ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sobota, nedeľa, bodaj priletela!
Žeby som milého čo skorej videla.

Sobota, nedeľa, bodaj bola rokom,
aby mohla sedeť s milým pod oblokom.

Sobota, nedeľa, ver mi zticha ide,
milého nie doma, ktože ko mne príde.

Sobota, nedeľa, veď je ona dneska,
ktože moje líčka dnes večer pobozká.

Sobota, nedeľa, muože si pre mňa byť,
ja nemám frajera, nemá kto k nám chodiť.

Ej veru, mamenko, sobota prichodzí,
ja nemám frajera, ktože ma zobudzí.

Za našima humny majeránik bujný,
kto chce k nám chodievať, musí byti šumný.

Príď mi, milý, príď mi štyri razy v týdni,
a ja to zatajím, že si nebou nikdy.

Príďže, šuhaj, do nás na potešenie raz,
zaveseľ, zaveseľ smutné kúty u nás.

Príď mi, milý, príď mi štyri razy v týdni,
a piaty v nedeľu, potom ak chceš nikdy.

Príde mi on, príde, veru neomešká,
lebo zajtra večer, lebo ešte dneska.

Svietily mi zore od Bystrici hore,
dávno som nebola s milým na shovore.

Ani na shovore, ani na slovíčku,
jaký to veľký žiaľ na mojom srdiečku.

Škoda ťa, šuhajko, že ďaleko bývaš,
naša láska hynie, ty k nám nechodievaš.

Kebych ja vedela, čo muoj milý robí,
či píše, či číta, či perečko robí?
Nepíše, nečíta, perečko nerobí,
leží na posteli, že ho hlávka bolí.

Hlávka ho nebolí, len ho láska morí,
že má frajerečku tam s tej strany vody.
Sotni si jedličku, prelož si lavičku,
tak muožeš navštíviť svoju frajerečku.

Škoda tebe, milý, že za vodou bývaš,
voda mosty vzala, už k nám nechodievaš.

Prehodím lavičku, zamočím čižmičku,
predsa ja navštívim moju frajerečku.

Tie naše nevesty nevedia prať,
ani tie šatečky na sebe brať.
Uváľa, učierni jako sára,
ta beží k materi, nech ozvára.

Ozváraj, mať moja, nech to stojí,
veľa sa mládencov ku mne strojí.
Štyria sú mládenci, piaty vdovec,
viac ich je, mať moja, jako oviec.

Sadaj, slnko, dolu za zelenú horu,
ak neskoro sadneš, stiahnem ťa za nohu.

Už slniečko sadá, každý svoju hľadá,
a moj milý frajer medzi druhie sadá.

Ej, ty hora, hora, horička zelená,
čože to, duša má, čože to znamená?

To znamená iste, že som veľmi težce,
príďže ma ľutovať, moje srdce, ešte.

Nie tak ľutovati, jako navštíviti,
na naše okienko rúčku položiti.

Nie tak na okienko, jako na srdienku,
príďže ma navštíviť, milý holubenku!

Za našimi humny zelenie konope,
ver na naše dvere nikto nezaklope.

Za našimi humny zelená kapusta,
ver je naša chyža bez milého pustá.

Keby milý vedeu, akú ja boľasť mám,
trebárs je deľako, veru by prišieu k nám.

Ale milý nevie, akú ja boľasť mám,
teraz je dosť blízko, predsa nepríde k nám.

Zelený hájiček, zelený pekný háj,
po ňom sa prechodí černooký šuhaj.

Zelený hájiček, zelený pekný les,
rada bych vedela, či milý príde dnes.

Keby mi milý muoj dneska večer prišol,
ako by sa mesiac so slniečkom sišol.

Ale mi milý muoj dnes večer nepríde,
veru sa mesiačik so slncom nesíde.

Milý muoj, milý muoj, milá moja duša!
Ver ďaleko líhaš od mojho vankúša.

Prídi, milý, prídi, neverím ťa dočkať,
zažiadalo sa mi tvoje líčka bozkať.

Prídi, milý, prídi, dneska lebo zajtra,
neodkladaj na to, že cesta ďaleká.

Čože je to prejti mladýmu človeku
míľu zem, lebo dve, pre ľúbosť velikú.

Chodievaj ty, muoj Janíčku, chodievaj ty k nám,
naše dvere nevrzajú, ja ich zalievam
studenú vodičkú,
pre teba, Janíčku,
že ťa rada mám.

Príďže ty, muoj milý, len som sama doma,
mám sa ti žaluvať, szivem,^[9] duša moja.

Keď sa ti ja počnem smutná žaluvati,
samieho ťa budú slzy zalievati.

Hučia hory, hučia, že šuhajka mučia,
už je rebrík^[10] nový, už sa nevymluví.

Príďže šuhaj, príďže k nám,
veru ti ja niečo dám;
a keď by ho nemala,
veru si ho požičiam.

Keď k nám prídeš, sedni dolu,
nezobúdzaj mater moju.
Mater moja, nebožiatko!
Nech sa vyspí za dievčatko.

Keby mne tak bolo, jako milý tebe,
ver bych preletela cez té hory k tebe.

Ale mi je, milý, ale mi je nie tak,
veru ja nemuožem cez té hory lietať.

A ty, diovča, prihlaď sa,
prídu k tebe vohľačia!

Potom sa ja prihladím,
keď sa na nich nahľadím.

Podkovičky moje, nakrešte mi ohňa,
prídú k nám vohľačia, budú u nás do dňa.

Podkovičky moje zo samej ocele,
nebudete kresať iba do nedele.

Hučala horička, hučal zelený háj,
zaplakalo dievča, zaplakau i šuhaj.

Slniečko zapadá, mesiačik vychodí,
teraz mne muoj milý na rozum prichodí.

Slniečko, mesiačik, nezapadaj ešte,
ach, veď je muoj milý na ďalekej ceste.

Na ďalekej ceste, medzi dolinami,
pojdem mu zasvietiť so smoleniciami.^[12]

Jedna mi upadla, druhá mi zahasla,
už som ťa, muoj milý, na veky odpásla.

Pásla som ťa, pásla, ako valach ovce,
už som ťa odpásla, kamenie mi srdce.

Zajdi mi, sluňatko, však mi ráno vyjdeš,
povedz mi, muoj milý, kedy ko mne prídeš?

Jak ty mi neprídeš po tyto tri noci,
nech ťa Parom vezme do Velikej noci.

Jak ty mi neprídeš po tyto tri rána,
nech ťa Parom vezme do svätého Jána.

Jak ty mi, šuhajko, dnes večer neprídeš,
veru mi naveky frajerom nebudeš.

Zasvieť mi, mesiačku, štítom do komory,
nech si ja posteliem svojmu frajerovi.

Zasvieť mi, mesiačku, cez horu Osadskú,^[14]
zasvieť mi milému, keď puojde do domu.

Šuhajíček šumný, nechoď po záhumní,
ale choď okolo, neboj sa nikoho!

Súseda, súseda, zatváraj si šteňa,
nechaj mi nebreše na mojho frajera.

Súseda, súseda, zatváraj si mačky,
nechaj mi nerobia frajerom prekážky.