ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GUTA:
(sama)
(Pri vstúpení ukloní sa v tú stranu ku kaplici a prežehná.)
Ježiši môj drahý, pomáhaj mi.
(Postúpi do popredia.)
Dokončím. Nech sa už stane, čo má.
Vniknem duchom a uštipnem hadom.
(Postúpiac k stanu, cúvne s hrôzou.)
Zaachkajú precitlé tábory,
Začuduje sa, keď vzíde slnce.
(Zas pokročí k stanu a cúvne.)
Ale či sen drží jeho viečka?
A či bdie, zmietaný starosťami?
Ó k čomu mňa povolalo nebe!
Škovránok sa vznáša vo výsosti
Zvestovať deň ľúbym spevom nový
A velebiť lásku Stvoriteľa:
Ja tu stojím, celkom jak zákerník,
Variac čierne vo duši myšlienky. —
Ako desnú zavŕšim úlohu?
Srdce div že nepreborí prsia.
Lebo noža máchnutie tohoto
Prerve všetky najsvätejšie sväzky
A prerazí mnohé verné srdcia.
On zatvorí oči oželený:
Na mňa príval sa schumelí kliatob.
Jeho bude ľutovať celý svet:
Mne zlorečiť i zúrivý otec.
Prekľaje krv svoju vlastnú vo mne.
I sklamaný Sebastián shliadne
S ošklivosťou na mňa a ľutovať
Bude, že ma poznal, s odvrátením.
(Za stenami zvonenie.)
Sväté zvony zvú k modlitbe rannej:
Ja sa chystám k dielu krvavému.
Ó úžasná, prehrozná úloha!
Ale musím byť poslušná nebu.
Nech sa stane, čomu vyhnúť nelzä.
Chvíľa len a dielo je zvŕšené.

TORREO:
Stoj, nevchádzaj, vyvolená panna.

GUTA:
(trhne sa)
Ha! I ty tu! Ako som sa zľakla!

TORREO:
Dobrý vedie ma anjel v čas vhodný.
Bo učiniť chceš krok prenáhlený.

GUTA:
Vo svätých ma neprestáva nebe
Popudzovať ku skutku videniach.
Práve bola pri mne v stane matka.
Vošla bledá, vo tých istých šatách,
Ktoré dali sme na ňu do hrobu.
Schýlila sa a zadýchla na mňa
Dychom chladným. Chcela som hovoriť,
Povstať, volať spiacu Doroteu;
Údy, jazyk odoprely službu.
Matka vzala do mrazivej ruky
Ležiaci na prsiach mojich tento
Nôž so slovami: „Guta, veno tvoje!“
S tým pustila nôž, zadýchla zase
Dychom zimným vo tvár mi a zmizla.
Ja poslušná novému znameniu,
Zdvihla som sa, abych bez meškania
Svrhla už raz preťažké bremeno
A záslužný vykonala zločin.

TORREO:
Že poslušná si znameniam zhora,
Činíš dobre, a boh odmeňuje
Svätú teraz už poslušnosť.
Obličaj tvoj vidím oslávený.
Vyzeráš tak ako svätí v nebi,
Ako pán, keď sa na hore Tábor
Premenil pred učeníkmi jeho.
Hlasu poslyš však opatrnosti,
Abys’ ciele nezmarila božie.

GUTA:
Hovor, otče. Tys’ moje svedomie.

TORREO:
Boh preto smrť žiada Matúšovu,
Aby vcele bol porazen odboj.
Už jestli by teraz padol Matúš,
Odbojci sa odklonia od bitky,
Obeť tvoja tak zostane márnou.
Matúš musí padnúť v ohni bitky.
Len tak zmätok povstane čakaný
Ku prospechu zákonného kráľa.

GUTA:
Ako však dostúpiť vtedy k nemu?

TORREO:
Dá boh, ktorý smrť uzavrel jeho,
Príhodnú ku tomu príležitosť.
A jednako bys’ nebola mohla
Uskutočniť sväté predsavzatie.
Matúša niet vo stane. Obzeral,
Spolu s otcom tvojim, spiaci tábor.
Tu, hľa, idú.

