ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[15] Alex Porubský, Pavol Lavko v Cinkote.

^[16] Pavol Michalko. J. K., NZ II, 56 — 57: „Obyčaj tento je jeden z pozostatkov staroverstva Slovákov, keď sa títo po Metodovi a Cyrilovi, ešte ku qréckej cirkvi priznávali. Porov. J. Čaplovič, Gemälde von Ungern II, 285: „Že grécka cirkev v Uhorsku silná a až do Gemerskej stolice rozšírená byť mohla, ukazuje aj prastará, strieborná pečať obce Ochtiná, na ktorej je vyrytý obraz sv. Mikuláša, gréckeho biskupa. Aj o obyvateľoch tržného miesta Jelšavy sa vie, že kedysi patrili ku gréckej cirkvi. V slavošovskom kostole možno vidieť ešte teraz pamiatky, poukazujúce na grécku cirkev“. Mikuláš bol a je ako by najvyšší a najslávnejší svätý gréckej cirkvi. Rusi ho nazývajú „sviatyj Nikola čudotvorec“. Bol biskupom mýrskym v Lýcii asi r. 343. Jeho životopisci, Methodius, konštantinopolský biskup, a Johannes Diaconus, u Assemanna, Calend. Eccles., V, 420, toto o ňom poznamenali, čo na vysvetlenie pôvodu tohto obyčaja, chodenia s Mikulášom, slúžiť môže: „Sv. Mikuláš sa narodil v Patarii v Lýcii. Ako mládenec osirel a svoje majetky (orechy, koláče, J. K.) rozdelil medzi chudobných. A keď akýsi patarienský občan pre chudobu chcel svoje tri dcéry dať na prostitúciu, Mikuláš v noci (porov. večer, J. K.), cez okno toľko peňazí do jeho domu vhodil, koľko im bolo dosť na to, aby sa vydaly.“

^[17] B. Lužinský.

^[18] P. Martin Sucháň z Gemerskej stolice, st. p. Ondrej Soltys z Turčianskej stolice, Ondrej Hrenčík z Gemerskej stolice a iní.

^[19] túný — lacný, bohatý (kraj)

^[20] osekanec — kyjak

^[21] salus (lat.) — pozdravujem ťa

^[22] belica — biela ovca, biely baran

^[23] gloria (lat.) — sláva

^[24] gloria in excelsis Deo (lat.) — sláva na výsostiach Bohu

^[25] J. K., NZ II, 64 — 65: „Nemajúc pri tomto obyčaji nijakých piesní, aspoň tieto zprávy tu kladieme. Matej Staník v Historii nábožných ceremonií a obyčejů křesťanských 1799, rukopis u dôst. p. Jána Seberiniho v Štiavnici pod článkom ,Svátek Mláďatek a Pondělí velikonoční‘: Mláďatok, Festum innoncenlium, bol kedysi štvrtý sviatok slávnostný vianočný, lebo obyčajne na deň 28. decembra pripadal a bol ustanovený na pamiatku nevinne od Herodesa zamordovaných dietok betlehemských, čo pripomína Matúš II, 16. Deň tento už okolo roku 250 za času Origenesa, aspoň istotne za času Augustina r. 350 bol svätený, ako Baronius v Martyrologiu na deň 28. decembra svedčí. Mládenkovanie zpočiatku rodičia voči dietkam uplatňovali, keď ich v ten deň šibali, aby sa na ukrutnosť Herodesovu rozpomínali. Potom ten obyčaj jedni voči druhým, a to 28. decembra mužovia voči ženám, druhého dňa, 29. decembra, ženy voči mužom zachovávaly, čo bez pochyby viacej podľa šibania pohanského pri sviatkoch Cerery než na pamiatku Herodesa povstať mohlo.

