Národnie spievanky 1 – Vohľady čiže zálety

Uviažem koníčka v sade pod višničku,
nedávaj mi, milá, falešnú hubičku!

A ten koník tam vo dvore, marná mršina!
Nechce žrati z mojej ruky ovsa, jačmeňa.

Vyšla milá, dala mu len slamy a trávy,
tak žrau, div sa neochvátiu, muoj koník plavý.

Dunaju, Dunaju, tichá voda v tebe,
nepovedaj diovča, že ja chodím k tebe.

Nepovedaj, diovča, materi,
že tu boli panskí jágeri!

Neboli tu, tam sa tárajú,
u richtárov peria párajú.

Ešte som len v pitvore bol,
už ma milá vítala:
Vitaj, vitaj, duša moja,
tu prenocuj do rána!

Ja som sa jej vyhovárau,
že mám jíti s koníčkom,
a ona ma priviazala
ku posteli ručníčkom.

Podkovičky moje, dávajte mi ohňa,
aby som uvideu, či ďaleko do dňa.

Vstávaj, milá, hore,
už sa biele zore.
Kravy dojiti,
vodu nositi,
vstávaj, milá, hore!

Lastovička lieta, povedá, že svitá,
vstávaj hore, milá, veru budeš bitá.

Veru budeš bitá od svojej mamičky,
že si nenažala zelenej trávičky.

A ja budem bitý od svojho tatíčka,
že som nenapásou vraného koníčka.

Vraného koníčka, aj vranú kobylku,
že som nenapásou aspoň za hodinku.

Už je darmo, diovča, rozíť sa musíme,
ale sa nestaraj, však sa my sídeme.

Ešte raz, ešte raz ten prielaz prekročím,
potom ťa, duša má, na Boha poručím.

Bože muoj, otče muoj, veď je to žiaľ veľký,
keď sa odoberá frajer od frajerky.

Hlavička ma bolí, ani neprestane,
pokud moja milá na mňa nepohliadne.

Bolí ma hlavička, srdca polovička,
pre teba, má milá, sivá holubička.

Ach, bolí ma veľmi, ale sa zahojí,
čo polámem obom mojím koňom nohy.

Keď mojím polámem, cudzie najmať budem,
predsa ťa, diovčatko, nikdá nezabudnem.