Zlatý fond > Diela > Národnie spievanky 2 – Hry, zábavy, obyčaje a obrady so spevom spojené


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
Národnie spievanky 2 – Hry, zábavy, obyčaje a obrady so spevom spojené

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Andrea Kvasnicová, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 117 čitateľov

Hry v istých časoch a dňoch

16. Vodenie mníšoK

[15]

Čas: Začiatok jesene, najmä v prvých dňoch adventu, keď sa priadky začínajú.

Cieľ hry: Sbieranie peňazí na sviece cez zimu pri priadkach.

Osoby: Dve panenky v bielych šatách pekne oblečené, rozčesané, stuhami vo vlasoch a na rukách ozdobené. Za nimi alebo okolo nich húf obyčajných dievčat. Príduc do dvora alebo do príbytku, tancujú a spievajú rozličné piesne, najmä túto:


Pod háj, pod háj, pod bukovinku,
puojdeme k mámilej na kuracinku.
Kuracinka je nedovarená,
moja milá je nepripravená.

17. Chodenie s Mikulášom

[16]

V deň sv. Mikuláša. 6. decembra, vo večernom čase, mládenec, obyčajne z príbuzenstva, ako strašidlo oblečený, zvonec v ľavej, korbáč alebo prút v pravej ruke nesúc, po domoch chodí. Zacengajúc pod oblokom alebo vo dvore, vojde do príbytku, vtom sa deti, kde môžu skrývajú, on však nízkym hlasom takto hovorí:


Deti, ja som Mikuláš,
modlite sa Otčenáš!
Mrcha deťom nesiem korbáče,
dobrým orechy a koláče.

Deťom, ktoré sa vedia modliť, dá orechy, koláče alebo peniaze. Ktoré sa nevedia alebo nechcú, tie postraší a pošibe. Potom odchádza.

18. Koláč od Mikuláša

[17]


Tu máš, Vavro, ten koláč,
čo doniesol Mikuláš.
Mik, mik, mik, mik, mik, mik, mik, mik,
Mikuláš.

19. Veselohra s betlehemom na Vianoce

[18]

Osoby:

Anjel, v bielom rúchu, na hlave zelený veniec alebo červenú stužku, na ľavom lakti nesúc betlehem, z papiera na podobu kostolíka urorobený. Mládenček milého hlásku.

Bača, Stacho, Fedor, pastieri v krátkej pastierskej košeli, na nohách krpce čiže bačkory, na hlavách vysokú papierovú čiapku s krídlom, v rukách osekanec čiže dlhý kyjak.

Kubo, čiže Starý pes alebo Pšocha, v kožuchu naopak obrátenom, so starou zodranou čiapkou na hlave, s dlhou bradou a začiernenou tvárou. Všetci spolu vchádzajúc do domu, v pitvore spievajú takto:


Pán Búh dej večer dobrý, veselý,
tohoto domu hospodárovi.

Anjel:
vojdúc sám do príbytku a položiac betlehem na stôl, spieva:
Sem, sem, kresťané
k jesličkám Pane,
sem pospíchejte,
krále vítejte,
neb se narodil,
který žádán byl,
v meste Betleme,
v tom tmavém chléve.

Fedor:
vojde do príbytku, kráča v ňom dokola a hovorí recitatívne:
I kdož tu zpívá? Jsou-li ptáčkové čili žáčkové?
Já neznám, kde sem se tu vzal? Asnad sem s nebe spadnul.
Chode, bloude po betlemských horách fujaru sem stratil,
kdo by mi ju navrátil,
draho bych mu zaplatil.
Dal bych mu tri turáky, ješte k tomu tvrdý peníz,
čo by zhola nekoupil zaň nic.
Ale ne to, milí páni! Kdyby ste vy vedeli, z jakého sem rodu,
posadili by ste mne k vašemu stolu.
Já sem z rodu královského,
a ze stavu valaského,
mám trech bratrú, všetci jsou mi radní páni:
jeden chodí za kravami,
druhý chodí za sviniami,
tretí chodí popod múry,
kole žáby, hady a kacúry.
Než moji milí páni, nemuožem sa tu dlouho s vami shovárati,
musím k mému bratrovi Stachovi pospíchati.
Buchne trikrát kyjom na dvere.

I poď, poď dnu, bratre Stachu!
Neb sem tu ve velikém strachu.

Stacho (vkročiac do príbytku):
I což jest, bratre Fedore?
Snad si potratil ovce na hore?

Fedor (spieva):

Už nebudem ovce pásti,
ale volím kozy krásti.
Ovčárem nebudem,
radej na zboj pújdem.

Stacho:
Ale te tam povýšá na úrad.

Fedor:
Na jakový, asnad za služnodvorského pri stolici?

Stacho:
Nikoli! ale na vysokú šibenici.

Fedor:
I nechcem ti ju, abys mi ju i darmo dal.
Bratre Stachu, nevidel si nekde bratra našeho baču?

Stacho:
Bača vchádza do príbytku
Hle, tam se ti vleče,
a kus syra v cedidle nese.

Bača (idúc dokola hovorí recitatívne):
Ja som bača z Rimavskej Soboty,
nenaučil sem se žádnej roboty,
krome bučky, kríčky preskakovat,
a švárné panenky milovat.
Jedna mne zavolala do svetlice,
dala sa mi objest šošovice.
Byl sem též v takém túném[19] kraji,
kde holba vína po dukáte a bočka po penízi.
A tam sem se tak opil,
že bych se i teraz skoro na zem potočil.

Fedor (na ktorého sa bača potočil):
I nepotáčej se, ty oslopanec!
Aby te nevyválel tento múj osekanec;[20]
ale staň si vedle Stachu bratra tvého,
a užívej trunku valaského.
Fedor vezmúc pohár alebo sklenicu so stola a pripíjajúc
Salus,[21] tobe, Stachajku!