V pondelok veľkonočný mužovia, v utorok ženy jedni druhých šibali, aby sa jedni od druhých zdržovali. Takú zdržanlivosť Liberius pápež r. 360 na 40 dní prikázal; ale snemy a synody na 3 — 5 alebo 7 dní, ako židia pri väčších slávnostiach obyčaj mali. Ale i toto je zvyk pohanský, ktorý títo pri sviatku bohyne Cerery (festa Cereris) zachovávali.“

Porov. Lad. Bartholomaeides, Notitiae Comitatus Gömöriensis, 444: „Najmä u starých sa zachovával ten zvyk, že v deň, zvaný „Innocentium“ a „Epiphaniorum“, kňazi vystrojení prútikmi, chodili po dedinách a krížnych cestách a tých, čo stretli, týmito prútikmi šibali. Tento zvyk nazývali Slováci Mládenky a Mládenkovať. Že to bol náboženský zvyk, vyplýva s toho, že ho kňazi robili. Čo znamenal, to neviem.“

^[26] Od Kašp. Belopotockého. J. K., NZ II, 66:

S hadom chodievajú chlapci v Liptovskej, podľa Staníka i v Šarišskej a iných stoliciach od Vianoc až do Nového roku; vo dne i večer po domoch spievajú túto pieseň a nosia hada z dreva a s papieru urobeného v rukách, hneď ho sťahujúc, hneď predlžujúc a vôbec všelijaké pohyby a obraty ním činiac. Za to v každom dome dar peňažitý alebo koláče dostávajú. Tento had je z drevených článkov tak složený, že sa veľmi chytro stiahnuť a roztiahnuť môže. Roztiahnutý tvorí oblúk. Jeho chvost chlapec v ruke drží a ako prstami koncový rhombus stiahne alebo roztiahne, tak sa všetky ostatné články sťahujú alebo rozťahujú, až hadova hlava dosiahne toho, koho chlapec chce a, na koho namieri. Stiahnutý had je na stopu dlhý, roztiahnutý je dlhý na siahu. Na hlave má dračiu korunu z pozláteného papieru, otvorený pysk má červeným papierom obtiahnutý, na jazyku má špendlíkom pripevnené jablko.

Zdá sa, že tento had a obyčaj ešte z pohanstva pochádza, kde ako obraz času a večnosti ctený a pri premene Nového roku obnášaný býval. Kresťania si ho zachovali, smysel jeho trochu pozmeniac.

^[27] Kašp. Belopotocký z Liptova.

^[28] Od dôst. J. Seberiniho v Štiavnici a od Ondreja Hrenčíka z Gemerskej stolice.

^[29] Leop. Belohorský, z. Hontianskej stolice J. Kollár.

^[30] krapne — pampúšky, šišky

^[31] sopúch — diera, ktorou vychádza dym do komína

^[32] P. Sam. Ferjenčík. J. K., NZ II, 69 — 70: „V meste Zvolene bývala a býva azda doteraz táto hra od mäsiarskych tovarišov takto predvádzaná: Medzi dve staré, vysoké lipy (staroslovanský strom!) bol povraz rozpätý a z jeho prostriedku visela za nohy priviazaná živá hus. Mládenci, bežiac na koňoch pod povraz, pravou rukou hus za hlavu chytali a trhali. Pretože hus niekedy celá špagátom opletená bola, stalo, sa často, že jazdec, držiac hus v ruke, visieť zostal, keď kôň v behu pod ním ušiel. Kto hlavu odtrhol, stal sa tým ako knieža medzi ostatnými, dostal za odmenu hodvábnu šatku, strieborné, stužkami ozdobené lyžice, on v tanci predok viedol, tanečnice ostatným rozdával a všelijakú inú úctu a odmenu mal. Či nejaký spev s touto hrou spojený bol, doteraz sme sa dozvedieť nemohli. Ostatne táto hra zdá sa s nasledujúcou, v tej istej stolici s kohútom predvádzanou hrou, veľkú podobnosť mať.“

^[33] P. Jan Royko, prof. v Štiavnici a Ján Seberini. J. K., NZ II, 70 — 76: „Táto hra zachovávala sa v Banskej Bystrici asi do r. 1800, keď rozopra, vzniknuvšia medzi učiteľmi príležitosť zavdala pre konečné jej opustenie. Porov. J. Čaplovič, Gemälde von Ungern, II, 240:

