ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby bolo ako vloni,
boly hrušky na jabloni,
boly sladké, boly kyslé,
v Kiškireši^[1] dievky pyšné.

Tá voľačia najpyšnejšia,
že je ona najkrasnejšia,
a ona je ako iná,
upískaná ako sviňa.

Na tanec rada chodieva,
doma misky neumýva.
Umy, umy, milá mati,
budeš na nich jedávati.

Hodila ich pod lavičku,
na ne vecheť i handričku.
Načo by ich umývala,
keď ich mačka oblízala.

Sedela na vršku,
volala: Ondrišku!
Poďže sem, Ondrišku,
sama som na vršku!

Sedela na jame,
volala: Adame!
Poďže sem, Adame,
sama som na jame!

Sedela pri kríčku,
volala: Janíčku!
Poďže sem, Janíčku,
sama som pri kríčku!

Sedela na dube,
volala: Jakube!
Poďže sem, Jakube,
sama som na dube!

Sedela na lipe,
volala: Filipe!
Poďže sem, Filipe,
sama som na lipe!

Hanča biela
hrušky sbiera,
maľovaná trese,
cifrovaná nese
do Budína.

Budínsky kňaz
dau jej peniaz,^[2]
tak sa hrušiek nadudau,
jako by mu medu dau
za ten peniaz!

Mau som ja frajerku
s druhej strany jarku,
krajčovú.

Nemala viac statku,
len jednu lopatku
bravčovú.

Aj tú by ta dala,
aby sa vydala
za muža.

Psi štekajú od Novej Vsi,
Betuška, Betuška, doma jesi?

Doma, doma, kdež by bola,
na peci, vo vreci, duša moja.

Za našimi humny zelená pohánka,
Ľubeľskí^[3] mládenci zabili žobráka.

Prečo ho zabili? Pre kúštek tabaku,
že im nedal smrkať, keď išli z jarmaku.

Povedali pytlikári,^[4]
že Janíka čerti vzali.
Nevzali ho, tu sa tára,
po Necpaliech^[5] peria pára.

Chodí Janíček okolo voza,
kde by odtrhou kúštek železa.

Kúštek železa na podkovičky,
žeby podkuvau milej čižmičky.

Ja som zo Žiliny, ja som Postruhňov syn,
Anča Podymkeje, ja teba vziať musím.

Mala som frajera ako hus bieleho,
ale mi zaleteu do poľa šíreho.

Mala som frajera sedmorakej krásy,
mau líčka rapavé, kučeravé vlasy.

Mala som frajera ako jedna dyňa,
spadou mi do šafľa, zjedla mi ho sviňa.

Mala som frajera ako jedno vtáča,
ale mi ho zjedlo susedovo mača.

Suseda, suseda, zatváraj si mačke,
nak mi tu nerobia frajerom prekážke.

Mala som frajera, a to robotníka,
keď išiel do hory, tri dni rúbal pníka.

Mala som frajera, i dneska i včera,
bieleho ako hus, ale je Talafús.

Mala som frajera z dolního majera,
ale mau okále ako pou taniera.

Mám zasa frajera z horního majera,
kočiša, kuchára, kuchtu, furajtára.

Jeden z nich je ťuťmák a druhý je chmuľo,
tretí je kolodej^[8] a ten štvrtý truľo.

Švárný šuhaj zrána vstává,
do špitála chodívává.

Tam si vezme páterečky,
tam sa modlí za dievečky.

Muožeš zaňho, dievča jíti,
nemáš žádnej krivdy míti.

Budeš míti chleba dosti,
nenajíš sa do sytosti.

Štyri jámy žita máme
nebožícom vyvrtané,

ješte k tomu mírku hrachu,
nestaraj sa, milá brachu!

Štyri myši nabehané,
to sú naše krávy dojné.

Štyri muchy osedlané,
to sú naše kone vrané!

Keď on prišieu v pondelok, ona izbu metie,
ona jeho metličkou: čo sa pri nej pletie?
Rincom raj, raj pokraj,
inom rínom za Trenčínom,
cingi lingi promendaj!