Stacho:
Dekujem ti, Fedorku!
pripíjajúc
Salus tobe, bačajku!

Bača:
Dekujem ti, Stachajku!
Kubo prichádza a k nemu bača s pohárom
Salus tobe, Starý pes!

Kubo:
A vy, psi mladí! Žerete, pijete,
a na mne Starého nepamatujete.

Bača, Fedor a Stacho spievajú
Ne pre Hrica
ta sklenica,
dobrá jemu kyselica.

Ne pre Janka
ta skleňanka,
dobrá jemu medovanka.

Bača:
Když sme se najedli, napili, poďme sobe potancovat.

Starý pes stojí v prostriedku, okolo neho bača, Fedor a Stacho chodiac a kyjaky tak hore držiac, že sa pri koncoch spojujú, tancujú hajdúsky čiže kozácky tanec a spievajú.


Bača, Fedor, Stacho:
Pásli ovce valasi,
pri betlemskom salaši.
Hajdom, tidlidom,
tidlidom, tidlidom.

Anjel se jim ukázal,
do Betlema jít kázal.
Hajdom, tidlidom,
tidlidom, tidlidom.

Vstaňte hore a choďte,
Pána Krista najdete!
Hajdom, tidlidom,
tidlidom, tidlidom.

Najdete ho v jesličkách,
ovitého v plénočkách.
Hajdom, tidlidom,
tidlidom, tidlidom.

Kubo:
Maria ho kolembá,
a Jozef mu tak spieva:
hajdom, tidlidom,
tidlidom, tidlidom.

Na husličkách ju, ju, ju,
a na gajdách du, du, du.
Hajdom, tidlidom,
tidlidom, tidlidom.

Bača:
Nu, když sme se napili, natancovali, lehnime sobe spat,
a Fedor bude mezitím ovce pást.

Ľahnú si na zem tak, že Kubo slúži bačovi a Stachovi za podušku. Fedor preskakuje baču a Stachu, podpierajúc sa kyjakom, pri skoku medzi spiacimi vstrčenými spieva.


Fedor:
Valasi, valasi, co ste učinili,
spat ste políhali, ovce ste nechali.

S Bohem spočívajte, na to nic nedbajte,
však máte Fedorka, bystrého paholka.

Ovce moje, ovce, nech vás pase kdo chce,
ja vás pást nebudem, radej vo svet pújdem.

Ovce moje, ovce, jen samé belice,[22]
veru si vysloužím pri vás šibenice.

Ovce moje ovce, majú zlaté zvonce,
srdca mosazové, retiazky strieborné.

Ovce moje, ovce, pod košárem stojá,
dobre ony vedia, že ma zabit strojá.

Ovce moje, ovce, nebojte se lovce,
máte stráž nad sebou nebeského otce.

Já nespím, nedrímem, já vlčkov odháním,
já vás, milé ovce, pred nimi ochráním.

stojac sám k sebe hovorí:
Už tri dny a tri noci sem nespal,
jen svoje ovce pilne vartoval,

nyní počína se mi drímati,
musím si i já málo pospati.
Lahne si.

Anjel:
Gloria![23]

Fedor (pripodobňuje sa mu spevom):
Ješte jen líhám, už me vlk trhá.
A ty, Starý pse, co se hnízdíš a mykáš?

Kubo:
Izu, izu, blchy ma hryzú,
átom, bátom, za kabátom.

Anjel (spieva):
Gloria! Gloria in excelsis Deo![24]

Kubo (mrmle, nabodobňujúc ho):
Dolina! Dolina!

Anjel (spieva):
Vzhúru, pastuší,
Kubo, Matouši,
i Šimo!

Pastieri (všetci):
Proč na nás voláš?
Spáti nám nedáš,
ty Klimo!

Anjel:
Proč dlouho spíte
a neslyšíte
spívání?

Vizte s pilností
svetlo radosti
nad vami.

Stacho (vstanúc):
Kubo, Kubo,
Kubaríku,
dloubo spíš!

Anjel kričí,
baran blečí,
neslyšíš.

Fedor (vstanúc):
Vstaň, Kubo, a hleď do nebe,
co anjel mluví o tobe,
to nejaká novina,
od vekú neslýchaná.

Budeš míti syra dosti,
i žintice do sytosti,
i urdy co najvíce.
Vstaň, už svitá denice!

Kubo (vstanúc spieva):
Dobre bolo Kubovi, Kubovi, počím bou mladý,
preskakoval búčky, búčky také i klady,
len to zle urobil,
že sa neoženil,
tento pes starý.

Fedor (k anjelovi):
Odkud si ty?

Anjel:
Z toho…

Fedor:
Zdaliž z mesta Davidového?

Anjel:
Ne z toho.

Fedor:
Ej nu! Já te neznám. Zdali ho ty znáš, Stachajku?

Stacho:
Já ho neznám. Zdaliž ho ty znáš, bačajku?

Bača:
Ani já ho neznám. Zdaliž ho ty znáš, pse Starý?

Kubo:
I jakže bych já ho neznal!
Moja hlava po všeckých školách vycvičená
a samým papírom vybíjaná.

Bača (vstanúc):
Nu, když sme se najedli, napili, natancovali, naspali,
poďme našemu Ježišovi oferovat.

Všetci (spievajú):
Nuž my tedy, pastuchové, do Betlema poďme,
pomaličky, potichučky deťátko nezbuďme!
Jeden každý k nemu klekni,
a dúverne jemu rekni,
vítej, vítej, králi vítej!

Fedor (idúc pred jasle):
Nu já Fedorík,
bystrý pacholík,
oferujem tobe takové jabĺčko
jako mé srdečko.
Vem sobe a gryz!

