čias osobitnú jednotku s názvom grófstvo.

[20] Diviš je meno historicky síce nedosvedčené, ale listiny z r. 1312 dokazujú, že sa na bitke pri Rozhanovciach zúčastnil i zástup Čechov, ktorých si pozvali na pomoc Omodejovci.

[21] Mutimír je vymyslená osoba. Účasť jeho a jeho bogomilských druhov pri Rozhanovciach zapadá však veľmi dobre do protirímskeho ovzdušia, o akom svedčia listiny v súvise s Matúšom Trenčianskym.

[22] Bogomili boli sektári, veriaci v dualizmus dobra a zla (podľa ich ponímania Satanael a Logos — Slovo boli obidvaja synmi Otca). Zamietali krst a prijímanie, inak boli prísnymi askétmi. Manželstvo alebo celkom zavrhovali, alebo ho povoľovali pod istými podmienkami. Boli veľmi rozšírení medzi balkánskymi Slovanmi, kde sa udržali až do pádu Byzantskej ríše (1453). V Bosne boli veľmi silní a v 13. storočí za čas bolo ich viac než katolíkov. Bána Mladina Pavlova Šubiča, Matúšovho súčasníka, pozbavil ľud vlády pre jeho náklonnosť k patarénom (iné meno bosenských bogomilov).

[23] Borš je historické meno. Záborský v úvode spomína, že podľa Turčanovej kroniky (Joannes de Turóc) na Karolovej strane padol pri Rozhanovciach Kakaš, syn Štefana Borša. Kakaš i Borš sú ináč maďarské mená.

[24] Torreo (vymyslená osoba) bol potrebný v dráme ako typ intrigána a tiež najmä preto, aby bolo psychologicky odôvodnené, prečo sa Guta dopustila svojho činu. Sama bitka pri Rozhanovciach by nebola stačila na drámu, ale vnesením postáv Guty, Torrea a niektorých ďalších do deja dosiahol autor možnosť rôznych napínavých zápletiek. Pri týchto zápletkách mal potom veľmi dobrú možnosť ústami účinkujúcich osôb zdôrazniť svoje liberálne náhľady. Torreova manželka Čikáda má v deji podradnú úlohu.

[25] Mráz, olčvársky farár, je typ vlasteneckých kňazov, držiacich s Matúšom, i keď ho vyobcovali z cirkvi. Olčvár je obec pri Košiciach, východne od nich a vzdialenejšia od mesta, ako sú Rozhanovce.

[26] Konc, Drobniak, Minár, Bufo a Frank sú vymyslené osoby. Majú vedľajšie úlohy a podľa príkladu Shakespeara a iných veľkých dramatikov sú predstaviteľmi ľudu v hre, ktorá sa hemží početnými predstaviteľmi panských vrstiev.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.