ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PETROVIČ:
Tu sme teda, voči s nepriateľom.
Krik naplní zakrátko válečný
A krv zfarbí pekné to údolie.
Ty, Guta, mi mnohú robíš starosť.
Nechcela si dať sa odhovoriť
Od výpravy tejto nebezpečnej.
Uvidíš, uvidíš, že divadlo,
ktoré sa tu otvorí pred tebou,
Nehodí sa pre panenské srdce.

GUTA:
Nemaj o mňa starosti, môj otče.
Som s obrazom smrti spriatelená.

PETROVIČ:
Navráťte sa do svojeho stanu.
Navštívi vás iste Sebastián.

GUTA:
Len tým, prosím, ušetri ma, otče,
Keď už vieš, že nechcem o tom počuť.

PETROVIČ:
Čo sa stalo s tebou, decko drahé?
Čím sa ti tak odrazu zošklivil,
Ktorého si mávala tak rada?

GUTA:
Ničím. Ja som nevesta Kristova.
V tom je všetko.

PETROVIČ:
Nevesta Kristova!
Nevesta Kristova! Čo to za reč?
Chceš sa bohu posvätiť v kláštore?

GUTA:
Inú nebe mi dalo úlohu
A božský môj ženích Ježiš Kristus.

PETROVIČ:
Decko! Ja sa bojím o tvoj rozum.
Streštenosť ťa akási napadla.
Blúzniš. Čo mám počať s tebou, neviem.

DEMETER:
Košičania tiahnu dolu horou.^[27]

JÁN OMODEJ:
Ha, tí spupní, cudzopasní Švábi!^[28]
Oni nechcú byť tým, čím je ľud náš.
Žijú si za svojimi múrami
Ako spolok neodvislých pánov.
Požívajú výlučne výhody
Remesiel a vnosného kupectva,
Keď poddaní robotujú na nich.

MIKULÁŠ OMODEJ:
Našli v zemi uhorskej Kanaán.

VLADISLAV OMODEJ:
Pusť švába v dom a sám sa mu vystúp.

PETROVIČ:
Kráľovia im naši udelili
Veľké statky, väčšie ešte práva.

JÁN OMODEJ:
Vlasi^[29] však sú mocnou ich záštitou,
Bo im vďačne postupujú čiastku
Z nahnaných im krivou cestou ziskov.
Zaškrtili palatína zeme,^[30]
A kráľ, ako čo by chlap^[31] bol padol,
Najmenšieho zadosťučinenia!
Napred nám sám daroval Košice^[32]
A keď otca ubili našeho,
Dal za pravdu im, nás však odsúdil.

VLADISLAV OMODEJ:
A olúpil. Museli sme vydať
Košičanom spupným Čiernu Horu,^[33]
Karlovi Spiš, Košice, Gelnicu,
Zemplinskú i abaujskú župu,
Zámky naše Lublin a Munkáčov
So všetkými zisky a právami.

MIKULÁŠ OMODEJ:
A dať ešte brata Dominika,
Pre bezpečnosť, Nemcom do zástavy.^[34]

DEMETER:
Budú krivdy vaše odpomstené.
Shromaždili sme sa v peknom počte
A „Pán Váhu i Tatier“ prichádza
S celou mocou. Už zástupy jeho
Valia sa od Kráľoviec až ku nám.^[35]

PETROVIČ:
Utešená to tatranská junač,
Opravdiví horniacki sokoli.
Tečú bystro ako tie ich rieky,
Držia hlavy pyšno ako chlumy
Tie velebné, pod nimiž vyrástli.

DEMETER:
A na čele ich taký vojvoda
ako Matúš, to niečo znamená.

SÁH:
Idem napred, páni, roztiahnuť stan,
Kde by zastal Pán Váhu i Tatier.

DEMETER:
Ten hotový, nádvorníku Sáhu.
Toto preňho zvolili sme miesto.
Z dvoch úbočí stráň, pod ňou Torysa,^[36]
Ze dvoch iných ťahané priekopy,
Z ktorých zem na kopec vyhádzaná
Pre zvýšenie a bezpečnosť miesta.
Oba odtiaľ prehliadne tábory.

SÁH:
To robí česť vašemu dôvtipu,
Že tak vhodne ste užili breh na
Utvorenie maličkej pevnosti.