Stacho (pred jasličkami):
A já tobe oferujem hrozna za košíček,
ješte k tomu medu hrnčíček,
ješte k tomu takú klobásu,
čo te trikrát s ňou opášú.
Vem sobe a gryz!

Bača (pred jasličkami):
A já tobe oferujem takého barana,
čo ho nezješ od večera do rana,
k tomu ješte jednu hrudu syra,
aby tebe vychovala tvoja matka milá.
Vem sobe a gryz!

Fedor (ku Kubovi, ktorý sa skryl v kúte):
Poď, Starý, na oferu!
Tam pálenku predávajú.

Kubo:
Pújdu, pújdu, napiju se!

Fedor:
Ej, musím já psa starého hledati,
nikde ho nemohu naleznouti.
(najdúc ho, vlečie ho na kyjaku)
Pse starý, na oferu!

Kubo (sediac na kyjaku ako na koni pred jaslami):
Jezu, Jezu, co ti dám,
keď sám chudák nic nemám.
Mám tu jeden bačkor nový,
co sem vzal nášmu bačovi.

Darúvam ti, darúvam ti!
Pakli se ti bude líbit,
múžeš s nami na salaš jít,
budeš míti brindze dosti,
i žinčice do sytosti,
Ježíšku spanilý!

(Po obdarovaní idúc od domácich preč spievajú všetci):
Dekujeme vám za vaše dary,
které ste nám dnes proukazali.

(Alebo:)
Štestí, zdraví, požehnání vinšujeme vám,
hospodyni, hospodári, i vašim dítkám!
Daleko se berieme,
noviny vám nesieme,
do Betlehema.

20. Mládenky čiže mládenkovanie

[25]

21. Chodenie s hadom na Nový roK

[26]


Išel Pán Boh až do ráje,
Adam za ním poklekaje.

„Všecky stromy užívajte,
len ten jeden zanechajte,

ktorí stojí vprostred ráje,
bielým kvítím prokvitaje!“

Učinil se ďabel hadem,
podviedol Evu s Adamem.

Eva dala Adamovi,
jakžto svému manželovi:

„Na ty, Adam, toto jabko,
veď je ono velmi sladkuo!“

Jako to jablko zedli,
hned jich von z rája vyvedli.

Dal jim Pán Boh dve motyčky,
aby išli na viničky:

„Tu orajte, tu kopajte,
tak si chleba nabývajte!“

Kým si chleba nadobudli,
dosť sa oni naplakali.

22. Chodenie s Hviezdou na Tri krále

[27]

Osoby: Hviezdonos, Kašpar, Melchior, Baltazar.

(Vchádzajúc do domu, spievajú všetci):


Búh se nám nyní narodil
a místo vyvolil
v judském mestečku Betleme.
Raduj se Jeru, Jeruzaleme!

Kašpar:
My tri králi z dalekej krajiny
prišli sme mezi tento lid neznámý;

Byli sme u Herodesa krále,
zeptali sme se tam smele:

Kde jest ten král narozený,
novou hvezdou oznámený?

I my sme proto sem prijeli,
aby sme se jemu klaneli.

Napravte nás na cestu, prosíme za to,
já mu nesem na dar zlato.

Melchior:
Hvezda, která se nám ukázala,
a nás v cestách predcházela,

taká se nám zdála divná,
jiným hvezdám nepodobná,

proto tážeme se na jeho bydlo,
já mu nesem na dar kadidlo.

Baltazár (ako murín):
Já sem od Arabie král,
mám od slunce spálenou tvár,

u nás nikdy zima nebývá,
tam prehorce slunce pálívá.

I já sem dal oné hvezde víru
a jdu obetovat tuto myrhu.

Hviezdonos (k domácim):
Z toho se my velice tešíme a radujeme,
že mohli techto trech králú ve zdraví a štestí dožiti.
A pritom ze srdce vinšujeme,
aby se mohli po smrti v nebesích
s Kristem Pánem na večné veky radovati.

Tu otec, matka a iní domáci dávajú im rozmanité dary: peniaze, koláče, jablká a orechy.


Idúc von spievajú všetci:
O, dejž pro tvé narození
v dobrém setrvání,
a po smrti večný život,
náš pane Kriste, králi Sabaoth!

23. Chodenie s kolískou čiže s belčovíkom

[28]

Čas: Od Troch kráľov až do Hromníc

Osoby: Mária, v čepci, veľký ručník na hrdle, v ruke má z dreva strojne urobenú kolísku, v ktorej leží dieťa. Je asi desaťročná. Dve mladšie dievčatká, asi osemročné, jej družky, čisto oblečené, s rozpustenými vlasmi. Jozef, oblečený ako tesár.

Vojdúc do príbytku, Jozef zostane pri dverách, dievčatká však idúc k stolu, na ktorom Mária kolísku položí a ustavične stojac v prostriedku, takto spievajú:


Daj Pán Búh večer vždy veselý,
ponajprvé hospodárovi.

Prišli tri králi od východu,
klaňali sa tomuto rodu.

Aj my sme sa jim prišli klaňati,
víru pravú oferovati.

I oferujeme jim víru pravú,
a po smrti daj radost večnú.

A na jich stole červená ruža,
jich panenkám pekného muža.

A na jich ráme vela tanierov,
jich panenkám vela frajerov.

A pánu otci holbu vína,
žeby vychovali strojného syna.

A paní matki praženičku,
žeby vychovali strojnú paničku.

Mária:
Jozefe!

Jozef:
Čo chcete?

Mária:
Poďte mi toto deťátko zakolíbati.

Jozef:
Zakolíbaj si ho sama,
však si mu ty mama.
Ale už len idem zakolíbati:
Hájaj, belej, kolíbám ťa,
ak neusneš, prekotím ťa!

Vtom Jozef kolísku nemotorne prevrátiac, hodí sa na zem a skrútnuc sa, opäť vstane. Herci obdarovaní od pánov domu, uberajú sa ďalej s týmto spevom:


Ďakujeme jim za jich dary,
čo nám oni oferovali.
I oferujeme jim víru pravú
a po smrti daj radost večnú.

