ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Frajerečka moja, na tom druhom rade,
veru moje očká nespadajú ztade.

Nečuduj sa, dievča, že ja k vám nechodím,
veď ja vaše dvere každý večer vidím.

Čože je mne z toho, keď ich ty len vidíš;
keď ich, duša moja, nikdá neotvoríš?

Na studience stála, napájala páva,
povedzže mi, diovča, ktorého si pána?

Neviem, šuhaj, sama, ale sa dnes doviem,
priďže k nám podvečer, istotne ti poviem.

Budem ti, má milá, žialiček robievať,
budem pod váš oblok s drombličkou chodievať.

Či budeš k nám chodiť, či nebudeš chodiť,
veru ti nebudem komplementy^[26] robiť.

Vodička studená, nemuožem prebrodiť,
milá je pod vartou,^[28] nemuožem k nej chodiť.

Čože teba, milá, pod tú vartu dali?
Pre teba, moj milý, že sme sa ľúbili.

Keď sme sa ľúbili, zle sme nedelali,
predsa teba, milá, pod tú vartu dali.

Keď ty pôjdeš k nám, k nám, k nám,
nechodievaj sám!
Pojmi sobe kamaráda,
moja mati bude rada,
pres zelený háj, háj, háj!

V zelenom hájku, ku, ku,
tam ťa čakajú.
Veru ťa tam, moj milenký,
keď ty puojdeš od frajerky,
tam ťa zabijú, jú, jú.

Keď ma zabijú, jú, jú,
nech ma zabijú!
Zabijú ma pre devečku,
pochovajú pod jedličku
peknú zelenú, nú, nú, nú!

Zaspievaj, slávičku, v zelenom hájičku,
a ja si zaspievam k milej po chodníčku.

Dobre tebe, milá, na perinách ležať,
ale mne je ťažko cez té vršky bežať.

Stúpaj, koník, stúpaj, stúpaj pomaličky,
žeby sme dnes došli k tej mojej Ančički.

Veselo, koníček, veselo aj skokom,
dones ma skoro k nej, dám ti obrok potom.

Veselo, koníček, už sme na polceste,
dones ma skoro k nej, prisypem ti ešte.

Cesta milá, cesta, či ťa skoro prejdem,
frajerečka moja, či ťa zdravú najdem.

Zdravú ju ty najdeš, neverí ťa dočkať,
zažiadalo sa jej tvoje líčka bozkať.

Slniečko se níži,
k večeru se blíži:
kde ja budem nocovať?
S kým ja budem v noci spať?

Má milá se hnevá,
noclehu mi nedá,
ona mi chce trucovať,
že nebude se mnou spať.

Trucuj, milá, trucuj,
iných vynaučuj,
veru budeš ľutovať,
až ty mňa nebudeš mať.

Keď nebudem mati,
budem lepšie spati,
ver nebudem ľutovať,
aj za nikým zatvárať.

Stojím pod okny,
milá, otvor mi!
Otvorže mi, milá,
holubenko sivá,
dvere otvor mi!

Otvorila bych,
ale nesmím jich,
že bys nebyl hoden,
moj šuhaj premilý,
ščípat líc mojich.

Keď nejsem hoden,
zústaň ty s Bohem,
spomoz si, móžeš-li,
moja najmilejší,
ja ti nemóžem.

Keď pojdeš popred nás, polehučky stúpaj,
tam je studenečka, len sa neokúpaj!

Ešte si ty, milá, dobrá frajerečka,
keďs mi povedala, že jest studenečka.

Keď pôjdeš popred nás, pozri nado dvere,
ako by si videu moje líčka biele.

Pod naše obločky zarástly chodníčky,
zarástly trninou, drobnou ďatelinou!

Trninu vyrúbam, ďatelinu skosím,
predsa ťa, má milá, navštíviti musím.

Ej, milý, milý, potecha moja,
všetka je láska u teba moja.
Kebys prišel len raz ke mne,
potešiu bys srdce ve mne.

Ej, milý, milý, potecha moja,
povedz, či budem ženička tvoja.
Budeš, budeš, čo si myslíš,
veru ty mňa ľúbiť musíš.

Diovča, diovča, biely anjel,
kde ja teba večer najdem?
Či pod pecou, či na peci,
či za stolom, na lavici?

Kedykoľvek prídete,
na peci ma najdete,
na peci, v tom kútiku,
pri tom teplom múriku.

Povedzže mi, duša moja, čo hútaš,
či ma ozaj, duša moja, v srdci máš?
Jakže by ťa v srdci mojom nemala,
veď som s tebou od malička bývala.

Povedzže mi, duša moja, kde ty spíš?
Pod obločkom, srdce moje, lenže príď!
Pod obločkom, duša moja, dobre viem!
Ač ty prídeš, srdce moje, ver ťa zjem!

Povedz, milá, povedz pravdu,
keď k vám prídem, kde te najdu?
Neďaleko ode dverí,
tam já spávam na posteli.

