Zlatý fond > Diela > Bitka u Rozhanoviec


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Bitka u Rozhanoviec

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniel Winter, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 82 čitateľov

Dejstvo druhé

Návšteva Guty

(Javisko: tábor Karlov u päty Košickej Hory. V úzadí dva stany s dverami, jeden kráľov, druhý Čikádin, po bokoch stromy. V popredí na jednom boku stolík, na druhom kreslo.)

Výstup 1.

Karol a Adrián.

KAROL:
Spurný národ a neskrotiteľný.

ADRIÁN:
Nekonečne, milosti kráľovská.

KAROL:
Dvanásť už liet pasujem sa s nimi[62]
A nemôžem uspieť. Márne všetky,
I cirkevné i svetské, prostriedky.

ADRIÁN:
Márne, budiž žalované bohu.

KAROL:
Vybujnelí Horných Uhier páni
Nedajú nič na slovo pápeža
A smejú sa z interdiktov hrozných.

ADRIÁN:
Všetku vieru stratili, bezbožní.

KAROL:
Učinivše z drzej vzbury právo,
Ba povinnosť —

ADRIÁN:
Tak je.

KAROL:
Vlasteneckú,
A oprevše sa o hniezda svoje
Lúpežnícke, protivia sa stále.

ADRIÁN:
Kráľ im len, aby ho neslúchali.

KAROL:
Zošklivilo sa už duše mojej
Neprestajné to nadrapovanie
S malými týmito králikami.

ADRIÁN:
Nie div. Mnoho, primnoho už toho.
Nezúfať však, neustať v zápase.
Pravde dá boh zvíťaziť konečne.

Výstup 2.

Druget a Fáber k predošlým.

DRUGET:
Nepriateľ sa stále množí, kráľu.
Hrúň, Doboška, Telek, Frušká Hora[63]
Sú posiate stanami a vozmi.

FÁBER:
I Matúš už prišiel.

KAROL:
Teda predsa!

FÁBER:
S ním nádvorník Sáh, pomocní Česi,
Celý pluk bosenských bogomilov.

DRUGET:
Tvrdošijné slovanské plemeno
Zo všetkých sa shromažďuje krajov.

KAROL:
Zlý výprava vezme, tuším, koniec.
Namiesto dobytia Horných Uhier
Bude šťastie, jestli vyviazneme.
Neubudlo, lež pribudlo vzbury.
Naši sú tiež chladní a neteční.
Repcú len na vládu cudzozemcov.
V okolnostiach takých nevyhnutné
Vyjednávať so stránkou protivnou,
Hoc za cenu celých Horných Uhier.

FÁBER:
Mne sa vidí krok ten prenáhleným.

KAROL:
A pozdejšie mohol by byť pozdný.
Koho z Uhrov by sme mohli poslať?
Lebo ku nám nemajú dôvery.

FÁBER:
Myslím, že vojvodcu spišských Sasov.

KAROL:
Dobre. Vystroj ho len bez meškania.
Nech vyskúma, pod akými pokoj
Uzavrieť by sa dal podmienkami.
(Odíde, za ním Adrián.)

FÁBER:
Stať sa musí, keď to vôľa kráľa.
Nám však by sa postarať, Drugete,
Aby pokoj nebol uzavrený.

DRUGET:
Prečo, Fábre? Nesnádze sú veľké.

FÁBER:
Všeličo sa môže udať ešte.
Torreo náš na to vo tábore,
Aby vrhol semä nejednoty
Medzi bujných. A muž ten nádejný.
Bol by div, jestliže by ku tomu
Žiadnu nenašiel si príležitosť
Pri tak mútnych, rozmanitých živloch.

DRUGET:
Mluvíš vhodne. Tu ide vojvodca.

Výstup 3.

Harhovský k predošlým.

FÁBER:
Kráľ, vojvodca, velí ti ísť poslom
Do tábora hneďky protivného.

HARHOVSKÝ:
O čo ide?

FÁBER:
O pokoj.

HARHOVSKÝ:
Podmienky?

FÁBER:
Podrobenie sa kráľovskej moci.

HARHOVSKÝ:
To sa mohlo stať dávno bez vojny.
Vezmú to za urážku.

FÁBER:
Ako chcú.

HARHOVSKÝ:
Nuž, a čože teda tam vykonám?
Budem volať horu, aby prišla.