24. Chodenie s ražňom na fašiangy

[29]

V ostatných dňoch fašiangov čiže mäsopôstu chlapci vezmúc drevený alebo železný ražeň, chodia po dedine. Príduc do niektorého domu, vrchný koniec ražňa zapichnú do povaly, spodný v ruke trímajúc a na jednom mieste sa točiac, takto spievajú:


Fašangy, Turíce, Veľká noc príde,
kdo nemá kožucha, zima mu bude.
A tam hore na komore
mačky sa vám na slanine;
choďte si ich sohnať
a nám kus odrezať;
ak sa máte porezať,
puojdeme si sami odrezať.
Hopsa, chlape, do povaly,
aby ste vysoké konope mali!

Pri týchto ostatných slovách sa vyskočí. Gazdiné potom nastoknú na onen ražeň kus slaniny, rebier a mäsa. To sa potom doma upraví a zje.

25. Iná fašiangová pieseň


Všetci ľudia sa radujú v fašangové časy
jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy:

títo rebrá a slaninu, tamtí krapne[30] pražia,
takové i iné veci na fašangy jedia.

Víno, pivo a pálenuo sobe popíjajú,
potom sa do veselého krepčenia dávajú.

Trebárs jaká stará baba, vyschlá jako trieska,
byť byla jak sopúch[31] čierna, poskočí si dneska:

Aby jej konope
nariastly vysoké.
Naša kapsa ubohá,
všecko berie, čo Boh dá,
i slaninu, i rebrá.

Ak nám ništ nedáte,
na hrncoch to poznáte,
všecky vám s police popadajú
a na kusy sa roztrieskajú.

26. Koniec fašiangu


Už sa fašang kráti,
už sa nenavráti,
už diovčence plačú,
že sa nevyskáču.

27. Hra na hus o poslednom fašiangu

[32]

28. Hra na kráľov na deň Gála

[33]

Táto hra čiže slávnosť školská v Banskej Bystrici každoročne dňa 10. a 17. októbra na lúke rečenej Úhrad od dávnych časov konaná bola: Asi o dva týždne vopred volil správca Školy Kráľa a Knieža zpomedzi mládeže. Ten potom v deň sv. Gála ráno od dvanástich i viacerých strojne odených a šabľami ozbrojených žiakov z domu na miesto hry slávne doprevádzaný a v prítomnosti mnohého ľudu korunou a berlou ozdobený bol. Nato sa žiactvo, ktoré kohútov alebo peniaze ako dar k tejto hre prinieslo, do kola postaví. V prostriedku zavesí sa živý kohút na kôl, vyvolí sa žiak, ktorému sa šatkou oči zaviažu a palica do ruky dá. Niekoľko ráz ho do kola povodia, potom pred kôl postavia, aby hlavu kohútovi jedným razom sťal. Medzitým učitelia i žiaci spievajú takto:


Gallus kohút
spadou do pút,
kto ho skorej zabije,
mastný rožok užije.

A ty, bratu,
vezmi latu,
a udri ho po hlave,
že mu hlava odpadne.

Kto kohúta trafil, dostal za odmenu koláč alebo rožtek, kto netrafil, musel smutný odísť a počuť túto uštipačnú pieseň:


Chybiu hlavu,
udreu trávu,
nedostane za to nič,
pokud bude kohút žiť.

Keď sa hra skončila, odprevadili znovu slávne domov kráľa a knieža. Ich rodičia za túto česť pripravili učiteľom i žiakom hody s hudbou a plesom.



[15] Alex Porubský, Pavol Lavko v Cinkote.

[16] Pavol Michalko. J. K., NZ II, 56 — 57: „Obyčaj tento je jeden z pozostatkov staroverstva Slovákov, keď sa títo po Metodovi a Cyrilovi, ešte ku qréckej cirkvi priznávali. Porov. J. Čaplovič, Gemälde von Ungern II, 285: „Že grécka cirkev v Uhorsku silná a až do Gemerskej stolice rozšírená byť mohla, ukazuje aj prastará, strieborná pečať obce Ochtiná, na ktorej je vyrytý obraz sv. Mikuláša, gréckeho biskupa. Aj o obyvateľoch tržného miesta Jelšavy sa vie, že kedysi patrili ku gréckej cirkvi. V slavošovskom kostole možno vidieť ešte teraz pamiatky, poukazujúce na grécku cirkev“. Mikuláš bol a je ako by najvyšší a najslávnejší svätý gréckej cirkvi. Rusi ho nazývajú „sviatyj Nikola čudotvorec“. Bol biskupom mýrskym v Lýcii asi r. 343. Jeho životopisci, Methodius, konštantinopolský biskup, a Johannes Diaconus, u Assemanna, Calend. Eccles., V, 420, toto o ňom poznamenali, čo na vysvetlenie pôvodu tohto obyčaja, chodenia s Mikulášom, slúžiť môže: „Sv. Mikuláš sa narodil v Patarii v Lýcii. Ako mládenec osirel a svoje majetky (orechy, koláče, J. K.) rozdelil medzi chudobných. A keď akýsi patarienský občan pre chudobu chcel svoje tri dcéry dať na prostitúciu, Mikuláš v noci (porov. večer, J. K.), cez okno toľko peňazí do jeho domu vhodil, koľko im bolo dosť na to, aby sa vydaly.“

[17] B. Lužinský.

[18] P. Martin Sucháň z Gemerskej stolice, st. p. Ondrej Soltys z Turčianskej stolice, Ondrej Hrenčík z Gemerskej stolice a iní.