„Aby sa školskej mládeži dodalo chuti do štúdia, bolo odjakživa zvykom usporadúvať rozmanité školské zábavy. Tak sa slávil Gallus (16. októbra), kedy každý študent, ktorý mohol, daroval svojmu učiteľovi kohúta. Vedená učiteľmi, tiahla školská mládež, celkom po vojensky vystrojená, pod zástavami, ktoré niesli vpredu a za zvuku bubnov zo školy do prírody. Tam bol pripravený dlhý stôl so stoličkami, za ktorý zasadli duchovní, profesori, miestna vrchnosť a honorácia, a množstvo ľudu hrnulo sa sem na diváky. Nato nasledovalo korunovanie kráľa. Otec korunovaného zaplatil obed a pohostil prítomných. Tam sa aj po obede alebo na budúci deň stínaly hlavy viacerým kohútom; každý hrdina musel si dať zaviazať oči a poslepačky seknúť do kohúta.“ J. Čaplovič mal doložiť, že sa tento obyčaj len u Slovákov zachovával, a nie u Maďarov a iných národov. A čo on tam pri mene kráľa o Dávidovi a Goliášovi píše, o tom iní očití svedkovia nič nevedia, to je len neskorší prídavok, a nezdarené vykladanie tejto staroslovanskej obyčaje. Stínanie kohúta vzťahuje sa azda na obetovanie tohto vtáka niektorému bohovi, napr. Svatovítovi, ktorému i Česi čierneho kohúta obetúvali. Táto pamätná staroslovanská obyčaj, stavanie kráľov, zachovávala sa, lenže v inom, totiž v jarnom čase i v gemerskej stolici, kde ju na cirkevnom sneme r. 1591 zakázali. Porov. Krátky výpis artikulů ve Shromaždění Štítnického Duchovenstva vydaný roku Páně 1590 v knihe Memorabilia provinciae Csetnek od Ladislava Bartholomaeidesa, Neosolii 1799, stránka 22: „Artikul XII. Na Rusadlnie Sviatky, podle starieho obyčeje králov stavěti, tance vyvázeti, fašangy se skalívati, šomhartiti, do starie kožuchy se obláčeti, i jakžkolvěk se blázniti v jinšie dny a časy, hned si nakrátce pod štrafáním zakázáno bude.“ Porov. toho istého Bartholomaeidesa, Notitia Comitatus Gömöriensis, Leutschoviae 1806, 443: „Zastaralé obrady a povery, rovnako ako ostatné veci, akosi sa ošúchavajú a nivočia samým používaním a konaním. Lebo zvyk ohne a vatry klásť po dedinách a krížnych cestách na sv. Jána v Gemerskej stolici sám od seba zanikol. No nie tak sa vec mala so zvykom stavania Turíčnych kráľov, ktorý naši dlho a hojne konali. Ten totiž občianske a cirkevné úrady zákazmi a výnosmi zbraňovaly a odstraňovaly. Hojná a opakovaná zmienka o tomto zvyku je v stoličných protokoloch, najmä u protivníkov evanjelických cirkví. Skutočne, koľko cirkevných vizitácií, o ktorých počuť, bolo u evanjelikov, toľko bolo úsilia odstrániť tento zvyk. Tento zvyk teda pozostával z toho, že na Turíce jeden zpomedzi miestnych mládencov bol zvolený za starostu všetkých obyvateľov s mocou krátko trvajúcou, ale vyznačenou kráľovským menom. A jemu sa odovzdala všetka súdna a najvyššia moc, keď sa na ten čas odstránili všetci miestni riadni úradníci. Čo mal tento zvyk za cieľ, nemožno ľahko vovedať.

Domnieval by som sa, že ľud chcel týmto obradom napodobniť voľbu vyšších hodnostárov, veľmožov, ktorí volia kráľa. A to by som predovšetkým z toho usudzoval, že stoličné úrady iba vtedy na jeho odstránenie moc a um vynaložily, keď uhorské kráľovstvo prestalo byť voliteľné. Treba vedieť, že hneď po krajinskej pohrome r. 1673 tie isté stoličné úrady obyvateľov Janoviec a Pavloviec ťažko pokutovaly, že sa opovážili stavať turíčnych kráľov. Preto meno turíčnych kráľov tu zaniklo.“