FÁBER:
Tak sa skončí asi to posolstvo.
Tu však o to ide hlavne teraz
Doznať sa tak pobočne o niečom.

HARHOVSKÝ:
S očami myslíš, zaviazanými?
Viac odtiaľto vidím, majster Fáber.

FÁBER:
Ale môžeš tak nazrieť do duše
Matúšovej a stranníkov jeho.

HARHOVSKÝ:
Mám teda byť podo plášťom posla
Vyzvedačom?

FÁBER:
Hoc i nevybavíš
Ničoho vyplníš žiadosť kráľa.
Tu lístok na jednateľa nášho.
Ak bude ti možno privrhnúť ho
Nezbadane Torreovi dobre;
Ináče skry. Vec je dôležitá.

HARHOVSKÝ:
Uvidíme, čo sa dá vykonať.
(Vezme list a odíde.)

FÁBER:
Škoda, že sám nemôžem byť všade,
So sprostými Uhrami to trudno.
Znajú sa biť, nie pohnúť rozumom.

DRUGET:
Ide prior. Nesie akýsi list.

Výstup 4.

Prior k predošlým. (V plášti čiernom a na ňom biely kríž.) [64]

PRIOR:
Od Torrea lístky, majster[65] Fáber.
(Podá mu jeden, Fáber číta.)

FÁBER:
„Nádvorník Sáh čaká len na vhodnú
Príležitosť vrhnúť meč na vážky
Zákonného kráľa.“ — Čo za obrat!

PRIOR:
A tu druhý. Prečítaj pozorne.
(Oddá mu druhý lístok, Fáber číta.)

FÁBER:
„Na Matúša je nôž nabrúsený.
Postaviť na stráž najlepších jazdcov.
Zjaví sa tam dcéra Petroviča
Na koni, s úmyslom dať sa plieniť.
Poznáte ju po visiacom z prsov
Noži v pošve červenej zo stužky.
Učiniť to veľmi opatrne,
Aby plen sa videl byť náhodným,
A zachodiť so dievčaťom útle.
Balamuti. Dá sa však použiť.
Chce pred kráľa. Učiniť mu veľké
Straniva otca jej nádeje.
Požehnať mu nožík. Tak sa stavať,
Ako by sa mu nerozumelo.
Poslať čestne ho otcovi nazpät.“ —
Nepovedám? A kráľ by už zúfal,
Trhoval o krajnu s odbojcami.
Bol by hotov postúpiť polovic
Jednu im, by druhú sám podržal.
Ochránime ho i proti vôli.

DRUGET:
Skutok Sáha je, pravda, nádejný:
S dievčaťom však hnutým na rozume
Ako púšťať do takých sa vecí?

FÁBER:
K takým práve hodí sa streštenosť.
Iďte oba, obnovte pri Tatrách
Pekný výjav únosu Sabiniek.[66]
Tu, hľa, váš pomocník.

Výstup 5.

Konc k predošlým.

FÁBER:
Slúchaj, Koncu! Tys’ najobratnejší
A najsmelší vo tábore šuhaj.

KONC:
(zastanúc hrdo, vykrúca si fúzy)
Slávu tú si nedám vziať nikomu.

FÁBER:
Pôjdeš teda tu s pánom priorom
A s Drugetom majstrom na krajnú stráž
A tam schvátiš, ktorú ti ukážu,
Keď prijazdí na paripe, pannu.
Odmena ťa čaká znamenitá.

KONC:
Skočím ako rýchla mačka na myš
A vyrvem zo sedla krásavicu.

FÁBER:
Nie. Len úzdu chopíš jej paripy.
Ona sa ti nebude protiviť.
(Prior, Druget a Konc odídu.)
Vhodne ide arcibiskup Tomáš.
Musím však prv prihotoviť kráľa
Na prijatie tak vzácnej návštevy.
(Odíde.)

Výstup 6.

Tomáš a Borš.

BORŠ:
Mňa už všetko tu tak domrzelo.
S ošklivosťou vidím, že my Uhri
Sme tu nič. Kráľ Karol sa samými
Obkľučuje všade siňórami,
S nimi radí sa a na nich slúcha.
My sme dobrí len nastaviť prsia
A škrtiť sa za nich ako šelmy.