PETROVIČ:
Poďme však mu podo Hrúň v ústrety
A uveďme ho s česťou do stanu.
(Pristúpiac ku Gute, ktorá dosiaľ stala naboku zamračená a pošeptávala tu i tam s Doroteou.)
Ty, Guta, iď do našeho stanu.

GUTA:
Nie ja, pokiaľ neuvidím toho
Pána Váhu i Tatier.

PETROVIČ:
Svojvoľná!
Čakaj teda tu.
(Odíde s Omodejovcami, Demetrom, Toldym a Renelovom.)

SÁH:
Ja obzriem si stan.
(Odíde do stanu.)

GUTA:
Dorotea! Vidíš tie zástupy?

DOROTEA:
Vidím.

GUTA:
Ony sa srazia krvave:
Lež výsledok bitky rozhodnem ja.^[37]

DOROTEA:
Ty?

GUTA:
Vidíš tie meče, šípy, kopije?
Nožík tento bude pôsobnejší
Než všetky tie ich nástroje smrti.

DOROTEA:
Blúzniš zase.

GUTA:
Ty neznáš vznešené,
aké ja mám zhora, povolanie
A nechcela by si piť môj kalich.

SEBASTIÁN:
Či slobodno mi ešte raz vzhliadnuť
Na spanilý ten obličaj, panna,
Ktorý kedys’ tak unyle na mňa
Sa usmieval?

GUTA:
(zakryje si oči)
Nie! Nebeské veci
Stoja vyššie. Iné moje cesty.
(Odíde do kaplice, Sebastián hľadí za ňou s ustrnutím.)

DOROTEA:
Nič si nečiň z toho, Sebastián.
Tu by žiaden kráľovič ináče
Nepochodil. Boh vie sám jediný,
Čo s dievčaťom tým sa porobilo.
Bývala až rozpustle veselá:
Teraz len krv, smrť a blízky koniec.
Sviatkom býval vždy u nás tvoj príchod:
Teraz len jej ženích Ježiš Kristus.

SEBASTIÁN:
Viem o všetkom. Jedno to mi povedz,
Pohnutá je celkom na rozume?

DOROTEA:
To by som riecť nemohla. O všetkom
Inom súdi a hovorí zdrave;
Len keď príde na svoje videnia,
Vtedy blúzni a tára do sveta.

SEBASTIÁN:
Nevieš, prečo si zošklivila mňa?

DOROTEA:
Nakoľko jej srdce znám i myseľ,
Ona vrúcne miluje i teraz;
Lenže dušu jej zaňala vcele
Nepostižná akási myšlienka.

SEBASTIÁN:
Iný niekto ovládol jej srdce?

DOROTEA:
Môžem tvrdiť, že nie.

SEBASTIÁN:
Nuž čo myslíš,
Ukázať sa jej ešte niekedy?

DOROTEA:
Moja rada: nie, až bude lepšie.

SEBASTIÁN:
Boh ju poteš.
(Odíde.)

DOROTEA:
Biedny Sebastián!
Tak mu vernú odplacovať lásku!

TORREO:
Koho vidím! Panna Dorotea.
Tu i Guta?

DOROTEA:
Modlí sa v kaplici.
Vyvolám ju. Poteší sa veľmi,
Lebo si jej vždycky na jazyku.
(Odíde.)

TORREO:
Čo tá tu? Či nedozrieva asnáď
Zasiate vo Prušťanoch semeno?^[38]
Použijem i šialenstvo stvory
Tej podivnej, koľko bude možno.
Hlavná však vec, shuckať náčelníka.
Samým sebe podľahnú najskorej.

SÁH:
Ty sa všade zaseješ, páter Brús.
Nemyslel som, že teba spatrím tu.

TORREO:
Taký je život mníšsky, nádvorníku.

SÁH:
Znám a ctím ťa ako múdru hlavu.
Povedz teda svoje mi domnenie,
Aký koniec predpovedáš sporu?

TORREO:
Otáž sa ma, aké bude leto?
Mokré, suché, štedré, neúrodné?
Neviem. Ale že za letom jeseň,
Za jeseňou príde mráz a zima,
To s istotou prorokovať môžem.

