ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GUTA:
Tu by teda bola doba moja,
Doba, o nejž veky budú vekom,
Pokolenia vravieť pokoleniam.
Času svojho najväčší hrdina
Má pominúť slabej devy rukou.
(Obráti sa ku hrobitovu.)
Ó vy, ktorých smrteľné zostatky
Tlejú tu pod tieňom kleslých krížov,
Prijmite do spolku i mňa svojho!
Tú si milosť vyprosím v poslednom
Od ubijcov mojich okamžení,
Bych tu našla Pole Hrnčiarovo^[98]
K pohrebu zosnulých cudzozemcov.
Tu, na tomto posvätnom sa mieste
Zasnúbi so prachom telo moje.
Tu spať budem sen ten tvrdý, dlhý,
Z nehož vzbudí anjelská len trúba.
Tu budú dni, roky a stoletia
Zachádzať a vychádzať nado mnou;
Ja však čítať ich nebudem viacej.
Tu budú na zapadnutú moju
Mohylu siať a trúsiť striedave
Vonné kvety jar a snehy zimy;
Mne však z toho ni radosť ni žalosť.
Tu v hodine duchov budem živých
Desiť, sivých cválajúc na chmárach,
Brkom víchrov, ponad tieto krvou
Presiaknuté rozhanovské polia.

Ó Ježišu! Ty tu rozprestieraj
Sväté mojím nad prachom ramená,
Keď uvítaš dušu voľnú v nebi.

GUTA:
Nebe zúri ako moje srdce.
Náveštie i to Všemohúceho.
Nebeskými pudí ma hrôzami
Ku hroznému skutku. Čujem, čujem,
Krvavý môj ženíchu nebeský.
(Kľakne pred krížom a modlí sa ticho. Torreo hovorí pre seba, obrátený k divákom.)

TORREO:
Iste človek tvor márnomyseľný.
Mnie, že len ním celá sa príroda
Zapodieva; že všetky na nebi
I na zemi úkazy len preňho.
Vidí tajné v nich hieroglyfy,
Nimiž mu boh odkrýva budúcnosť.

Judita! Tak už ťa od tej chvíle
Chcem nazývať. Obeť tvoja čaká.

GUTA:
Ha! Kde, otče?

TORREO:
Tu vo tomto dome.

GUTA:
Beda!

TORREO:
Váhaš teda?

GUTA:
Nie ja, otče.
Ale keď ju najviac potrebujem,
Opúšťa ma sila, ťaží mdloba.

TORREO:
Toto je to pravé okamženie,
Ktoré jestli pustíš neužité
Mimo, nikdy sa nevráti viacej.

GUTA:
Zahrajteže teda vy panenské
Vo mne žily. Preč nemiestna bázeň,
Preč styd, vďačnosť preč panenská jemnosť,
Všetky city ušľachtilejšie preč!
Srdce dravej hyeny bi vo mne
A krv tigra koluj v žilách týchto.
Ty sa modli, keď ja budem konať.
(Chce do dverí, ale cúvne.)
Počuť hovor, ide snáď na ranu.

TORREO:
Ty zvŕš, panna, skutok, ja sa vzdialim.
Zrobím potom povyk čo najväčší,
By sa oba doznaly tábory.
Klesne tým víťazom bujná myseľ,
Prevládaným sa navráti srdce.

GUTA:
Poďže už raz, ty bohom vručený
Malý vecí velikých nástroju.
Učiň ty, čo nemohly vykonať
Všetky Karlom sohnané od Tisy,
Od Dunaja, Sávy, Drávy pluky.

To posledné upomnutie zhora.
Idú.
(Postúpi do úzadia, majúc ruku s nožom ohnutú za chrbát.)

MATÚŠ:
Sparota! Hneď začne šusťať príval.

Ah, ah! Koho vidím nenazdajky!
Kde si sa tu vzala, drahé decko?
Otec plný je strachu o teba.
Ale čo si taká premenená?
Čo sa trasieš? Dojaly ťa hrôzy
Bojišťa, tie trupy okyptené,
Tie žalostné poranených stony,
Ten smrteľný chrapot konajúcich.
Poď, anjelu, nech len ťa priviniem
Tu na mieste víťazstva ku srdcu.

GUTA:
Vykonané.
(Zakryje si oči dlaňou.)

MATÚŠ
(siahne k rane):
Pekné poľúbenie.

DEMETER:
Beda! Čo si učinila? Pomoc!

PETROVIČ:
Čo je? Ha! Ty krvácaš, Matúšu.
Kto bol pekla prekliatym nástrojom?
Kto vyrazil nám víťazstvo z ruky?
Hovor! Lebo prisahám, že musí,
Ktokoľvek je, mečom mojím padnúť.

DEMETER:
Vezmi nazpät prísahu, neblahý.
To čin dcéry tvojej.

PETROVIČ:
Mojej dcéry?

TOLDY:
Guty?

DEMETER:
Jej, jej.