TOMÁŠ:
Ej, ej Borše! Ty by si sa s tvojím
Presvedčením lepšie do tábora
Pána Váhu i Tatier prihodil
Nežli medzi stúpencov Karlových.

BORŠ:
Odtiaľ bych vás hromil, keby sa tam
Nehemžila samá temer Slovač.
Ale viacej nenávidím túto
Než tých našich kazárov Talianov.
(Odíde.)

TOMÁŠ:
Takýto duch, to je povážlivé.
Deje sa delajú napred v dušiach.

Výstup 7.

Fáber k predošlému.

FÁBER:
Vojdi rýchle ku kráľovi otče.
Vo vzniku sú veci dôležité.

TOMÁŠ:
Len si dobré.
(Odíde.)

FÁBER:
Opatrnosť radí
Poctiť dievča i maličkým darom,
Lebo dary množia dobrú vôľu.
(Položí na stolík perly.)
Teraz ešte hovoriť s Čikádou.
Ona pritom potrebná. Tu ide.

Výstup 8.

Čikáda k predošlému.

FÁBER:
Od Torrea list, čestná siňóra.

ČIKÁDA:
Zdravý teda? Či nemá nesnádze?
Ach, ja stále trasiem sa za neho.
Brodí vždycky na kraji priepasti.
Každá vsotiť ho môže náhoda.

FÁBER:
Má on bezpečného sprievodčieho,
Neprebranú svoju dômyselnosť.
On tam slúži verne svojmu kráľu:
Ty tu ciele napomáhaj naše.

ČIKÁDA:
Čo to jest? Čo žiada sa odo mňa?

FÁBER:
Dostaví sa dcéra Petroviča
Z protivného čochvíľa tábora.
Sober teda všetky svoje vnady,
Všetku jemnosť italskej siňóry,
Abys’ trochu rozobrala dušu
Chovanice divých hôr a lesov.
Polichoť jej, avšak opatrne,
Lebo zvláštne vrtochy má dievča.
Bigotné je, zdá sa, vyše miery.

Výstup 9.

Druget k predošlým.

DRUGET:
Panna tu.

FÁBER:
Výborne, majster Druget.
Bude slušne prijatá.
(Odíde.)

ČIKÁDA:
To divné.
Petrovič je jeden z najkrutejších
Protivníkov, a dcéra jeho tu.

DRUGET:
Boh po divných vodí ľudí cestách.

Výstup 10.

Karol, Tomáš, Ján biskup, Adrián a Fáber k predošlým.

KAROL:
Vyplníte, dúfam, bez obtiaže
Žiadosť panny, ctihodní otcovia.
Požehnáte jej ten akýsi nôž.

JÁN BISKUP:
Keď žehnáme válečné zástavy,
Meče, kopie, prečo by nie i nôž?

KAROL:
Najvernejší vy medzi vernými.
Vydali ste pre mňa v spustošenie
Cirkevné i dedičné majetky
A príbuzných v prenasledovanie.
Apoštolom pánovým podobní,
Zanechajúc všetko, šli ste za mnou
Od prvého môjho vystúpenia.[67]

ČIKÁDA:
Pannu vedú.

KAROL:
Dajme si vážnosti
Primerane jej očakávaniu.
(Sadne si do kresla, biskupovia ho obstanú.)

Výstup 11.

Guta a prior k predošlým.

PRIOR:
Petroviča dcéra, panna Guta.
Prišla vašej milosti kráľovskej
Dobrovoľnú učiniť poklonu.

KAROL:
Veľmi ma tvoj, panna, teší príchod.
Považujem ho ako preddavok
Návratu zblúdilých k povinnosti
A pokojnej, blahej budúcnosti.

GUTA:
Túto som ti prišla veštiť, kráľu.
Boh, ktorého cesty nevystihlé,
Nekonečné jest milosrdenstvo,
Shliadol v láske na ľud svoj strápený.
Dávno nás už šľahá jeho ruka.
Rozbroj zúri záhubne vnútorný.
Synovia a dcéry jednej vlasti
Škrtia, ako šelmy, sa vospolok.
Hrady srážajú sa s hradami.
Mesto s mestom, dedina s dedinou,
Muž s mužom, príbuzní s príbuznými
A úžasne pustne pritom všetko.
Žrebec depce bojovný úrody;
Vojak lúpi, ubíja násilne;
Bydlá ľudské líhajú popolom.
Kde veselé znely predtým spevy,
Tam teraz plač a ston a vzdychanie.
Ženy oplakávajú manželov,
Deti otcov, device milencov,
Všetci dávne utratené blaho.
Úpenie ich preniká nebesá.
Boh ľútosťou pohnutý, uzavrel
Dlhé naše prikrátiť súženie.
Protivníci zákonného kráľa
Klesnú a on ovládne Tatrami.