SÁH:
Aké to má spojenie s otázkou
Prítomnou strán válečného šťastia?

TORREO:
Nuž také, že príhodne spomínaš
Šťastie. Lebo od náhody visí
Úspech v bitkách: konečný však obrat
A sklon vecí má svoje zákony.
Podľa týchto zákonov ti môžem
Predpovedať, že vec vaša musí
Prežiť sa, ba už sa i prežila.

SÁH:
Ako?

TORREO:
Vaše zákonné oprenie
Zmenilo sa smrťou Venceslava
A Ottona pádom^[39] v púhu vzburu,
Keď meškáte odorvanej časti
Dať hlavu a život samostatný.
Karol je kráľ. A vy čo? Odbojci.
Nemôže vás považovať ináč
Než za spurných poddaných, keď vy sa
Nemôžete odhodlať vyrieknuť,
Že tvoríte kráľovstvo pre seba.^[40]

SÁH:
Ale by nás neprestal i vtedy
K poslušnosti nútiť a domáce
Trvaly by i ďalej rozbroje.

TORREO:
Neboly by to vtedy rozbroje,
Ale válka kráľovstva s kráľovstvom,
Čo je rozdiel. Vy by ste vedeli,
Na čom ste, protivník by ochabol.

SÁH:
Mníchu! Ty mi hovoríš zo srdca,
Vyslovuješ, čo už dávno myslím.
Predložím hneď vec tú Matúšovi.
Ak bude sa i ďalej okúňať
Vystúpiť z tej polovičatosti,
Ja sám iný dám smer svojim krokom.

TORREO:
Nadlho i tak nevydržíte.
Duchovenstvo, väčšina zemianstva,
Chorváti a pápež sú za Karla.
Vám chybuje zákonné zriadenie.
Tys’ nádvorník, a kto ťa menoval?^[41]
Ten, čo i sám bol len nádvorníkom
A teraz je mätežník,^[42] nič viacej,
Keď sa zdráha siahnuť po najvyššom.

SÁH:
Potvrdil si znovu moje dávne
O múdrosti tvojej presvedčenie.
(Odíde.)

TORREO:
Matúš síce nevojde do pasce,
Ku tomu je prichytrá líška tá,
Ale Sáh je už nepochybne môj.
Sprobujem i s pochabým dievčaťom.

GUTA:
Boh ťa vedie, môj drahý páter Brús,
Účastníče mojeho tajomstva.
Príležitosť, o ktorej si dávno
Prorokoval mi, prišla konečne.
Nastal čas, kde boh ramenom slabej
Devy veľké chce vykonať veci.
Lež ty musíš riadiť moje kroky.
Prst boží v tom, že si i ty prišiel
Na miesto, kde mňa chce potrebovať
Pri riešení osudov otčiny.

TORREO:
Hotová si teda, svätá panna,
Vyvolená nádoba spasenia,
Podniknúť, ku čomu ťa boh určil?
Čestné to, lež desné povolanie.
Brány nebies sa ti otvárajú:
Lež krvavá vedie cesta ku nim.
Neskláti sa útle srdce tvoje?

GUTA:
Odporovať nelzä, keď boh velí.
Veď vieš, aké mala som videnia,
Ako prišla k nástroju tomuto. (Ukazuje nôž.)
Rozprávala som ti to už neraz.
Videla som napred Krista Pána,
Ako povstal pri pozdvihovaní
Z hostie a sediac, otočený
Sivou chmárou, na vrchu oltára,
Vystrel proti mne nôž a hneď zmizol.
Videla som potom, pri modlitbe
Predo bočným oltárom Márie,
Ako táto z obrazu svojeho
Vyvinula sa Bohorodica,
Vzlietla, s nožom v ruke, pod sklepenie
A tak zmizla na oblúku dúhy.
Ty si sám nevedel, čo to značí.
Keď som ale počula v búrlivej
Noci onen desný hrmot z veže
A to strašné trikrátne volanie:
„Judita, nevesta vyvolená!“^[43]
A potom na kľakadle vo chráme
Tento našla nôž, tys’ mi vysvetlil,
Kto bola, čo spáchala Judita,
A vložils’ mi na srdce myšlienku,
Že k podobnej ma zvolil boh veci,
Zvestovals’ mi, že príde ku tomu
Príhodný mi čas a príležitosť.
Teraz je tu. Ja chcem byť Juditou.
Jedno to mi povedz, či zvíťazí
Iste Karol, jestli padne Matúš?