Porov. Belii, Notitia Hungariae novae, II, 193: „Veľké Čaníkovce (v Bratislavskej stolici), chorvátska kolónia premiešaná Slovákmi. Mládež tu má svojho prefekta, ktorého na počesť volajú starešina. Tento sa stará, aby mládež netrpela nedostatkom, stará sa aj o ich mravy. Musí byť prítomný, keď sa schádzajú a radia, kedykoľvek sa o nejakej veci rozhodujú. Je u nich tiež zvyk povoľovať mládeži shromaždenia a voliť z ich stredu kráľov na dva roky. Pre túto hru je určený deň Neviniatok. Prefekt sa mení na Vzkriesenie.“

Hra na kráľa (alebo kráľku, králicu) vyskytuje sa aj u iných kmeňov slovanských, najmä u Srbov, Čechov, Korutancov. Porovnaj Vuka Stefanoviča. Serbski rječnik, str. 335, pod slovom kralioe, a Fr. Lad. Čelakovského, Slovanské národní písně, II, 213: „Pod jménem králice vyrozumívá se u Srbů počet 10-15 děvčat, jenžto kolo v podobě srpa představují. Na levém křídlu kola stojí pěkné a obratné děvče, mající na hlavě, čepici kvítím ozdobenou, v pravé ruce meč, a zove se král. Na pravém křídle kola stojí druhé děvče, rovně jako prvé krásou obličeje a ozdobným oděvem znamenitější, držíc v pravé ruce na kopí praporeček, bílé a červené barvy a zove se praporečník (barjaktar). Vprostřed kola sedí na stoličce dobře vycvičená dívčina prostředního zrostu, jejížto líce pokryty jsou bílým rouchem a zove se králka (kralica), od které i celé kolo své jméno dostalo. Také k větší cti ustanoveno jest, jakožto ke službě králčině jedno děvče, které stále u ní stojí a jmenuje se komorná neboli dvořanka (dvorkiňa). Celé kolo po dvou kročejích napotom postupujíc, otočí se nalevo okolo králky a zpívá písně podle pořádku ustanovené; přitom král na levé a praporečník na pravé straně nepostupují za kolem, nýbrž král s obrácenou tváří k prvému děvčeti v kole, hraje pro sebe, mečem máchaje a zpátkem se oddaluje. Tak i praporečník na pravé straně. Když za několik chvílek hra tak trvala, král a praporečník obrátějí se pojednou na svoje místa, a potom okolo celého kola se otočivše, dostaví se zas na svoje stanovište, kde opět jedním obratem počnou dále hráti jako na začátku.

Králice hrají obyčejně každý rok o Letnicech (tak i u Slovákov v Gemerskej stolici J. K.) a to ne na jednom místě, ale před každým domem v dědině. Jdou-li pak v blízké dědiny, dva ozbrojení mládencové je doprovázejí. Začátek hry se činí u domu králova. Prvá píseň, kterou pějí, došedše před čí dům, obsahuje v sobě žádost k hospodáři nebo k hospodyni, by vynesli stolici, na kterou by se králka posaditi mohla. Potom počnou každému v domě zvláště písně zpívati, mužským i ženským. Písně králické jsou veskrz v šestislabičném verši skládáné. Za nejstarší p. Vuk Stefanovič pokládá následující, kterou Srbové už před 500 léty zpívati měli. An bez toho snadná k rozumění, klade se tuto srbsky:

Divno, — píše ďalej p. Čelakovský, — že hra na králku toliko u národa srbského a českého známá jest, u jiných Slovanů žádná stopa, žeby kdy byla, se nenalézá.“

Ten istý na tom istom mieste, diel I, str. 210: „Následující píseň zpívají děvčata o Letnicech, hrajíce na králku. Služka zpívá:

Porov. Surowiecki, Śledz. Pocz. Narod. Słow., 134: Dávny spôsob volenia županov a nastupovanie náčelných kniežat národa dlho sa zachovával u niektorých slovanských kmeňov. Obrad ten konal sa obyčajne v háji alebo v poli pri veľkom kameni.

