Národnie spievanky 1 – Vohľady čiže zálety

Diovčatko, maluo si, obluda, peknuo si,
keby som ťa dostau, veru by ťa bozkau.

Prídi, milý, prídi, neverím ťa dočkať,
zažiadalo sa mi tvoje líčka bozkať.

Mati moja, mati, či ho mám bozkati
jedon raz lebo dva? Veď mi on odplatí!

Dala by mu, dala, červenuo jabĺčko,
keby mi pobozkau moje bielo líčko.

Ešte dnes, ešte dnes, šuhajko, pribehneš.
Veru ešte dneská moje líčko bozká.

Moja duša, meký chlieb,
bozkau by ťa, bou by smiech.

Bože muoj, Bože muoj, z povaly sa trúsi,
nemuožem ťa bozkať pre veľké bajúzy.

Moja milá laskavá
na lavici zaspala,
a ja som ju zobudil,
tri razy ma bozkala.

Milenka, duša má, ružička červená,

Prší dážď, prší dážď, pomaličky kvapká,
dajže mi hubičku, veď je ona sladká.

Má milá kochanko, prosím vás, prosím vás,
dajte mi hubenku, ja vám zas, ja vám zas.
Keď od vás pojdem,
modliť se budem
za každú hubenku Otčenáš, Otčenáš.

Má milá, sokole, stvorenie premilé,
za tebou, duša má, mám srdce zemdlené.

Keď bych som ťa mohol len jedenkrát bozkať,
neľutoval bych som sedem nocí nespať.

Sedem nocí nespať, ani nelíhati,
keď bych som ti mohol tri hubičky dati.

Tri hubičky ti dám a štvrtú priložím,
ešte ťa, má milá, ešte ťa mať musím.

Hornie, dolnie kopanice,
bozkaj, milá, moje líce.

Prečo bych ťa nebozkala,
veď som ťa ja dávno znala.

Nechcem, nebudem, nie mi je k vuoli,
nepekne ma frajer bozkal, srdce ma bolí.

Už chcem, už budem, už mi je k vuoli,
už ma frajer pekne bozkal, nič ma nebolí.

Čo mu, milá, čo mu vinšuješ,
keď ho tak verne miluješ?
Vinšujem mu tak mnoho šťastia,
jak mnoho je v lese lístia.

Čo mu, milá, čo mu vinšuješ,
keď ho tak verne miluješ?
Vinšujem mu moc lásky verné,

Keby povedaly komorné podvoje,^[60]
koľko razy bozkau milý líčka moje!

Keby povedala prostrednia hlavnica,
koľko razy bozkau milý moje líca.

Nedaj, Bože, nedaj, hlavnici mluviti,
veru by nás dali s milým obesiti.

Bodaj si sa, milý, toľko razy potkou,
koľko si sa razy mojich líčok dotkou.

Ver bych sa nepotkou ani dve sto razy,

Vysoko je hora, ešte vyššie skala,
zaplať mi, muoj milý, že som ništ nespala.

Už som ti očítau sto zlatých na stole,
pober si, diovčatko, to je všecko tvoje.

Veru ja nevezmem, to je ešte málo,
dosť si nabozkával mojich líček darmo.

Bozkal si ma v líčko, koľko sa ti chcelo,
bozkaj mi i ruku, však to jedno telo.

Čože plačeš, čože ti je?
Keď ťa bozkám, dobre ti je.

Trebárs taká stará baba,

Tá moja frajerka štyri dni plakala,
že som ju nebozkau, keď sa mi kázala.

Bodaj si skameneu ako v hore skala,
keď si ma vyzradiu, že som ťa bozkala!

Milá, ak ma nepoľúbiš,
obanuješ to, uvidíš;

ja na vojnu zitra pújdem
a šabličku nosiť budem.

A pod našim domečkom
poľubim śe s Janičkom,

Hančuš, Hančuš, biela, tlusta,
nedavaj ty chlapcom usta!

Ba jak nedam, mamko moja,
však su chlapci duša moja.

Sama bývám v šírém poli, sama bývám,
ked mi prijde temná nocka, ta se zryvám.

Nestrachuj se, moja dívko, nezrývaj se,^[63]
dal ti Pan Búh pravú ručku, prežehnaj se!

Nepomáhá pravá rúčka i žehnanie,

Povedzže mi, dzevče, povedzže mi slušne,
či mi daš ustečka, kedz tvoja mac uśne?

Dam śe ci, moj mily, dam śe ci po voli,
dam śe ci poboźkac, však me to neboli.

Nač ty, šuhaj, ke mne chodíš,
keď ma nikdy neobtúliš?

Lužeš, milá, jako sučka,
nespadne mi s teba rúčka.