TORREO:
S ním povstala, s ním i zhasne mätež.
A zralý je ku súdu božiemu,
Pretože sa priatelí s kacírmi.^[44]

GUTA:
(tleskne do dlane)
S kacírmi! Ó, ty veliký bože!

TORREO:
Celý pluk ich priviedol Mutimír
Z Bosny k nemu.

GUTA:
Hoden teda smrti.
Položím však, to viem, i ja hlavu.
Abych teda pristúpila čistá
Pred ženícha nebeského Krista,
Vyslyš spoveď moju a prežehnaj
Nástroj tento, podaný mi zhora.
(Kľakne a drží nôž pred sebou.)

TORREO:
Nie, to nesmie, nemôže byť, panna!
(Pozdvihne ju.)

GUTA:
Ty sa zdráhaš vždycky žiadosť moju
Vyplniť, keď sa ti chcem spovedať.

TORREO:
Lebo cítim sa nehodným toho
Vyslúchať tak svätej panny spoveď.
Obráť ale sa o to k biskupom.

GUTA:
Tu iného niet okrem Martina.
Ten však i sám je syn zatratenia,^[45]
Čo spoločník Matúšovej vzbury.
V posledných dňoch dal sa i on zvrátiť.

TORREO:
Vo tábore Karlovom nalezneš
Mnohých svätých a verných biskupov.

GUTA:
Ta ma i tak vrelá tiahne túžba.
Lebo žiadam veľmi prehovoriť
O osude otca svojho s kráľom.
Ako ale môžem sa ta dostať?

TORREO:
Ku tomu ti ja pripravím cestu.
Prechádzať sa budeš na paripe,
Prekročíš stráž, budeš unesená.
Keď dokončíš riadne svoje veci,
Privedú ťa s počestnosťou nazpät.

GUTA:
Učiním tak, len obstaraj všetko.
Ja sa idem pomodliť za úspech.
(Odíde do kaplice.)

TORREO:
Divná vec s tým strešteným dievčaťom.
Videla vraj Krista a Máriu.
Ha-ha-ha! To čert by nevymyslel,
Že nožíky jej ukazovali.
Či je to choroba obraznosti,
A či vyššie nejaké vnuknutie?
Neviem: tú však musím si dať chválu,
Že ja som to výborne použil.
To bol šťastný nápad, kričať z veže
„Judita, Judita!“ a položiť
Ten jej potom na kľakadlo nožík.
Netušil som, čo vykvitne z toho,
A už som bol i zapomnel na to.
Teraz sa tu zjavuje odrazu
Zasiateho semena ovocie.
(Za stenami zaznejú trúby, potom počuť výkrik „Sláva Pánovi Váhu i Tatier!“)
No no no! Tú slávu uvidíme.
(Odíde.)

MATÚŠ:
Tu sme teda všetci pohromade,
Ktorým svätá ku vlasti povinnosť
Vnútila meč do pravice britký.
Komu krv by nezovrela v žilách,
Keď Gentilis jeden^[46] vypisuje
Pápežovou zemské snemy mocou,
Natiskuje vlasti cudzozemca,
Fabrikuje novotné koruny,
Sype hromy vatikánske vôkol,^[47]
Zatvára pred veriacimi chrámy,
Rozmetáva oltáre a kríže,
Sníma zvony, zastiera obrazy,
Zakazuje pozdraviť druh druha,
Bradu holiť, jesť mäsité jedlá,
Odkazuje na hrobitov svadby,
Z hrobitov odstraňuje mŕtvych —^[48]
Komu pritom by krv nezovrela?
Kto by mohol vidieť bez pohnutia,
Ako prišlí ku nám cudzozemci
Nazývajú všetko naše svojím,
Dávajú a berú, komu ráčia?

JÁN OMODEJ:
Pápež chce to dokázať bibliou,
Čo mečom Rím nemohol vykonať.

PETROVIČ:
Druhý z Uhier chce zrobiť Neapol.^[49]
Chce predávať korunu uhorskú.

TOLDY:
Kto vie, k čomu zaviazal sa Karol?