JÁN BISKUP:
To zaznieva ako hlas prorokov
A svätou ma naplňuje hrôzou.

GUTA:
Príde dušiam taktiež našim spása.
Navrátia sa k pastierovi ovce.
Minú hrôzy, akými naplnil
Zem oproti hlave cirkvi odboj.
Všetky naše modlitby sú kliatby,
Všetky omše obeť Kainova.
Hlas zvonov je žalostným kvílením
Nad konečným naším zahynutím.
Dobre, že tá tichých hrobitovov
Posvätná zem nevyvrhne s hnevom
Vnesené tam nezákonne telá.[68]
Vstane ale zase rozborený
Znovu Sion. Lebo nasýtilo
Prehojnými sa obeťmi peklo.

JÁN BISKUP:
Boh hovorí, ako za dní dávnych,
Skrze ústa tvoje, svätá panna.

GUTA:
Svätá nie som, ale mám náveštie
Isté zhora, že bude konečne
Odstránený raz kameň úrazu.
Umožní sa svätému otcovi
Sosňať hroznú zo hláv našich kliatbu.

KAROL:
Zbožná dcéra obmäkčila tvrdé
Srdce otca a so stĺpom týmto
Klesne celé stavanie odboja.

GUTA:
Nie. Otec môj trvá ďalej v vzbure.
Práve preto som sa odvážila
Pred jasný tvoj obličaj, ó kráľu.
Buď milostiv potom pre mňa jemu,
Keď i proti tvrdej jeho vôli
Víťazstva vec dojde spravodlivá.
(Kľakne.)
Túto skladám so slzami prosbu
K nohám tvojim, pomazaný Pána.[69]

KAROL:
Uistená buď, že kedykoľvek
K vernosti navráti sa Petrovič,
Milosť naša pršať bude naňho.
Vstaň.

GUTA:
Nie, pokiaľ ma svätí otcovia
Nerozhrešia od cirkevnej kliatby,
Nedajú mne svojho požehnania,
I tomuto tu nástroju z neba.
(Vytiahne z pošvy nôž a drží ho pred sebou.)

TOMÁŠ:
Sosníma sa s teba všetka kliatba.[70]
Milosť tebe Pána Jezu Krista
A nástroju tvojmu požehnanie,
(Oba biskupi činia trikrátne znamenie kríža.)
V mene boha Otca, boha Syna,
I svätého Ducha. Amen.

GUTA:
Amen.
(Vstrčiac nôž do pošvy, vstane.)
Ďaka tebe, kráľu, ďaka i vám,
Vy boží a ľudskí prostredníci,
Ktorým Kristus, ženích môj nebeský,
Dal kráľovstva nebeského kľúče.

(Bozká kráľovi i biskupom ruky. Kráľ jej položí na šiju Fabrom podané perly.)

KAROL:
Prijmi na znak kráľovskej milosti,
Čím v tábore tu ťa môžme poctiť.

GUTA:
Milosť táto kráľa mi osladí
Trpký, ktorý čaká na mňa, osud.

Karol odstúpi s biskupmi do úzadia, kde shovárajú sa naoko, k hľadiacej do zeme Gute pristúpi lichotne Čikáda.)

ČIKÁDA:
Pripravila si, prevzácna panna,
Veľkú radosť nám svojou návštevou.
Budem sa vždy rozpomínať na to
S uchvátením najsladšej radosti,
Že som dcéru Petra Petroviča
Poznala u piat Hory Košickej.
Budem o tom rozprávať kráľovnej
Kataríne tam na Vyšehrade.[71]
Ach, kebys’ i ty tam bola s nami,
Tam okolo tej predobrej panej!
Keby s nami brala si na skvostných
Bohoslužbách, dvorných radovánkach,
Honbách, plesoch a turnajoch podiel![72]
Ty bys’ bola na oblohe dvora
Rozkošného tou najskvelejšou hviezdou.

GUTA:
(hľadiac vždy do zeme)
Slávy takej nie som žiadostivá.