[19] túný — lacný, bohatý (kraj)

[20] osekanec — kyjak

[21] salus (lat.) — pozdravujem ťa

[22] belica — biela ovca, biely baran

[23] gloria (lat.) — sláva

[24] gloria in excelsis Deo (lat.) — sláva na výsostiach Bohu

[25] J. K., NZ II, 64 — 65: „Nemajúc pri tomto obyčaji nijakých piesní, aspoň tieto zprávy tu kladieme. Matej Staník v Historii nábožných ceremonií a obyčejů křesťanských 1799, rukopis u dôst. p. Jána Seberiniho v Štiavnici pod článkom ,Svátek Mláďatek a Pondělí velikonoční‘: Mláďatok, Festum innoncenlium, bol kedysi štvrtý sviatok slávnostný vianočný, lebo obyčajne na deň 28. decembra pripadal a bol ustanovený na pamiatku nevinne od Herodesa zamordovaných dietok betlehemských, čo pripomína Matúš II, 16. Deň tento už okolo roku 250 za času Origenesa, aspoň istotne za času Augustina r. 350 bol svätený, ako Baronius v Martyrologiu na deň 28. decembra svedčí. Mládenkovanie zpočiatku rodičia voči dietkam uplatňovali, keď ich v ten deň šibali, aby sa na ukrutnosť Herodesovu rozpomínali. Potom ten obyčaj jedni voči druhým, a to 28. decembra mužovia voči ženám, druhého dňa, 29. decembra, ženy voči mužom zachovávaly, čo bez pochyby viacej podľa šibania pohanského pri sviatkoch Cerery než na pamiatku Herodesa povstať mohlo.

V pondelok veľkonočný mužovia, v utorok ženy jedni druhých šibali, aby sa jedni od druhých zdržovali. Takú zdržanlivosť Liberius pápež r. 360 na 40 dní prikázal; ale snemy a synody na 3 — 5 alebo 7 dní, ako židia pri väčších slávnostiach obyčaj mali. Ale i toto je zvyk pohanský, ktorý títo pri sviatku bohyne Cerery (festa Cereris) zachovávali.“

Porov. Lad. Bartholomaeides, Notitiae Comitatus Gömöriensis, 444: „Najmä u starých sa zachovával ten zvyk, že v deň, zvaný „Innocentium“ a „Epiphaniorum“, kňazi vystrojení prútikmi, chodili po dedinách a krížnych cestách a tých, čo stretli, týmito prútikmi šibali. Tento zvyk nazývali Slováci Mládenky a Mládenkovať. Že to bol náboženský zvyk, vyplýva s toho, že ho kňazi robili. Čo znamenal, to neviem.“

[26] Od Kašp. Belopotockého. J. K., NZ II, 66:

S hadom chodievajú chlapci v Liptovskej, podľa Staníka i v Šarišskej a iných stoliciach od Vianoc až do Nového roku; vo dne i večer po domoch spievajú túto pieseň a nosia hada z dreva a s papieru urobeného v rukách, hneď ho sťahujúc, hneď predlžujúc a vôbec všelijaké pohyby a obraty ním činiac. Za to v každom dome dar peňažitý alebo koláče dostávajú. Tento had je z drevených článkov tak složený, že sa veľmi chytro stiahnuť a roztiahnuť môže. Roztiahnutý tvorí oblúk. Jeho chvost chlapec v ruke drží a ako prstami koncový rhombus stiahne alebo roztiahne, tak sa všetky ostatné články sťahujú alebo rozťahujú, až hadova hlava dosiahne toho, koho chlapec chce a, na koho namieri. Stiahnutý had je na stopu dlhý, roztiahnutý je dlhý na siahu. Na hlave má dračiu korunu z pozláteného papieru, otvorený pysk má červeným papierom obtiahnutý, na jazyku má špendlíkom pripevnené jablko.

Zdá sa, že tento had a obyčaj ešte z pohanstva pochádza, kde ako obraz času a večnosti ctený a pri premene Nového roku obnášaný býval. Kresťania si ho zachovali, smysel jeho trochu pozmeniac.

[27] Kašp. Belopotocký z Liptova.

[28] Od dôst. J. Seberiniho v Štiavnici a od Ondreja Hrenčíka z Gemerskej stolice.

[29] Leop. Belohorský, z. Hontianskej stolice J. Kollár.

[30] krapne — pampúšky, šišky

[31] sopúch — diera, ktorou vychádza dym do komína

[32] P. Sam. Ferjenčík. J. K., NZ II, 69 — 70: „V meste Zvolene bývala a býva azda doteraz táto hra od mäsiarskych tovarišov takto predvádzaná: Medzi dve staré, vysoké lipy (staroslovanský strom!) bol povraz rozpätý a z jeho prostriedku visela za nohy priviazaná živá hus. Mládenci, bežiac na koňoch pod povraz, pravou rukou hus za hlavu chytali a trhali. Pretože hus niekedy celá špagátom opletená bola, stalo, sa často, že jazdec, držiac hus v ruke, visieť zostal, keď kôň v behu pod ním ušiel. Kto hlavu odtrhol, stal sa tým ako knieža medzi ostatnými, dostal za odmenu hodvábnu šatku, strieborné, stužkami ozdobené lyžice, on v tanci predok viedol, tanečnice ostatným rozdával a všelijakú inú úctu a odmenu mal. Či nejaký spev s touto hrou spojený bol, doteraz sme sa dozvedieť nemohli. Ostatne táto hra zdá sa s nasledujúcou, v tej istej stolici s kohútom predvádzanou hrou, veľkú podobnosť mať.“

[33] P. Jan Royko, prof. v Štiavnici a Ján Seberini. J. K., NZ II, 70 — 76: „Táto hra zachovávala sa v Banskej Bystrici asi do r. 1800, keď rozopra, vzniknuvšia medzi učiteľmi príležitosť zavdala pre konečné jej opustenie. Porov. J. Čaplovič, Gemälde von Ungern, II, 240:

„Aby sa školskej mládeži dodalo chuti do štúdia, bolo odjakživa zvykom usporadúvať rozmanité školské zábavy. Tak sa slávil Gallus (16. októbra), kedy každý študent, ktorý mohol, daroval svojmu učiteľovi kohúta. Vedená učiteľmi, tiahla školská mládež, celkom po vojensky vystrojená, pod zástavami, ktoré niesli vpredu a za zvuku bubnov zo školy do prírody. Tam bol pripravený dlhý stôl so stoličkami, za ktorý zasadli duchovní, profesori, miestna vrchnosť a honorácia, a množstvo ľudu hrnulo sa sem na diváky. Nato nasledovalo korunovanie kráľa. Otec korunovaného zaplatil obed a pohostil prítomných. Tam sa aj po obede alebo na budúci deň stínaly hlavy viacerým kohútom; každý hrdina musel si dať zaviazať oči a poslepačky seknúť do kohúta.“ J. Čaplovič mal doložiť, že sa tento obyčaj len u Slovákov zachovával, a nie u Maďarov a iných národov. A čo on tam pri mene kráľa o Dávidovi a Goliášovi píše, o tom iní očití svedkovia nič nevedia, to je len neskorší prídavok, a nezdarené vykladanie tejto staroslovanskej obyčaje. Stínanie kohúta vzťahuje sa azda na obetovanie tohto vtáka niektorému bohovi, napr. Svatovítovi, ktorému i Česi čierneho kohúta obetúvali. Táto pamätná staroslovanská obyčaj, stavanie kráľov, zachovávala sa, lenže v inom, totiž v jarnom čase i v gemerskej stolici, kde ju na cirkevnom sneme r. 1591 zakázali. Porov. Krátky výpis artikulů ve Shromaždění Štítnického Duchovenstva vydaný roku Páně 1590 v knihe Memorabilia provinciae Csetnek od Ladislava Bartholomaeidesa, Neosolii 1799, stránka 22: „Artikul XII. Na Rusadlnie Sviatky, podle starieho obyčeje králov stavěti, tance vyvázeti, fašangy se skalívati, šomhartiti, do starie kožuchy se obláčeti, i jakžkolvěk se blázniti v jinšie dny a časy, hned si nakrátce pod štrafáním zakázáno bude.“ Porov. toho istého Bartholomaeidesa, Notitia Comitatus Gömöriensis, Leutschoviae 1806, 443: „Zastaralé obrady a povery, rovnako ako ostatné veci, akosi sa ošúchavajú a nivočia samým používaním a konaním. Lebo zvyk ohne a vatry klásť po dedinách a krížnych cestách na sv. Jána v Gemerskej stolici sám od seba zanikol. No nie tak sa vec mala so zvykom stavania Turíčnych kráľov, ktorý naši dlho a hojne konali. Ten totiž občianske a cirkevné úrady zákazmi a výnosmi zbraňovaly a odstraňovaly. Hojná a opakovaná zmienka o tomto zvyku je v stoličných protokoloch, najmä u protivníkov evanjelických cirkví. Skutočne, koľko cirkevných vizitácií, o ktorých počuť, bolo u evanjelikov, toľko bolo úsilia odstrániť tento zvyk. Tento zvyk teda pozostával z toho, že na Turíce jeden zpomedzi miestnych mládencov bol zvolený za starostu všetkých obyvateľov s mocou krátko trvajúcou, ale vyznačenou kráľovským menom. A jemu sa odovzdala všetka súdna a najvyššia moc, keď sa na ten čas odstránili všetci miestni riadni úradníci. Čo mal tento zvyk za cieľ, nemožno ľahko vovedať.

Domnieval by som sa, že ľud chcel týmto obradom napodobniť voľbu vyšších hodnostárov, veľmožov, ktorí volia kráľa. A to by som predovšetkým z toho usudzoval, že stoličné úrady iba vtedy na jeho odstránenie moc a um vynaložily, keď uhorské kráľovstvo prestalo byť voliteľné. Treba vedieť, že hneď po krajinskej pohrome r. 1673 tie isté stoličné úrady obyvateľov Janoviec a Pavloviec ťažko pokutovaly, že sa opovážili stavať turíčnych kráľov. Preto meno turíčnych kráľov tu zaniklo.“

Porov. Belii, Notitia Hungariae novae, II, 193: „Veľké Čaníkovce (v Bratislavskej stolici), chorvátska kolónia premiešaná Slovákmi. Mládež tu má svojho prefekta, ktorého na počesť volajú starešina. Tento sa stará, aby mládež netrpela nedostatkom, stará sa aj o ich mravy. Musí byť prítomný, keď sa schádzajú a radia, kedykoľvek sa o nejakej veci rozhodujú. Je u nich tiež zvyk povoľovať mládeži shromaždenia a voliť z ich stredu kráľov na dva roky. Pre túto hru je určený deň Neviniatok. Prefekt sa mení na Vzkriesenie.“