DEMETER:
Hanba biednym otrokom cudzincov,
Ochotným ich tyranstva nástrojom.

VŠETCI:
(so štrngotom mečov)
My nechceme pápežovho kráľa.

RENELOV:
Keď vy tak, ako my, čo nectíme
V pápežovi ani hlavu cirkvi?^[50]

DIVIŠ:
Chválim vás, že za voľnosť stojíte
A hájite neodvislosť zeme.
Ja idem od Vltavy pomáhať
V tom čestnom vám, bratom našim, boji.

VŠETCI:
Česť chrabrému národu českému!

GUTA:
To teda ten Pán Váhu i Tatier?

MATÚŠ:
Som. A tys’ kto, hrdá Amazonka?^[51]

PETROVIČ:
Moja dcéra Guta.

MATÚŠ:
Trochu divné
Taký útly kvietok a jediné
Potešenie tvoje, Petroviču,
Na mieste hrôz a krvipreliatia!

PETROVIČ:
Sama chcela. Dosť som sa vzpieral.
Mala túžbu neuhasiteľnú
Vidieť teba.

MATÚŠ:
Pochlebná zvedavosť.
Nuže teda, obzri si ma dobre.
(Uštipne ju s úsmevom v líce.)
Lež čo vidím! Taktiež ozbrojená!
(Vezme medzi prsty jej nôž)
To rozhodne bezpochyby bitku!

GUTA:
(pozrie k nebu)
Tak pomáhaj, ženích môj nebeský
Ježiš Kristus i Bohorodica!

PETROVIČ:
Videla si už, koho si chcela;
Iďže teda s pokojom do stanu.
(Upraví ju von, i Doroteu.)

MATÚŠ:
Má akýsi plachý dievča pohľad.

PETROVIČ:
Bude tomu rok, čo jaksi blúzni.
Nemôžem ju nijak rozhovoriť.

MATÚŠ:
Dobre teda, že si ju priviedol.
Prevetranie môže byť osožným.
My prv, než čo ďalej predvezmeme,
Poprosme o pomoc najvyššieho,^[52]
Keď sme práve tu pri dome božom.
(Všetci do kaplice, vyjmúc Sáha a Martina.)

SÁH:
Smutné časy, otče. Krajna pustne
Mečom, ohňom a vospolným zdierstvom.
Ani naše svedomie pokoja
Pre roztržku s hlavou cirkvi nemá.

MARTIN:
Myslíš, že my sme toho príčinou?
A že na nás jest napraviť chybu?

SÁH:
Nie. Ja som i teraz presvedčený,
Ako som bol od prvopočiatku,
Že pápež si krive osobuje
Vládu svetskú nado kráľovstvami;
Že sa dotkol neslušne práv našich,
Keď nám vnútil cudzinca za kráľa;
Že i tento si počína spupne,
Svojvoľne a po tyransky v zemi;
A že voľní mužovia nemôžu
Mlčky takým podrobiť sa veciam;
Tým menej my, ktorí máme právo,
Podľa zlatej bully Andrejovej,^[53]
S mečom v ruke zákonne odraziť
Každý útok na slobody naše.
Čestná naša zbroj slúži slobode.
Myslím ale, že slobodu túto
Musíme už hľadať len pre seba,
Keď protivná lezie v rabstvo stránka.

MARTIN:
Mieniš, že by bolo rozpadnutie
Celkovým zavŕšiť odlúčením?^[54]

SÁH:
A sprobovať to teraz so svojským,
Čo doposiaľ nešlo s cudzincami.
Vtedy Matúš prestane byť vodcom
Odbojcov, keď započne byť kráľom.

MARTIN:
Odbojcami by sme boli vtedy,
Keby Karol bol zákonným kráľom:
Teraz nimi sú jeho stúpenci.
Proti tomu ináče nemám nič,
By navrhol sa trón Matúšovi.
Čože ale, jestli česť neprijme?

SÁH:
Tak klátenie jeho zapríčiní
Klátenie tých, jichž porval za sebou.
Ako je, tak nemôže zostať.

MATÚŠ:
Odvážiť sa ku bitke môžeme.
Vám čo sa zdá?

VŠETCI:
Nech sa vec rozhodne.