ČIKÁDA:
(s dotieravým lichotením)
Bo si ešte nikdy neskúsila,
Čo je to, stáť na najvyššom chlume
Spoločnosti, v blesku majestátu;
Mať okolo seba shromaždené,
Čo len oku lahodí a uchu;
Lietať od rozkoše ku rozkoši
Ako pestrý s kvetu na kvet motýľ;
Uvidieť zem celú pod nohami;
Prijímať od šedivých hrdinov
I ohnivých mládencov poklony.
Už to bydlo, to kráľovské bydlo,
Na tých pyšných Vyšehradu baštách!
Ó keby si videla ten obraz,
Ktorý sa tam predstavuje oku!
Keby si videla s výšky tejto
Kľukatého Dunaja hladinu
A počula vo bezhlasí nočnom
Silné kráľa toho riek hučanie!
A keď víchor hvízda na končistých
Vežiach i na černozubých baštách[73]
A zatriasa s dunením oknami,
Vtedy by si pri obraze tomto
Súdneho dňa pocítila rozkoš
Svrchovanú s najväčším úžasom;
Srdce tvoje by sa rozplynulo
Vo vzývaní svätom Najvyššieho.
Prídeš, či nie, milá, jestli táto
Žiadúceho dôjde konca válka?
Dobrý kráľ ťa pojme hneď so sebou.

GUTA:
Mne sa iná ukazuje cesta,
K nebeskému cesta Vyšehradu.

ČIKÁDA:
Tá má ešte čas, milá priateľka.
Dovolíš mi týmto zvať ťa menom?

GUTA:
Vďačnosť tvoja očarúva dušu.
Pri tebe sa zväčšuje cit žitia.

ČIKÁDA:
Nože teda prijmi na pamiatku
Tú odo mňa zlatú náramnicu.
(Odopnúc zo svojho, pripne ju na rameno Gute.)

GUTA:
A ty túto ihlicu odo mňa.

(Zastokne Čikáde vyňatú zo svojho živôtka ihlicu s drahým kameňom.)

Výstup 12.

Subič, Konc a Sebastián k predošlým. Keď zbadá Sebastiána, vedeného Subičom a Koncom, Guta trhne sa a sklopí oči zamračiac sa. Konc sa odstráni.)

SUBIČ:
Syn Toldyho, kráľu, Sebastián.

KAROL:
Prebehlík či plenník?

SUBIČ:
Je prebehlík.

KAROL:
Podávam ti ruku, jestlis’ prišiel
Do milosti sa porúčať našej.

SEBASTIÁN:
Zhŕdam každou milosťou votrelca.

TOMÁŠ:
Tak hovoríš kráľovi do očí?

SEBASTIÁN:
Pokrytectvo nie moje umenie.

KAROL:
Čo v tábore teda hľadáš našom?

SEBASTIÁN:
Priateľku, ktorú nešľachetne ste
Zajali a väzníte. Styďte sa.
Hanba mužom vojovať s devami.
Guta! Tu spoločník väzby tvojej.
(Chce ju chopiť za ruku, Guta sa odtiahne.)

GUTA:
Preč! Nemuč ma.

SEBASTIÁN:
Rozlúčte nás teda,
Jestli by jej moja nepríhodná
Mala väzbu obťažiť prítomnosť.
Tábor medzi nás.

GUTA:
(zalomí rukami)
Čo činíš? Rozrývaš srdce moje
A mučíš ma mukou nevýslovnou.
Veľkomyseľnosť tvoja šľachetná
Pýta lásku, vďačnosť a uznalosť:
Mne však zákon kladie nebo iný,
Strunám srdca nakladá mlčanie.
Povedala som ti už koľkokrát,
Že nevesta Kristova som a musím
Nebeskému byť vernou ženíchu;
Ach, a nedáš, nedáš si povedať!
Chladnosť som ti, ba opovrhnutie
Nosila vstríc, chcela ťa obraziť,
Bych ti usnadnila rozlúčenie;
Vernosť ale tvoja z diamantu.
Neprestávaš odpúšťať príkoria.
Ó, keby si znal, Sebastiáne,
Ako tvoja ma bolí dobrota,
Nasilu bys’ i ty ukazoval
Nenávisť mi, hnev a pohŕdanie.
Učiň to ó učiň to odteraz!
Iď! kráľ jeho milosť, je láskavý.
On nebude chcieť podržať v plene,
Kto sám sa dal šľachetne do neho.