GUTA:
Ty vždycky uhodíš.

TORREO:
Buďme zatiaľ spolu a strežme sa,
By nás nepostretla Dorotea.
(Odídu.)

MATÚŠ:
Osirelí jatím Mutimíra
Bosniaci sa pripoja ku Čechom.

PETROVIČ:
Jatie toto nepochopiteľné.
Tu musí mať nepriateľ niekoho,
Kto s ním kuje.

DEMETER:
Tam bol Sáh na stráži.

PETROVIČ:
Ja bych ho vzal prosto na otázku
Pred všetkými.

MATÚŠ:
To nemožno teraz.
Istého niet dôkazu zločinu
A ochabli by tým naši všetci.
Vykážem mu ale postavenie,
By nemohol, jestli vskutku myslí
Na zradu, svoj uskutočniť zámer.

MATÚŠ:
Biskup Martin už svätodejstvuje.
Prekloňme pred Najvyšším kolená.
V jehož rukách osudy národov.
Tak, s pomocou božou, potom k dielu.
(Všetci do kaplice okrem Dorotey.)

DOROTEA:
Dobre, že ma nezbadal ten môj pán.
Bol by sa hneď otázal na Gutu.
Mám ja práce s podivnou tou stvorou!
Po trápnom dni usnula som trochu.
A keď vzbudím sa, už viac Guty niet.
Pošla ticho, neriekla mi slova.
Musí byť len tuto vo kaplici.
Pobehla modliť sa ešte za tmy.
Lebo u nej všetko podivínske.
(Odíde.)

MINÁR:
Dnes sa veci udajú pamätné.
Stály veľké sa v noci znamenia.

DROBNIAK:
Čo, Mináre?

MINÁR:
Nuž či si nepočul?
Viden bol kôň ohnivý bez gamby
A bez jazdca cválať osedlaný
Po celej tej toryskej doline.
Nad samými však Rozhanovcami
Srazilo sa, so zbrojou ohnivou,
Povetrné akési vojinstvo.

DROBNIAK:
A v aký čas?

MINÁR:
Práve o polnoci.

DROBNIAK:
Videl si?

MINÁR:
Nie. Lež videli ľudia.
A tie sovy ako cez celú noc
Huhúkaly! Desno bolo slýchať.

DROBNIAK:
Niekto bude plakať; kto, boh sám vie.

MINÁR:
Ustúpme sa. Idú páni z chrámu.
(Odídu.)

DOROTEA:
(sama)
Ježiši môj! Čo si počnem teraz?
Vo kaplici jej niet. Ja sa zbláznim.
Zúrivý ma zabije Petrovič.
Zbehám celý kol dokola tábor,
Pokiaľ duša bude stávať vo mne.
Ó keby len aspoň teraz nešiel
Už do stanu svojho viacej hrozný!
Chráň ma boh prísť teraz mu pred oči.
Radšej skočím do najhlbšej vody.
Lebo hoc som i najnevinnejšia,
Predsa budem vinnou, i vyhrmím.
Idú. Musím z očí ukrutnému.
(Odíde.)

MATÚŠ:
Východ horí už žiarou plamennou,
Slnce sa hneď vykotí na obzor.
Daj znamenie, nádvorníku Sáhu,
Nech sa dvíha ku pochodu tábor.

JÁN OMODEJ:
Povedz však nám, ako asi mieniš
Postupovať? Aby sme vedeli.
Spustíme sa s vŕškov ku Toryse?

MATÚŠ:
Tu dolina pre bitku priúzka.
Posunieme sa bokom po Strážnej
A jestli sa pohne i nepriateľ,
Sostúpime nad Rozhanovcami,
Kde sa valná rozprestiera roveň.
Konníctvo nech tiahne pobok peším.
Sáh a Martin, keď my sostúpime,
Zostanú vo zásobe na Strážnej,
Aby mohli, kde bude potrebné,
Vrhnúť spešne čerstvé pluky svoje.
Na prípadnosť, jestli by mňa smutný
Stretol osud, prejme veliteľstvo
Vrchné nado zástupmi Petrovič.
Vysoký vek a mnohá skúsenosť
Dávajú mu na to právo.