Hra na kráľa (alebo kráľku, králicu) vyskytuje sa aj u iných kmeňov slovanských, najmä u Srbov, Čechov, Korutancov. Porovnaj Vuka Stefanoviča. Serbski rječnik, str. 335, pod slovom kralioe, a Fr. Lad. Čelakovského, Slovanské národní písně, II, 213: „Pod jménem králice vyrozumívá se u Srbů počet 10-15 děvčat, jenžto kolo v podobě srpa představují. Na levém křídlu kola stojí pěkné a obratné děvče, mající na hlavě, čepici kvítím ozdobenou, v pravé ruce meč, a zove se král. Na pravém křídle kola stojí druhé děvče, rovně jako prvé krásou obličeje a ozdobným oděvem znamenitější, držíc v pravé ruce na kopí praporeček, bílé a červené barvy a zove se praporečník (barjaktar). Vprostřed kola sedí na stoličce dobře vycvičená dívčina prostředního zrostu, jejížto líce pokryty jsou bílým rouchem a zove se králka (kralica), od které i celé kolo své jméno dostalo. Také k větší cti ustanoveno jest, jakožto ke službě králčině jedno děvče, které stále u ní stojí a jmenuje se komorná neboli dvořanka (dvorkiňa). Celé kolo po dvou kročejích napotom postupujíc, otočí se nalevo okolo králky a zpívá písně podle pořádku ustanovené; přitom král na levé a praporečník na pravé straně nepostupují za kolem, nýbrž král s obrácenou tváří k prvému děvčeti v kole, hraje pro sebe, mečem máchaje a zpátkem se oddaluje. Tak i praporečník na pravé straně. Když za několik chvílek hra tak trvala, král a praporečník obrátějí se pojednou na svoje místa, a potom okolo celého kola se otočivše, dostaví se zas na svoje stanovište, kde opět jedním obratem počnou dále hráti jako na začátku.

Králice hrají obyčejně každý rok o Letnicech (tak i u Slovákov v Gemerskej stolici J. K.) a to ne na jednom místě, ale před každým domem v dědině. Jdou-li pak v blízké dědiny, dva ozbrojení mládencové je doprovázejí. Začátek hry se činí u domu králova. Prvá píseň, kterou pějí, došedše před čí dům, obsahuje v sobě žádost k hospodáři nebo k hospodyni, by vynesli stolici, na kterou by se králka posaditi mohla. Potom počnou každému v domě zvláště písně zpívati, mužským i ženským. Písně králické jsou veskrz v šestislabičném verši skládáné. Za nejstarší p. Vuk Stefanovič pokládá následující, kterou Srbové už před 500 léty zpívati měli. An bez toho snadná k rozumění, klade se tuto srbsky:

Kralju, svetli kralju, Leljo!
Kralice Banice, Leljo!
Ustaj, te pošetaj, Leljo!
Od dvora do dvora, Leljo!
Do Careva stola, Leljo!
Gde Car vino pije, Leljo!
Carica mu služi, Leljo!
Iz zlatna kondira, Leljo!

Divno, — píše ďalej p. Čelakovský, — že hra na králku toliko u národa srbského a českého známá jest, u jiných Slovanů žádná stopa, žeby kdy byla, se nenalézá.“

Ten istý na tom istom mieste, diel I, str. 210: „Následující píseň zpívají děvčata o Letnicech, hrajíce na králku. Služka zpívá:

Naše králka bosa chodí,
tluče si nohy o kamení,
své bílé nohy v rose brodí,
prosíme, pomozte
naší chudé králce.
Královna a služka bosa.
Chudá královna, chudý král,
nemají volů ani krav;
prosíme, pomozte
naší chudé králce.“

Porov. Surowiecki, Śledz. Pocz. Narod. Słow., 134: Dávny spôsob volenia županov a nastupovanie náčelných kniežat národa dlho sa zachovával u niektorých slovanských kmeňov. Obrad ten konal sa obyčajne v háji alebo v poli pri veľkom kameni.

Porov. Hájek pri r. 833: „Leta Páně 833. Vladyky, lopotové a zemané na dvoře Vyšehradském sešedše se v radu spolu vešli a všecken lid k určitému dni obeslali přikazujíce, aby se nařizeného dne všickni před Vyšehradem postavili. I sešel se lid v počtu velikém a kníže Křesomysl z Vyšehradu vyšel, aby jej zhlédl: ale nebylo žádného pole tak širokého, ani planiny tak prostranné, na kteréž by se mohl ten všecken lid postaviti. Pročež vladyky a starší vyvolivše vážnějších mužů 730, ostatnímu lidu obecnému do jich přibytkův rozkázali se navrátiti. Když se lid ten sprostný a vorný rozešel, hned nazejtří, jenž byl den 22. máje (jarní čas), sešli se ti, jenž byli od vladyk a starších voleni, k jedné čisté studnici, Jezerka nazvané. Stolice Libušina, zlatem velmi bohatě okrášlena, k ní se postavila, na kteroužto Křesomysl, rozkázaním vladykův když se posadil, čepici Přemyslovu vstavili na hlavu jeho dva muži. Lid pak všecken přítomný klaníce se před ním, jedním hlasem křičeli, řka: Kresomysl gospodin naš, i on nás bude blagoslaviti.“ Podobný obyčaj zachovávaný bol i v Korutansku; jeho vypísanie pozri vo Výklade ku Slávy dcere, zn. 290, str. 259.

Čo sa kohúta v tejto hre stínaného týka, to je tiež nepochybne pozostatok slovenskopohanského obetovania. Porov. Jan Rulík, Galerie aneb vyobrazenost nejslovutnějších osob země České, v Praze 1803, diel I, str. 102: „Na památku téhož starého (slovanskopohanského Svantovítovi preukazovaného, J. K.) obyčeje obětovalo se v Čechách (i křesťanskému) svatému Vítovi, černý kohout, jakž se také týž svatý tím černým kohoutem vyobrazený místy nalézá a vidí.“