Povedz, milá, povedz pravdu,
či máš skriňu, či len ládu?
Nemám, ale budem mati,
keď sa budem vydávati.

Povedzže mi, moja milá, povedzže mi ústne,
či ty hore ke mne vstaneš, keď tvoja mať usne?
Jako bych ja, múj milenký, ej, k tebe nevstala,
keď som ťa ja od večera do rána čekala.

Povedzže mi, moja milá, povedzže mi pravdu,
či som ti ja na príčine, keď mi robíš krivdu?
Jako bys ty, múj milenký, nebol na príčine,
keď som ťa ja milovala, ty si ľúbiu iné.

Na stromčeku lísťa šustí,
či ma milá k sebe pustí?
Pustím, pustím tejto noci,
príď, milý, ak budeš muoci.

Spieva vtáček na javore,
nechoď, milý, kým sú hore,
ale keď svieca vyhasne,
príď smelo, jak ku své vlasné.

Už kohútky spievajú,
pusť ma, milá, pusť ma dnu!
Počkaj, milý, chvílečku,
kým oblečiem letničku.

Dobre tobe čekati,
v bílém loži ležati;
ale mne je jaj beda!
Na koníčka déšť padá.

I ja moknem všecek sám,
i na koni moj sersám.^[31]
Keď to milá slyšala,
hned otvoriť bežala.

Stojím pod oknem,
všecok umoknem ako myš!
Otvor mi, milá,
milá, premilá, ak nespíš.

A ja by som ťa,
milý, premilý, pustila,
ale nemáme
odrobenočky svietidla.

Netreba nám tu,
milá, premilá, svietidla,
zasvietíme si,
milá, premilá, očima.

Zima mi je, zima, pod obluočkom státi,
veru som si zabou halenuočku ziati.

Lebo si si zabou, alebo jej nemáš,
kedykoľvek prídeš, voždy tak povedáš.

Zima mi je, zima, horšia od zimnice,
keby si mi dala, milá, kabanice!

Po čože si prišieu pod obloček pod náš,
na koho zavoláš, keď mňa doma nemáš?

Po čože si prišieu v takú chujavicu,
mohou si si ľahnúť doma pod lavicu.

Pusť ma, diovča, pusť ma dnuka,
zimný vietor na mňa fúka.

Trp ty, šuhaj, trp ty teraz,
trpela ja s tebou neraz.

Diovča z Bielej hory, pusť ma do komory,
nech sa ťa ja spýtam, ako sa ti vodí?

Vodí sa mi, vodí, bohdaj sa mi lepšie,
aspoň že pokvapne, keď aj nepotečie.

Kade k vám, kade k vám, má milá, chodiť mám?
Oknami či dvermi? Má milá, otvor mi!

Otvorže mi, otvor, muožeš mi otvoriť,
bolas mi frajerkou, muožeš mi ešte byť.

Čo bys ty, muoj milý, chodieval oknami,
prídi ty len dvermi, budem rada veľmi.

Truc na truc nekomu
do našeho domu,
truc na truc nekomu
do našich vrat!

Nejsem já žádný pes,
abych já oknem lez,
nejsem já žádný pes,
ani šelma.

Když já budu chtíti
k mojej milej jíti,
ona mne otevre
prede všemi.

Čo se mi má stať,
že nemožem spať?
Ten, ten chodí ke mne,
ten, ten miluje mne,
má se mi dostať.

Príde mi v noci
pred moje oči:
Puk, puk, pukenečkem,
pusť mne okenečkem,
milá, ku sobe!

Oknem ty nelez,
však si ne Nemec,
choď, choď na bráničku
a popros mamičku,
otvorí dvere.

Zaklopal mládenček na okenko:
Nespi, nedrímaj,
dvere otváraj, má panenko!

Otváraj, otváraj, počim klopám,
počim klobúčik
s mojej hlavičky dolu snímám.

Nesnímaj, nesnímaj, nežádám te,
jdi preč ode mne,
nestoj vždy pri mne, nemiluj mne.

Ak te ja, má milá, nedostanu,
vyjdem na skalu,
klobúk na stranu, zlomím hlavu.

Po skale poteče krev červená,
to tobe, má milá,
holubičko sivá, na znamenia.

Sama sa ja, sama, na sebe čudujem,
že ja ledakoho tak verne milujem.

Sama som ledakdo, nechcem ledakoho,
zamknem dvere kladkou, nepustím nikoho.

Zamknem dvere kladkou, slamičkou podoprem,
veru si poklopeš, počím ti odomknem.

Jakaś ty, ma mila, velika ciganka,
kazala śi mi prijsc a dvere śi zamkla.

Vera, Bože, zamkla, aj ešče jich zamknem,
se slamku podeprem, s cverničku zavažem.

Se slamku podeprem, s cverničku zavažem,
a tebe, moj milý, ten figeľ dokažem.