ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trebárs som ja diovka z chudobného rodu,
predsa ja nevstanem v noci ledakomu.

Súsedovie Janík tlačí do nás chodník,
tlačí ho foromne,^[37] ale je daromne.

Veru ty, šuhajko, darmo k nám chodievaš,
hoci tú vodičku každý den brodievaš.

Keď ma vo dne nemiluješ, daj mi pokoj v noci,
kebych mala vrelej vody, vyparím ti oči.

Nechoď viac, šuhajko, pod té naše okná,
tvoja mať povedá, že som nerobotná.

Naše biele dvere vápnom vymazané,
už ti je, šuhajko, od nás vykázané.

Neviaž si koníčka do našej maštali,
ani si ho neviaž pri mojej posteli!

Ani si ho neviaž do našeho dvora,
lebo my nechceme hrdého frajera.

Ani si ho neviaž na suchú višničku,
ale si ho s Bohom vyveď na uličku!

Starala sa moja mať,
s kým ja budem v noci spať.

Nestaraj sa, mamičko,
pod obločkom Janíčko.

Stojí milý pod naším okienkom,
brinká si on strieborným prstienkom:
Vyjdi, moja milá,
holubienko sivá,
poteš ma slovenkom!

Ja som tebe povedala dávno,
že ty musíš maširovať ráno,
večer kone kovať,
ráno maširovať
hore za Komárno.

Šuhaj, šuhaj černooký,
nepočúvaj pod obloky,
čo počuješ, rozhlasuješ,
moje srdce zarmucuješ.

Nazdáš sa, šuhajko, že ťa ja milujem?
A ja nie, veru nie, len sa tak žartujem.

Nazdáš sa, šuhajko, že ťa rada vidím?
Vyjdeš predo dvere, posmech z teba robím.

Nazdáš sa, šuhajko, že už všecko tvoje,
keď si ty raz bozkal biele líčka moje?

Predarmo, zadarmo, ty šuhaj, k nám chodíš,
darmo tvoje nohy, darmo srdce trápiš.

Predarmo, zadarmo chodíš vo dne, v noci,
nebudeš sa tešiť nikdy z mojích očí.

Predarmo, zadarmo chceš čakať do roka,
nebudeš ty líhať vedľa mojho boka.

Predarmo, zadarmo dávaš mi prstenky,
neľahneš ty nikdy do mojej postieľky.

Predarmo, zadarmo tebe mysliti k nám,
lebo ja iného už v mojom srdci mám.

V delací den sa pripráva jako v nedeľu,
očekáva si milého každú hodinu.

Jaj, Bože moj, prebože moj, šuhaj ide k nám!
Pitvor, chyža nemetená, čo ja robiť mám?

Vyjdi, matko, predo dvere, shováraj sa s ním,
kým ja pitvor i tu chyžu pekne vyčistím.

Dobrý večer, srdce moje,
vitaj, vitaj v našom dvore!
Uviaž si tam o lipu
túto tvoju paripu!

Záhradka už otvorená
i lavička pripravená,
kde budeme sedeti
a robiti klebety.

Šuhaju, šuhaju, čerti ťa túlajú,
po tej tmavej noci vykoleš si oči.

Vykoleš si obe, čo bude po tebe?
Bude hanba i mne, i tvojej rodine.

Ožeň sa, šuhajko, škoda by ťa bolo,
ak si nohu zlomíš chodiaci okolo.

Akože si, milý, pres té hory prešiou,
vari ťa sláviček na krídelkách niesou?

Nebou to sláviček, ale lastovička,
čo niesou pres hory švárneho Janíčka.

Už je sedem týždňov, aj sedem nedelí,
ako sme my, šuhaj, vedno nesedeli.

Keď puojdeš popred nás, pohľaďže na dom náš,
nepovedz nikomu, že v ňom frajerku máš.

Nenavštevuj, milý, súsednie obluočky,
lebo ti ver dajú železá na nuožky.

Pre teba mňa bijú, pre teba mňa lajú,
že k nám chodievávaš, keď už políhajú.

Bránia mi, šuhajko, bránia teba ľúbiť,
ale mi nezbránia, čo ma i budú biť.

Studená rosa padá,
muoj milý kone hľadá.

Nehľadaj, milý, kone,
tu sú ti v mojom dvore,

na hodbavnom kantáre,
na drobnej ďateline.

Šuhaj, tu nocuj, len ma netrucuj,
trebárs celú noc se mnou prešteboc!

Kečkemetská^[38] brána pekne maľovaná,
prečo ti, milý muoj, k nám chodievať bránia?

Nebráňte, nebráňte, sobrať sa nám dajte,
my dva sa ľúbime, sobrať sa musíme.

Veru si k nám chodiu od Mary do Mary,
nikdys nám neriekou: ostávajte zdravi!

Drieme sa mi, drieme, na vysokom trieme,^[39]
ký je čert za frajer, keď ma nepreberie.

Driemka sa mi, driemka, treba mi postieľka,
keď postieľka bude, driemkať sa nebude.

Frajer muoj uprimný, nenahaj ma naraz,
ver budem za tebou nariekati nahlas.

Aleže ma nahaj len tak pomaličky,
že ti nezarastú docela chodníčky.

Predtým si chodievau každodenne do nás,
a už sa nám teraz do známosti nedáš.

Už si ta zabudou, šuhaj, celky o mne,
čo by som zomrela, neprišiou bys ko mne.

Ešte ti raz poviem, počuj, švárny šuhaj!
Lebo ma už vezmi, lebo mi pokoj daj!

Lebo ma ty vezmi, lebo daj niekomu,
neodrážaj štestia od našeho domu.

Žeň sa, šuhaj, žeň sa, keď sa máš ženiti,
prestaň už diovčencom prekážku robiti!

Už je siedmo leto, čo ty za mnou chodíš,
a mňa zarmúcenú len za nosom vodíš.

Už som mohla dávno druhým ženou byti,
keby ťa prestalo srdce mé ľúbiti.

Noci s tebou trávim a zdravia si hubím,
a to všecko preto, že ťa verne ľúbim.

Pomysli si teraz na to slovo jedno,
čo si mi povedal, keď sme stáli vedno.

Pomysli si, šuhaj, na tú našu lásku,
že sme sa my sišli ako zrnká v klásku.

Pomysli si, šuhaj, na té naše sľuby,
že sme sa ľúbili ako dva holuby.

Pomysli si, šuhaj, i na té dve slová,
čo si mi povedal, keď sme šli z kostola.

Bránili tebe mňa, už ti našli inú,
čo na teba pozrem, kľajem ti rodinu.

Kľajem ti ju, kľajem, veru ti ju kľajem,
a tebe, šuhajko, všecko dobré prajem.

Už je nám, šuhajko, na rozlučováňu,
podajme si rúčky v tomto veľkom žiaľu.

Rúčky si podajme, líčka si bozkajme,
takuo si poslednie rozlúčenia dajme.

Zaplakalo diovča predo dvermi stojac,
šuhaj jej povedal, že už nepríde viac.

Bože muoj, Bože muoj, jaký to žiaľ veľký,
keď sa rozlučuje frajer od frajerky.

Keby sa rozlúčiu na týždeň lebo dva,
ach, ale keď povie: „Už neprídem nikda!“

Nikdy by ja bola svetu neverila,
že by sa ja bola s milým rozlúčila.

Ale ja už teraz sama sebe verím,
že už viac za milým dverí nezatvorím.