Porov. Hájek pri r. 833: „Leta Páně 833. Vladyky, lopotové a zemané na dvoře Vyšehradském sešedše se v radu spolu vešli a všecken lid k určitému dni obeslali přikazujíce, aby se nařizeného dne všickni před Vyšehradem postavili. I sešel se lid v počtu velikém a kníže Křesomysl z Vyšehradu vyšel, aby jej zhlédl: ale nebylo žádného pole tak širokého, ani planiny tak prostranné, na kteréž by se mohl ten všecken lid postaviti. Pročež vladyky a starší vyvolivše vážnějších mužů 730, ostatnímu lidu obecnému do jich přibytkův rozkázali se navrátiti. Když se lid ten sprostný a vorný rozešel, hned nazejtří, jenž byl den 22. máje (jarní čas), sešli se ti, jenž byli od vladyk a starších voleni, k jedné čisté studnici, Jezerka nazvané. Stolice Libušina, zlatem velmi bohatě okrášlena, k ní se postavila, na kteroužto Křesomysl, rozkázaním vladykův když se posadil, čepici Přemyslovu vstavili na hlavu jeho dva muži. Lid pak všecken přítomný klaníce se před ním, jedním hlasem křičeli, řka: Kresomysl gospodin naš, i on nás bude blagoslaviti.“ Podobný obyčaj zachovávaný bol i v Korutansku; jeho vypísanie pozri vo Výklade ku Slávy dcere, zn. 290, str. 259.

Čo sa kohúta v tejto hre stínaného týka, to je tiež nepochybne pozostatok slovenskopohanského obetovania. Porov. Jan Rulík, Galerie aneb vyobrazenost nejslovutnějších osob země České, v Praze 1803, diel I, str. 102: „Na památku téhož starého (slovanskopohanského Svantovítovi preukazovaného, J. K.) obyčeje obětovalo se v Čechách (i křesťanskému) svatému Vítovi, černý kohout, jakž se také týž svatý tím černým kohoutem vyobrazený místy nalézá a vidí.“

Porov. Joh. Georg Keyszlers Reisen durch Deutschland, Ungarn, Schweitz, Italie und Lothringen, herausgegeben von Gottfried Schütze, Hannover 1776, II. Band, p. 1376: „Namiesto aby pohanstvo, pokiaľ ide o Svantovíta, prevzalo niečo od kresťanov, došlo skôr k tomu, že pri uctievaní ostatkov kresťanského sv. Víta prijaly sa z pohanstva nedovolené povery. Že sv. Vítovi obetovali kohúta, možno usudzovať z toho, že ešte dnes v brüelskom kartuziánskom kláštore pri Sv. Víte, štvrťhodiny od Regensburgu, každoročne na deň sv. Víta usporiadajú veľkú procesiu, pri ktorej každý sedliak prinesie, alebo — ako to ešte nazývajú — obetuje sv. Vítovi kohúta alebo sliepku. Ako dlho sa ešte zachovalo poverčivé uctievanie kohúta u Vendov, navonok obrátených na kresťanskú vieru, ba dokonca trvalo ešte po období reformácie, vysvitá zo zprávy bývalého hlavného superintendenta vojvodstva Zelle, Dr. Hildebrandta, ktorú zaznamenal r. 1672. V tomto kraji žijú ešte mnohí Vendovia, ktorí horlivo lipnú na svojich starých zvykoch, pokladajú sa za lepších než Nemci a uchovali si vlastnú reč, pokým im ju asi pred 50 rokmi vtedajší hlavný hajtman Schenk z Winterstadtu nezakázal používať, takže ju potom pomaly začali zabúdať; a keďže k tejto reči mládež nebola vedená, z toho napokon nasledovalo, že — keď neskôr došli na myšlienku, že by bolo ku cti zemepána, keby rozličné národy, líšiace sa zvykmi a rečou, uznávaly jeho nadvládu a rozkázali preto Vendom používať ich, bývalú materinskú reč — nebolo to už možné uskutočniť, pretože málo obyvateľov dostatočne ovládalo vendský jazyk.