MATÚŠ:
A rozhodnúť sa musí narýchlo,
Bo zásoby živnosti poskromne.

SÁH:
Dobre by nám ale bolo vedieť,
Zač vážime hrdlom i statkami.
Nepriateľ vie, bo má svojho kráľa;
My sme mútna bezo hlavy masa.
Hlavu sebe i my dať musíme.
Tak staneme na roveň so sokmi,
Prestaneme byť odbojnou stránkou,
Ktorá len to jedno vie, čo nechce.
Ku kráľovstvu nás dosť oddielnemu.
Máme dosti rozsiahle územie;
Máme bystrý a usilovný ľud;
Máme mestá, máme zámky mnohé.
Bojujeme od prvopočiatku
Za slobodu volenia si kráľa.
Túto teraz užime slobodu,
Keď sme tu čelnejší pohromade.
Kráľovi kráľ nech stojí oproti.

MATÚŠ:
Neviem síce, na koho chceš vztiahnuť
Reči tieto, nádvorníku Sáhu:
Nárada však tvoja rovnou mierou
Nezákonná ako nebezpečná.
Voľba kráľa nemá sa diať v hluku
Válečnom, lež na zákonnom sneme.
Čo by riekli ostatní z našincov?
Že za voľnosť bojujúce, sami
Na miesto slobody a zákona
Usnesenie kladieme táborské.
Stránka naša by tým nezmocnela,
Ale prišla by ku porušeniu.
Kráľovskí by boli nekonečne
Rozhorčení rozorvaním vlasti:
A z našich by všetci tí odpadli,
Ktorí len pápežom vnúteného
Zapudzujú kráľa, jednotu však
Vlasti chcú všelijako udržať.
Nevidíš tú veľkú miešaninu?
Nestojíme tu kraj proti kraju,
Župa proti župe, mysľou svornou:
Lež rodiny oproti rodinám.
A ako sa zapodievať teraz,
Predo bitkou, takýmito vecami?
Prv zvíťaziť a potom sporiadať
Veci, ktoré sú veci pokoja.
Na zástavy naše buď písané:
Nie oddielne kráľovstvo, lež voľnosť
A zákonná sloboda pre všetkých,
Odmrštenie vnúteného kráľa,
Vyvolenie slobodné nového.

JÁN OMODEJ:
Mluvíš múdre a sebadôstojne.

MATÚŠ:
Jedného však vodcu mať musíme,
Ktorý spojí všetky sily naše
Ku jednote válečného činu.

PETROVIČ:
Vec je jasná, osoba určená.
Tebe patrí vrchné veliteľstvo.

VŠETCI:
Ty vodca náš.

MATÚŠ:
Ďaka za dôveru.
Rozostavte silné všade stráže;
Ostatné nech odpočíva mužstvo.
Na úsvite prinesie tu obeť
Otec Martin za nás, potom k dielu.

Sáhu! Rozum tvoj blúdi? či vôľa?

SÁH:
Prečo? Teba som chcel ponavrhnúť.

MATÚŠ:
A nevieš ty, že tu potomkovia
Samuela Abu?^[55] Oni, myslíš,
Poddali by sa mi s ochotnosťou?
Ó výslužnosť tá neprozreteľná!
Teraz dvíhať také tu otázky!
Nemohol bys’ nič horšieho konať,
Keby si bol najatý od vrahov.
(Odíde.)

SÁH:
Ten pravdu má, lež z toho vysvitá
Len zúfala naša rozorvanosť.
Nič to z toho. Mních má pravdu. Ide.

SÁH:
Poď, priateľu, s tebou chcem hovoriť.

TORREO:
Učinil si Matúšovi návrh?

SÁH:
Nič s ním. Nechce ani počuť o tom.

TORREO:
Tak nechápem, prečo búri krajnu,
Keď i sám on považuje sa len
Za prchlého poddaného Karla.
Pravda, že kráľ hospodári vlasti
A súkromník taký len pre seba.
Nač spechať, keď môže raziť mincu,
Brať biskupom a mníchom majetky
A uchrániť sa pritom nákladkov,
Chodiacich s kráľovskou dôstojnosťou.

SÁH:
Uhodil si.

