ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo mi tej noci, bolo mi po vuoli,
mala som frajera v ľanovej košeli.

Bolo mi tej noci, bolo mi na rúčku,
mala som frajera v širokom klobúčku.

Oči moje, oči, nespaly tej noci,
na druhú nebudú, bystre hľadeť budú.

Bolela ma hlávka v nedeľu za ránka,
a v pondelok oči, že nespaly v noci.

Chodila po poli, po oranej roli,
ponosovala sa, že ju hlávka bolí.

Nebolí ju hlávka, ale bolia oči,
že sa nevyspala so šuhajkom v noci.

Bodaj teba, milý, na vršku mátalo!
Keď si od nás tašiou, ešte nesvitalo.

Spala by som, spala, nenaspala som sa,
prišiou mi milý muoj, nenazdala som sa.

Široko, ďaleko to vtáča letelo,
čo v sobotu večer pri mne štebotalo.

Pri mne štebotalo, spati mi nedalo,
spati mi nedalo, len sa shováralo:

Nespi, diovča, nespi, lenže sa shováraj,
keď mňa tu nebude, potom si pospávaj!

Šuhajove oči sklamaly ma v noci,
v noci ma sklamaly, vo dne ma neznaly.

Príďže, šuhaj, príďže, ach jaj, príďže, príď,
keď budú mať štyri biť, ach jaj, štyri biť!

Štyri bily, peť bilo, ach jaj, peť bilo,
milovanie chybilo, ach jaj, chybilo!

Všecko sa mi, všecko, včera večer zdalo,
že mi potešenie pod obločkom stálo.

Nestálo, nestálo, len sa mi tak zdalo,
moje potešenie v poli nocovalo.

Potuočkom, potuočkom, koníčky výskokom,
boli dva mládenci pod naším oblokom.

Volali, klopali, Anička, poďže von!
Anička, poďže von, milý ti pred domom.

Nepuojdem, nepuojdem, lebo mi netreba,
mám ja tu frajera milšího od teba.

Predo dvere puojdem, milšího si najdem,
keď nebude milší, ale bude krajší.

Mala som frajera včera večer, mala,
krajšieho by sama z dreva vykresala.

Z dreva vykresala, zamaľuvať dala,
ešte by bou krajší ako ten včerajší.

Ľúbosť, Bože, ľúbosť, kde sa dva milujú,
ale tam večší žiaľ, kde sa rozlučujú.

Keď sme sa my dvaja rozlučovať mali,
až sa tá zem triasla, čo sme na nej stáli.

Ako tá dromblička pekne drombľuvala,
keď som sa s milenkým rozlučovať mala.

Hlavička ma bolí, neprišieu mi k vuoli,
prišieu k súsedinej, nech si sedí pri nej.

Žiaľ ma, mamko, došieu, frajer mi k inšej šieu.
Dievčička, čo ťa doň, jeden dnu, druhý von.

Pohnevala som sa s tou diovkou voľačou,
že mi odobrala tej noci vohľačov.

Vohľači, vohľači, čo sa vám tá páči?
Nestojím ja za ňou v kráse ani v práci.

Chodili, chodili dva bratia ku jednej,
keby ku bohatej, ale ku chudobnej!

Chodili, chodili, ale už nebudú,
už naše obluočky pokojne spať budú.

Chodievali by k nám, že sivé oči mám,
ale už nebudú, zlého súseda mám.

Zagágaly husi na našej ulici,
kdeže sa podeli moji záletníci?

Jeden šiou na vojnu, druhý na zajace,
tretí pasie kone na zelenej lúce.

Bolí ma hlavička, srdca polovička,
za tebou, muoj milý, biela holubička.

Holúbku, biely vták, zaleteu za Frajšták,^[87]
zaleteu za Budín, už ho viac nevidím.

Už sa tá lavička na dvore zlámala,
čo som ja s milenkým na nej sedávala.

Už sa z tej lavičky štyri polovičky,
čo na nej sedaly sivé holubičky.

Bodaj sa, aby sa tá lavička srástla,
aby som milého sedieť na nej našla.

Tri noci som nespala,
milého som čakala
s radosťou do domu.

A on, šelma ošklivý,
len si klobúk nakriví,
ide hore, dolu,
vedľa nášho domu!

Na čo mi je, na čo, na dverách retiazka?
Však sa už minula šuhajkova láska.

Jedna sa minula, druhá sa zjavuje,
ale moje srdce za prvšou banuje.

Banuje, banuje, aj banovať bude,
dokieľ kvapka krvi v mojom srdci bude.

Mala som ja mať frajera tej noci,
ale mi ho ta zabili zbojníci.

Keby mne to bol voľakto povedal,
bol by som sa u farára spovedal.

Že ma tuto pri mámilej zabijú,
keď ja puojdem cez nižanskú^[89] dolinu.

A vy, moji kamaráti, počujte,
v ďaleku si frajerečky nedržte!

Lebo aj vás tí zbojníci zabijú,
keď puojdete cez nižanskú dolinu.

Odletela lastovička,
našho domu polovička,
odleteu s ňou i muoj milý,
čože sme mu previnili?

Azdaj sa mu ťažko vidí,
že k nám chodí veľa ľudí,
bohdaj sa i on k nám vrátiu,
ač ho Parom nezachvátiu.

Žiaľu, Bože, žiaľu, veď ho ja mám veľa,
veď ho ja mám veľa, že som bez frajera.

Ja frajera nemám, kdeže si ho zvážim?
Tej voľačej diovce zo srdca vyrazím.

Vyrazím jej ho ja s drobnýma kamenci,
aby k nám chodili mošovskí mládenci.

Šuhajova matka vždy mi odkazuje,
že jej šumný synek doma nenocuje.

Matko šuhajova, na mňa neodkazuj,
bílučkého syna k posteli privazuj!

Dávaj si mu trebárs seno i otruby,
nech on súsedovo devčátko nelúbí.