Keď on prišieu v utorok, ona kravy dojí,
ona jeho stolčekom: čo tam pri nej stojí?
Rincom raj atď.

Keď on prišieu vo stredu, ona mlieko cedí,
ona jeho cedilkom: čo tam pri nej sedí?
Rincom raj atď.

Keď on prišieu vo štvrtok, ona mlieko múti,
ona jeho topárkou:^[10] čo sa pri nej krúti?
Rincom raj atď.

Keď on prišieu zas v piatok, ona maslo sberá,
ona jeho lyžicou, že na ňu pozerá.
Rincom raj atď.

Keď on prišieu v sobotu, by mu hlávku zmyla,
ona, suka šialená, hlávku obarila.
Rincom raj atď.

Keď on prišieu v nedeľu, žeby ho obliekla,
ona, suka šialená, cez prah ho prevliekla.
Rincom raj, raj pokraj,
inom rínom za Trenčínom,
cingi lingi promendaj!

Takto ona sobe myslí, pokud ješte kvitne:
Musel by to byti šuhaj, kterému tak svitne,
abych zaňho išla
ja panenka pyšná,
musí byť bohatý,
pekný a spanilý
a mne veľmi milý!

Dvor si, dievča, za krátky čas jako pyšný pávik,
asnaď tebe ešte vezme takový šuhajík.
Ale prídu roky,
kde ti klesnú kroky,
tvár tvoja červená
bude tak sebraná
jak furmanské boty.

Jak slanina deveťročná budeš potom biela,
hlava tvoja jak tekvica šedivá a holá,
zuby sa ti vyklátia,
jakživ nenavrátia,
brada rozdvojená,
chlpmi obrastená,
ústa jako vráta.

Potom si ty vzdychať budeš po minulej cnosti,
od Boha si prosiť budeš ešte mladé kosti,
ale svini rohy,
oslovi ostrohy
Pán Búh neudelí,
neb ich užiť neví,
tak hovoria múdri.

Koľko ryb má v mori voda,
toľko bláznic robí móda: talariti dajta.

Mestské dcéry, služebnice,
bažia za módou najvíce: talariti dajta.

Jdú k pánom za komornice,
o rok „nix šlovakiš“^[12] více: talariti dajta.

Sháňajú sa po štrikerkách,^[13]
krepindlírkach,^[14] maršandmodkách,^[15] talariti dajta.

Tá si vlasy frizíruje,
šnekerle^[16] k nim privazuje: talariti dajta.

Tá stuluje k smíchu pysky,
na brade má schönflajstríky:^[17] talariti dajta.

Tá široký klobúk nosí,
Brüsler-Spitze^[18] míti musí: talariti dajta.

A nemá-li nové háby,
zakryje si shawlem^[19] handry: talariti dajta.

Tá úbohá má svintlice
a s príštepkami črievice: talariti dajta.

Tá nosí pro špatnost tváre
lornetky^[20] a okuláre: talariti dajta.

Čiernu kožu omaľujú,
skrz aleje špacirujú: talariti dajta.

Keď som išol cez horu,
cez horu zelenú;

stúpil som tam na skalu,
na skalu červenú.

Pod tou skalou studnička,
pila z nej Mariška.

Jak sa ona napila,
farbičku zmenila.

Prečože ju zmenila?
Červíčka vypila.

I toť šuhaj sa napil,
farbičku nezmenil.

Prečože ju nezmenil?
Červíčka nevypil.

Slyšte, ľudia, kvílenie
o trích starých dívkách,
jak sobe spívaly,
smutne naríkaly,
že sa vydať nemohly,
čomu sa ufaly,
v tom sa oklamaly,
až sa zostaraly:
jaj! jaj! jaj!

I riekla tá stará:
Čo si ja smutná počať mám?
Sukňu som kúpila,
i fertušku zvážila,
kožuch s novým plátnom poobšívala,
na praslicu stužku priviazala,
pod kúdeľom obzerala,
cifrovala,
ma sebe všecky krásy lepila,
a predsa som nikoho nevyčkala:
jaj! jaj! jaj!