TORREO:
Tak ale nepríde
K žiadúcemu nikdy vlasť pokoju.
Zľutuj aspoň ty sa nad otčinou.

SÁH:
Premýšľam o tom.

TORREO:
No, a čože?

SÁH:
Ja už viem čo. Niečo sa stať musí.

TORREO:
Ale predsa, predsa! Keby si sa
Chcel pred mocou ukloniť zákonnou,^[56]
Musel by sa doznať o tom Karol
Predo bitkou. Lebo po nej povie,
Žes’ obrátil chytre plášť po vetre,
A zásluha preč.

SÁH:
Ako by sa však
O zámere mohol doznať mojom?

TORREO:
(vytiahne z rukáva papier, píše na kolene, potom zdvihne kamienok Drobniak a Minár k predošlému.
Taktohľa. Chceš, aby písmo toto
Letelo do tábora Karlovho?

SÁH:
Chcem.

TORREO:
Či srozumený si s obsahom?

SÁH:
Som.

TORREO:
Písal som, že len na príhodnú
Príležitosť čakáš vrhnúť meč svoj
Na Karlove vážky. Dobre?

SÁH:
Dobre.

TORREO:
Teda viď, čo sa tu robiť bude.
(Odvedie ho na ľavý kraj javiska.)
Vidíš stráž tú? Je na dohodenie?

SÁH:
Už ťa chápem.

TORREO:
(kričí za steny)
Vy otroci Vlachov!
Zapredači slobody! Vy — vy — vy —

VOJACI:
Čo to? Čo sa tu robí?

TORREO:
Ha-ha-ha!
Hľaď! Lapajú, ako psi, kamene.

VOJACI:
Poďte bližšie, vy siňóri, poďte.^[57]
(Vybehnú ľavým bokom.)

TORREO:
Od tej chvíle má ťa kráľ za svojho.

SÁH:
Kocka teda vrhnutá.
(Odíde.)

TORREO:
Ten je náš.

MATÚŠ:
Čo to za krik tu?

TORREO:
Nič. Zvada stráží.
Prekárajú sa, hádžu kameňmi.

MATÚŠ:
A ty tu v lomoze hlučnej zbroje?

TORREO:
Po svojich tvor každý chodí cestách.
Mravec sliedi za drobnou korisťou,
Včela kvietky vypátra, mlsavá;
Mních a žobrák i medzi štrngotom
Smrtnej zbroje hľadá milostiny,
Jediné to dedičstvo chudobných.

MATÚŠ:
(podajúc mu hrsť peňazí)
Na, modli sa za naše víťazstvo.

TORREO:
Modlitba jediná naša pláca;
Ja však chcem aj ináč sa odslúžiť.

MATÚŠ:
Vyzvedačstvom tuším.

TORREO:
Viac zamýšľam.
Ak rozkážeš, obráti sa nožík
Môj vo srdci tyrana cudzinca.

MATÚŠ:
Aj, aj! Aké to hrdinské môžu
Vyliahnuť sa pod kutnou myšlienky!
Fuj! Hanbi sa, mníchu!

TORREO:
A prečo fuj?
Vlasi sú preds’ majstri na nožíky;^[58]
Slušno s nimi bojovať ich zbrojou.

MATÚŠ:
Pohŕdam tak podlým ponúknutím.
V čestnom my sme zvykli válčiť boji,
Nie spôsobom planých zákerníkov.
(Odíde.)

TORREO:
Škoda, že sa toto nezdarilo.
Chcel som si most zbudovať so voľnou
Medzi dvoma tábormi premávkou.

TORREO:
I vás semo privliekli, biedňatá.

DROBNIAK:
Títo nás a iných druhá stránka.
Páni vadia sa a my trpíme.

MINÁR:
Nedobre to, keď dvoch má zem pánov.
Slúž a dávaj tu jedným, tu druhým,
A keď všetko ti soberú z domu,
Kone v ceste domoria, pas sa sám.

TORREO:
Ľutujem vás, utrápení ľudia.
Plakať sa mi chce nad vašou biedou.
Nezostane naposledok vetchých
Vo chalupách vašich kúska chleba,
Ani živej srsti v chlievoch vašich.
A či viete, na koho nariekať
Máte vy i ženy, deti vaše?
Kto všetkých tých nerestí príčina?