PETROVIČ:
Kde je nástroj pekla?

GUTA:
Nástroj neba, otče, vôle božej.

MATÚŠ:
Odpusť, ja jej odpúšťam, priateľu.

PETROVIČ:
(pristúpi so vztekom ku Gute)
Ty? Ty si nám toto dokázala?

GUTA:
Ja. Tu môj meč.
(Ukáže na povrhnutý nôž.)

PETROVIČ:
To teda ten nožík,
So ktorým si sa nerozlúčila
Ani vo snách, ako by ti k telu
Bol prirástol. To tajomstvo tvoje,
Ktoré si tak skrývala pred otcom.
To príčina, prečo si konečne
Prítomná byť chcela pri výprave.

GUTA:
Všetko, ako hovoríš, môj otče.

PETROVIČ:
Prečo si to zrobila, nešťastná?
Kto položil myšlienky takéto
Do srdca ti?

GUTA:
Boh v mnohých videniach.

PETROVIČ:
Boh tento tvoj je onen podlý mních,
So ktorým už odo dávna snuješ.

GUTA:
Pokoj mužu svätému, mne pomsta.

PETROVIČ:
Svätému, hej! Ty nezmazateľná
Večná rodu abovského škvrna;^[99]
Ty diabol vo podobe anjela,
Jedovatá krvi mojej pena!
Takto ty lásku odmieňaš moju?
Viac u teba platí jeden tulák
Než tvoj otec? Mohla si tak čiernu
Kryť tak dlho predo mnou myšlienku?
Zhyň i ty, keď už zhynuly moje
Najpeknejšie pre teba nádeje.
(Tasí meč.)

MATÚŠ:
Nepridávaj ku zločinu zločin.
Kde rozumu, tam ani viny niet.

GUTA:
Ó rozum môj je vcele na mieste.
A ty, otče, mi musíš otcovskou
Brány nebies otvoriť pravicou.
Zaviazal si sa k tomu prísahou.
O jedno ťa prosím. Daj spráchnivieť
Kostiam mojim na kladbišti tomto.

TOLDY:
Daj už pokoj, priateľu, daj pokoj.

PETROVIČ:
Ty prvá si rozorvala sväzky
Prirodzené; nuž neprirodzená
Padni rana.
(Skole ju.)

GUTA:
O Ježišu drahý!
(Skydne sa.)

PETROVIČ:
Si pomstený.
(Odíde.)

TOLDY:
Aj, nevesta moja!

MATÚŠ:
Sáh a Martin odišli bez slova.
Obávam sa zrady. (Nahlas.) Preč, Priatelia!
(Šeptom ku Demetrovi.)
K svojmu každý spechajte zástupu.
Nepriateľ sa zvrtne ku nám čelom
A ja už viac nemôžem byť s vami.

DEMETER:
Poď, tam dnu sa ti zaviaže rana.

TORREO:
Beda, beda! Už prepadlo všetko.
Už všetkému koniec. Matúš zhynul.
Beda, beda! Preč všetky nádeje.

DOROTEA:
Tu si, páter Brús, tu si mi už raz!
Hoc i pozde, predsa si tu.

TORREO:
(vytrhne sa)
Čo chceš?

DOROTEA:
Prečo v noci si odviedol Gutu?
Kdes’ chodil s ňou?

TORREO:
Lžeš! Videla si nás?

MUTIMÍR:
Tu si, chlape! Poznáš Mutimíra?
(Postaví sa mu do očí.)

TORREO:
Si mi teda predsa zachovaný,
Drahý, milý priateľu!

MUTIMÍR:
(kopne doňho)
Ako smieš to vypustiť z úst slovo?

TORREO:
Ja nemôžem zato, žes bol jatý.

MUTIMÍR:
Ba nemôžeš zato, že som živý.
Nevykrútiš sa nijak, Judášu!
(Tasí meč.)

SEBASTIÁN:
Holá! Zadrž úder, Mutimíre.
Pomsta nado týmto náleží mne.
(Tasí.)

TORREO:
A tebe čo zase som učinil?

SEBASTIÁN:
(ukáže na Gutu)
To pekelných pletích tvojich obeť!

PETROVIČ:
Tu zlosyn ten. Stoj, Sebastiáne.
Teba zbavil nevesty, mňa dcéry.
Ty si nájdeš druhú, ja nikdy viac.

TORREO:
Jeden mstiteľ odháňa druhého.
Ktorý bude už ten naozajstný?

PETROVIČ:
Ktorého si obrazil najviacej.
Poď! Tebe smrť primalá pokuta.
Ty musíš umierať a predsa žiť.
(Chopí ho za golier.)

TORREO:
Tebe verím, preto sa ti z jednej
Vyspovedám veci. Ja nie som mních.

PETROVIČ:
Tým horšie. Poď! Složíš poškvrnené
Rúcho tu u nôh obete svojej.
Vovlečte dnu to bezdušné telo.
(Dvaja vojaci vovlečú do domu mŕtvolu Guty, za nimi vovlečie Petrovič za golier Torrea.)