Táto dosiaľ nevytlačená zpráva Dr. Hildebrandta je napísaná týmito slovami: V celom Drawäne (medzi Luchowom, Dannenbergom a Uelzenom) si všade preveľmi vážia dva stromy, korunový a krížový alebo kohútí strom (brvno). Tento strom je 20 i viac lakťov vysoký, hore je drevený kríž a nad ním železný kohút (najdôležitejšie bolo vyobrazenie kohúta, a objavili aj také stromy, na ktorých kríž chýbal, no kohút bol starostlivo zachovaný). Krížový strom si väčšmi cenia než korunový, a ak padne, neslobodno ho pred Nanebevzatím Panny Márie opäť postaviť, lebo to vraj „duch miesta“ nestrpí. Podaktorí pokladajú ducha miesta za ducha mužského rodu, iní z neho robia ženu. Shodujú sa v tom, že je to genius, ktorý sa zdržiava na „mieste“ krížového (alebo skôr kohútieho) stromu, preto ani nijaký Vend nesmie toto miesto prejsť špinavými nohami. Keď sa vztyčuje nový krížový strom, požehnáva sa aj statok. Toto požehnávanie deje sa týmto spôsobom: Najprv sa všetci sedliaci do nemoty spijú; potom vyskakujú do výšky okolo stromu, a na čele s richtárom vo sviatočných šatách a so širokým bielym ručníkom, ktorý má uviazený okolo tela, tancujú vírivý tanec; po tretie vezme richtár do ruky veľkú sviecu a plný pohár piva, obíde s tým do čriedy sohnatý statok, pokropí ho pivom a požehná vendskými slovami. Vo farnosti Predöhl naháňajú statok okolo stromu, aby v tom roku dobre rástol; tak isto, ako je to pri týchto poverčivých kaukliarstvach zvykom, obchádzajú s veľkou voskovicou krížový strom a prehovoria niekoľko vendských slov. Ba vraví sa, že pred stromom ešte denne kľačí starec a koná osobitnú pobožnosť. — Keď sa blíži Nanebevzatie Panny Márie, vyberú si iný kmeň stromu a idú v spomenutý deň hromadne k nemu; gazdovia však vystúpia zpomedzi ostatných, kráčajú rovno ku stromu a každý gazda osobitne musí zaťať do stromu, pokým strom nepadne. Potom strom položia na voz, prikryjú ho kabátmi, aby ho vôbec nebolo vidieť, a veselo idú na miesto, kde stál predošlý strom. Sem potom príde starý tesár z vendského rodu a pokolenia, so zvláštnymi obradmi strom na štvorhran priteše, do dvoch protiľahlých bokov zastrčí kolíky, pomocou ktorých možno vystúpiť hore ako po schodoch. Potom strom s radostnými výkrikmi vztýčia, richtár dediny vylezie hore, nastokne kohúta ponad kríž a posvätí ho pohárom piva. Pri takejto slávnosti sa vypije — podľa toho, aká je dedina zámožná — 10, 12 i viac bočiek piva. Obyvatelia tvrdia, že by im statok neprospieval, keby to zanedbali. A to je krížový strom. Tamže str. 1380. Napokon nesmieme pri skúmaní vendských povier, vzťahujúcich sa na kohúta, prejsť mlčaním zvyk, podľa ktorého v niektorých obciach, a najmä v okrese Dannenbergu, každý rok naháňajú kohúta tak dlho, pokým celkom vyčerpaný nepadne, a potom ho zabijú, uvaria a zjedia. Každému v dedine ujde sa s neho, čo aj celkom malý kúsok. Najzvláštnejšie pritom je, že podľa ich vlastnej povery nikto nesmie odísť z dediny, pokým trvá táto hostina. Pri tejto príležitosti upečie sa aj veľký peceň chleba, z ktorého tiež každý dostane kúsok.“

*

Poznámka. Sem patria aj spevohry:

Hoja Dunďa, hoja — v čas jarný,

Morena — v Smrtnú nedeľu,

Vájanek — na Jána,

Maras a Karas — v čas neurčitý.

Tiepozri medzi piesňami mytologickými. — Okrem toho sú u Slovákov ešte i mnohé hry bez spevu, ako napr. Na manžu (v Gemerskej stolici), Na sviňu, Na vtáča, Na piskor čiže purgu, zarážku; Kuklič (v Liptovskej stolici), Staré hrnce, Schovávanka čiže Skrývanka, Slepá baba, Pohádky atď.