DROBNIAK:
Nuž tí Vlasi, čo nám tu násilne
Chlapca vtisli akéhos’ za kráľa.

TORREO:
Dvadsaťštyriročný chlapec tento
Je jedine zákonný panovník,
Pán a kráľ náš. Lebo babka jeho
Bola dcéra Štefana piateho.^[59]

DROBNIAK:
Keď ho ale raz pánovia nechcú,
Nač sa tíska? Uhri si zvolili,
Po Andreja nebožtíka smrti,
Venceslava českého za kráľa.

TORREO:
Jedna čiastka, ale druhá väčšia
Vyvolila hneď zpočiatku Karla.
Na jeho je strane svätý otec,
Kapituly všetky, biskupovia;
Len ten váš sa dal na čas ošialiť.
Nešťastie vaše je dokonalé.
Nielen statky hynú, lež i duša.
Lebo pápež dal do kliatby všetkých
Odporníkov zákonného kráľa.
Každý, kto sa protiví, je synom
Zatratenia a príde do pekla.
Nemáte obete, ni sviatosti,
Lebo všetky sú zapovedané.
Nebudete ani na posvätnom,
Keď zomriete, pohrobení mieste.

MUTIMÍR:
Také ty tu rozsievaš semeno?
Či vieš, čím sa platí vyzvedačom?

TORREO:
Odstráňte sa trochu, dobrí ľudia.
(Sedliaci odídu.)
A ty vieš, kto som ja, Mutimíre?

MUTIMÍR:
A znáš ty mňa?

TORREO:
Dobre, ešte z Bosny.
Bojovať si prišiel s bogomilmi
K Tatrám proti Vlachom a pápežu.

MUTIMÍR:
Nemýliš sa. Pokiaľ mňa sa týka,
Mutimíra vždycky tam nalezneš,
Kde zjaví sa proti Rímu odpor.
A ty kto si, že ma poznáš z Bosny?

TORREO:
Mňa vydala na svet Kalábria,^[60]
Chovala za viacej rokov Bosna,
Kde mnohá sa mojím pričinením
Skúrila pod bogomilmi hrana.

MUTIMÍR:
Ty si upaľoval bogomilov?

TORREO:
Ja, pokiaľ som sa sám na tom svetle
Nezapálil, ktoré som mal hasiť.

MUTIMÍR:
Ako? Teda —

TORREO:
„Čistý, vyvolený.“

MUTIMÍR:
A prečo si tak vravel sedliakom?

TORREO:
Prečo si mi ty nedal dovravieť.
Bol bys’ videl, kam reč moja vyjde.

MUTIMÍR:
Ale si pokrytec, keď máš naše
Presvedčenie, rúcho protivníkov.

TORREO:
Kto vo lživom môže svete nebyť
Pokrytcom? To rúcho sa najlepšie
Prihodí na získanie prístupu.

MUTIMÍR:
Neverím ti, mníchu, lebo si Vlach.
Vaše slovo nie slovo, sľub nie sľub,
A prísaha slávny spôsob klamu.

TORREO:
Keby si bol i ty „dokonalý“,
Zasvätený v tajny naše sväté,
Zmizly by hneď všetky pochybnosti.

MUTIMÍR:
Teda kto „On?“

TORREO:
Jasné knieža svetla,
Ktorého východy od večnosti.
Bo kto iný sostupuje zhora
Ako ten, kto povzniesol sa nahor?^[61]

MUTIMÍR:
Si alebo pravý vyvolený,
Alebo najväčší svätokrádca.
(Bozkajú sa.)

TORREO:
Večer jestli bude ľúbo tebe,
Vyvedieme spolu smelý kúsok.

MUTIMÍR:
Ja pri všetkom, kde treba smelosti.
(Odíde, Torreo mu hrozí päsťou.)

TORREO:
Spomneš na to, prisahám, že spomneš.
Ale ja, čo som za blázna predsa!
Pre zámer tak chatrný a nízky,
Pre získanie ničomných sedliakov,
V toľké vydať sa nebezpečenstvo,
Keď všetko tak dobre nasnované!
Toľko, že som neuviazol biedne.
Už som v sieti bol, len moja vzácna
Vypomohla mi skúsenosť z núdze.
(Odchádza; opona spadne.)