Porov. Joh. Georg Keyszlers Reisen durch Deutschland, Ungarn, Schweitz, Italie und Lothringen, herausgegeben von Gottfried Schütze, Hannover 1776, II. Band, p. 1376: „Namiesto aby pohanstvo, pokiaľ ide o Svantovíta, prevzalo niečo od kresťanov, došlo skôr k tomu, že pri uctievaní ostatkov kresťanského sv. Víta prijaly sa z pohanstva nedovolené povery. Že sv. Vítovi obetovali kohúta, možno usudzovať z toho, že ešte dnes v brüelskom kartuziánskom kláštore pri Sv. Víte, štvrťhodiny od Regensburgu, každoročne na deň sv. Víta usporiadajú veľkú procesiu, pri ktorej každý sedliak prinesie, alebo — ako to ešte nazývajú — obetuje sv. Vítovi kohúta alebo sliepku. Ako dlho sa ešte zachovalo poverčivé uctievanie kohúta u Vendov, navonok obrátených na kresťanskú vieru, ba dokonca trvalo ešte po období reformácie, vysvitá zo zprávy bývalého hlavného superintendenta vojvodstva Zelle, Dr. Hildebrandta, ktorú zaznamenal r. 1672. V tomto kraji žijú ešte mnohí Vendovia, ktorí horlivo lipnú na svojich starých zvykoch, pokladajú sa za lepších než Nemci a uchovali si vlastnú reč, pokým im ju asi pred 50 rokmi vtedajší hlavný hajtman Schenk z Winterstadtu nezakázal používať, takže ju potom pomaly začali zabúdať; a keďže k tejto reči mládež nebola vedená, z toho napokon nasledovalo, že — keď neskôr došli na myšlienku, že by bolo ku cti zemepána, keby rozličné národy, líšiace sa zvykmi a rečou, uznávaly jeho nadvládu a rozkázali preto Vendom používať ich, bývalú materinskú reč — nebolo to už možné uskutočniť, pretože málo obyvateľov dostatočne ovládalo vendský jazyk.

Táto dosiaľ nevytlačená zpráva Dr. Hildebrandta je napísaná týmito slovami: V celom Drawäne (medzi Luchowom, Dannenbergom a Uelzenom) si všade preveľmi vážia dva stromy, korunový a krížový alebo kohútí strom (brvno). Tento strom je 20 i viac lakťov vysoký, hore je drevený kríž a nad ním železný kohút (najdôležitejšie bolo vyobrazenie kohúta, a objavili aj také stromy, na ktorých kríž chýbal, no kohút bol starostlivo zachovaný). Krížový strom si väčšmi cenia než korunový, a ak padne, neslobodno ho pred Nanebevzatím Panny Márie opäť postaviť, lebo to vraj „duch miesta“ nestrpí. Podaktorí pokladajú ducha miesta za ducha mužského rodu, iní z neho robia ženu. Shodujú sa v tom, že je to genius, ktorý sa zdržiava na „mieste“ krížového (alebo skôr kohútieho) stromu, preto ani nijaký Vend nesmie toto miesto prejsť špinavými nohami. Keď sa vztyčuje nový krížový strom, požehnáva sa aj statok. Toto požehnávanie deje sa týmto spôsobom: Najprv sa všetci sedliaci do nemoty spijú; potom vyskakujú do výšky okolo stromu, a na čele s richtárom vo sviatočných šatách a so širokým bielym ručníkom, ktorý má uviazený okolo tela, tancujú vírivý tanec; po tretie vezme richtár do ruky veľkú sviecu a plný pohár piva, obíde s tým do čriedy sohnatý statok, pokropí ho pivom a požehná vendskými slovami. Vo farnosti Predöhl naháňajú statok okolo stromu, aby v tom roku dobre rástol; tak isto, ako je to pri týchto poverčivých kaukliarstvach zvykom, obchádzajú s veľkou voskovicou krížový strom a prehovoria niekoľko vendských slov. Ba vraví sa, že pred stromom ešte denne kľačí starec a koná osobitnú pobožnosť. — Keď sa blíži Nanebevzatie Panny Márie, vyberú si iný kmeň stromu a idú v spomenutý deň hromadne k nemu; gazdovia však vystúpia zpomedzi ostatných, kráčajú rovno ku stromu a každý gazda osobitne musí zaťať do stromu, pokým strom nepadne. Potom strom položia na voz, prikryjú ho kabátmi, aby ho vôbec nebolo vidieť, a veselo idú na miesto, kde stál predošlý strom. Sem potom príde starý tesár z vendského rodu a pokolenia, so zvláštnymi obradmi strom na štvorhran priteše, do dvoch protiľahlých bokov zastrčí kolíky, pomocou ktorých možno vystúpiť hore ako po schodoch. Potom strom s radostnými výkrikmi vztýčia, richtár dediny vylezie hore, nastokne kohúta ponad kríž a posvätí ho pohárom piva. Pri takejto slávnosti sa vypije — podľa toho, aká je dedina zámožná — 10, 12 i viac bočiek piva. Obyvatelia tvrdia, že by im statok neprospieval, keby to zanedbali. A to je krížový strom. Tamže str. 1380. Napokon nesmieme pri skúmaní vendských povier, vzťahujúcich sa na kohúta, prejsť mlčaním zvyk, podľa ktorého v niektorých obciach, a najmä v okrese Dannenbergu, každý rok naháňajú kohúta tak dlho, pokým celkom vyčerpaný nepadne, a potom ho zabijú, uvaria a zjedia. Každému v dedine ujde sa s neho, čo aj celkom malý kúsok. Najzvláštnejšie pritom je, že podľa ich vlastnej povery nikto nesmie odísť z dediny, pokým trvá táto hostina. Pri tejto príležitosti upečie sa aj veľký peceň chleba, z ktorého tiež každý dostane kúsok.“

*

Poznámka. Sem patria aj spevohry:

Hoja Dunďa, hoja — v čas jarný,

Morena — v Smrtnú nedeľu,

Vájanek — na Jána,

Maras a Karas — v čas neurčitý.

Tiepozri medzi piesňami mytologickými. — Okrem toho sú u Slovákov ešte i mnohé hry bez spevu, ako napr. Na manžu (v Gemerskej stolici), Na sviňu, Na vtáča, Na piskor čiže purgu, zarážku; Kuklič (v Liptovskej stolici), Staré hrnce, Schovávanka čiže Skrývanka, Slepá baba, Pohádky atď.

« predcházajúca kapitola    |    



Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.