I riekla tá staršia:
Šesť dní som sa postila,
ani nejedla, ani nepila,
ani nespala, ani nestála,
len vždy okolo plotov chodila,
bosorkovala.
Karpiny z očí vytierala,
štrbiny voskom zmazovala,
predsa na ostatok nikoho som nedostala:
jaj! jaj! jaj!

I riekla najstaršia:
Čo trepete, čo frfocete?
Sto jasných do vašej duši!
To sa vám nesluší,
vy staré baby,
darmo sa vy sobášu ufáte,
vaše zuby jak opice v zrkadle vycierate,
v oknách vysedávate,
cecky s kúdeľami vypchávate,
nikdy sa vy už viac nevydáte:
jaj! jaj! jaj!

I riekly všecky:
Jaj, my nešťastné osoby,
čo si počať máme?
K vydaju nádeje nemáme.
Ale zufať predsa nechceme,
ešte sa lepšie cifrovať budeme,
a do 99. roku mužov čekať budeme.
Potom keď nikoho nedostaneme,
z jednej suchej vrby,
všeky tri sa na motúz obesíme:
jaj! jaj! jaj!

Vtedy boly dobré letá,
keď zvávali sviňu Beta,
psa Adamom, vlka Janom
a medveďa Fabianom.

Vtedy ty, diovčatko, budeš mojú ženú,
keď myši s potkanmi na jarmak poženú.

Už myši s potkanmi na jarmak vyhnali,
a teba, diovčička, ešte nevydali.

Keď som ja bou bohatý,
mau som sedem peňazí,
dva som prepiu na víne,
a dva som dau mé milé.

Ešte mi dva zostaly,
kupiu som za ne voly,
na veselia rodine,
oba zdochly v doline.

Keď som sa ja vydávala,
za krajciar som sukňu mala.

A muoj starý, neboráčik,
nohavice za turáčik.

Aštadridrina
krátka perina!
Dosť sa krčíme,
ešte trčíme.

Ja som zeman,
chleba nemám,
chyba jednu kobylicu,
aj tú ta dám za bochnicu.

Načo si sa oženila, ty psota?
Ani chleba, ani syra — len psota!
Kde pohliadneš, rozkazuje,
po domoch sa potuluje — tá psota!

Vidíš onú hrdú Doru? Na psotu!
Z velikého pána dvoru — to psota!
Jej pán otec s koňmi kupčí,
paní matka s chlapci krepčí — to psota!

Uliahol sa včera pánik — na psotu!
Mal kurtavý^[22] dolománik — to psota!
Na paripe z duba chodí,
na motúze kravu vodí — to psota!

Oženil sa pán uherský — na psotu!
Mal na svadbe tri frajerky — to psota!
Štvrtú si vzal cifruvanú,
zacundranú, poplácanú — to psota!

Sedliak vraví s katonákom — o psote!
Že bol na vojne s kyjakom — to psota!
Šabľu nemá, len škrablicu,^[23]
z pištole len polovicu — to psota!

Oženiu sa náš Adam,
kto by sa to bou nazdau?
Vzau si ženu zpod Hory
s velikými bachory.

Keď ju na voz váľali,
tri kolesá zlámali,
keď ju pres prahy viedli,
dvere kresať museli.

Potom sadla, plakala,
že by ona papala.
Upiekou jej pec chleba,
všecko ona pojedla.

Ešte sadla, plakala,
že by ešte papala.
Upiekou jej dva voly,
nezostaly len rohy.

Zasa sadla, plakala,
že by ona bumbala.
Uvariu jej piva vár,
nenechala len pohár.

Zasa sadla, plakala,
že by ešte papala.
Zabiu jej on tri junce,
nenehala len zvonce.

Ešte sadla, plakala,
že by ešte papala.
Upražiu jej tri bravy,
nenehala len hlavy.