VŠETCI:
Dobre.

MATÚŠ:
Vy pomnite, že tí, ktorým voči
Stáť budete, nielen na životy
Striehnu, lež i na majetky vaše.
Ich víťazstvo je vaša žobrota.
Statky vaše prejdú len do ich rúk.
Vlach bude brať vám a rozdávať im.
Položili sme všetko na kocku.
Zvíťaziť nám, alebo zahynúť.

VŠETCI:
Tak jest. Zomrieť alebo zvíťaziť.

DEMETER:
Prehovoriť by slovo i k ľudu.

MATÚŠ:
Obecný ľud mnohooký slepec,
Mnohohlavý bezumec,^[93] Demeter.
On nemôže veci chápať naše.
Ja preto rád hovorím ku ľudu
Len skutkami. Zachádzaj s nimi plane,
Učiň sa nenávideným pýchou,
Pohŕdaním, lakomosťou, zdierstvom
A márna je všeliká výrečnosť.
Obcuj však s ním dobrotive, vľúdne
A pôjde i do ohňa za tebou
Pár ale slov predsa nezaškodí.

Občania! Nad nami chce panovať,
Ktorého sme si nevyvolili
Za našeho kráľa, cudzozemec.
Dnešný deň má rozhodnúť osud náš.
Jestli zvíťazíme, máme pokoj:
Jestli podľahneme, sme otroci.
Cudzozemci nám budú nakladať
Zákony i bremená, aké chcú.
Nuže teda, nedražte životmi.
Pekná je vec padnúť za slobodu.
Sloboda požaduje obetí
A len pri tých sotrváva stále,
Ktorí vždy sú hotoví položiť
Za ňu život. Komu život milší
Než sloboda ten jej nie je hoden,
A nikdy ju neudrží otrok.
Tak bojujte, aby ste buď padli,
Buď vrátili sa domov so slávou;
Aby ženy a milenky vaše
Nevítaly s plačom vás a studom,
Lež vítaly vás ako hrdinov
S radosťou a veselými spevmi.
Oslávte naveky polia tieto.
Nech si pozdní potomci s hrdosťou
Spomínajú meno Rozhanoviec.
Ukážte, že chrabré je plemeno
Slovanské od východu na západ.

VOJACI:
Sláva Váhu i Tatier pánovi!

MATÚŠ:
(máchne klobúkom)
Hurá! Božou teda so pomocou!

TORREO:
Ako žito pod opretým vetrom
Tak sa valí pestré množstvo toto.

GUTA:
I kráľovskí na Košickej Hore
Posbierali stany a hrnú sa
K Rozhanovciam.

TORREO:
Tam sa zvŕši dielo.
Poď, treba nám zástupy predstihnúť.

DROBNIAK:
Zem sa trasie pod dupotom koní.
Veliký to predsa pán, ten Matúš!

MINÁR:
Tá paripa vykračuje pod ním,
Ako by vedela, koho nesie.

DROBNIAK:
A keď sa mu kníšu za klobúkom
Pštrosie perá, zdá sa, že na krídlach
Slávy letí.

MINÁR:
A predsa pán vľúdny,
Dobrotivý, láskavý; prerečie
Slovo rád i s najnižším človekom.
Lež Petrovič, to ti celá hrôza.
Pri pohľade na smuhlú tvár jeho
Zlá by nemoc vychytila deti.

DOROTEA:
Ach, bože! kam len sa mohla podieť?
Dobrí ľudia, či ste nevideli
Jednu pannu?

DROBNIAK:
Ako vyzerala?

DOROTEA:
Klobúčik na hlave s perom pštrosím,
Tmavé šaty, na šiji nôž v pošve.

DROBNIAK:
Toť práve tu bola s jedným mníchom.

DOROTEA:
S jedným mníchom! Ha! To predsa divné.
A kam išli?

DROBNIAK:
Tuším k Rozhanovciam.

DOROTEA:
Beda! Čo to bude zase z toho?
(Odíde.)

MINÁR:
To ten mních, čo včera vravel s nami.
(Odídu, opona spadne.)