ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej, milá, duša má, ešte na rozlúčku,
podajže mi, podaj, na obloček rúčku!

Ja bych ti podala, matka by ma lála,
že som ťa, šuhaju, do rána trímala.

Trebárs ne do rána, aspoň do pounoci,
keď si od nás išou, spievaly kohúty.

Spievaly kohúty jako té organy,
keď si od nás išou, šuhaj premilený.

Prečos ma, milá, neprivítala,
keď som prišel k vám?

Hanbila som sa, moja dušička,
boli ľudia tam.

Hanbila som sa, že sa svietilo,
prosila som Pána Boha, by sa zatmilo.

Vysoko zornička, nad kostolom mesiac,
nečakaj ma, milá, do vášho domu viac.

Vysoko zornička, nad kostolom hviezda,
čože sa ti, milý, moja láska nezdá?

Nezdá sa mi, nezdá, od jednoho času,
že si potratila tvú panenskú krásu!

Dunaju, Dunaju, hlboký na kraju!
Mal som sa utopiť pre mú milú vernú.

Nikdy muoj kuoň ešte pres Dunaj neplával,
nikdy som ja toľko pre dievča nevystál.

Darmo, milý, ideš, darmo sa sužuješ,
veru ma nedajú, sám si ma nevezmeš.

Bodaj sa prepadlo pod koníčkom bahno,
čo som se nachodil k mojej milej darmo.

Škoda, že som k tebe chodil,
dni a noci s tebou trávil,
a tys bola vždy falešná,
nech ťa Pánboh za to nezná!

To nepravda, moj premilý,
robila som ti vždy k vuoli,
žiadon nevie len ja sama,
ako som ťa rada mala.

Ešte jednu na rozchodnú
vinšujem ti takú vernú,
ako som ja tebe bola,
vinšujem ti, duša moja.

Škoda ťa, muoj milý, škoda ťa naveky,
že si darmo chodiu pod naše obloky.

Nebolo to darmo, muože ešte nebyť,
chodiu som ja, chodiu, ešte muožem chodiť.

Zabuďže ma, zabuď, inú si nadobuď!
Inú nadobudnem, teba nezabudnem.

Zabudnem večery, zabudnem obedy,
ale teba, diovča, nezabudnem nikdy.

Zaletely husi, zaletely v roce,
zakalily vodu na bystrom potoce.

Potoček muoj milý, kto ťa bude cúdiť,
má milá premilá, kto bude k vám chodiť?

Muoj milý premilý, chodievala chasa,
chodievala chasa, bude chodiť zasa.

Už tri noci, jak sem nespal, ze sna sem se probudil,
snilo se mi s mojou milou, jak bych sem ju navštívil.

Ešte sem len pres prah kráčal, už mi ručku dávala,
nechcela mne domov pustit, abych zostal do rána.

A ja sem se vyhováral, že mám pásti koníčky,
ona sobe zalívala slzičkami očičky.

Neplač, milá, nenaríkaj, nemá ti čo težko byt,
možem ti ja na veselí za staršího družbu byt.

Dobre tebe, falešníku, dobre se ti vysmievat,
ked mne bude družbu treba, dám si sama vyhledat.

Poniže topoľa postavím si koňa,
tu mi stoj, koníček, tu frajerka moja.

Vyšla predo dvere, slzy jej padaly,
na ten tvrdý kameň jamky vybíjaly.

Prišol predo dvere, utieral si očká:
Bohu ťa porúčam, moja frajerečka!

Bohu ťa porúčam, v Bohu pokračujem,
už sa ja, má milá, s tebou rozlučujem.

Podalas mi koňa, podaj mi i rúčku,
už ty viac nebudeš mojú frajerečkú.

A keď ja nebudem tvojú frajerečkú,
pozdravže tam, pozdrav, tú tvoju sestričku!

Keď sa rozlučuješ, urobže si k vuoli,
ešte pre mňa rastie biela ruža v poli.

Keď pre teba ruža a pre mňa tulipán,
ešte ja, má milá, ešte ja prídem k vám.

Ešte som len cez prah kráčal, milá na mňa volala:
Vitaj, vitaj, duša moja, tu prenocuj do rána!

A ja by som prenocoval, ale som aj s koníčkom.
A ona si utierala čierne oči ručníčkom.

Neplač, neplač, duša moja, už je všetko daremné,
už sú kone osedlané, musím sedati na ne.

Ja na tebe nezabudnem, kam sa koľvek obrátim,
asnaď to dá milý Pán Boh, že sa ešte navrátim.

Pod tou stenou, pod tou bielou,
stojí milý se svou milou.

Slovíčka si rozmlúvajú,
k sebe líčka prikladajú:

Už sa, milý, preč odberáš,
čo mi na znamení necháš?

Nechám ti ja ostrý nožík,
narež sobe na rovášik.

Narež, narež, všecky nuocky,
čo sme spali za tri ruočky;

narež, narež, na dve, na tri,
azda sa ti láska vráti.

Už ty, milý, už ta ideš,
a mňa smutnú len nevezmeš.

Vezmiže ma, milý, s sebou,
milerada puojdem s tebou,

až nie hore, bár len rúčku,
sama puojdem pri koníčku.