ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zálety, zálety, čože budem robiť?
Mám ja dve frajerky, ku ktorejže chodiť?

Nebudem ja viacej na Rimave^[16] bývať,
bo ma chcú každý deň po tri razy bíjať.

Ani na zálety nemuožem choditi,
bo moju Aničku bránia mi ľúbiti.

Bože muoj, Bože muoj, čo sa bude robiť?
Diovky počínajú na vohľady chodiť.

Neoriem, nesejem, žítko sa mi rodí,
takú frajerku mám, sama za mnou chodí.

Povedáš, povedáš, že tam nechodievaš,
a diovča sa chváli, že tam i nocievaš.

Nepuojdem k nej,
čo ma do nej!
Lebo by ma lála,
že sa nevyspala,
čo ma do nej.

Prší dážď, prší dážď, bude v noci klzko,
čo ja dbám, čo ja dbám, mám frajerku blízko.

Či mám iti sám k nej, či odkážem slovom?
Či mám iti peší a či na vrchovom?^[17]

Maľované jarmá, osem párov volov,
nečakaj ma, milá, na sobotu domov!

Ale ty ma čakaj na dnes na dva týdne,
vtedy ti ja prídem, prisám Bohu iste.

Na zelenej pažiti sedem párov volov,
čakaj ma, má milá, dneska večer domov!

Muselo by uderiť sedemdesiat hromov,
keď by ja neprišiou dneska večer domov.

Kadiaľže je cesta? Kadiaľže je chodník?
Kadiaľže ja budem k mojej milej chodiť?

K mojej milej cesta zašliapaná všecka,
keby dovolili, šiol bych ja ta dneska.

Svieťže mi, mesiačik, na nebi s hviezdámi,
že ja nepoblúdim, keď puojdem horámi…

Sokolové oči, jastrabové krídla,
taže ma zaveďte, kde je moja milá.

Doliny som prešol a vršky nemuožem,
hrdú frajerku mám, k nej chodiť nemuožem.

Škoda mojej milej, že za vodou býva,
chodievau by som k nej, lavička sa kýva.

Čo mi je, to mi je, porobenuo^[18] mi je,
čo mi porobily frajeruočky moje.

Prevez, prevez, prievozníčku!
Mám za vodou frajerečku.
Za vodou, za vodou,
za vodičkou studenou.

Previezou by, nemám vesla,
všecko mi ta voda sniesla.
Za vodou, za vodou,
za vodičkou studenou.

Máš ty člnok, máš i veslo,
ale teba trápi pestvo.
Za vodou, za vodou,
za vodičkou studenou.

Muoj koníček vraný, zticha stúpaj na most,
donesže ma, dones, k mojej milej na noc!

Muoj koníčku černohrivý,
čo si taký žalostivý?
Či ti ťaží tá zbroj moja,
či tá guba^[20] sobolová?^[21]

Neťaží mne tá zbroj tvoja,
ani guba sobolová.
Tvoj koníček čerstvo beží,
ktosi s tvojou milou leží.

Nech len leží, že by zaspau,
aby som ho pri nej zastau,
ja bych z plota kolík vyňau,
a hodne ho vyopínau.

Hoj, koni, nezlom si nožičku,
ideme k milej po mesíčku!
Keď puojdeme cez tamten les,
len ma ty, koníčku, dobre prenes!

Hoj, jaknáhle k milej prijdem,
dolu s teba, koníčku, sejdem,
pomaličku, potichučku,
podaj mi, duša má, tvú ručičku!

Povedzže mi, povedz, zelená boriovka,
či ma rada vidí tá moja frajerka?

Keď som chodiu k Dore, sviecaly mi zore,
teraz chodím k Anči, sviecajú mi oči.

Ej, trávička zelená,
na nej rosa studená,
keď ja prídem k mojej milej,
nevrátim sa do rána.

Idem k milej z večera,
vstaňže, milá veselá,
vstaňže, milá, otvoriť,
budem s tebou hovoriť.

Idem k milej svitajúc,
doma sa ma pýtajú:
„A ty, šuhaj, kde chodíš,
nač to dievča zavodíš?“

Na zvolenskej veži sláviček povedá,
že mi moja milá prenocovať nedá!

Čí je to domčok na tom vršku,
šiol bych doňho i len trošku,
šiol bych doňho, ale beda!
tečie vedľa neho voda.

Voda, voda, breh vysoký,
strmé skaly, skok široký,
jako sa ja mám na to dať,
nevidím most, neviem plávať.

Čije to vtáča za potokom,
čo vyzerá von oblokom,
jako ono smutne spieva,
až moje srdce zemdlieva.

Čije to húsky na tej vode?
Že ony tak chodia po slobode!
Vo dne v noci gagotajú,
mne smutnému spať nedajú.

Ej, nemuožem spať ani ležať,
musím k mojej milej bežať,
a to ešte tejto noci,
hoc vykolem obe oči.

Nepuojdzem valalom,^[23] bo valalom blato,
puojdzem po zahumňu, mam frajerku šumnu.

Veje vietor, veje, a to všetko od huor,
frajeruočka moja, otvorže mi, otvor!

Otvorže mi, otvor, moja milá, dvere,
studený vetríček na moju tvár veje.

Otvor, milá, dvere, shora vietor veje,
ak ty neotvoríš, inde ma priveje.

Otvorže mi, otvor, muožeš mi otvoriť,
bolas mi frajerkou, muožeš mi ženou byť.

I leja^[24] je i tma, košieľka mi zmokla,
ešte i ja zmoknem, stojaci pod oknem.

Ty falešná falešnica, falešnuo ty srdce máš,
včera si sa shovárala, a dneska ma nepoznáš.

Sukas ty, Zuzanka, suka,
nepustíš šuhajka dnuka,
on sa ti tak pekne prosí,
až hore ručičky nosí.

Pusťže ma, Zuzanka, dnuka,
nesiem ti sladké jablká,
sladké jabĺčka červené,
jak tvoje líčka rumené.

Otvor, milá, dvere, už som dávno nebou,
už som vaše dvere otvárati zabou.^[25]