SEBASTIÁN:
Kde ty, tam ja.

KAROL:
(položiac mu na plece ruku)
Iď, čestný hrdina.
Doruč poklad stratený otcovi.
Keď nabudneš časom presvedčenia
Inakšieho, moje vždycky nájdeš
Otvorené k objatiu ramená.

SEBASTIÁN:
Hodné kráľa rozhodnutie. Ďaka!
(Odíde i s Gutou.)

KAROL:
Daj, Subiče, panne čestný sprievod.

(Subič odíde bokom, Karol, Tomáš, prior, Druget a Čikáda do stanu.)

Výstup 13.

Konc k predošlým.

KONC:
Ja som zvŕšil dielo svoje čestne;
Kde mi teda sľúbená odplata?

FÁBER:
Zaslúžil si.
(Dá mu peniaze a odíde.)

JÁN BISKUP:
Slúchaj len ty, Koncu.
Môžeš si dač zaslúžiť i pri mne.

KONC:
Uchvátiť i tebe dáke dievča?

JÁN BISKUP:
Pre mňa popa uchvátiš, víťazu.
Zaskoč ty do Olčváru a priveď
Sviazaného predo mňa farára.

KONC:
Máš ho. Pre mňa dnes samé zárobky.
Dobré meno predsa stojí niečo.
(Odíde.)

ADRIÁN:
Čo máš s ním?

JÁN BISKUP:
Je môj odbojný úskok.
Ak dopadnem ho, budeš ho súdiť.
(Odídu; opona spadne.)



[62] Dvanásť už liet pasujem sa s nimi. Karol Róbert bol v čase bitky pri Rozhanovciach ešte len dvadsaťštyriročný mladík, takže zveličuje, keď hovorí, že sa dvanásť rokov už pasuje s odbojníkmi. Nepasoval sa s nimi ako dvanásťročný chlapec (vtedy ho prvý raz korunovali v Záhrebe r. 1300), ale pasovali sa pod jeho menom a zaňho iní.

[63] Mená rozličných čiastok chotáru vajkovského.

[64] Prior. V plášti čiernom a na ňom biely kríž. Taký plášť patril k radovému obleku johanitov. Na čiernom plášti mali biely, osemhranný kríž z plátna.

[65] To vtedy bol veľmi čestný titul.

[66] Pekný výjav únosu Sabínok. Naráža sa na čin z legendárnej rímskej minulosti, keď si rímski mladíci po založení mesta pre nedostatok žien uniesli Sabínky, ktoré spolu s ich rodičmi pozvali na slávnosť. Rodičia sa s vecou smierili a potom sa spojili Sabíni s Rimanmi v jeden národ.

[67] Tak Karol v listinách pri odmenení vernosti jedného i druhého.

[68] Vnesené nezákonne telá. Myslí sa na interdikt, vzťahujúci sa i na cintoríny.

[69] K nohám tvojim, pomazaný Pána. Známe odvodzovanie kráľovskej hodnosti „z božej milosti“.

[70] Sosníma sa s teba všetka kliatba, rozumej pre interdikt a najmä pre kliatbu, uvalenú na Matúša, s ktorým sa sdružil Gutin otec Petrovič.

[71] Budem o tom rozprávať kráľovnej Kataríne tam na Vyšehrade. Meno kráľovnej nie je historické, lebo Karol Róbert mal prvú ženu Beatricu, sestru Jána Luxemburského, a druhú (od r. 1320) Alžbetu, dcéru poľského Vladislava Lokietka.

[72] Na… plesoch a turnajoch podiel. Turnaje (od franc. tourner, obracať sa, metať sa) boly rytierske hry v stredoveku. Konaly sa na osobitných zápasištiach pred vznešeným obecenstvom a sledovaly zábavné a cvičebné ciele.

[73] Na černozubých baštách. Bašty malý zubovité vrchné ukončenie stavieb (cimburie), v stredoveku výhodne používané na obranu. Bolo to vlastne prelamované zábradlie, za vymurovanú časť ktorého (zuby) kryli sa obrancovia a cez prelamovanie strieľali na nepriateľa, liali naňho vrelú vodu, smolu, hádzali kamenie a podobné.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.