Zasa sadla, plakala,
že by ona bumbala.
Dau jej vína tri sudy,
nenehala len dúhy.

Mizeriu, psotu dneska som varila
a staré bačkory do nej som hodila.

Keď som išol do dvora, ach jaj, do dvora,
stretla ma tam potvora, ach jaj, potvora.

Mala zuby železnie, ach jaj, železnie,
povedala, že ma zje, ach jaj, že ma zje.

Nebudem dobrý, nebudem,
kým ma neodrú na buben.

Keď budú na mne bubnovať,
len potom budem sľubovať.

Richtár krava, boženíci^[24] telce,
notariuš — pasie koníčence.

Čo počuti? Nič dobrého!
Ubiu krivý čaptavého.

Vyšiou krivý pred zahradku,
dau ten tomu na pamiatku.

Čo sa stalo u nás?
Spadou s hrušky juhás,
vylomiu si ručičku
pre sladkú hruštičku.

Čo sa stalo vnove
v susedovom dome?
Spadlo s klina oje,
zlomilo sa v dvoje.

Zhorela stodola, keď ani nebola.
Ovos nesožatý, keď nebou zasiaty.

Muoj otec nebohý
mau slamenie nohy
a hlavu dubovú,
chvála Pánu Bohu!

Za našima humny
chodí kohút s bubny;
sliepka na lopate,
vitaj, pane brate!

Keď som išiou vedľa hory,
kúpiu som si za groš kuory.
Toľko mi jej nadávali,
až sa káre polámaly.

Osemdesiat peňazí, to je šestnásť groší,
ej, kto nemá čižmičky, musí chodiť bosý.

Osemdesiat peňazí, to je šestnásť groší,
každý šelma mládenec, čo sa dievce prosí.

V cinteríne za kostolom
vadila sa duša s telom:
Ej, ty telo, hriešno telo,
robilo si, čo si chcelo.

V noci si sem tam chodilo,
mňa si zo sna zobudilo,
chodilo si v stríbre, zlate,
musíš ležať v hline, blate.

Jakože tým starým babám na súdny deň bude,
která nemá žiadne zuby, jakže škripeť bude?

Komu lepšie, komu lepšie, jako tomu v pekle,
netreba mu drevo nosiť, sedí sebe v teple!

Mikytaňa kravu doji
a Mikyto pri nej stoji:
„Mikyto, ty śi to?“
Ej, ne ja to, druhy to.

Mikytaňa śečku reže
a Mikyto na ňu streže:
Mikyto, ty śi to?
Ej, ne ja to, druhy to.

Te Filice^[27] plane, bo su obterhane,
škoda tej dzievčiny, čo śe tam dostane.

Te Filice plane, to plana dzedzina,
nemaju koscela ani svojho mlyna.

Červenice^[29] za hurami,
jest tam koscel murovaný,
z masla zvony, pop z tvarohu,
modlime śe Pánu Bohu.

Išol pan z Rožkovan^[31]
a pani z Lipnika,^[32]
stracil pan doloman,
pani suneň z drika.

Išol pes pres oves,
suka pres tatarku,^[33]
pobozkal pan paňu
a kuchar kucharku.

Išli parobci do Svatej Anny,^[35]
murkali očma nad dzevčatami:

A vy, dzevčata, keby sce znaly,
jaka to bieda, ked frajer stary.

Nikdam nevidzela židovskeho Boha,
śedzi na pripecku bez jednoho roha.

Chodzi šuhaj po ulici, pekne śi piska,
a dzevčina prede dzvermi plače, narika:

Cože plačeš, co narikaš? šak ty budzeš ma,
ked kukučka na Nový rok trikrat zakuka.

Jakže bych ja neplakala, ked nebudem tva,
bo kukučka na Nový rok nikda nekuka.

Cože plačeš, co narikaš, šak ty budzeš ma,
ked suchý strom budze rodzic pekné jabluka:

Jakže bych ja neplakala, ked nebudzem tva,
bo suchy strom nerodziva žadne jabluka.