DEMETER:
Ty iď, Dorotea, k Matúšovi.
Vysluhuj mu, ošetruj ho pilne.
My rýchle proti nepriateľovi.

DOROTEA:
Skutok hrozný. Ale som i rada,
Že zhynul ten streštený podivín.
Lebo mi už išlo s ňou do bludu.
Bláznila sa, ta i vybláznila.

PETROVIČ:
Tu teda seď, keď si nechcel ľahnúť.

MATÚŠ:
Ako ľahnúť? Ktovie, čo sa stane?
Speš, priateľu Petroviče, k vojsku.
Mne sa ten Sáh a Martin nepáčia.
Iď, na teba sa hlavne spolieham.

PETROVIČ:
Ja som príliš skľúčený na duchu.
Stokrát hľadel som už smrti v oči
A nikdy som ešte nepocítil,
Čo pri tomto výjave rodinnom.

MATÚŠ:
Iď, nemeškaj. Vojsko bez hlavy.
Ty si vrchným jeho náčelníkom.

PETROVIČ:
Napnem teda i posledné sily.
(Chce odísť.)

DIVIŠ:
Zrada, páni.

MATÚŠ:
Ha, moja obava!

DIVIŠ:
Sáh a Martin zvrtli sa proti nám.

PETROVIČ:
Pfuj, podliaci!

MATÚŠ:
Teraz teda koniec.
Už len na to myslieť, aby radom
Utiahlo sa preč z bojišťa vojsko.

RENELOV:
Odpor márny. Musíme ustúpiť.
Nepriateľ nám už navracia rany.

MUTIMÍR:
A zradcovia doliehajú na nás.

MATÚŠ:
Kde Demeter?

RENELOV:
Padli pri srazení,
On i Botond, i Toldy, i Aba.

JÁN OMODEJ:
I naši dva bratia utratení.

MATÚŠ:
Osud teda náš už odvážený,^[100]
Keď nepriateľ zaujal bojište,
Kde sme všetky shromaždili sily.
Cudzozemci votrelci už budú
Riadiť podľa vôle svojej v zemi,
Vládnuť všetkým blahom i životmi.
Podliaci sa budú okolo nich
So šteňacou plaziť výslužnosťou
A žobrať o drobky od ich stolov.
Vykrvácaní však hrdinovia
Budú škrípať zubami v žalároch,
Keď sa do ich majetkov a statkov
Padúchovia vohnezdia nehodní.

PETROVIČ:
Ja ešte meč svoj neodvrhujem
Na krvavých rozhanovských poliach.
Proti Vlachom pozvem v krajnu Rusov.^[101]

MATÚŠ:
Vytrvalosť osvedčuje muža.
Teraz za mnou, kto so mnou, na Šariš.

JÁN OMODEJ:
Matúš bude ešte odporovať,
Bo mu možno. Nám nemožno ďalej.
Pretkaní sme všade protivníkmi.

VLADISLAV OMODEJ:
Padnime pred Karlom na kolená,
By sme statky svoje zachovali.
Hľa, prichádza.

KAROL:
Aj, aj! Synovia Omodejovi.

JÁN OMODEJ:
K nohám tvojim kladieme prehrané
Životy i statky svoje, kráľu.

KAROL:
Ja ale vám ich navraciam. Vstaňte.

JÁN OMODEJ:
Ku vďačnosti zaviazaní večnej.

KAROL:
Rád bych videl toho pátra Brúsa.

SÁH:
V dome tomto tu stáli odbojci.

KAROL:
Ó Sáhu! Pred chvíľou tovarišia,
A teraz už nečestní odbojci.
Taká sa mi vrtkavosť neľúbi.
Musíme ho podržať pri dvore.

FÁBER:
Pod zámienkou cti, milosť kráľovská.^[102]

KAROL
(obrátiac sa k chrámu, sníme klobúk):
Ty, Ježiša, vyslyšal sa prosby
Moje a ja obnovujem sľuby.

DRUGET:
Tu nesú Torrea.

KAROL:
Či živ?

SÁH:
Živ, lež hrozne okyptený.
Nohy má uťaté po kolená,
I obe po samé lakte ruky,
Uši i nos takže odrezané.

KAROL:
Ó barbari! Ó divá surovosť!

ČIKÁDA:
Či smiem vedieť, koho kryje rúcho
Smútku na tej posteli bolesti?
Či nie svojho to stretám manžela?

KAROL:
On zaplatil svoju ku mne vernosť.

ČIKÁDA:
Toho som sa vždycky obávala.
Ja nešťastná!

FÁBER:
Dotknúť sa ho nesmieš.

TORREO (hovorí tak, že žiadnym údom nehne):
To hlas kráľa a mojej Žanetty.

KAROL:
Máš niečo na srdci? Vyjav smelo.

TORREO:
Tebe, žena, moje požehnanie.
Ty, kráľu, zrob mojim trapom koniec.